Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola XI

O ROZDIELNOSTI MRAVOV

 

Čo sa tu rozumie pod mravmi

 

       1. MRAVMI tu nerozumiem slušné správanie, napríklad ako by sa ľudia mali navzájom pozdravovať, alebo ako by si mal človek vyplachovať ústa či čistiť zuby, Mravmi než pôjde do spoločnosti, alebo iné podobné pravidlá každodennej morálky, ale také vlastnosti ľudí, čo sa týkajú ich spoločného života v mieri a jednote. Kvôli tomuto cieľu musíme mať na zreteli, že šťastie tohto života nespočíva v pokoji spokojnej mysle. Neexistuje totiž žiadny finis ultimus (konečný cieľ) ani summum bonum (najvyššie dobro), ako sa o nich píše v knihách starých morálnych filozofov. Človek, ktorého túžby sa naplnili, nemôže žiť o nič plnšie než ten, ktorého zmys­ly a predstavy ustrnuli. Šťastie je neustály postup túžby od jedného objektu k druhému a dosiahnutie jedného je len prostriedkom k druhému. Príčinou toho je, že predmetom ľudskej túžby nie je potešiť sa iba raz a pre jeden okamih, ale zaistiť si cestu k svojej budúcej túžbe naveky. A preto dobrovoľné činy a sklony všetkých ľudí smerujú nielen k dosiahnutiu, ale aj k zabezpečeniu spokojného života a líšia sa iba v spôsobe, ktorý vyplýva čiastočne z rozmanitosti vášní rôznych ľudí, čiastočne z rozdielnosti poznania alebo mienky každého o príči­nách, ktoré vedú k žiadanému účinku.

 

Neustála túžba všetkých ľudí po moci

 

       2. Preto na prvé miesto kladiem všeobecný sklon celého ľudstva - trvalú a neslabnúcu túžbu po ďalšej a ďalšej moci, ktorá ustáva až smrťou. Príčinou toho nie je vždy, že človek dúfa v intenzívnejšiu rozkoš, než akú už dosiahol, alebo že sa nemôže uspokojiť s prie­mernou mocou, ale že si nemôže zabezpečiť terajšiu moc a prostriedky na dobrý život bez získavania ďal­šej moci. Preto tiež králi, ktorých moc je najväčšia, sa zameriavajú na jej zabezpečenie zákonmi doma a voj­nami za hranicami. Keď uspejú, nasleduje nová túžba: u niektorých po sláve z nových výbojov; u iných po pohodlí a zmyslových pôžitkoch; u ďalších po obdive alebo lichotení za dokonalosť v nejakom umení alebo inej schopnosti mysle.

 

Láska k sporom zo súperenia

 

       3. Súperenie o bohatstvo, úctu, velenie alebo inú moc spory, nepriateľstvo a vojnu, pretože spôsob, akým si jeden súperiaci uspokojuje svoju túžbu, je zabi­tie, podmanenie, vytlačenie alebo zapudenie druhého. Zvlášť súperenie o chválu vedie k velebeniu starých čias. Ľudia totiž súperia so živými, nie s mŕtvymi; mŕtvym potom pripisujú viac, než im patrí, aby tým zatienili slávu živých.

 

Občianska poslušnosť, vyplývajúca z lásky k pohodliu, zo strachu zo smrti, alebo zranenia

 

       4. Túžba po pohodlí a zmyslovom pôžitku núti ľudí na poslušnosť voči verejnej moci, pretože týmito túžbami sa človek vzdáva ochrany, v akú by mohol dúfať na základe vlastnej usilovnosti a práce. Strach zo smrti vedie k tomu istému, a to z rovnakého dôvodu. Naopak, ľudia v núdzi a bez bázne, nespokojní so svojimi podmienkami, rovnako ako všetci, ktorých ctižiadostivosť prahne po vojenskom velení, majú sklon predlžovať vojnové konflikty a podnecovať nepo­koje a vzbury. V takom prípade vojenskú česť možno dosiahnuť len vo vojne a niet nádeje na inú nápravu zlej hry, ako znovu zamiešať karty.

 

A z lásky k umeniu

 

       5. Túžba po poznaní a umenie mieru privádza ľudí k poslušnosti voči verejnej moci, pretože takáto túžba obsahuje túžbu po voľnom čase, a teda po ochrane ne­jakou inou mocou, než je vlastná.

