OČAMI MIZANTROPA

Hamlet

 

 

Prvé dejstvo

(1) DRUHÝ OBRAZ

 

Poradná sieň na hrade.

Fanfáry. Vstúpia dánsky kráľ Claudius, kráľovná Gertrúda, kráľovskí radcovia, Polónius a jeho syn Laertes, Valtemand a Cornelius; všetci majú na sebe pestré odevy, akoby prichádzali z korunovácie; posledný vstúpi princ Hamlet v čiernom, so sklopenými očami. Kráľ s Kráľovnou vystupujú k trónom.

 

 

HAMLET

Kiežby sa telo, čiernočierny sneh,
začalo topiť, meniť na rosu!
Ach, kiežby zákon Všemohúceho
netrestal samovrahov! Božemôj,
koľký hnus, prehnitosť a otupnosť
v spôsoboch tohto sveta nachodím!
Bŕ, je to nevypletá záhrada,
kde všade burina sa rozrastá
a bujnie kúkoľ! Kam to dospelo!
Dva mesiace je mŕtvy. Menej! Dva?
Skvelý kráľ! Tento ani po členky
mu nesiaha! Tak matku miloval,
že ani vánok nesmel ofúknuť

jej tvár. Či môžem, prekristapána,
zabudnúť? Bol jej slastný skvost,
čo každým dňom si väčšmi cenila,
a o mesiac — nie, nechcem na to myslieť!
Slabošstvo — odteraz sa voláš žena!
O mesiac zhodila z nôh topánky,
čo mala na nohách, keď slziaca
šla za rakvou tak ako Nioba —
aj zviera, ktoré nemá rozumu,
by dlhšie smútilo —, a za muža
si vzala ujca, čo sa otcovi
podobá menej než ja Herkulovi.
Len mesiac minul, čo soľ lživých sĺz
jej zapálené oči nedráždi,
a už sa vydala! Ten hnusný chvat,
s ktorým sa všuchla do krvismilnej
postele! Dobre sa to neskončí.
Len pukni, srdce, jazyk musí mlčať!

 

 

 

 

 

Druhé dejstvo

(2) DRUHÝ OBRAZ

 

Prijímacia dvorana na hrade; v pozadí úzka predsieň so závesmi po oboch stranách
a s dvermi vzadu

Fanfáry. Vstúpia Kráľ a Kráľovná, za nimi Rosencrantz,
Guildenstern a sprievod.

 

 

HAMLET

Počul som,
že hriešnika, keď sedí v divadle,
tak môže dojať presvedčivosť hry,
že znezrady sa k hriechom priznáva.
Bárs vražda nemá jazyk, prevraví
zázračným nástrojom. Tí herci tu
predvedú pred ujcovým pohľadom
otcovo zavraždenie. S očami
na stopkách budem hľadieť na neho.
Ak pohne brvou, dozviem sa, čo chcem.
A čo vtedy, keď diablom bol ten duch?
Aj diabol máva občas vľúdnu tvár.
Som slabý tvor, čo smútkom podlieha
— čert takú dušu ľahko ovládne,
a možno chce ma zničiť. Potrebujem
dôkazy. Nech ten výstup lepom je,
na ktorý sadne kráľa svedomie.
(Odíde.
Uplynie deň.)

 

 

 

 

 

Tretie dejstvo

(3) PRVÝ OBRAZ

 

Predsieň pred prijímacou dvoranou, na stenách závesy, uprostred stôl; na jednej
strane kľačadlo s krížom

Vstúpia Kráľ s Kráľovnou, potom Polónius, Rosencrantz a
Guildenstern; niekoľko krokov za nimi Ofélia.

 

 

HAMLET

Byť a či nebyť – to je otázka!
Či nás je dôstojnejšie mlčky znášať
strely zlého osudu,
či proti moru bied sa chytiť zbrane
a skoncovať to vzburou! Umrieť – spať –
nič viac; a spánkom z vlastnej vôle skončiť
aj srdca bôľ, aj pliagy storaké,
čo patria k telesnosti – to je záver,
za ktorým hodno túžiť! Umrieť – spať.

