Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola IV

O REČI

 

Pôvod reči

 

       1. Hoci je vynález tlače geniálny, v porovnaní s vyná­lezom písma nie je nič veľké. Nie je však známe, kto prvý vynašiel používanie písma. Do Grécka ho údajne priniesol Kadmos, syn fénického kráľa Agenora. Je to užitočný vynález na zachovanie pamäti o minulosti a na spájanie ľudstva, rozptýleného v mnohých a vzdialených končinách zeme, ale aj neľahký, pretože pochá­dza z podrobného pozorovania rozmanitých pohybov jazyka, podnebia, pier a ďalších orgánov reči, aby sa vytvoril rovnaký počet rozmanitých písmen na ich za­chytenie. No najveľkolepejším a najužitočnejším vyná­lezom zo všetkých bol vynález REČI, zloženej z mien alebo názvov a ich spojení, vďaka čomu ľudia zazname­návajú svoje myšlienky, vracajú sa k nim do minulosti a odovzdávajú ich jeden druhému kvôli vzájomnému prospechu a rozhovoru. Bez reči by ľudia nemali ani štát, ani spoločnosť, ani zmluvy, ani mier, ako ho ne­majú levy, medvede a vlci. Prvým tvorcom reči bol sám Boh, ktorý poučil Adama, ako pomenovať stvorenia, keď mu ich predvádzal. Viac o tom Písmo nehovorí. Avšak stačilo to, aby ho naučil vytvárať ďalšie mená na základe skúseností a príležitostí, ktoré mu poskytoval styk s týmito stvoreniami, a ako spájať mená dokopy tak, aby mu rozumeli. Postupne si vytvoril jazyk pre všetko, čo používal, aj keď nie taký bohatý, aký potrebu­je rečník alebo filozof. V Písme totiž nenachádzam nič, z čoho sa dá priamo alebo nepriamo usúdiť, že Adam sa naučil mená všetkých obrazcov, čísel, mier, farieb, zvukov, fantázií a vzťahov, a už vôbec nie slová a výrazy ako všeobecný, zvláštny, pozitívny, negatívny, opytovací, podmieňovací a neurčitý, ktoré sú všetky užitočné, no najmenej zo všetkého také ako bytie, vedomie, podstata a ďalšie bezvýznamné slová scholastikov.

 

       2. Avšak celý tento jazyk, ktorý Adam so svojím po­tomstvom dostal a rozširoval, sa znova stratil v Babylonskej veži, keď Božia ruka potrestala každého človeka za jeho nepoddajnosť tým, že svoj pôvodný jazyk zabu­dol. Odvtedy boli ľudia nútení rozptýliť sa do rôznych končín sveta, kde sa postupne rozvíjala tá rozmanitosť jazykov, akú máme dnes, 1c čomu viedla potreba (matka všetkých vynálezov). Postupom času sa každý z týchto jazykov ešte rozkošatel.

 

Používanie reči

 

       3. Všeobecne sa reč používa na prenos nášho mentálneho prejavu do verbálneho alebo sledu myšlienok do sledu slov, čo prináša dvojaký úžitok: jedným je to, že zachytávame dôsledky svojich myšlienok, ktoré sú náchylné vypadávať z pamäti a ,tak nás stále namáhať, ale keď sú označené slovami, možno ich znova vyvolať. Takže prvé použitie mien spočíva v tom, že slúžia ako značky alebo záznamy spomienok. Druhým je, keď mnohí používajú tie isté slová (ich spájaním a usporiadaním) na vzájomné vyjadrenie toho, čo si predstavujú alebo myslia o nejakej veci, a tiež svojich túžob, obáv alebo akýchkoľvek vášní. Pre takéto použitie slová nazývame znaky. Špeciálne použitie reči je toto: Po prvé, zaznamenať to, na čo sme myslením prišli ako na súčas­nú alebo minulú príčinu vecí a čo môžu súčasné alebo minulé veci spôsobiť alebo zapríčiniť; toto je v súhrne osvojovanie si umenia. Po druhé, ukázať iným pozna­nie, čo sme získali, teda radiť sa alebo učiť navzájom. Po tretie, sprístupniť ďalším svoju vôľu a ciele, aby sme si mohli navzájom pomáhať. Po štvrté, potešiť a pobaviť seba i druhých nevinnou hrou so slovami kvôli pôžitku alebo kráse.

