Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola X

O MOCI, HODNOTE, DÔSTOJNOSTI, ÚCTE A VHODNOSTI

 

Moc

 

       1. MOC človeka (všeobecne) spočíva v jeho súčasných prostriedkoch na získanie určitého predpokladaného dobra v budúcnosti. Je buď pôvodná, alebo inštrumentálna.

 

       2. Prirodzená moc spočíva vo vynikajúcich telesných alebo duševných schopnostiach, ako sú, napríklad, mimoriadna sila, telesný zjav, prezieravosť, šikovnosť, výrečnosť, štedrosť, urodzenosť. Inštrumentálna je moc, ktorá bola získaná vďaka prirodzenej moci alebo šťastnou náhodou a slúži ako prostriedok a nástroj na získanie ďalšej moci, ako sú bohatstvo, dobré meno, priateľstvo a skrytá priazeň Boha, ktorej ľudia hovoria šťastie. Povaha moci sa totiž v tomto aspekte podobá sláve, ktorá rastie s tým, ako sa šíri, alebo pohybu ťažkého telesa, ktorého rýchlosť narastá úmerne jeho dĺžke.

 

       3. Najväčšia z ľudských moci je tá, ktorá pozostáva z moci čo najväčšieho množstva ľudí, zjednotených konsenzom do jednej osoby, či už prirodzenej alebo politickej. Táto moc môže potom používať všetky ich moci podľa jednej vôle, čo je moc štátu, alebo podľa vôle každého jednotlivca, čo je moc nejakej strany alebo združenia strán. Preto moc znamená mať služobníkov, ale aj priateľov, keďže sú to zjednotené sily.

 

       4. Takisto bohatstvo spojené so štedrosťou je moc, pretože získava priateľov a služobníkov. Bez štedrosti to však tak nie je, lebo v takom prípade bohatstvo neochraňuje, ale robí z ľudí predmet závisti.

       5. Povesť moci je moc, pretože prináša oddanosť tých, čo potrebujú ochranu.

       6. Z toho istého dôvodu je moc aj zvesť o tom, že človek je obľúbený vo svojej krajine (čo sa nazýva popularita).

       7. Rovnako je moc každá vlastnosť, vďaka ktorej človeka mnohí milujú alebo sa ho obávajú, prípadne povesť takej vlastnosti je moc, pretože je to prostriedok, ako si získať podporu a služby mnohých.

       8. Velký úspech je moc, pretože vytvára povesť múdrosti alebo šťastia, vďaka čomu sa ľudia človeka buď boja, alebo sa naňho spoliehajú.

       9. Láskavosť ľudí, čo už majú moc, ju zväčšuje, pretože vďaka nej si získavajú lásku.

       10. Povesť prezieravosti v otázkach mieru a vojny je moc, pretože prezieravým ľuďom zverujeme vládu nad sebou ochotnejšie než iným.

       11. Urodzenosť je moc, aj keď nie všade, ale len v tých štátoch, kde je privilegovaná, pretože práve v tom spočíva jej moc.

       12. Výrečnosť je moc, pretože pripomína prezieravosť.

       13. Telesný zjav je moc, pretože ako prísľub dobra odporúča mužov do priazne žien a cudzích ľudí.

       14. Vedy majú malú moc, pretože neprevládajú a neuznávajú ich všetci, ani sa im nevenujú všetci, ale iba podaktorí, a aj to len niektorým z nich. Veda má totiž takú povahu, že ju nemôže pochopiť nikto, kto si ju aspoň do istej miery neosvojil.

       15. Zručnosti, ktoré sú verejne užitočné, ako budovanie opevnení, výroba strojov a iných vojenských zariadení, sú moc, pretože prispievajú k obrane a víťazstvu. A hoci ich pravou matkou je veda, hlavne matematika, keďže prichádzajú na svet rukami svojho konštruktéra, cenia sa skôr ako jeho dielo (nevzdelaní si tak mýlia pôrodnú babu s matkou).

 

Hodnota

 

       16. Význam alebo HODNOTA človeka je ako u všetkých ostatných vecí jeho cena, teda toľko, koľko by sa dalo za využitie jeho moci. Preto nie je absolútna, ale závislá od potreby a úsudku druhého. Schopný veliteľ armády má veľkú cenu v čase vojny alebo jej hrozby, nie však v čase mieru. Vzdelaný a bezúhonný sudca má vysokú cenu v čase mieru, ale už nie vo vojne. A tak ako v iných veciach, aj pri ľuďoch neurčuje cenu predávajúci, ale kupujúci. Aj keby si človek (ako to robí väčšina) určil najvyššiu možnú hodnotu, jeho skutočná hodnota nie je väčšia, než akú mu pridelia druhí.

