Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola III

O NÁSLEDNOSTI ALEBO SLEDE PREDSTÁV

 

       1. Následnosťou alebo SLEDOM myšlienok rozumiem takú postupnosť jednej myšlienky po druhej, ktorá sa nazýva (na rozdiel od slovného diskurzu) mentálny diskurz.

 

       2. Keď človek na niečo myslí, nech je to čokoľvek, jeho nasledujúca myšlienka nieje vôbec taká náhodná, ako by sa zdalo. Nie každá myšlienka nasleduje ľubovoľne po inej. Tak ako nemáme predstavu, ktorá by najprv nebola vnemom buď vcelku, alebo po častiach, ani od jednej predstavy k druhej neprechádzame bez toho, aby predtým to isté neobsahovali naše zmysly. Príčinou je, že všetky predstavy sú pohyby v našom vnútri, vlastne pozostatky pohybov prebiehajúcich pri vnímaní. Lenže pohyby, čo po sebe bezprostredne pri vnímaní nasledujú, pokračujú spolu aj po vnímaní, tak­že keď sa prvá vráti a prevládne, druhá nasleduje po nej vďaka súdržnosti pohybujúcej sa hmoty podobne, ako na rovnom a hladkom stole sleduje voda stopu, ktorou ju vedie prst. Keďže však pri vnímaní jednu a tú istú vec nasleduje niekedy jedno, inokedy druhé, dochádza časom k tomu, že pri predstave nejakej veci nie je isté, aká predstava bude nasledovať. Isté je len to, že to bude niečo, čo ju už niekedy tak či onak nasledovalo.

 

Neusmernený sled myšlienok

 

       3. Sled myšlienok čiže mentálny diskurz je dvojakého druhu: jeden je neusmernený, bez zámeru a nestály;  niet v ňom kľúčovej myšlienky, ktorá by riadila a viedla ostatné podľa seba, ako je to v prípade túžby či inej vášne. Vtedy sa zdá, akoby myšlienky blúdili a navzájom nesúviseli, podobne ako je to vo sne. Takéto sú obvykle myšlienky ľudí, ktorí sú nielen osamotení, ale aj ničím nezaujatí, hoci dokonca aj vtedy sú ich myšlienky aktívne ako vždy, no neexistuje medzi nimi súlad, podobne ako znie nenaladená lýra každému falošne, alebo keď na naladenej hrá ten, čo nevie hrať. No aj pri takomto blúdení mysle často môžeme vnímať jej pochody a závislosť jednej myšlienky od druhej. Veď čo by sa mohlo v rozhovore o našej terajšej občianskej vojne zdať nevhodnejšie, než otázka (ktorá sa naozaj kladie), akú hodnotu mal rímsky peniaz? A predsa mi bola táto súvislosť dostatočne jasná. Myšlienka na vojnu totiž navodila myšlienku vydať kráľa nepriateľom, a táto myšlienka vyvolala myš­lienku o vydaní Ježiša Krista, ktorá zasa podnietila myšlienku o 30 strieborných ako cene za túto zradu. Z toho veľmi ľahko vyplynula spomínaná zlomyseľná otázka, a to v okamihu, keďže myšlienky plynú rýchlo.

 

Usmernený sled myšlienok

 

       4. Druhý sled myšlienok je stálejší, pretože je usmerňovaný nejakou túžbou a zámerom. Dojem vyvolaný vecami, po ktorých túžime alebo sa ich bojíme, je silný a trvalý, alebo (ak na čas ustúpi) sa rýchlo vracia späť. Niekedy je taký silný, že nám bráni v spánku a narúša ho. Z túžby vyviera myšlienka na určité prostriedky, o ktorých sme sa už presvedčili, že prinášajú niečo podobné, o čo sami usilujeme; a z tejto myšlienky zasa ďalšia na prostriedky k týmto prostriedkom a tak ďalej, až dospejeme k istému počiatku, ktorý je v našej moci. Pretože cieľ vďaka veľkosti dojmu z neho často prichádza na myseľ; v prípade, že sa nám myšlienky začnú rozbiehať, rýchlo sa vrátia späť na svoju cestu. Tento poznatok priviedol jedného zo siedmich mudr­cov k ponaučeniu, dnes už obohratému: Respice finem! Teda v každom svojom konaní vždy sleduj to, čo by si chcel dosiahnuť ako tú vec, ktorá zameriava všetky tvo­je myšlienky na spôsob, ako ju dosiahnuť.