 

Zneužívanie reči

 

       4. Týmto spôsobom použitia zodpovedajú takisto štyri druhy zneužitia reči. Prvý je, keď ľudia zaznamenávajú svoje myšlienky nesprávne tak, že nie sú dôsled­ní vo význame slov, vďaka čomu zaznamenávajú ako svoje pojmy to, o čom nikdy neuvažovali, a tak klamú sami seba. Po druhé, keď používajú slová metaforicky, teda v inom význame, než aký majú v skutočnosti, a tak mýlia druhých. Po tretie, keď ako svoju vôľu slovne deklarujú to, čo ich vôľou nie je. Po štvrté, keď ich používajú, aby si navzájom ubližovali; keď vidíme, že prí­roda vyzbrojila niektoré živé bytosti zubami, iné rohami a ďalšie rukami, aby ubližovali nepriateľovi, tak zneuži­tím reči je tiež, keď niekomu ubližujeme jazykom, ak to nie je niekto, komu sme povinní vládnuť - vtedy to nie je ubližovanie, ale náprava a zlepšovanie.

 

       5. Spôsob, akým reč slúži na zapamätanie následkov príčin a účinkov, spočíva v zavádzaní mien a ich spojení,

 

Vlastné a spoločné mená * Všeobecné mená

 

       6. Z mien niektoré sú vlastné a jednotlivé len pre jednu vec, ako Peter, Ján, tento človek, tento strom. Iné sú spoločné pre mnohé veci, ako človek, kôň, strom, z ktorých každé je len jedno meno, ale je to meno rôznych jed­notlivých vecí. Vo vzťahu k týmto sa nazýva všeobecné. Vo svete nie je nič všeobecné okrem mien, pretože veci, ktoré pomenúvajú, sú len individuálne alebo singulárne.

 

       7. Jedno všeobecné meno sa dáva mnohým veciam na základe podobnosti nejakej ich kvality alebo vlastnosti. Kým vlastné meno vyvoláva v mysli len jednu vec, všeobecné pripomína ľubovoľnú vec z mnohých.

 

       8. Zo všeobecných mien niektoré majú širší a iné užší rozsah; rozsahom širšie zahŕňajú rozsahom užšie a tie s rovnakým rozsahom sa zahŕňajú navzájom. Napríklad meno teleso má širší význam než meno človek a zahŕňa ho; a mená človek a racionálny majú rovnaký rozsah a zahŕňajú sa navzájom. Tu si však musíme všimnúť, že pod menom sa nie vždy rozumie len jedno slovo ako v gramatike, ale niekedy je to opis viacerými slovami. Napríklad všetky slová „ten, kto svojím konaním dodržia­va zákony svojej krajiny" dávajú spolu len jedno meno, ktoré je ekvivalentné jednému slovu „spravodlivý".

 

       9. Týmto zavádzaním mien, z ktorých niektoré majú širší a iné užší význam, meníme kalkuláciu s dôsledkami vecí, predstavovaných v mysli, na kalkuláciu s dôsledkami názvov. Napríklad človek, ktorý vôbec nepoužíva reč (ako ten, čo sa narodil a zostal hluchonemý), bude mať pred očami trojuholník a vedľa neho dva pravé uhly (ako sú rohy vo štvoruholníku), môže ich porovnaním v mysli zistiť, že tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom pravým uhlom vedľa neho. Keď mu však ukážeme ďalší trojuholník, tvarom odlišný od prvého, nemôže bez novej práce vedieť, či sa aj jeho tri uhly ta­kisto rovnajú. Avšak keď ten, kto používa slová, pozo­ruje, že táto rovnosť nie je dôsledkom ani dĺžky strán, ani inej konkrétnej vlastnosti trojuholníka, ale len toho, že strany tvoria priamky a uhly sú tri, a že to stačí na to, aby sa to nazývalo trojuholník, rozhodne si urobí vše­obecný záver, že takáto rovnosť uhlov existuje vo všet­kých trojuholníkoch a svoj objav zaznamená týmito všeobecnými výrazmi: Súčet uhlov každého trojuholníka sa rovná dvom pravým uhlom. Takto sa výsledok zistený v jednotlivom prípade zaznamená a zapamätá ako univerzálne pravidlo, ušetrí našim mentálnym výpočtom čas a miesto a oslobodí nás od každej ďalšej práce tým, že zachová výsledky tej prvej a to, čo bolo zistené ako pravdivé tu a teraz, urobí pravdivým vždy a všade.

