

Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
Johann Wolfgang Goethe
(* 28. august 1749, Frankfurt nad Mohanom – † 22. marec 1832, Weimar)

„Príroda“
1782
Príroda! Obklopuje a objíma nás - nemožno sa od nej odpútať ani k nej užšie priľnúť. Bez toho aby nás povzbudzovala či varovala, včleňuje nás do kolobehu svojho tanca a unáša nás, kým vysilení nevypadne z jej objatia.
Vytvára večne nové podoby; čo tu je, ešte nebolo; čo bolo, nikdy sa nevráti - všetko je nové a predsa stále to staré.
Žijeme v jej vnútri, ale sme jej cudzí. Neustále s nami hovorí a svoje tajomstvo nám neprezradí. Stále ju ovplyvňujeme a predsa nemáme nad ňou moci.
Zdá sa, že podľa nej všetko vzišlo z individuality, indivídua však nerešpektuje. Stále buduje a stále ničí a do jej dielne niet prístupu.
Žije samými deťmi; kde ale je matka? - Je jedinečnou umelkyňou; z najjednoduchšej látky k najväčším kontrastom; bez viditeľnej námahy k najväčšej dokonalosti - k najpresnejšej určitosti, vždy zahalená niečím jemným. Každé z jej diel má svoju podstatu, každý z jej javov najizolovanejší pojem, a predsa je to všetko jedným a tým istým.
Hrá divadlo; nevieme, či mu sama prihliada, a predsa ho hrá nám, stojacim v kúte.
Je v nej večný život, vznikanie a pohyb, napriek tomu však nepostupuje ďalej. Večne sa premieňa, ani na okamih sa nezastaví. Pre meškanie nemá pojmu, a svoju kliatbu uvalila na pokoj. Je pevná. Jej krok je odmeraný, jej výnimky riedke, jej zákony nepremeniteľné.
Myslí a premieta neustále; ale nie ako Človek, ale ako príroda. Vyhranila si všeobecný zmysel, ktorý jej nikto neodpozoruje.
Všetci ľudia sú v nej a ona je v nich. So všetkými sa priateľsky hrá a raduje sa tým viac, čím viac z nej vylúdite. S mnohými si skryto takto počína, že sa s nimi hrá dokonca skôr, než to spozorujú.
Aj to najneprirodzenejšie je príroda. Kto ju nevidí všade, nikde ju nevidí správne.
Miluje sama seba a večne lipne na sebe bezpočtom očí a sŕdc. Rozobrala sa, aby sa oddávala sama sebe. Stále vytvára nových užívateľov, je neukojiteľná vo svojom zdeľovaní.
Raduje sa z ilúzie. Kto ilúziu v sebe a v iných ničí, toho trestá ako najprísnejší tyran. Kto ju s dôverou nasleduje, toho vinie k srdcu ako dieťa.
Má bezpočet detí. K žiadnemu nie je skúpa, má ale obľúbencov, v ktorých prospech plýtva a ktorým mnoho obetuje. Všetko veľké berie pod svoju ochranu.
Svojim tvorom dáva tryskať z ničoho a nehovorí im, odkiaľ sú a kam idú. Na nich je len bežať. Dráhu pozná ona. Má mnoho hnacích pružín, ale žiadne opotrebované, je stále pôsobiaca, stále rozmanitá.
Jej divadlo je stále nové, pretože stále vytvára nových divákov. Život je jej najkrajším vynálezom, a smrť jej zručným manévrom, ako získať veľa života.
Zahaľuje Človeka temnotou a večne ho nabáda k svetlu. Robí ho závislým na Zemi, chabým a ťažkým a vždy znova ho burcuje.
Udáva potreby, pretože miluje pohyb. Aké podivuhodné, že všetok tento pohyb docieľuje s tak nepatrnými prostriedkami. Každá prirodzená potreba je dobrodením. Rýchlo uspokojená, rýchlo opäť vznikajúca. Ak poskytne príroda o jednu viac, potom je to nový zdroj slasti; ale čoskoro nadobúda rovnováhy.
V každom okamihu nasadzuje k najdlhšiemu behu a v každom okamihu je v cieli.
Je ješitnosť sama; ale nie pre nás, ktorým sa urobila najviac dôležitou.
Každému dieťaťu dopraje na sebe majstrovať, každému bláznovi o sebe súdiť, tisícom po sebe tupo chodiť a nič nevidieť a zo všetkého sa radovať a všetko obracia vo svoj prospech.
Počúvame jej zákony, aj keď im odporujeme; pôsobíme s ňou, aj keď chceme pôsobiť proti nej.
Všetko, čo poskytuje, činí nepostrádateľným. Oneskoruje sa, aby sme po nej túžili; ponáhľa, aby sme sa jej nenasýtili.
Nemá reči, ani vravy; vytvára však jazyky a srdcia, ktorými cíti a prehovára.
Jej korunou je láska. Priblížime sa jej len skrze lásku. Hĺbi priepasti medzi všetkými bytosťami, a všetko chce pohltiť. Všetko izolovala, aby všetko spojila. Niekoľkými dúškami z pohára lásky odškodňuje za život, plný horkosti.
Je všetkým. Odmeňuje sama seba a sama sa trestá, sama seba teší a trápi. Je hrubá a mierna, ľúbezná aj strašná, slabá aj všemocná. Všetko je Povzdych v nej. Minulosť a budúcnosť nepozná. Prítomnosť je pre ňu večnosťou. Je dobrotivá. Zvelebujem ju a všetky jej diela. Je múdra a tichá. Nedá si vytrhnúť z tela žiadny výklad, nevyvzdorujeme na nej žiadny dar, ktorý neposkytne dobrovoľne. Je lesť, ale pre dobrý cieľ, a urobíme najlepšie, keď si jej ľsti nevšímame.
Je úplná, predsa však stále nedokončená. Ako si počína, tak si môže počínať neustále.
Každému sa javí v osobitnej podobe. Skrýva sa v tisícoch mien a termínov a vždy je tá istá.
Postavila ma dovnútra, tiež ma vyvedie. Mám k nej dôveru. Nech so mnou nakladá podľa ľubovôle. Svoje dielo nebude nenávidieť. Nehovoril som o nej. Nie, všetko pravdivé, všetko nesprávne už vyslovila. Všetko je jej vinou, všetko je jej zásluhou.