       17. Prejavom hodnoty, akú si navzájom určujeme, je to, čo sa bežne nazýva prejavovanie úcty a neúcty. Hodnotiť človeka vysoko znamená ctiť si ho; hodnotiť ho nízko znamená nectiť si ho. No vysoko a nízko sa tu rozumie v porovnaní s úrovňou, akú každý človek určuje sám sebe.

 

Dôstojnosť

 

       18. Verejné uznanie človeka ako hodnota, akú mu pripisuje štát, je to, čo ľudia obvykle nazývajú DÔSTOJNOSŤ. A táto jeho hodnota uznaná štátom sa prejavuje vo vodcovských, sudcovských a verejných funkciách alebo v hodnostiach a tituloch, určených na vyzdvihnutie tejto hodnoty.

 

Preukazovať úctu a neúctu

 

       19. Prosiť niekoho o akúkoľvek pomoc znamená PREUKAZOVAŤ mu ÚCTU, pretože je to prejav našej mienky, že má moc nám pomôcť. A čím je pomoc ťažšia, tým je preukazovaná úcta väčšia.

       20. Poslúchať znamená preukazovať úctu, pretože nikto neposlúcha toho, o kom si myslí, že nemá moc mu pomôcť alebo ublížiť. Takže neposlúchať znamená preukazovať neúctu.

       21. Dávať niekomu veľké dary znamená preukazovať mu úctu, pretože je to kupovanie ochrany a uznanie moci. Dávať malé dary znamená preukazovať neúctu, pretože je to len almužna a prejav mienky o potrebe malej pomoci.

       22. Rozhodne usilovať o dobro druhého a lichotit' mu znamená preukazovať mu úctu. Je to znak toho, že hľadáme jeho ochranu a pomoc. Ignorovať ho znamená preukazovať mu neúctu.

       23. Dať prednosť druhému alebo uvoľniť mu miesto v čomkoľvek je preukazovanie úcty na znak uznania jeho väčšej moci. Robiť si voči nemu neoprávnené nároky je preukazovanie neúcty.

       24. Akýkoľvek prejav lásky alebo strachu voči druhému je preukazovanie úcty, pretože milovať i báť sa znamená ceniť si niekoho. Opovrhovať niekým, milovať, či báť sa niekoho menej, než on sám očakáva, znamená preukazovať mu neúctu, pretože je to podceňovanie.

       25. Velebiť, chváliť alebo nazývať šťastným znamená preukazovať úctu, pretože sa cenia len dobro, moc a šťastie. Haniť, vysmievať sa alebo ľutovať niekoho znamená preukazovať mu neúctu.

       26. Hovoriť s niekým ohľaduplne, vystupovať pred ním slušne a pokorne znamená preukazovať mu úctu z obavy, aby sme ho neurazili. Hovoriť s niekým prudko, počínať si pred ním neslušne, nedbalo a drzo znamená preukazovať mu neúctu.

       27. Veriť niekomu, dôverovať mu a spoliehať sa naňho znamená preukazovať mu úctu na znak mienky o jeho cnosti a moci. Nedôverovať alebo neveriť niekomu znamená preukazovať mu neúctu.

 

       28. Vypočuť si radu alebo akýkoľvek iný slovný prejav niekoho znamená preukazovať mu úctu na znak toho, že ho považujeme za múdreho, výrečného alebo duchaplného. Zívať, odvracať sa alebo skákať niekomu do reči znamená preukazovať mu neúctu.

       29. Robiť niekomu to, čo on pokladá za znak úcty alebo čo je takým znakom podľa zákona či zvyku, je preukazovať mu úctu, pretože keď uznávame úctu, akú niekomu vzdávajú druhí, spolu s nimi uznávame aj jeho moc. Odmietať to robiť znamená preukazovať mu neúctu.

       30. Súhlasiť s mienkou niekoho je preukazovanie úcty na znak uznania jeho úsudku a múdrosti. Nesúhlasiť je preukazovanie neúcty a znak kritiky za omyl, ba (v prípade nesúhlasu v mnohých veciach) aj za hlúposť.

