Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola V

O ROZUME A VEDE

 

Čo je rozum

 

       1. Keď človek usudzuje, nerobí nič iné, než kalkuluje celkovú sumu spočítavaním častí alebo zvyšok odpočítavaním jednej sumy od druhej, čo znamená (ak sa to robí pomocou slov) formulovanie dôsledkov mien všet­kých častí pre meno celku alebo mien celku, a nejakej časti pre meno inej časti. A hoci pri niektorých veciach (napríklad pri číslach) okrem sčítania a odčítania ľudia pomenúvajú aj iné operácie, ako sú násobenie a delenie, ide stále o to isté, pretože násobenie je len viacnásobné sčítavanie rovnakých vecí a delenie je len viacnásobné odčítavanie od tej istej veci. Tieto operácie sa netýkajú len čísel, ale všetkých druhov vecí, ktoré sa dajú sčítavať alebo odčítavať. Takto nás aritmetici učia pridávať alebo odoberať v číslach; geometri to isté s čiarami a obraz­cami (trojrozmernými a plošnými), uhlami, rozmermi, časmi, stupňami rýchlosti, tlaku, sily a podobne. Logici nás učia to isté s dôsledkami slov, keď spájajú dve mená, aby vytvorili tvrdenie; a dve tvrdenia, aby vytvorili sylogizmus, a viac sylogizmov, aby vytvorili dôkaz, a z cel­kového záveru sylogizmu odvodia jedno tvrdenie, aby dostali druhé. Politickí autori dávajú dokopy zmluvy, aby vyhlásili povinnosti ľudí; a právnici zákony a činy, aby zistili, čo je správne a nesprávne v konaní súkrom­ných osôb. Slovom, všade tam, kde je miesto pre sčítanie a odčítanie, je miesto aj pre rozum; a tam, kde toto miesto nie je, nemá čo robiť ani rozum.

 

Definícia rozumu 

 

       2. Na základe toho môžeme definovať (teda určiť), čo je to, čo myslíme slovom rozum, keď ho začleňujeme medzi schopnosti mysle. ROZUM v tomto zmysle totiž nie je nič iné ako kalkulácia (t. j. sčítanie a odčítanie) dôsledkov všeobecných mien, dohodnutých na zazna­menávanie a označovanie našich myšlienok. O zazna­menávaní hovoríme vtedy, keď kalkulujeme pre seba, a o označovaní vtedy, keď predvádzame alebo dokazujeme svoje kalkulácie druhým.

 

Kde je správny rozum

 

       3. Tak ako v aritmetike sa neškolení ľudia musia - a profesori sa často môžu - mýliť a počítať chybne, aj v ktorejkoľvek inej oblasti usudzovania tí najschopnejší, najpozornejší a najzbehlejší môžu klamať sami seba a vyvodzovať nesprávne závery. Niežeby rozum nebol vždy správnym rozumom tak, ako je aritmetika isté a ne­omylné umenie, no rozum žiadneho človeka ani rozum nijakého množstva ľudí nedáva istotu o nič väčšmi, ako keď výpočet je správny preto, lebo ho jednomyseľne schválilo veľké množstvo ľudí. Keď sa teda vo výpočtoch objaví nejaký rozpor, účastníci na základe svojej dohody musia ustanoviť ako správny rozum nejakého rozhodcu alebo sudcu, ktorého výroku sa podrobia, alebo ich spor sa musí skončiť zápasom, či zostať nevyriešený, pretože príroda sama správny rozum neustanovila. Tak je to vo všetkých diskusiách o čomkoľvek. A keď ľudia, čo sa po­važujú za múdrejších než iní, kričia a dožadujú sa správ­neho rozumu ako sudca, neusilujú sa o nič iné, len aby sa veci rozhodovali práve podľa ich rozumu. V ľudskej spoločnosti je to rovnako neprípustné ako v hre v karty, keď sa už stanovil tromf, používať ako tromf pri každej príležitosti farbu, ktorej máme na ruke najviac. Je to to isté, ako požadovať, aby sa za správny rozum uznala každá vášeň, ktorá sa ľudí práve zmocnila v ich vlastných sporoch. Touto požiadavkou však iba prezrádzajú, ako im správny rozum chýba.

