Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola II

O PREDSTAVIVOSTI

 

       1. Nikto nepochybuje o pravde, že ak je vec v poko­ji, tak zostane v pokoji navždy, pokým ňou nepohne niečo iné. No nie je také ľahké súhlasiť s názorom, že keď je už vec v pohybe, tak v ňom navždy zostane, až kým ju nezastaví niečo iné, hoci dôvod je ten istý (teda že nič sa nemôže pohybovať samo od seba). Ľudia totiž podľa seba posudzujú nielen druhých ľudí, ale aj všetky ostatné veci; a keďže v dôsledku pohybu sami cítia bolesť a únavu, myslia si, že všetko sa po­hybom unavuje a samo od seba prahne po odpočinku, neuvažujúc vôbec o tom, či to nie je nejaký iný pohyb, v ktorom spočíva ich túžba po odpočinku. Odtiaľ pochádza scholastické učenie o tom, že ťažké telesá pada­jú nadol, pretože si chcú odpočinúť a zachovať svoju prirodzenosť na tom mieste, ktoré im je najvlastnejšie, čím absurdne pripisuje neživým veciam (ešte viac než samotnému človeku) túžbu a poznanie toho, čo je dob­ré pre ich zachovanie.

 

       2. Keď je už teleso raz v pohybe, pohybuje sa več­ne (pokým mu niečo iné neprekáža). Nech je prekážka akákoľvek, nemôže teleso zastaviť v okamihu, ale len za nejaký čas a postupne, ako to vidíme na hladine, keď sa vlny valia dlhší čas, hoci vietor už ustal. To isté platí pre pohyb, ktorý prebieha vnútri človeka vtedy, keď sa pozerá, sníva atď. Aj keď sa objekt odstráni alebo oko zavrie, obraz videnej veci si uchovávame napriek tomu, že je bledší, ako keď ju vidíme. To je to, čo sa v latin­čine nazýva imaginatio podľa obrazu, utvoreného pri zrakovom vnímaní; a to isté, hoci nesprávne, sa hovorí o všetkých ostatných zmysloch. Gréci to však nazývajú fantasma, čo znamená zjav, a hodí sa pre všetky zmys­ly. PREDSTAVIVOSŤ teda nie je nič iné ako slabnúci vnem, vyskytujúci sa u ľudí i u mnohých iných živých bytostí, či už počas spánku alebo bdenia.

 

Pamäť

 

       3. Oslabenie vnemu v bdelom stave u ľudí nie je oslabením pohybu spôsobeného vnímaním, ale len jeho prekrytím, ako keď slnečné svetlo prekrýva svetlo hviezd, ktoré nevydávajú žiaru, vďaka ktorej sú viditeľné, o nič menej cez deň ako v noci. Nakoľko spomedzi mnohých pohybov, ktoré z vonkajších telies prijímajú naše oči, uši a ďalšie orgány, sú vnímateľné iba tie naj­silnejšie, a svetlo slnka je silnejšie, tak svit hviezd na nás nepôsobí. Keď sa objekt spred nášho zraku stratí, dojem z neho v nás ešte zostáva, ale nastúpi pôsobenie ďal­ších prítomných objektov, takže predstava z minulosti sa prekrýva a slabne podobne ako ľudský hlas v den­nej vrave. Z toho vyplýva, že čím dlhší čas uplynie od videnia alebo vnímania nejakého objektu, tým slabšia je predstava. Ustavičné zmeny v ľudskom tele časom rušia tie časti, ktoré boli pri vnímaní uvedené do po­hybu, takže časová a priestorová vzdialenosť má na nás rovnaký účinok. Rovnako ako sa nám pozorované veci na veľkú vzdialenosť javia hmlisto a bez ostrých detai­lov a hlasy znejú slabšie a neartikulované, takisto po veľkom časovom odstupe slabne aj predstava minulé­ho a (napríklad) z miest, čo sme videli, sa nám vytrá­cajú mnohé konkrétne ulice, ako aj mnohé konkrétne okolnosti nášho konania. Toto slabnúce vnímanie, ak už chceme túto vec (vlastne predstavu) pomenovať, na­zývame, ako som už povedal, predstavivosť. Keď však chceme vyjadriť jej oslabenosť a zdôrazniť, že vnem bledne, starne a zaniká, nazývame to pamäť. Takže predstavivosť a pamäť je jedna a tá istá vec, ktorú v rôz­nych úvahách rôzne pomenúvame.