       31. Napodobňovať niekoho znamená preukazovať mu úctu, pretože je to vášnivý súhlas. Napodobňovať nepriateľa niekoho je preukazovať mu neúctu.

       32. Preukazovať úctu tomu, koho si ctia druhí, znamená vážiť si ho ako znak uznania jeho úsudku. Preukazovať úctu jeho nepriateľom znamená preukazovať neúctu aj jemu.

       33. Využiť radu niekoho alebo jeho služby v núdzi je preukázanie úcty ako znak mienky o jeho múdrosti alebo inej moci. Odmietnuť v takýchto prípadoch ponúkanú službu znamená preukazovať neúctu.

       34. Všetky tieto spôsoby preukazovania úcty sú prirodzené a uplatňujú sa v rámci štátu i mimo neho. No v štátoch, kde má niekto najvyššiu autoritu a môže podľa svojej ľubovôle stanoviť, čo bude znakom úcty, treba aj iné pocty.

       35. Suverén si uctí poddaného takým titulom, úradom, zamestnaním alebo činom, aký sám považuje za znak svojej vôle preukázať úctu.

 

       36. Perzský kráľ si uctil Mordokaja, keď prikázal, aby ho viezli ulicami v kráľovskom rúchu a s korunou na hlave na jednom z kráľovských koní a aby pred ním kráčal princ, ktorý volal: „Toto sa dostane každému, komu kráľ preukáže úctu" (Est 6,9). No iný perzský kráľ, alebo dokonca ten istý pri inej príležitosti tomu, kto sa dožadoval za svoju velkú službu kráľovského rúcha, udelil povolenie, avšak s dodatkom, že ho má nosiť ako dvorný šašo, čím mu preukázal neúctu. Takže zdroj občianskej úcty spočíva v štátnikovi a závisí od vôle suveréna, preto je dočasná a nazýva sa občianska úcta. Je ňou úrad, funkcia, titul a niekde aj uniforma a maľovaný erb. A ľudia preukazujú úctu tým, čo ich majú, na znak priazne štátu. Táto priazeň je moc.

 

Úctyhodné

 

       37. Úctyhodný je každý majetok, čin alebo vlastnosť ako dôkaz a znak moci.

 

Potupné

 

       38. A preto byť ctený, milovaný alebo obávaný mnohými je úctyhodné ako dôkaz moci. Byť ctený len niekoľkými alebo nikým je potupné.

       39. Panstvo a víťazstvo sú úctyhodné, pretože sú získané mocou. Otroctvo z núdze alebo zo strachu je potupné.

       40. Šťastie (ak je trvalé) je úctyhodné ako znak priazne Boha. Nešťastie a straty sú potupné. Bohatstvo je úctyhodné, lebo je to moc. Chudoba je potupná. Veľkomyseľnosť, štedrosť, nádej, odvaha a sebadôvera sú úctyhodné, pretože pochádzajú z vedomia moci. Malomyseľnosť, lakomstvo, strach, nedôvera sú potupné.

       41. Včasné rozhodnutie alebo určenie toho, čo má človek vykonať, je úctyhodné ako opovrhovanie malichernými ťažkosťami a nebezpečenstvom. Nerozhodnosť je potupná ako znak preceňovania malicherných prekážok a malých výhod. Ak totiž niekto zvažuje veci dovtedy, kým mu to čas dovolí, a predsa sa nerozhodne, rozdiel v závažnosti vecí je preňho malý. Teda, ak sa nerozhodne, preceňuje maličkosti, čo je malomyseľnosť.

       42. Všetky činy a reči, ktoré vychádzajú alebo zdajú sa vychádzať z bohatej skúsenosti, vedy, uvážlivosti alebo duchaplnosti, sú úctyhodné, pretože všetko je moc. Činy alebo slová, ktoré vychádzajú z omylu, neznalosti alebo hlúposti, sú potupné.

       43. Vážnosť, pokiaľ sa zdá, že vychádza z mysle, zamestnanej niečím iným, je úctyhodná, pretože byť zamestnaný je znak moci. Ak sa však zdá, že vychádza z úmyslu vyzerať vážne, je potupná. V prvom prípade je totiž vážnosť ako stabilita lode naloženej tovarom, no v druhom ako stabilita lode zaťaženej pieskom a iným odpadom.