 

Používanie rozumu

 

       4. Používanie a cieľ rozumu nespočívajú v objavovaní celkových dôsledkov či pravdivosti jedného alebo niekoľkých, ktoré sú vzdialené východiskovým definí­ciám a ustanoveným významom mien, ale v tom, že sa nimi začína a postupuje sa od jedného dôsledku k dru­hému. Vôbec totiž nemôžeme mať istotu o poslednom závere, ak nemáme istotu o všetkých tých kladných alebo negatívnych tvrdeniach, na ktorých stojí a z ktorých je odvodený. Akoby hlava rodiny brala do úvahy len účet, vypočítaný zo súm všetkých faktúr, a nezaujímala sa o to, čo jej naúčtovali každou jednotlivou faktúrou, ani o to, za čo platí. To by bolo, akoby schválila celkový účet na základe dôvery v schopnosti a čestnosť každé­ho účtovníka. Takisto pri usudzovaní o iných veciach ten, kto prijíma závery na základe dôvery v ich auto­rov a nevyvodí si ich sám z východiskových položiek každej kalkulácie (akými sú významy mien ustanovené definíciami), namáha sa zbytočne; nevie vôbec nič, jed­noducho len verí.

 

O omyle a absurdite

 

       5. Keď človek kalkuluje bez používania slov, čo je v niektorých prípadoch možné (keď sa, napríklad, pri pohľade na nejakú vec domnievame, čo jej pravdepo­dobne predchádzalo alebo čo bude pravdepodobne nasledovať), a ak to, čo sme si mysleli, že bude prav­depodobne nasledovať, nenastalo; alebo to, čo sme si mysleli, že bude pravdepodobne predchádzať, nepred­chádzalo, hovoríme tomu OMYL. Podliehajú mu aj tí najprezieravejší ľudia. Keď však usudzujeme pomocou slov všeobecného významu a narazíme na všeobecný úsudok, ktorý je nepravdivý, nie je to omyl, hoci sa tak bežne nazýva, ale ABSURDITA, čiže nezmyselná reč. Omyl je totiž len klam, keď predpokladáme, že niečo bolo alebo bude, ale ono to nebolo a nebude; nie je to však nemožnosť, ktorá sa nedá odhaliť. Keď však tvrdí­me niečo všeobecné, pokiaľ to nie je pravdivé, možnosť toho je nemysliteľná. A slová, čo neznamenajú nič, iba zvuk, sú tie, ktorým hovoríme absurdné, bezvýznamné a nezmyselné. Preto keby mi niekto hovoril o okrúhlom štvorci, alebo o chlebových vlastnostiach syra, alebo o nehmotných podstatách, alebo o slobodnom podda­nom, slobodnej vôli, alebo o čomkoľvek slobodnom inak než v zmysle oslobodenia od odporu prekážok, nepo­vedal by som mu, že sa mýli, ale že jeho slová nemajú význam, teda že sú absurdné.

 

       6. Spomenul som už (v druhej kapitole), že člo­vek prekonáva ostatné živočíchy tou schopnosťou, že keď uvažuje o čomkoľvek, má sklon skúmať dôsledky a účinky, aké by mohol dosiahnuť. Teraz dodávam ďalší stupeň tejto dokonalosti, a to, že pomocou slov dokáže zredukovať objavené dôsledky na všeobecné pravidlá, nazývané teorémy alebo aforizmy, teda že dokáže usu­dzovať alebo kalkulovať nielen s číslami, ale aj so všetkými ostatnými vecami, ktoré sa dajú navzájom sčítať alebo odčítať.

 

       7. Túto výsadu však oslabuje iná, a to výsada absur­dity, ktorej nepodlieha žiadna iná živá bytosť okrem človeka. A spomedzi ľudí jej zo všetkých najviac podlie­hajú tí, ktorých profesiou je filozofia, pretože je veľkou pravdou, čo o nich kedysi povedal Cicero: že nemôže existovať nič také absurdné, aby sa to nenašlo v knihách filozofov. A dôvod toho je zjavný. Neexistuje totiž ani jeden z nich, kto by začínal svoje uvažovanie od definí­cií alebo výkladu slov, čo používa. To je metóda, ktorá sa používa len v geometrii, vďaka čomu sú jej závery nespochybniteľné.

 

Príčiny absurdity

 

       8. Prvú príčinu absurdných záverov pripisujem nedostatku metódy v tom, že ľudia nezačínajú svoje uva­žovanie definíciami, teda ustanovenými významami svojich slov. Je to, akoby mohli počítať bez toho, aby poznali význam slov jeden, dva a tri.