 

Láska k cnosti z lásky k chvále

 

       6. Túžba po chvále vedie k chvályhodným činom, Láska aby sme sa zapáčili tým, ktorých úsudok si ceníme, pretože chvála tých, čo sú nám ľahostajní, je nám takisto ľahostajná. Túžba po posmrtnej sláve má ten istý účinok. A hoci po smrti už nevnímame chválu, ktorej sa nám dostáva na zemi, pretože tieto radosti sú bud pohltené nevýslovnými radosťami nebeskými, alebo uhasené nesmiernymi mukami pekelnými, nie je takáto sláva márna. Ľudia totiž pociťujú prítomnú slasť z jej predvídania a výhod, ktoré môžu vďaka tomu pripad­núť ich potomstvu, a hoci to nemôžu zažiť, aspoň si to predstavujú. Všetko, čo je príjemné v zmyslovom vní­maní, je takisto príjemné v obrazotvornosti.

 

Nenávisť, vyplývajúca z ťažkostí splatiť veľkú podporu

 

       7. Dostať od niekoho, koho pokladáme za seberovného, väčšiu podporu, než sme schopní splatiť, vyvoláva predstieranú náklonnost, v skutočnosti vsak tajnú nenávisť. Človeka to stavia do situácie zúfalého dlžníka, ktorý sa vyhýba pohľadu svojho veriteľa a mlčky si želá, aby bol niekde, kde by ho už nikdy nemusel stretnúť. Podpora totiž zaväzuje a záväzok je otroctvo; nesplniteľný záväzok znamená trvalé otroctvo, kto­ré nenávidíme, ak ide o niekoho seberovného. Získať však podporu od človeka, ktorého uznávame ako nadradeného, prináša náklonnosť, pretože tento záväzok neznamená nové poníženie. A úprimné prijatie (ktoré ľudia nazývajú vďačnosť) je česť preukázaná darcovi, ktorá sa všeobecne pokladá za splátku. Takisto prijatie podpory od niekoho seberovného alebo podriadeného vedie k náklonnosti vtedy, keď je nádej splatiť ju, preto­že v chápaní príjemcu ide o záväzok vzájomnej pomoci a služby. Z toho vzniká súperenie o to, kto koho preko­ná v podporovaní. Najvznešenejšie a najprospešnejšie možné súperenie je to, keď sa víťaz teší zo svojho víťazstva a druhý sa odpláca tým, že to priznáva.

 

A z vedomia, že človek si zaslúži byť nenávidený

 

       8. Ublížiť niekomu viac, než ten môže alebo je ochotný odpustiť, vyvoláva u páchateľa nenávisť voči obeti, pretože musí očakávať pomstu alebo omilostenie. A oboje je nenávidené.

 

Pripravenosť ublížiť zo strachu

 

       9. Strach pred utláčaním pripravuje človeka na to, aby mu predchádzal alebo hľadal pomoc v spoločnosti, pretože niet inej cesty, ako si človek môže zabezpečiť život a slobodu.

 

A z nedôvery vo vlastnú duchaplnosť

 

       10. Ľudia, čo nedôverujú vlastnej bystrosti, majú v prípade zmätku a vzbury väčšiu šancu na víťazstvo než tí, čo sa pokladajú za múdrych a ľstivých. Tí totiž radi vyjednávajú, kým neistí (zo strachu, že ich prekabátia) udrú ako prví. A počas vzbury, keď sa ľudia nachádzajú v aréne boja, je stratégia držať spolu a využívať všetky výhody sily vhodnejšia než akákoľvek iná, ktorá vychádza z jemného dôvtipu.

 

Prázdne činy z márnivosti

 

       11. Márniví ľudia, ktorí sa bez uvedomenia si vlast­ných schopností vyžívajú v predstave vlastnej ušľachtilosti, majú sklon na pompéznosť, ale nie na skutok, pretože keď sa objaví nebezpečenstvo alebo ťažkosti, dbajú len o to, aby nevyšla najavo ich neschopnosť.

 

       12. Márniví ľudia, ktorí odhadujú svoje schopnosti len na základe lichotenia druhých alebo úspechu v nejakom konaní bez nádeje, podloženej pravdivým sebapoznaním, majú sklon unáhlene sa do niečoho pustiť a pri blížiacom sa nebezpečenstve alebo ťažkostiach sa pokiaľ možno stiahnuť, pretože, keď nevidia cestu do bezpečia, radšej riskujú svoju česť, ktorú je možné uchlácholit'výhovorkou, ale nie svoj život, na ktorý žiadne uchlácholenie nestačí.

 

Ctižiadostivosť, vychádzajúca z mienky o schopnosti

 

       13. Ľudia, čo majú vysokú mienku o svojej múdros­ti vo veciach vlády, sú náchylní na ctižiadostivosť. Bez verejnej činnosti v rade alebo úrade sa totiž úcta voči ich múdrosti stráca. A preto sú výreční rečníci náchylní na ctižiadostivosť, keďže ich výrečnosť sa im aj druhým javí ako múdrosť.