       44. Byť viditeľný, t. j. známy vďaka bohatstvu, funkcii, velkým činom alebo nejakým významným výsledkom, je úctyhodné ako znak moci, ktorá je príčinou viditeľnosti. Byť nevýrazný je, naopak, potupné.

       45. Byť potomok známych rodičov je úctyhodné, pretože takíto ľudia ľahšie získavajú prostriedky i priateľov svojich predkov. Byť potomok nevýrazných rodičov je, naopak, potupné.

       46. Konanie vychádzajúce zo spravodlivosti, ktorá zahŕňa aj vlastné straty, je úctyhodné ako znak veľkomyseľnosti, pretože veľkomyseľnosť je znak moci. Ľstivosť, úskočnosť a zanedbávanie spravodlivosti sú, naopak, potupné.

       47. Túžba po veľkom bohatstve a žiadostivosť po veľkých poctách sú úctyhodné ako znaky moci dosiahnuť ich. Túžba po malom zisku a žiadostivosť po malých povýšeniach sú potupné.

       48. Na preukazovaní úcty nič nemení to, či konanie (ak je významné a náročné, a teda je znamením veľkej moci) je spravodlivé alebo nespravodlivé, pretože preukazovanie úcty spočíva iba v mienke o moci. Preto si starovekí pohania nemysleli, že hania svojich bohov, ale že ich tým veľmi uctievajú, keď v básňach opisovali, ako znásilňujú, lúpia a dopúšťajú sa iných veľkých, ale nespravodlivých a nečistých činov. Nič sa dokonca u Jupitera nevelebilo viac, ako jeho cudzoložstvo, či u Merkura jeho ľsti a krádeže. Homér ho v básni totiž najviac chváli za to, že sotva sa ráno narodil, na poludnie už vytvoril hudbu, a kým prišla noc, ukradol Apolónovým pastierom dobytok.

       49. Pokým nevznikli veľké štáty, ľudia nepokladali za potupné byť pirátom alebo lupičom. Skôr sa to pokladalo za zákonnú živnosť, a to nielen u Grékov, ale aj u všetkých ostatných národov, ako je zrejmé zo starovekých dejín. A v dnešnej dobe v tejto časti sveta sú a vždy budú úctyhodné, aj keď nezákonné, súkromné súboje, a to až do času, kým nebude úcta prisudzovaná tým, čo výzvu na súboj odmietnu, a potupa tým, čo na súboj vyzvú. Súboje sú totiž často aj výsledkom odvahy; a základom odvahy je vždy sila alebo obratnosť, ktoré sú moc. Hoci súboje sú väčšinou výsledkom nerozvážnych rečí alebo strachu z potupy jedného, prípadne oboch účastníkov, ktorí - súc unesení svojou unáhlenosťou - musia vstúpiť do arény, aby odvrátili hanbu.

 

Erby

 

       50. Rodové znaky a dedičné erby sú úctyhodné tam, kde majú nejaké význačné privilégiá, inak nie. Ich moc totiž spočíva buď v týchto privilégiách, alebo v bohatstve, prípadne v niečom podobnom, čomu druhí ľudia preukazujú úctu rovnakou mierou. Tento druh úcty, obvykle nazývaný šľachta, pochádza od starých Germánov. Niečo také totiž nebolo známe tam, kde neboli známe germánske zvyky. Ani teraz sa to nevyskytuje tam, kde nesídlia Germáni. Keď starí Gréci tiahli do vojny, ich vojvodcovia mali štíty pomaľované znakmi, aké sa im páčili, keďže nepomaľovaný štít bol znakom chudoby a obyčajného vojaka. Tieto štíty sa však nededili. Rimania si odovzdávali znak svojej rodiny, boli to však obrazy, nie erby predkov. Národy Ázie, Afriky a Ameriky nič také nemajú a nikdy nemali. Tento zvyk mali len Germáni, od ktorých ho prevzali v Anglicku, Francúzsku, Španielsku a Taliansku, keď Germáni vo veľkom počte Rimanom buď pomáhali, alebo sami podnikali výboje do západných častí sveta.