 

       9. Keďže rôzne veci vstupujú do kalkulácie v rôznych úvahách (na čo som poukázal v predošlej kapitole), aj tieto úvahy majú rôzne mená a rôzne absurdity po­chádzajú zo zmätku a nevhodného spojenia mien do výrokov.

 

       10. Preto druhú príčinu absurdných tvrdení pripisu­jem tomu, že mená telies sa dávajú vlastnostiam a mená vlastností telesám, ako to robia tí, čo hovoria, že „viera sa napĺňa" alebo „vdychuje"; avšak nič sa nemôže napĺňať ani vdychovať do niečoho okrem telesa; alebo že „priestor je teleso", „zjavenie je duch" atď.

 

       11. Tretiu príčinu pripisujem tomu, že dávame mená vlastností telies, ktoré sú mimo nás, menám vlastností našich vlastných tiel, ako to robia tí, čo hovoria „farba je v telese", „zvuk je vo vzduchu" atď.

 

       12. Štvrtou príčinou je dávať mená telies menám ale­bo rečiam, ako to robia tí, čo hovoria, že „existujú všeobecné veci" a „živočích je rod" alebo „všeobecná vec" atď.

 

       13. Piatou príčinou je dávať mená vlastností slovám a rečiam, ako to robia tí, čo hovoria „podstata veci spo­číva v jej definícii", „vôľa človeka je jeho rozkazom" a po­dobne.

 

       14. Šiestou príčinou je používanie metafor, trópov a ďalších rétorických figúr namiesto vhodných slov. Hoci je prípustné hovoriť (napríklad) v bežnej reči, že „cesta vedie" alebo „viedla tam a tam", „príslovie hovorí to a to" (hoci cesty nemôžu viesť a príslovia hovoriť), pri kalkulácii a hľadaní pravdy sa takéto reči nemajú pripúšťať.

 

       15. Siedmou príčinou sú mená, ktoré nič neznamena­jú, ale prijímajú sa a zvyčajne učia naspamäť na školách, ako napríklad „hypostatický", „transsubstanciovať, „konsubstanciovať, „večný" a podobné scholastické výrazy.

 

       16.Ten, kto sa dokáže vyhnúť týmto veciam, ne­upadne tak ľahko do nejakej absurdity, iba ak v dô­sledku dĺžky kalkulovania, keď by mohol zabudnúť, čo predchádzalo. Všetci ľudia totiž prirodzene používajú rozum podobne a správne, ak majú dobré princípy. Veď kto by bol taký hlúpy, že by sa mýlil v geometrii a zotrvával by v tom, keď mu druhý ukáže jeho chybu?

 

Veda

 

       17. Na základe toho sa ukazuje, že rozum nemáme vrodený tak ako zmysly a pamäť, ani ho nenadobúdame iba vďaka skúsenosti ako múdrosť, ale získavame ho usilovnosťou: po prvé tým, že vhodne stanovíme mená, a po druhé tým, že vytvárame správnu a systematickú metódu postupu od prvkov, akými sú mená, k tvrdeniam, ktoré vznikajú ich vzájomným spojením, a ďalej k úsudkom, ktoré sú vzájomným spojením tvrdení, až kým nedôjdeme k poznaniu všetkých dôsledkov mien, týkajúcich sa daného predmetu. To je to, čo ľudia nazývajú VEDA. A kým vnímanie a pamäť sú len pozná­vaním faktov, ktoré sú minulé a neodvolateľné, veda je poznanie dôsledkov a vzájomnej závislosti faktov. Vďa­ka vede získavame poznanie z toho, čo robíme, a o tom, ako robiť niečo iné alebo podobné v budúcnosti. Keď totiž vidíme, ako niečo vzniká na základe nejakých príčin a nejakým spôsobom, tak chápeme, ako tieto príčiny prinútiť produkovať podobné výsledky, keď ich dostaneme pod kontrolu.

