Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola XIII

O PRIRODZENOM STAVE ĽUDSTVA Z HĽADISKA JEHO ŠŤASTIA A NEŠŤASTIA

 

Ľudia sú si od prírody rovní

 

       1. PRÍRODA vytvorila ľudí natoľko seberovných v schopnostiach tela a mysle, že hoci sa občas nájde nejaký člo­vek očividne telesne silnejší alebo duševne bystrejší než druhý, keď zhrnieme všetko dokopy, nie je tento rozdiel medzi jedným a druhým taký závažný, aby si na jeho zá­klade mohol ktokoľvek robiť nároky na výhodu, akú by si nemohol nárokovať aj druhý. Ak totiž ide o telesnú silu, tak aj ten najslabší jej má dostatok, aby zabil najsilnejšie­ho buď tajnými intrigami, alebo spojením sa s druhými, čo sú v rovnakom nebezpečenstve ako on sám.

 

       2. A pokiaľ ide o schopnosti mysle (ak odhliadneme od umenia založeného na slovách a zvlášť schopnosti postupovať podľa všeobecných a neomylných pravidiel, nazývaných veda, akú má len veľmi málo ľudí a vo veľ­mi málo veciach, keďže to nie je schopnosť pôvodná, s ktorou sa rodíme, ani získaná ako prezieravosť, keď sa zaoberáme niečím iným), nachádzam medzi ľuďmi ešte väčšiu rovnosť než v prípade sily. Prezieravosť je totiž iba skúsenosť, ktorá rovnaký čas rovnakou mierou obdarú­va všetkých ľudí v tých veciach, akým sa rovnakým spô­sobom venujú. To, vďaka čomu sa táto rovnosť javí ako neuveriteľná, je iba malicherná domýšľavosť o vlastnej múdrosti, o ktorej si takmer všetci myslia, že jej majú viac než obyčajní ľudia, t. j. viac než ostatní, okrem nich samých a niekoľkých ďalších, ktorých uznávajú pre ich povesť alebo s nimi súhlasia. Taká je totiž prirodzenosť ľudí, že nech akokoľvek uznávajú mnohých ako dôvtip­nějších, výrečnejších alebo vzdelanejších, len ťažko uve­ria, že je veľa takých múdrych, ako sú oni sami. Svoju vlastnú duchaplnosť totiž pozorujú zblízka, kým ducha­plnosť druhých len z istej vzdialenosti. To však dokazuje, že ľudia sú si v tomto skôr rovní než nerovní. Obvykle totiž niet lepšieho príznaku rovného rozdelenia niečoho, než že každý je spokojný so svojím podielom.

 

Z rovnosti sa rodí nedôvera

 

       3. Z tejto rovnosti schopností vzniká rovnosť nádejí na dosiahnutie cieľov. Preto keď dvaja ľudia túžia po tej istej veci, z ktorej sa však nemôžu tešiť obaja, stávajú sa nepriateľmi a na ceste k svojmu cieľu (ktorým je pri­márne sebazáchova a niekedy iba pôžitok) sa usilujú jeden druhého zničiť alebo podmaniť. A tak sa stáva, že pokiaľ sa útočník nemusí obávať ničoho okrem moci nejakého jednotlivca, tam, kde niekto sadí, seje, stavia alebo vlastní vhodné sídlo, dá sa pravdepodobne oča­kávať, že prídu druhí, aby ho spojenými silami olúpili a pripravili nielen o plody jeho práce, ale aj o život alebo slobodu. No útočníkovi zasa hrozí podobné nebezpečenstvo zo strany ďalších.

 

Z nedôvery sa rodí vojna

 

       4. V tejto vzájomnej nedôvere neexistuje rozumnejší spôsob ochrany ako predvídať, t. j. silou alebo ľsťou ovládnuť všetkých ľudí, ktorých je možné ovládnuť, až kým sa neobjaví iná dostatočne veľká moc, ktorá by ho ohrozila. A to nie je nič viac, než čo vyžaduje jeho sebazáchova a čo je všeobecne dovolené. Takisto preto, že existujú ľudia, ktorým pôsobí potešenie pohľad na vlastnú moc pri aktoch dobýjania, v čom zachádzajú ďalej, než vyžaduje ich bezpečnosť; zatiaľ čo ďalší, ktorí by inak radi žili pokojne v skromných pomeroch a nezvyšovali svoju moc výbojmi, nie sú schopní dlhodobo sa podria­ďovať a obmedzovať sa len na obranu. V dôsledku toho, keďže pre sebazáchovu človeka je nevyhnutné zväčšovať panstvo nad ľuďmi, malo by to byť dovolené.