 

       4. Veľká pamäť alebo pamätanie si mnohých vecí sa nazýva skúsenosť. Vieme už, že predstavivosť sa týka iba tých vecí, ktoré sme najskôr vnímali zmyslami buď naraz, alebo po častiach v rozličnom čase; prvý prí­pad (keď si predstavujeme celý objekt tak, ako sa javil zmyslom) je jednoduchá predstava, ako keď si predsta­víme človeka alebo koňa, ktorého sme už videli. Druhý prípad je zložená predstava, ako keď si z pohľadu na človeka v jednom čase a na koňa v inom vytvoríme v mysli kentaura. Takže keď si človek spája obraz vlastnej osoby s obrazom konania druhého človeka, ako keď si niekto predstavuje, že je Herkulom či Alexandrom (čo sa často stáva čitateľom dobrodružných románov), ide o zloženú predstavu, a vlastne len o fikciu mysle. Exis­tujú ďalšie predstavy, ktoré vznikajú u ľudí zo silných zmyslových dojmov (aj v bdelom stave): keď, napríklad, uprene hľadíme do slnka, jeho obraz nám zostane pred očami dlhý čas; takisto po dlhom a sústredenom pozorovaní geometrických obrazcov bude človek (v bdelom stave) vidieť obrazy čiar a uhlov aj v tme. Tento druh predstáv nemá špeciálne pomenovanie, pretože je to niečo, o čom sa medzi ľuďmi bežne nehovorí.

 

       5. Predstavy spiacich ľudí nazývame sny. Tie sa tak­isto (ako všetky predstavy) nachádzali predtým v zmys­loch buď vcelku, alebo po častiach. A pretože mozog a nervy ako nevyhnutné orgány vnímania sú v spánku natoľko otupené, že ich vonkajšie objekty svojím pôso­bením nemôžu len tak ľahko uviesť do pohybu, v spánku nemôžu vznikať predstavy, a teda ani žiadny sen okrem toho, ktorý pochádza z podráždenia vnútorných častí tela človeka. Tieto vnútorné časti pri podráždení udržujú v pohybe mozog a ďalšie orgány, s ktorými sú prepojené, vďaka čomu sa predtým utvorené predsta­vy javia, akoby človek bdel. Avšak zmyslové orgány sú vtedy otupené a neexistuje žiadny nový objekt, ktorý by ich mohol ovládnuť a prekryť oveľa živším dojmom, takže sen musí nevyhnutne byť za tohto pokoja zmys­lov jasnejší než myšlienky v bdelom stave. Tak sa do­stávame k tomu, že je ťažké a podľa mnohých nemožné presne rozlišovať medzi vnímaním a snívaním. Ja sám, keď uvažujem o tom, že v snoch ani často, ani stále ne­myslím na tie isté osoby, miesta, objekty a činy, ako keď bdiem; a že v spánku si ani nepamätám taký dlhý rad súvislých myšlienok ako inokedy; a preto, že v bdelosti si často všímam absurditu snov, no nikdy sa mi nesníva o absurdité mojich bdelých myšlienok - som spokojný, že v stave bdelosti jasne viem, že nesnívam, hoci v sne si o sebe myslím, že bdiem.

 

       6. Snívanie je zapríčinené podráždením niektorých vnútorných častí tela, preto rozmanité vzruchy musia nevyhnutne zapríčiňovať rozdielne sny. A preto spá­nok v chlade plodí strach a vyvoláva myšlienku a ob­raz nejakého strašidelného objektu (pohyb z mozgu do vnútorných častí a z nich do mozgu je obojstranný); a ako hnev spôsobuje v niektorých častiach tela v stave bdelosti horúčavu, tak prehriatie týchto častí v spánku takisto zapríčiňuje hnev a v mozgu vzbudzuje predsta­vu nepriateľa. Tým istým spôsobom, akým prirodzená láskavosť v bdelom stave prináša túžbu, ktorá nám zo­hrieva určité časti tela, tak aj otepľovanie týchto častí v spánku vháňa do mozgu predstavu nejakého prejavu láskavosti. Slovom, naše sny sú odvrátenou stranou našich bdelých predstáv. V bdelom stave sa totiž pohyb začína od jedného konca a pri snívaní od druhého.

 

Zjavenia alebo vidiny

 