 

       18. Deti teda nie sú nadané rozumom, pokým sa nenaučia používať reč; označujú sa však za rozumné bytosti kvôli zjavnej možnosti používať rozum v bu­dúcnosti. Väčšina ľudí používa usudzovanie v malej miere (napríklad pri počítaní), v bežnom živote však majú z toho len slabý úžitok. Tu sa niektorí lepšie, iní horšie riadia rôznymi skúsenosťami, pohotovosťou pa­mäti a sklonom 1c určitým cieľom, no najmä šťastím či nešťastím a omylmi druhých. Pokiaľ totiž ide o vedu alebo určité pravidlá konania, o tých nemajú ani potuchy a nevedia, čo to je. Geometriu pokladajú za kúzlo, ale v ostatných vedách sa tí, čo z nich nemajú zákla­dy, ani ich nerozvíjali - nevedia teda, ako sa osvojujú a tvoria -, podobajú na deti, ktoré nič nevedia o počatí a dajú si od svojich pestúnok nahovoriť, že ich bratia a sestry sa nerodia, ale vyrastajú v záhrade.

 

       19. Avšak aj tí, čo nepoznajú vedu, sú vďaka svojej prirodzenej prezieravosti v lepšej a dôstojnejšej situácii než tí, ktorí vďaka vlastnému nesprávnemu usudzova­niu alebo dôvere v tých, čo usudzujú zle, dospievajú k nepravdivým a absurdným všeobecným pravidlám. Pretože neznalosť príčin a pravidiel neodvádza ľudí od ich cesty tak ďaleko ako to, keď sa spoliehajú na falošné pravidlá a považujú za príčinu toho, o čo usilujú, niečo, čo ňou nie je, ba je skôr príčinou opaku.

 

Prezieravosť a múdrosť, rozdiel medzi nimi

 

       20. Uzatváram, že svetlom ľudskej mysle sú zrozu­miteľné slová, najprv vymedzené presnými definíciami a potom očistené od dvojznačnosti. Rozum je postup, rozvoj vedy je cesta a blahobyt ľudstva je cieľ. A naopak, metafory, nezmyselné a dvojznačné slová, sú ako ignes fatui a uvažovanie na ich základe znamená blúdenie medzi nekonečnými absurditami, ktoré končia spormi, vzburou alebo pohŕdaním.

 

       21. Tak ako bohatá skúsenosť znamená prezieravosť, rozvinutá veda znamená múdrosť. Aj keď obvykle pre obe formy múdrosti používame jedno meno, latinčina vždy rozlišovala medzi „prudentia" a „sapientia", pripi­sujúc prvú skúsenosti a druhú vede. Aby sme však ich rozdiel lepšie objasnili, predpokladajme, že niekto má prirodzené nadanie vynikajúco a obratne narábať so zbraňami, kým druhý pridal k tejto obratnosti osvojenú vedu o tom, kde môže napadnúť svojho súpera alebo ním byť napadnutý v každom možnom postoji alebo obrane. Schopnosť prvého je vo vzťahu k schopnosti druhého ako prezieravosť voči múdrosti; obe sú uži­točné, ale druhá je neomylná. Avšak tí, čo dôverujú iba autorite kníh, slepo nasledujú slepých a sú ako tí, čo sa v dôvere k falošným pravidlám učiteľa šermu trúfalo vr­hajú na protivníka, ktorý ich buď zabije, alebo potupí.

 

Znaky vedy

 

       22. Niektoré znaky vedy sú isté a neomylné, iné sú neisté. Isté sú vtedy, keď ten, kto si robí nárok na neja­kú vedu, vie ju aj vyučovať, teda zrozumiteľne demon­štrovať jej pravdu druhému. Neisté sú vtedy, keď jeho nárokom zodpovedajú iba niektoré jednotlivé udalosti a vo viacerých prípadoch potvrdzujú to, čo tvrdí. Znaky prezieravosti sú všetky neisté, pretože nie je možné pozorovať a zapamätať si na základe skúsenosti všetky okolnosti, ktoré by mohli zmeniť výsledok. No v kaž­dej oblasti, v ktorej človek nemá k dispozícii neomylnú vedu, podľa ktorej by postupoval, je znakom hlúposti a všeobecne sa odvrhuje ako pedantéria, keď sa niekto spreneverí svojmu prirodzenému úsudku a dá sa viesť všeobecnými vetami, vyčítanými z kníh a podliehajú­cim mnohým výnimkám. Dokonca aj tí, čo v orgánoch štátu radi ukazujú svoju sčítanosť v politike a histórii, len zriedka to robia vo svojich súkromných záležitos­tiach, kde ide o ich osobný záujem, a vystačia si len s prezieravosťou. No na verejnosti sa zaujímajú viac o povesť svojej vlastnej duchaplnosti, než o úspechy druhých.