 

Spomínanie

 

       5. Sled usmernených myšlienok je dvojakého druhu. Pri jednom na základe predstavovaného účinku hľadáme príčiny alebo prostriedky, ktoré mohli k nemu viesť, a to je spoločné ľuďom i zvieratám. Pri druhom sa usilujeme z každej predstavy akejkoľvek veci, čo máme, odvodiť všetky možné dôsledky, aké by mohla spôsobiť, teda predstavujeme si, čo s ňou môžeme robiť, keď ju máme. Toto som ani v najmenšom nepostrehol u nikoho okrem človeka, pretože táto zvedavosť je sotva vlastná povahe tých živočíchov, ktorých žiadosti sú len zmyslové, ako hlad, smäd, túžba a hnev. Slovom, men­tálny diskurz, keď ho riadi zámer, nie je nič iné ako hľadanie alebo schopnosť vynaliezania, ktoré sa v latinčine nazývajú sagacitas a solertia - pátranie po príčinách nejakého súčasného alebo minulého dôsledku, alebo po dôsledkoch nejakej súčasnej alebo minulej príčiny. Niekedy človek hľadá to, čo stratil, a z toho miesta a ča­su, keď to stratil, postupuje späť od miesta k miestu a od času k času, aby zistil miesto a čas, kde a keď to ešte mal; teda aby našiel nejaké konkrétne miesto a presný čas, kde má začať hľadanie. Odtiaľ jeho myšlienky znova postupujú k tým istým miestam a časom, aby našli ko­nanie alebo udalosť, ktoré mohli stratu spôsobiť. Toto nazývame spomínanie alebo vyvolávanie v pamäti, latinsky reminiscentia, akoby išlo o prepočítavanie našich predošlých činov.

 

       6. Niekedy človek pozná presné miesto, kde má hľadať, a vtedy jeho myšlienky prechádzajú všetkými časťami tohto miesta, ako keď niekto zametá miestnosť, aby našiel šperk; alebo ako keď stopársky pes prehľadá­va pole, kým nenarazí na stopu; alebo ako keď si niekto opakuje abecedu, aby našiel rým.

 

Prezieravosť

 

       7. Niekedy človek túži poznať výsledok svojho konania; vtedy myslí na nejaké podobné konanie v minulosti a jeho jednotlivé výsledky, predpokladajúc, že podobné konanie prinesie aj podobné výsledky. Tak ako ten, kto predvída, čo sa stane so zločincom, prepočítava, čoho svedkom už bol pri podobnom zločine predtým, pri­čom jeho sled myšlienok je tento: zločin, policajt, vä­zenie, sudca a šibenica. Tento typ myšlienok sa nazýva predvídanie a prezieravosť alebo prozreteľnosť, niekedy aj múdrosť, hoci takéto domnienky sú veľmi klamné, pretože nie je ľahké zachytiť všetky okolnosti. Isté však je, že čím viac skúseností má niekto z minulosti, tým je prezieravejší a o to zriedkavejšie ho sklamú jeho očaká­vania. Súčasnosť existuj e iba v prírode, minulosť existuje iba v pamäti a budúcnosť neexistuje vôbec. Budúcnosť je len výtvor mysle, ktorá vzťahuje dôsledky minulých činov na súčasné činy, čo s veľkou istotou robí ten, kto má najviac skúseností; no ani táto istota nestačí. Aj keby sme nazývali prezieravosťou to, že sa udalosť zhoduje s naším očakávaním, v podstate ide len o domnienku. Pretože predvídanie budúcich udalostí, ktoré je pro­zreteľnosťou, prináleží len tomu, z vôle ktorého sa majú stať. Iba od neho pochádza proroctvo nadprirodzeným spôsobom. Najlepší prorok je, samozrejme, ten, kto má najlepší odhad; a tým je ten, kto je najzbehlejší a naj­učenejší vo veciach, ktoré odhaduje, keďže ovláda naj­viac znamení, podľa ktorých môže k tomu dospieť.