 

       10. No používanie slov na zaznamenávanie našich myšlienok nie je v ničom také očividné ako pri počítaní. Rodený hlupák, ktorý sa nikdy nedokáže naučiť naspa­mäť poradie čísloviek jeden, dva a tri, môže pozorovať každý úder hodín a kývať pri tom hlavou, alebo aj ho­voriť jeden, jeden, jeden, nikdy však nebude vedieť, aká hodina odbíja. Zdá sa, že boli časy, keď sa tieto mená pre čísla nepoužívali a ľudia ochotne počítali na prstoch jednej alebo obidvoch rúk veci, o ktorých si chceli viesť účty. Odtiaľ zrejme pochádza to, že aj dnes má každý národ číselné pomenovania len do desať, ba niektoré len do päť, a potom počítajú odznova. A ten, kto vie počítať do desať, sa mýli a stráca hlavu, keď ich uvádza mimo poriadku; o to menej bude vedieť sčítavať a odčí­tavať a robiť ďalšie aritmetické operácie. Takže bez slov nemáme žiadnu možnosť kalkulovať s číslami a už vô­bec nie s veľkosťou, rýchlosťou, silou a ďalšími vecami, čo je potrebné pre život a blahobyt ľudstva.

 

       11. Keď sa spoja dve mená dokopy do nejakého dô­sledku alebo tvrdenia, ako napríklad „človek je živá by­tosť alebo „ak je človek, je živá bytosť", a ak druhé meno „živá bytosť znamená všetko, čo znamená prvé meno „človek", potom sú tvrdenie alebo dôsledok pravdivé-, inak sú nepravdivé. Lebo pravda a nepravda sú atribúty reči, nie vecí. A tam, kde nie je reč, nie je ani pravda a nepravda. Môže tam byť omyl, ako keď očakávame to, čo sa nestane, alebo predpokladáme niečo, čo sa nesta­lo, no ani v jednom z týchto prípadov nemôžeme člove­ka obviniť z nepravdy.

 

Nevyhnutnosť definícií

 

       12. Pochopiac, že pravda spočíva v správnom zoradení v našom tvrdení, človek, ktorý hľadá jasnú pravdu, si musí pamätať, čo každé meno zastupuje a podľa toho ho použiť, pretože inak sa ocitne v spleti slov tak ako vták, ktorý sadne na lep a čím viac s ním zápasí, tým skôr uviazne. Preto v geometrii (ako jedinej vede, ktorá sa tak zapáčila Bohu, že ju zveril ľuďom) za­číname ustanovením významov slov, ktoré sa nazývajú definície, a kladú sa na začiatok kalkulácie.

 

       13. Z toho je zrejmé, aké je nevyhnutné pre každého, kto ašpiruje na pravdivé poznanie, aby skúmal definí­cie svojich predchodcov a buď ich opravil tam, kde sú nedbalo formulované, alebo ich sám vytvoril. Pretože chyby pri definovaní sa s rozvojom kalkulácie znásobu­jú a vedú ľudí k absurditám, ktoré nakoniec rozpoznajú, avšak bez novej kalkulácie od začiatku nezistia, v čom spočíva základ ich chýb. Tak sa stáva, že tí, čo dôverujú knihám, postupujú ako tí, čo spočítavajú veľa malých súm do veľkej bez toho, aby zvážili, či tieto malé sumy samotné boli správne spočítané. Keď konečne objavia zjavnú chybu, no stále dôverujú svojim pôvodným úda­jom, nevedia, ako ju odstrániť. Trávia čas prehrabávaním sa v knihách ako vtáci, čo vleteli komínom a ocitli sa v uzavretej miestnosti, poletujú pred falošným svetlom skleneného okna, pretože nemajú toľko duchaplnosti, aby uvažovali, kadiaľ sa dostali dnu. Takže prvotné po­užitie reči spočíva v správnom definovaní mien, čím si osvojujeme vedu; a v nesprávnom alebo chýbajúcom definovaní spočíva jej prvotné zneužitie, z ktorého pochá­dzajú všetky nepravdivé a nezmyselné doktríny, vytvá­rané ľuďmi, čerpajúcimi svoje vzdelanie len z knižných autorít, nie z vlastných úvah. Tým sa dostávajú rovnako hlboko pod úroveň nevzdelaných ľudí, ako vysoko sa nachádzajú skutočne vzdelaní ľudia nad nimi. Pretože nevedomosť stojí uprostred medzi skutočnou vedou a chybnými doktrínami. Prirodzené vnímanie a predstavivosť nepodliehajú absurdite. Príroda sama sa nemôže mýliť a ako ľudia obohacujú jazyk, stávajú sa súčasne múdrejšími alebo hlúpejšími než obyčajný človek. Bez vzdelania sa nikto nemôže stať ani výnimočne múdrym, ani výnimočne hlúpym (ak nemá pamäť poškodenú chorobou alebo zle vyvinutými orgánmi). Slová sú totiž pre múdrych žetóny, s ktorými nerobia nič iné, než kal­kulujú, kým pre hlupákov sú to mince, ktoré vážia podľa autorít Aristotela, Cicera, Tomáša alebo ktoréhokoľvek iného učenca, hoci je to len človek.