 

Nerozhodnosť, vyplývajúca z preceňovania maličkostí

 

       14. Malomyseľnosť vyvoláva v ľuďoch nerozhodnosť a v dôsledku toho znamená premárnenie šancí a naj­vhodnejších príležitostí konať. Ak totiž nie je zrejmé, čo je najlepšie urobiť po tom, o čom človek uvažuje, skôr než nastane čas konať, je to znamenie, že rozdiel medzi pohnútkami konať tak alebo onak nie je velký. Preto ne­rozhodnosť znamená premeškať príležitosť zvažovaním maličkostí, a to je malomyseľnosť.

 

       15. Striedmosť (hoci u chudobných je to cnosť) robí človeka neschopným vykonať činy, aké vyžadujú silu mnohých ľudí naraz, pretože oslabuje úsilie, ktoré je živené a udržiavané pri sile odmenou.

 

Dôvera v druhých, vyplývajúca z neznalosti znakov múdrosti a láskavosti

 

       16. Výrečnosť spolu s lichotením prináša dôveru ľudí voči tým, čo ich ovládajú, pretože prvá sa zdá byť múd­rosťou, druhá láskavosťou. Pridajte ešte vojenskú slávu, ktorá vyvoláva u ľudí obdiv a podriaďovanie sa tým, čo tieto vlastnosti majú. Prvé dve vlastnosti im poskytujú ochranu pred nebezpečenstvom, čo im od nich hrozí, tretia im poskytuje ochranu pred nebezpečenstvom, ktoré im hrozí od iných.

 

A z neznalosti prirodzených príčin

 

       17. Absencia vedy, teda neznalosť príčin, vedie ale­bo skôr núti človeka spoliehať sa na rady a autoritu druhých. Pretože každý, komu záleží na pravde, ak sa nespolieha na vlastnú mienku, musí sa spoľahnúť na mienku niekoho druhého, o ktorom si myslí, že je múd­rejší, a nevidí dôvod, prečo by ho mal klamať.

 

A z nedostatku porozumenia

 

       18. Neznalosť významu slov, teda ich neporozume­nie, zvádza ľudí dôverovať nielen pravde, ktorú nepoznajú, ale aj omylom, a čo je horšie, nezmyslom tých, ktorým dôverujú, pretože ani omyl, ani nezmysel ne­možno odhaliť bez dokonalého porozumenia slovám.

 

       19. Z toho ďalej vyplýva, že ľudia dávajú jednej a tej istej veci rozdielne mená na základe rozdielnosti svojich vášní. Napríklad tí, čo schvaľujú nejaký súkromný názor, ho označujú za názor, avšak tí, ktorým sa nepáči, za kacírstvo; hoci kacírstvo neznamená nič iné ako súkromný názor, má len väčšiu pachuť žlče.

 

       20. Z toho takisto vyplýva, že ľudia bez úsilia a veľ­kého porozumenia nevedia rozlišovať medzi jedným činom mnohých jednotlivcov a mnohými činmi jedného davu, napríklad medzi jedným činom všetkých rímskych senátorov pri usmrtení Catilinu a mnohými činmi mnohých senátorov pri usmrtení Cézara. Majú preto sklon pokladať za čin ľudu to, čo je mnoho činov vykonaných davom ľudí, vedených možno presvedčením jediného človeka.

 

Lipnutie na zvyku z neznalosti povahy správneho a nesprávneho

 

       21. Neznalosť príčin a pôvodných základov práva, nestrannosti, zákona a spravodlivosti vedie ľudí k tomu, aby pravidlom svojho konania urobili zvyk a príklad, a to tak, že za nespravodlivé považujú to, čo bolo zvykom trestať, a za spravodlivé to, čoho beztrestnosť alebo schvaľovanie môžu doložiť príkladom či (ako tomu barbarsky hovoria právnici, využívajúci iba túto falošnú mieru spravodlivosti) precedensom. Sú ako malé deti, ktoré nemajú iné meradlo pre dobré a zlé mravy než napomínanie a tresty rodičov a učiteľov s tou výnimkou, že deti sú verné pravidlu, zatiaľ čo dospelí nie. Keď sa totiž stanú silní a tvrdohlaví, odvolávajú sa raz na zvyk, potom na rozum a naopak, ako sa im to práve hodí, ustupujúc od zvyku, keď to vyžaduje ich záujem, a stavajúc sa proti rozumu vždy, keď je rozum proti nim, čo je príčinou toho, že o doktríne práva a bezprávia sa neustále polemizuje perom i mečom, pretože na rozdiel od náuky o priamkach a obrazcoch, kde to tak nie je, na otázke pravdivosti ľuďom nezáleží, ak ide o to, čo neprekáža ich ctižiadosti, prospechu alebo žiadostivosti. Nepochybujem však, že ak by veta „Tri uhly v trojuholníku sa rovnajú dvom uhlom vo štvorci" protirečila právu niekoho panovať alebo záujmom tých, čo panujú, tak by ju nielen vyvracali, ale dokonca potláčali pálením všetkých učebníc geometrie, ak by to bolo v silách toho, koho sa to týka.