 

Spať? — Hádam snívať? — Áno v tom je háčik!
Aké sny mohli by sa zjavovať v tom spánku smrti,

keď sa vykĺzneme z pozemských zmätkov?

To nás odrádza, to predlžuje biedu života.

Veď kto by znášal bič a posmech doby,

ústrky mocných, úškľab nadutých,

vysmiatu lásku, pošliapanie práva,

svojvôľu úradov a kopnutia

čo od neschopných musí znášať schopný,

keby nás z toho mohlo vyslobodiť bodnutie dýkou?

Ktože by sa pachtil a chrčiac lopotil sa s nošou žitia,

keby ten strach z čohosi po smrti,

z krajiny nezbádanej, odkiaľ nikto sa nevracia,

nám vôľu nemiatol? Nenútil znášať radšej známe zlá,

než utiecť k iným, ktoré nepoznáme?

 

Tak hĺbanie z nás robí zbabelcov!

 

Rumená sviežosť odhodlania schradne

na neduživú bledosť myšlienky

a zámery, čo mali vzlet a silu, úvahami

sa z dráhy vychýlia a stratia meno činu.

 

Ale ticho!

Hľa, krásna Ofélia. Víla, v modlitbách

na všetky moje hriechy pamätaj.

 

 

 

(3) DRUHÝ OBRAZ

 

Sieň na hrade; po oboch stranách sú sedadlá, pripravené na predstavenie; v
pozadí pódium so závesmi; ktoré zakrývajú javisko na javisku

 

 

HAMLET

Prvému hercovi.
Prosím vás, predneste ten výstup presne tak, ako som ho ja
predniesol, pohrajte sa s ním na jazyku. Ale ak ho iba
odmeliete, ako to robievajú viacerí naši herci, bude ma mrzieť,
že som svoje verše nedal odrapotať obecnému bubeníkovi.

A nemávajte rukami ako veterný mlyn. Každý prostriedok
používajte s mierou, lebo práve v záplave, búrke a či — ak to
smiem tak nazvať — smršti vášne si musíte osvojiť a zachovať
triezvosť. Iba tak dosiahnete ľahkosť prejavu. Božemôj, srdce
mi krváca, keď počúvam dákeho ozembucha v parochni, ako
rozdrobuje vášeň na kúsky, na číre zdrapy, len aby sa votrel do
priazne divákom na prízemí, ktorí sú zväcša schopní vnímať
iba nemohry bez hlavy a päty a pekelný hurhaj. Dal by som
zmlátiť takého herca, čo prekonáva Xantipu a je strašnejší
Herodes než Herodes v skutočnosti. Prosím vás, vyhýbajte sa
tomu!

PRVÝ HEREC

Za to sa môžem vašej výsosti zaručiť.

HAMLET

Ale nebuďte ani veľmi krotkí. Dajte sa poučiť vlastným citom,
hrajte, ako si to žiada slovo, a vravte, ako si to žiada hra.
Predovšetkým však dbajte na to, aby ste neprekročili
prirodzenú mieru. Všetko, čo sa zveličí, vybočuje zo zmyslu
divadla, ktorého poslaním od nepamäti bolo a je i teraz
nastavovať zrkadlo prírode, ukazovať cnosti jej krásu, zlobe jej
ošklivosť a dobe jej vernú podobu, jej odtlačok... Ak v tom
presiahnete alebo nedosiahnete mieru, neskúsený divák sa vám
bude azda smiať, ale súdneho diváka tým len zarmútite.

A mienka súdneho diváka musí pre vás znamenať viac než plné
hľadisko tých druhých. Sú herci — a videl som ich hrať

a počul som, ako ich až do neba vychvaľujú — sú herci, ktorí —
s odpustením — svojím prejavom i pohybom tak málo
pripomínajú kresťanov, pohanov a či vôbec ľudí a tak
gestikulujú a škriekajú, že mi zišlo na um, či ich azda nestvoril
iba dáky príštipkár prírody: celkom ich sfušoval, a preto
napodobnujú človeka tak odpudzujúco.

PRVÝ HEREC

Dúfam, že naša družina to už značne napravila, princ.