 

Pomenovanie

 

       14. Pomenovaniu podlieha všetko, čo môže vstú­piť do kalkulácie, alebo byť v rámci nej zvažované; čo možno pridávať k inému a vytvárať tak celok, alebo odoberať od neho a ponechávať zvyšok. Latinčina účtovanie peňazí nazýva rationes a účtovníctvo ratiocinatio; položky v účtoch alebo záznamoch nazýva nomina, teda mená. Odtiaľ zrejme pochádza rozšírenie významu slova ratio na schopnosť kalkulovať o všetkých veciach. Gréci mali pre oboje len jedno slovo, logos, reč i rozum, čím nemysleli, že neexistuje reč bez rozumu, ale že niet usudzovania bez reči. Akt usudzovania nazývali sylogizmus, čo znamená zhrnutie dôsledkov jedného tvr­denia pre druhé. A pretože tie isté veci môžu vstúpiť do kalkulácie kvôli rôznym vlastnostiam, ich mená sa rôznia a menia (aby sa ukázala ich rozmanitosť). Túto rozmanitosť mien možno zredukovať do štyroch vše­obecných kategórií.

 

       15. Po prvé, vec môže vstúpiť do kalkulácie ako hmo­ta alebo teleso, ako niečo živé, zmyslové, rozumné, teplé, studené, pohyblivé, nehybné. Pod všetkými týmito me­nami sa rozumie hmota alebo teleso; všetky sú teda po­menovania hmoty.

 

       16. Po druhé, vec môže vstúpiť do kalkulácie alebo úvahy kvôli nejakej vlastnosti alebo kvalite, čo u nej predpokladáme, napríklad byť v pohybe, byť dlhá, byť teplá atď. Vtedy z mena samotnej veci malou zmenou alebo prispôsobením vytvoríme meno pre vlastnosť, o ktorej uvažujeme, napríklad namiesto živého vstupuje do kalkulácie život, namiesto pohyblivého pohyb, na­miesto teplého teplo, namiesto dlhého dĺžka a podobne. Všetky tieto mená sú len menami prípadov a vlastností, ktorými sa nejaká látka alebo teleso odlišuje od iného. Nazývame ich abstraktné mená, pretože sú oddelené od opisu hmoty (nie od hmoty).

 

       17. Po tretie, do kalkulácie vnášame vlastnosti našich vlastných tiel, pričom, napríklad, rozlišujeme, že keď sa na niečo pozeráme, nekalkulujeme s vecou samou, ale s jej vzhľadom, farbou, ideou v našej predstavivosti; a keď niečo počujeme, nekalkulujeme s tou vecou, ale iba s počúvaním a zvukom, ktoré sú našou predstavou alebo pojmom veci, vytvorenými vďaka sluchu. A to sú mená predstáv.

 

Používanie pozitívnych mien

 

       18. Po štvrté, do kalkulácie vnášame, uvažujeme  a dávame mená menám a rečiam samotným, lebo všeobecný, univerzálny, špeciálny, dvojznačný sú mená mien. A tvrdenie, otázka, rozkaz, rozprávanie, sylogizmus, ká­zeň, prejav a mnoho iných takýchto mien sú mená rečí. Sú to všetko druhy pozitívnych mien, určené na ozna­čovanie niečoho, čo existuje v prírode, alebo môže byť vytvorené ľudskou mysľou ako telesá existujúce alebo myslené ako existujúce; prípadne ako existujúce či vy­tvorené vlastnosti telies, či ako slová a reči.