       51. Nemecko, rovnako ako v začiatkoch všetky ostatné krajiny, bolo totiž v dávnych dobách rozdelené medzi obrovské množstvo malých pánov a hláv rodín, ktorí medzi sebou neustále viedli vojnu. Títo páni alebo vladári, aby ich rozpoznali ich stúpenci a čiastočne aj pre ozdobu, si na svoje zbrane, štíty alebo odev maľovali zvieratá alebo niečo iné; a na hrebeň prilby si nasadzovali nápadné a viditeľné znamenia. A túto ozdobu zbraní i hrebeňa prilby dedili ich deti; najstarší syn v nezmenenej podobe, ostatní s istými rozlišujúcimi znakmi podľa toho, ako to staršina - v holandskom jazyku Here-alt - uznal za vhodné. Keď sa však viacero rodov združilo a vytvorili väčšie kráľovstvo, stala sa povinnosť heroldov rozlišovať erby zvláštnym súkromným úradom. Potomkami týchto pánov je veľká a stará šľachta, ktorá má v erbe väčšinou zvieratá, vyznačujúce sa odvahou a dravosťou, alebo hrady, cimburie, opasky, zbrane, oštepy, palisády a iné vojenské symboly. Vtedy sa totiž ničomu nepreukazovala taká úcta ako vojenskej chrabrosti. Neskôr začali nielen králi, ale aj ľudové štáty udeľovať erby tým, čo tiahli do vojny alebo sa z nej vrátili, a to buď na povzbudenie, alebo ako odmenu za ich služby. To všetko môže pozorný čitateľ nájsť v starovekých gréckych a rímskych záznamoch, ktoré sa zmieňujú o Germánoch a ich vtedajších zvykoch.

 

Čestné tituly

 

       52. Čestné tituly ako vojvoda, gróf, markíz a barón sú úctyhodné ako znak hodnoty, akú im prisudzuje suverénna moc v štáte. V starých časoch to boli tituly úradov alebo veliteľov, niektoré majú rímsky, iné germánsky a francúzsky pôvod. Vojvodovia, latinsky duces, boli počas vojny generálmi; grófi, comites, sprevádzali generálov z priateľstva a zverovala sa im správa, obrana a pacifikácia dobytého územia; markízi, marchiones, boli grófi, ktorí spravovali marky, čiže hraničné územia ríše. Titul vojvodu, grófa a markíza podľa zvyklostí germánskej militia zaviedli v Rímskej ríši asi za Konštantína Velkého. Barón, ako sa zdá, bol titul Galov a označoval velkých mužov, akých si najímali králi alebo princovia za vojny do osobnej služby; zrejme je odvodený od slova vir, odtiaľ ber a bar, ktoré v jazyku Galov znamenali to isté, čo v latinčine vir; a odtiaľ potom bero a baro; takže týchto mužov nazývali berones, neskôr barones a (v španielčine) varones. Kto sa chce zoznámiť s pôvodom čestných titulov podrobnejšie, môže všetko nájsť, ako som to urobil aj ja, vo výbornom diele pána Seldena o tejto téme. Postupne sa tieto čestné úrady pre spory a v záujme dobrej a mierumilovnej vlády zmenili na obyčajné tituly, slúžiace väčšinou na rozlíšenie hierarchie, spoločenského postavenia a stavu občanov v štáte. Ľudia sa stávali vojvodami, grófmi, markízmi a barónmi aj tam, kde nemali ani majetok, ani veliteľskú funkciu. S rovnakým zámerom boli vytvorené aj ďalšie tituly.

 

Vhodnosť * Spôsobilosť

 

       53. Vhodnosť je niečo iné než hodnota alebo cena človeka. Odlišuje sa tiež od jeho predností či zásluh a spočíva vo zvláštnej moci alebo schopnosti pre niečo, na čo sa považuje za vhodného. Táto zvláštna schopnosť sa obvykle nazýva SPÔSOBILOSŤ alebo vlohy.

       54. Najvhodnejší na veliteľa, sudcu alebo akékoľvek iné poverenie je ten, kto je najlepšie spôsobilý a výbavený vlastnosťami, požadovanými na jeho dobré vykonávanie. Najvhodnejší pre bohatstvo je ten, kto má vlastnosti najpotrebnejšie pre jeho správne využívanie. No aj ten, komu niektorá z týchto vlastností chýba, môže byť hodnotný človek a cenný pre niečo iné. Okrem toho niekto môže byť hoden bohatstva, úradu a zamestnania bez toho, aby mal právo si to nárokovať pred druhým, a preto sa nedá povedať, že má prednosť, alebo že si to zaslúži. Zásluha totiž predpokladá právo a zaslúžená vec patrí niekomu na základe prísľubu. Viac o tom poviem neskôr, keď budem hovoriť o zmluvách.