 

       5. Ďalej, ľuďom nepôsobí potešenie (ale, naopak, veľ­ký nepokoj) pobyt v spoločnosti, kde neexistuje moc, schopná všetkých zastrašiť. Každý človek totiž dbá o to, aby si ho spoločník vážil na rovnakej úrovni, akú pripi­suje sám sebe, a pri každom náznaku pohŕdania alebo podceňovania sa, prirodzene, usiluje úmerne svojej od­vahe (čo medzi ľuďmi, ktorí nemajú žiadnu spoločnú moc, aby ich krotila, plne postačuje na to, aby sa navzá­jom zničili) vymôcť si väčšie ocenenie od tých, čo ním pohŕdajú, ubližovaním, kým od ostatných príkladom.

 

       6. Takže v prirodzenosti človeka nachádzame tri hlavné príčiny sporov: po prvé súperenie, po druhé nedôveru, po tretie slávu.

 

       7. Prvá príčina núti ľudí útočiť kvôli zisku, druhá kvôli bezpečnosti a tretia kvôli povesti. Prví používajú násilie, aby sa stali pánmi nad inými ľuďmi, ich ženami, deťmi a dobytkom; druhí, aby sa bránili; a tretí kvôli takým maličkostiam, ako je slovo, úsmev, odlišný názor a akýkoľvek náznak podcenenia, či už priamo ich oso­by, alebo nepriamo ich príbuzných, priateľov, národa, profesie či mena.

 

Mimo občianske­ho stavu je vždy vojna všetkých proti všetkých

 

       8. Z toho je zrejmé, že v čase, keď ľudia žijú bez spo­ločnej moci, ktorá by ich všetkých udržiavala v bázni, nachádzajú sa v stave, ktorý sa nazýva vojna; a je to voj­na všetkých proti všetkým. VOJNA totiž nespočíva len v bitke či bojovej akcii, ale v období, keď je vôľa súperiť prostredníctvom boja dostatočne známa. A preto patrí pojem času k podstate vojny rovnako ako k podstate počasia. Pretože tak ako podstata zlého počasia ne­spočíva v jednom či dvoch lejakoch, ale že sa k nim po mnoho dní schyľuje, tak aj podstata vojny nespočíva len v aktuálnej bojovej akcii, ale v známej pripravenosti na ňu po celý čas, keď neexistuje istota o jej opaku. Každé iné obdobie je MIER.

 

Nepríjemnosti takejto vojny

 

       9. Preto všetko, čo patrí do vojnovej doby, keď každý je nepriateľom každého, patrí rovnako do doby, keď ľudia žijú bez akejkoľvek istoty okrem tej, akú im poskytuje ich vlastná sila a vynaliezavosť. V takomto stave niet miesta pre prácu, pretože jej plody sú neisté; rovna­ko sa nevykonáva obrábanie pôdy, lodná doprava či spo­treba tovaru, ktorý by sa mohol doviezť po mori; žiadne rozsiahle stavby; nijaký pohyb a preprava vecí, ktoré vyžadujú veľkú silu; nijaké poznávanie povrchu zeme; žiadne počítanie času; žiadne umenie; žiadna literatúra; žiadna spoločnosť; ale - čo je najhoršie - existuje trvalý strach a nebezpečenstvo násilnej smrti. A život človeka je osamelý, úbohý, škaredý, surový a krátky.