 

Negatívne mená a ich používanie

 

       19. Existujú aj ďalšie mená, nazývané negatívne, ktoré sú značkami a znamenajú, že slovo nie je menom danej veci, ako napríklad slová nič, nikto, nekonečný, nepoučiteľný, tri bez štyroch a podobne. Napriek tomu sa pri kalkulácii alebo pri jej oprave používajú a vyvoláva­jú v mysli naše minulé myšlienky. Hoci to nie sú mená vecí, nútia nás odmietnuť nesprávne použité mená.

 

Bezvýznamné slová

 

       20. Všetky ostatné mená sú len bezvýznamné zvuky a sú dvojakého druhu. Jedným sú nové mená, ktorých význam ešte nie je jasný podľa definície. Množstvo ta­kýchto mien zaviedli scholastici a zmätení filozofi.

 

       21. Druhým sú mená vytvorené z dvoch mien, kto­rých významy sú protikladné a nezlučiteľné, ako napríklad netelesné teleso alebo (čo je to isté) netelesná substancia, a mnoho ďalších. Pretože vždy, keď je nejaké tvrdenie nepravdivé, tak dve mená, z ktorých sa skla­dá, vytvárajúce spolu jedno meno, neznamenajú vôbec nič. Napríklad, ak je nepravdivé tvrdenie „štvoruholník je okrúhly", ani slová „okrúhly štvoruholník" nezname­najú nič, je to len zvuk. Podobne, ak by bolo nepravdi­vé povedať, že cnosť sa dá prelievať, alebo nafúknuť, či spľasnúť, aj slová „preliata cnosť“, „nafúknutá cnosť" sú rovnako absurdné a bezvýznamné ako „okrúhly štvoruholník.". Preto sa len zriedka stretneme s nezmyselným a bezvýznamným slovom, ktoré by nebolo vytvorené z nejakých latinských alebo gréckych názvov. Francúz zriedka počuje nášho Spasiteľa volať menom Parole, často však menom Verbe, no Verbe a Parole sa líšia iba tým, že jedno je latinské a druhé francúzske.

 

Porozumenie

 

       22. Keď človek na základe vypočutia si nejakej reči nadobudne také myšlienky, na ktorých označenie boli slová tejto reči a ich spojenia určené a ustanovené, vte­dy sa hovorí, že jej rozumie. Porozumenie nie je nič iné ako pojem zapríčinený rečou. Preto ak je reč vlastná iba človeku (ako si myslím, že je), potom je iba jemu vlast­né aj porozumenie. Absurdné a nepravdivé tvrdenia, ak sú všeobecné, sú teda nezrozumiteľné, hoci mnohí si myslia, že im rozumejú, keď si ich potichu opakujú alebo odriekavajú naspamäť.

 

       23. O tom, ktoré druhy reči označujú túžby, odpor a vášne ľudskej duše a ako sa používajú i zneužívajú, budem hovoriť v časti o vášňach.

 

Nestále mená

 

       24. Mená takých vecí, ktoré na nás pôsobia, teda nás tešia alebo trápia, majú v bežnom ľudskom rozhovore nestály význam, pretože nie všetci sú tou istou vecou ovplyvnení rovnako, ba ani ten istý človek po celý čas. Keďže všetky mená označujú naše pojmy a všetky naše city sú tiež len pojmy, keď uvažujeme o veciach rôzne, sotva sa môžeme vyhnúť ich rôznemu pomenova­niu. Hoci podstata toho, o čom uvažujeme, môže byť rovnaká, predsa len rozmanitosť, s akou ju v dôsledku rozmanitosti našej telesnej konštitúcie a názorových predsudkov chápeme, dodáva všetkému nádych našich osobitých vášní. Preto pri uvažovaní si musí človek dá­vať pozor na slová, ktoré popri význame, aký podľa nás zodpovedá ich podstate, majú aj význam zodpovedajú­ci povahe, sklonom a záujmom toho, kto hovorí, ako napríklad mená cností a nerestí, pretože to, čo jeden nazýva múdrosťou, druhý nazýva zbabelosťou; jeden krutosťou to, čo druhý spravodlivosťou; jeden márnotratnosťou, čo druhý šľachetnosťou; jeden vážnosťou, čo druhý hlúposťou atd. Preto takéto mená nikdy nemôžu tvoriť skutočný základ rozumného uvažovania. Rovna­ko metafory a rečnícke obraty; tie sú však menej nebezpečné, pretože na rozdiel od ostatných mien priamo ukazujú svoju nestálosť.