       7. Najťažšie je odlíšiť sny človeka od jeho bdelých myšlienok vtedy, keď si vďaka niečomu neuvedomíme, že sme spali, čo sa ľahko môže stať tomu, kto je plný strašných myšlienok a má ťažké svedomie, alebo kto zaspal bez toho, aby sa uložil do postele či vyzliekol si šaty, ako napríklad ten, kto si zdriemol posediačky. Pre­tože ten, kto sa starostlivo a dôkladne uloží na spánok, nemôže len tak pokladať nejakú neobvyklú a podivnú fantáziu, čo ho prepadne, za niečo iné než sen. Čítame o Marcoví Brutovi (ktorý vd'ačil za svoj život Juliovi Caesarovi, bol jeho obľúbencom, a predsa ho zavraždil), ako mal v noci pred bojom proti cisárovi Augustoví na Filippách strašné zjavenie, ktoré historici bežne pova­žujú za vidinu, no keď vezmeme do úvahy okolnosti, ľahko môžeme usúdiť, že to bol iba krátky sen. Keďže sedel v stane zamyslený a skormútený zo svojho strašné­ho zločinu, pokojne sa mohlo prihodiť, že sa mu počas driemot v chlade prisnilo to, čo ho najviac desilo. A ten­to strach ho postupne prebúdzal, takže spolu s tým sa mu nevyhnutne rozplývalo aj zjavenie. Keďže si vôbec nebol istý, či spal, nemal dôvod myslieť si, že to bol sen, a nie vidina. Takéto prípady nie sú nijako zriedkavé. Aj ľudia v úplne bdelom stave, ak sú bojazliví a poverči­ví, plní hrôzostrašných príbehov, a ocitnú sa v tme sami, podliehajú takýmto fantáziám a veria, že vidia duchov a prízraky mŕtvych prechádzať sa po cintoríne, zatiaľ čo je to len ilúzia alebo podvod tých, čo zneužívajú pover­čivý strach a pod rúškom noci sa v prestrojení túlajú na miestach, kde by nechceli, aby ich niekto odhalil.

 

       8. Z tejto neznalosti, ako rozlíšiť sny a iné mocné ilú­zie od vidín a vnemov, vyrástla v minulosti prevažná väčšina pohanského náboženstva, uctievajúceho satyrov, faunov, nymfy a podobne, ako aj v dnešných časoch viera zaostalých ľudí vo víly, duchov, škriatkov a moc čarodejníc. Pokiaľ ide o čarodejnice, hoci ich moc nepovažujem za skutočnú, predsa je spravodlivé trestať ich, pretože sa neoprávnene domnievajú, že môžu páchať takéto darebáctvo čo je aj ich úmyslom robiť, ak by mali možnosť. Ich prípad však skôr zodpovedá novému náboženstvu, než remeslu alebo vede. Pokiaľ ide o stra­šidlá a chodiacich duchov, viera v nich bola podľa mňa buď úmyselne vštepovaná, alebo nedostatočne vyvraca­ná, aby podporila dôveru v zariekavanie, prežehnávanie, svätenú vodu a ďalšie podobné vynálezy duchárov. Napriek tomu niet pochýb o tom, že Boh môže spôsobiť nadprirodzené javy, no v žiadnom článku kresťanskej viery nenájdeme, že by to robil tak často, aby sa toho ľudia museli báť viac než zachovania alebo zmeny v prí­rode, ktoré Boh takisto môže zariadiť. Zlí ľudia si pod zámienkou, že Boh môže všetko, trúfajú tvrdiť čokoľ­vek, čo im je na prospech, hoci to sami nepokladajú za pravdu. Múdry človek však verí tomu, čo hovoria, len ak to zodpovedá zdravému rozumu. Keby sa odstránil poverčivý strach z duchov a s ním aj veštenie zo snov, falošné proroctvá a mnohé iné veci na tom závislé, ktorými rafinovaní ctižiadostivci zneužívajú jednodu­chých ľudí, boli by sme lepšie pripravení na občiansku poslušnosť, než sme teraz.

 

       9. A to by malo byť úlohou škôl, lenže tie radšej spo­mínané doktríny živia. Vyučujú iba to, čo poznajú (bez pochopenia toho, čo je predstavivosť a vnímanie); nie­kde hovoria, že predstavy vznikajú samy od seba a bez príčiny; inde, že vznikajú prevažne z vôle a že dobré myšlienky vdychuje (vnuknutím) ľudom Boh, kým zlé diabol; alebo že dobré myšlienky vštepuje (nalieva) člo­veku Boh, kým zlé diabol. Ďalší učia, že zmysly prijímajú species vecí a odovzdávajú ich zdravému rozumu, ktorý ich ďalej posúva predstavám, predstavy zasa pa­mäti a pamäť úsudku, akoby išlo o odovzdávanie vecí, no táto záplava slov nič nevysvetľuje.

 

Porozumenie

 

       10. Predstavivosť, ktorá vzniká u ľudí (alebo iných bytostí nadaných touto schopnosťou) prostredníctvom slov či iných dohovorených znakov, je to, čo všeobecne nazývame porozumenie. Je to spoločné ľuďom i zviera­tám, veď napríklad pes vďaka návyku chápe, keď ho pán volá alebo posiela preč, čo platí aj pre mnohé iné zvie­ratá. Porozumenie, príznačné pre človeka, je však poro­zumením nielen jeho vôli, ale aj pojmom a myšlienkam prostredníctvom sledu a zoskupovania názvov vecí do tvrdení, popieraní a ďalších foriem reči. O tomto druhu porozumenia budem hovoriť neskôr.