 

Znamenie

 

       8. Znamenie zjavne predchádza následok a, naopak, je následkom niečoho predchádzajúceho, ak už boli po­dobné následky pozorované predtým. Čím častejšie boli pozorované, tým je znamenie istejšie. Preto ten, kto má najviac skúsenosti v nejakej oblasti činnosti, aj rozpozná najviac znamení na odhadovanie budúcnosti, a je teda najprezieravejší. Je o toľko prezieravejší než ten, kto je nováčikom v tejto oblasti, že sa mu nevyrovná žiadnou prirodzenou ani improvizovanou duchaplnosťou, i keď mladí ľudia si možno myslia opak.

 

       9. Napriek tomu to nie je prezieravosť, čo odlišuje človeka od zvieraťa. Existujú zvieratá, čo už v prvom roku života lepšie pozorujú a sledujú, čo je pre ne dob­ré, oveľa prezieravejšie než desaťročné dieťa.

 

Domnienka o minulosti

 

       10. Tak ako je prezieravosť domnienkou o budúcnosti odvodenou z minulej skúsenosti, existuje aj domnienka o minulosti, takisto pochádzajúca z minulých udalostí (nie budúcich). Pretože ten, kto videl, vďaka akým procesom a stavom prosperujúci štát najprv upa­dol do občianskej vojny a potom zanikol, pri pohľade na ruiny iného štátu usúdi na podobnú vojnu a podob­ný vývoj. Jeho domnienka je však rovnako neistá ako domnienka o budúcnosti, pretože obe sú založené len na skúsenosti.

 

       11. Nespomínam si, že by existovali nejaké ďalšie akty ľudskej mysle, ktoré by jej boli prirodzene dané tak, že pre ne nepotrebujeme nič iné, než narodiť sa ako človek a používať v živote svojich päť zmyslov. Ďalšie schopnosti, o ktorých budem postupne hovoriť a ktoré sú zjavne vlastné iba človeku, sa získavajú a rozvíjajú učením a prácou. Väčšina ľudí ich získava prostredníc­tvom vyučovania a cvičenia. Všetky tieto schopnosti pochádzajú z objavu slov a reči. Okrem vnímania, mys­lenia a sledu myšlienok totiž ľudská myseľ nerobí nič, avšak pomocou reči a učenia tieto schopnosti možno zdokonaliť do takej miery, že vďaka nim sa ľudia odli­šujú od iných živých bytostí.

 

       12. Všetko, čo si predstavujeme, je konečné. Preto nikto nemá predstavu alebo pojem toho, čo nazývame nekonečné. Myseľ nijakého človeka nemôže obsiahnuť predstavu nekonečnej veľkosti, ani uvažovať o nekonečnej rýchlosti, nekonečnom čase, nekonečnej sile či nekonečnej moci. Keď hovoríme, že niečo je nekonečné, tým len naznačujeme, že nie sme schopní pochopiť konce a hranice danej veci, ale len našej vlastnej obmedzenosti, takže nemáme pojem tejto veci, iba svojej vlastnej neschopnosti. A slovo Boh používame nie pre­to, aby sme ho chápali (keďže on je nepochopiteľný a jeho veľkosť a moc sú nepredstaviteľné), ale aby sme ho uctievali. Takisto preto, že všetko, čo si predstavujeme (ako som už povedal), sme najprv vnímali zmyslami, či už ako celok, alebo po častiach, nemôžeme mať myš­lienku o nejakej veci, ktorú by sme nevnímali zmysla­mi, Nikto si teda nemôže predstavovať niečo, ak si to nepredstavuje na nejakom mieste, v nejakej konkrétnej veľkosti a rozdelené na nejaké časti; ani tak, že nejaká vec sa celá nachádza na jednom, a zároveň na inom mieste; ani tak, že dve alebo viac vecí sa môže nachá­dzať na rovnakom mieste súčasne, pretože nič z toho nikdy nebolo, ani by nemohlo byť vnímané zmyslami. Sú to len absurdné reči (bez akéhokoľvek významu), ktoré dôverčivo preberáme od oklamaných filozofov a oklamaných či klamajúcich scholastikov.