 

       10. Tomu, kto tieto veci náležíte neuvážil, sa môže zdať čudné, že by príroda ľudí takto rozdeľovala a viedla ich vzájomne sa napádať a ničiť; preto asi nedôveruje tomuto záveru, vyvodenému z vášne, a túži po tom, aby mu ho potvrdila skúsenosť. Nech teda sám uváži, prečo, keď sa vydáva na cestu, sa ozbrojí a snaží sa putovať so spoľahlivým sprievodom; prečo zamyká dom a v dome dokonca aj skrine, keď ide spať. A robí to, hoci vie, že existujú zákony a ozbrojení verejní strážcovia s mocou pomstiť každú krivdu, čo sa mu môže prihodiť. Akú mienku má o svojich blížnych, keď cestuje ozbrojený; akú mienku má o svojich spoluobčanoch, keď zamyká dom; a akú mienku má o svojich deťoch a služobníctve, keď zamyká skrine? Neobviňuje svojím konaním ľudstvo práve tak, ako to robím ja slovami? Avšak nikto z nás neobviňuje ľudskú prirodzenosť. Túžby a iné ľudské váš­ne samy osebe nie sú hriech. Nie sú ním ani činy, ktoré v týchto vášňach korenia, pokiaľ nie je známy zákon, čo ich zakazuje. A ak nebol vydaný zákon, nemožno to ani vedieť; a žiadny zákon nemôže byť vydaný, pokým sa ľu­dia nedohodnú na osobe, čo ho má vytvoriť.

 

       11. Je vari možné si myslieť, že také obdobie, ani taký stav vojny nikdy neexistovali; tiež verím, že na celom svete to takto nikdy vo všeobecnosti nebolo. Je však mnoho miest, kde tak ľudia žijú. Napríklad divosi na mnohých miestach Ameriky nemajú vôbec žiadnu vládu, okrem tej v malých rodinách, kde súlad závi­sí od prirodzeného pudu. Aj dnes žijú tým zvieracím spôsobom, ako som už uviedol. Akokoľvek, vieme si predstaviť, aký spôsob života by existoval tam, kde by nebola nijaká spoločná moc, ktorej by sa ľudia báli, na základe toho spôsobu života, do akého by upadli tí, čo predtým žili pod mierumilovnou vládou, totiž do občianskej vojny.

 

       12. No hoci nikdy neexistovalo obdobie, keď by boli určití ľudia v stave vojny jeden proti druhému, vo všetkých obdobiach sa králi a osoby so suverénnou mocou nachádzajú v dôsledku svojej nezávislosti v stave neus­tálej žiarlivosti, v stave a postavení gladiátorov, ktorých zbrane i zrak mieria jeden proti druhému; t. j. majú pevnosti, posádky a delá na hraniciach svojich kráľov­stiev a stálych špiónov u svojich susedov, čo je vojno­vé postavenie. Tým však podporujú usilovnosť svojich poddaných, preto z toho neplynie až také nešťastie, aké sa týka slobody jednotlivcov.

 

V takej vojne nie je nič spravodlivé

 

       13. Ďalším dôsledkom tejto vojny všetkých proti všetkým je, že v nej nič nemôže byť spravodlivé. Pojmy „správny“ a „nesprávny“, „spravodlivosť“ a „ne­spravodlivosť“ tu nemajú miesto. Tam, kde nie je spoločná moc, nie je zákon, a kde nie je zákon, nie je ani nespravodlivosť. Násilie a lesť sú vo vojne dve najdôle­žitejšie cnosti. Spravodlivosť a nespravodlivosť nepatria medzi schopnosti tela ani mysle. Keby patrili, mohli by sa vyskytovať v človeku, ktorý je vo svete sám, rovna­ko ako jeho zmysly a vášne. Sú to vlastnosti, ktoré sa vzťahujú na ľudí v spoločnosti, nie osamote. Ďalším dôsledkom tohto stavu je, že v ňom niet ani vlastníc­tva, ani panstva, ani žiadneho rozlíšenia môjho a tvojho, ale každému patrí len to, čo vie získať, a tak dlho, ako si to vie udržať. Toľko teda o tomto úbohom stave, do ktorého stavia človeka sama príroda. Má však možnosť z neho vyjsť, čiastočne vďaka svojim vášňam, čiastočne vďaka rozumu.

 

       14. Vášne, ktoré nabádajú človeka na mier, sú strach zo smrti; túžba po veciach, ktoré sú nevyhnutné na pohodlný život; a nádej, že ich možno usilovnosťou do­siahnuť. A rozum predkladá vhodné ustanovenia o mieri, ktoré môžu ľudí doviesť k zhode. Tieto ustanovenia sa inak nazývajú prirodzené zákony. Budem o nich podrobnejšie hovoriť v ďalších dvoch kapitolách.