 

Oddanosť súkromným osobám, vyplývajúca z neznalosti príčin mieru

 

       22. Neznalosť vzdialených príčin spôsobuje, že ľudia prisudzujú všetky udalosti bezprostredným a inštrumentálnym príčinám, nakoľko sú to jediné príčiny, aké vnímajú. A preto všade, kde ľudí rozhnevajú verejné poplatky, vylievajú si zlosť na verejných činiteľoch, t. j. na nájomcoch, výbercoch a iných správcoch verejných dôchodkov, a pridávajú sa k tým, čo vidia chybu vo verejnej správe, čím sa púšťajú do niečoho, čo je za hranicami ospravedlniteľnosti. Zo strachu pred trestom alebo preto, že milosť pokladajú za poníženie, napádajú aj tú najvyššiu autoritu.

 

Ľahkovernosť, vyplývajúca z neznalosti prírody

 

       23. Neznalosť prirodzených príčin nabáda človeka na ľahkovernosť, teda aby často uveril nemožnosti, pretože keď nepozná námietky, domnieva sa, že iba to by mohla byť pravda, a nie je schopný nemožnosť odhaliť. A ľahkovernosť ho zvádza na lož, keďže ľudia sú radi stredobodom spoločnosti. Takže nevedomosť sama, aj bez zlého úmyslu, môže naviesť človeka, aby lžiam veril, hovoril ich, ba niekedy si ich aj vymýšľal.

 

Záujem o poznanie, vyplývajúci zo starostlivosti o budúcnosť

 

       24. Obavy o budúcnosť ženú ľudí skúmať príčiny vecí, pretože ich poznaním sú schopnejší zorganizovať si prítomnosť vo svoj najlepší prospech.

 

Prirodzené náboženstvo, vyplývajúce z toho istého záujmu

 

       25. Zvedavosť alebo láska k poznávaniu príčin vedie človeka od úvah o účinku k hľadaniu príčiny a potom príčiny tejto príčiny, až nakoniec musí nevyhnutne dôjsť k myšlienke, že existuje príčina, ktorá žiadnu predchádzajúcu príčinu nemá, ale je večná. To je to, čo ľudia nazývajú Boh. Takže nie je možné hlboké skúmanie prirodzených príčin, aby v nás nevytváralo sklon na vieru, že existuje jeden večný Boh, hoci myseľ človeka nemôže obsahovať ideu, ktorá by zodpovedala jeho povahe. Pretože človek, ktorý sa narodil slepý, počuje ľudí hovoriť, že sa hrejú pri tom, čo nazývajú oheň, a keď ho k nemu privedú, aby sa ohrial tiež, vie ľahko pochopiť a uistiť sa, že je tu niečo, čo ľudia nazývajú oheň a je príčinou tepla, ktoré cíti, ale nedokáže si predstaviť, ako vyzerá, ani nemôže mať v mysli takú ideu ohňa, akú majú tí, čo ho vidia. Takisto z viditeľných vecí tohto sveta a z ich obdivuhodného poriadku môže človek pochopiť, že existuje nejaká ich príčina, ktorú ľudia nazývajú Boh, a predsa nemusí mať v mysli jeho ideu alebo obraz.

 

       26. Aj tí, čo skúmajú prirodzené príčiny vecí len málo alebo ich neskúmajú vôbec, zo strachu, ktorý vyviera zo samotnej neznalosti toho, či má moc preukázať im velké dobro alebo ujmu, majú sklon predpokladať a vymýšľať si rôzne druhy neviditeľných síl, stáť v úžase pred vlastnými predstavami a v čase núdze ich vzývať, rovnako ako v čase očakávaného úspechu im ďakovať, meniac tak výtvory svojej vlastnej fantázie na božstvá. Týmto spôsobom sa stalo, že z množstva rôznych fantázií si ľudia vytvorili mnoho druhov božstiev. A tento strach z neviditeľných vecí je prirodzený zárodok toho, čo každý sám pre seba nazýva náboženstvom, ale u druhých, ktorí túto silu uctievajú alebo sa jej boja inak, než on sám, to nazýva poverou.

 

       27. Tento zárodok náboženstva postrehli mnohí; ba podaktorí z nich majú sklon živiť ho, upravovať a formovať do zákonov, pridávať vlastné myšlienky a názory na príčiny budúcich udalostí, čo považujú za najlepší prostriedok, ako ovládnuť druhých, aby sami mohli čo najviac využiť vlastnú moc.