HAMLET

Napravte to teda úplne! A nedovoľte tým, čo hrajú u vás šašov,
aby hovorili viac, než majú napísané, lebo sú aj takí, čo sa z
ničoho nič začnú smiať, aby rozosmiali v hľadisku hŕstku
nenáročných divákov, hoci možno práve v tej istej chvíli ide v
hre o dáky vážny problém. To je neodpustiteľné a svedčí to o
poľutovaniahodnej ctižiadosti tých, ktorí sa k tomu uchyľujú...
Choďte sa pripraviť.

 

 

 

HAMLET

Horatio, si najčestnejší muž,

s akým som mal tú česť sa zhovárať.

HORATIO

Preboha, princ...

HAMLET

Nie, nelichotím ti,

veď čo by si mi mohol poskytnúť,

keď živíš sa len svojou dobrotou?

Chudákom lichotiť je zbytočné.

Nech jazyk líže päty nadutcom!

Kolená ohýbajme iba tam,

kde dačo získame... Čuj, odkedy

smie moja duša voliť slobodne

a čo sa skrýva v ľuďoch, spoznávať,

jedine k tebe cítim dôveru.

Aj trpíš, akoby si netrpel,

a rovnako si vďačný osudu

za dobré i zlé; šťastlivci sú tí,

čo v takej miere majú cit a um,

že osud na nich ako na píšťalke

nemôže preberať; ja človeka,

čo vášňam neslúži, si do srdca,

do srdca svojho srdca zapíšem:

v ňom pevné miesto som ti vyhradil.

 

Kráľovi zahrajú dnes večer hru,

kde jedna scéna pripomenie to,

čo o otcovej smrti vravel som.

Keď sa tá scéna začne, prosím ťa,

na môjho ujca ako ostriež hľaď.

Ak ani touto scénou z brlohu

nevyženieme utajený hriech,

nie ducha, ale diabla videl som

a moje dohady sú hnusnejšie

než sopúch vulkána; buď pozorný;

ja k jeho tvári prikujem svoj zrak

a neskôr posúdime spoločne,

ako sa ujec správal.

 

 

 

KRÁĽ

Ako sa má náš synovec Hamlet?

HAMLET

Výborne. Kŕmim sa vzduchom, ktorý je nadievaný sľubmi. Ani

moriak by z toho väčšmi nestučnel.

 

 

 

KRÁĽOVNÁ

Poď ku mne, milý Hamlet, sadni si vedľa mňa.

HAMLET

Nie, matka, tu je to pre mňa príťažlivejšie.

(Obráti sa k Ofélii.)

 

 

 

HAMLET

Slečna, smiem sa ti položiť do lona?

OFÉLIA

Nie, princ.

HAMLET

Mal som na mysli položiť hlavu do tvojho lona.

OFÉLIA

To smiete, princ.

(Hamlet si ľahne k jej nohám.)

HAMLET

Ty si myslíš, že som mal na mysli dáku nízkosť?

OFÉLIA

Nič si nemyslím, princ.

HAMLET

To je krásna predstava — ležať dievčaťu medzi nohami.

OFÉLIA

Čo, prosím?

HAMLET

Nič.

OFÉLIA

Ste dnes veselý, princ.

HAMLET

Kto, ja?

OFÉLIA

Áno, princ.

HAMLET

Božemôj, niet na celom svete veselšieho človeka. Čo iné mi

napokon ostáva, ako zachovať si veselosť, keď sa aj moja

matka správa tak veselo, hoci otec umrel iba pred dvoma

hodinami.

(Kráľovná sa obráti a šepká čosi Kráľovi a Polóniovi.)

OFÉLIA

Nie, už pred dvoma mesiacmi, princ.

HAMLET

Tak dávno? Nech si teda iba čert chodí v čiernom, ja sa

vyparádim. Panebože, pred dvoma mesiacmi umrel, a ešte sa

na neho nezabudlo? Môžeme teda dúfať, že pamiatka veľkého

človeka prežije jeho smrť až o pol roka. Ale iba v tom prípade,

ak zaživa staval kostoly, lebo ináč upadne do zabudnutia tak

ako ten hojdací koník, ktorého epitaf znie: „Ojojoj, koník môj,

už na teba zabudli."

(Zaznejú trúbky, závesy sa roztiahnu a odhalia malé javisko, na

ktorom sa začína)