Thomas Hobbes

(* 5. apríl 1588, Malmesbury, Wiltshire – † 4. december 1679, Hardwick Hall, Derbyshire)

 

 

O Človeku

 

 

 

 

 

Kapitola V

O VNÚTORNÝCH PRAMEŇOCH DOBROVOĽNÝCH POHYBOV, OBVYKLE NAZÝVANÝCH VÁŠNE, A O REČIACH, AKÝMI SA VYJADRUJÚ

 

Životný a telesný pohyb

 

       1. Všetkým živočíchom sú vlastné dva typické druhy pohybov: prvý sa nazýva životný pohyb; začína sa počatím a bez prerušenia pokračuje po celý život; takým je krvný obeh, tep, dýchanie, trávenie, vyživovanie, vylučovanie atď.; pre tento druh pohybu nie je potrebná žiadna podpora predstavivosti. Druhým je telesný pohyb, inak nazývaný aj dobrovoľný pohyb, ako napríklad chôdza, reč, pohyb končatín, konaný spôsobom, aký si najprv predstavíme v mysli. To, že vnímanie je pohyb orgánov a vnútorných častí tela človeka, zapríčinený pôsobením predmetov, ktoré vidíme, počujeme atď., a že predstava je len zvyšok toho istého pohybu, ktorý zostane po vnímaní, som už uviedol v prvej a druhej kapitole. A keďže chôdza, reč a ďalšie dobrovoľné pohyby závisia vždy od predchádzajúceho myslenia o tom, kam, kadiaľ a čo, je zrejmé, že predstava je prvý vnútorný počiatok každého dobrovoľného pohybu. Hoci ľudia, čo to neštudujú, si nemyslia, že nejaký pohyb je tam, kde ho nevidieť, alebo že priestor, v ktorom prebieha, je (vďaka svojej malosti) nevnímateľný, predsa to neprekáža tomu, aby takýto pohyb existoval. Lebo aj keby ten priestor bol väčší, to, čo sa v ňom hýbe, musí sa hýbať najprv v tej malej časti, ktorá je jeho súčasťou. Tieto malé počiatky pohybu vnútri tela človeka, skôr než sa prejavia v chôdzi, reči, pohyboch rúk alebo iných viditeľných činoch, sa bežne nazývajú ÚSILIE.

 

Úsilie * Žiadosť * Túžba * Hlad * Smäd * Odpor

 

       2. Ak toto úsilie smeruje k niečomu, čo ho zapričiňuje, nazýva sa ŽIADOSŤ alebo TÚŽBA. Túžba je všeobecný termín, kým žiadosť sa často obmedzuje na význam túžby po jedle, teda na hlad a smäd. Keď snaženie smeruje od veci preč, nazýva sa všeobecne ODPOR. Slová žiadosť a odpor sme prevzali z latinčiny a obe znamenajú pohyb; prvý priblíženie, druhý odstúpenie. Ten istý význam majú grécke slová hormé a aformé. Sama príroda totiž často podsunie ľudom pravdy, na ktoré narazia, keď hľadajú niečo nadprirodzené. Scholastici, napríklad, nenachádzajú v samotnej žiadosti chodiť alebo hýbať sa žiadny skutočný pohyb, pretože pohyb, ktorý musia uznávať, nazývajú metaforickým pohybom. To je absurdná reč, lebo hoci slová môžu byť metaforické, telesá a pohyby nie.

 

Láska * Nenávisť

 

       3. Tomu, po čom ľudia túžia, sa hovorí, že to majú v LÁSKE; a v NENÁVISTI majú tie veci, voči ktorým majú odpor. Takže túžba a láska sú to isté, len s tým rozdielom, že s túžbou sa spája neprítomnosť objektu, kým s láskou obvykle jeho prítomnosť. Takisto odpor znamená neprítomnosť a nenávisť prítomnosť objektu.

 

       4. Niektoré druhy žiadosti a odporu sú ľudom vrodené, ako napríklad chuť na jedlo, pud vylučovania a vyprázdňovania (ktorý by asi bolo vhodnejšie nazývať odporom voči niečomu, čo cítime v tele) a niektoré iné, ale nie je ich veľa. Ostatné, čo sú žiadosťou po konkrétnych veciach, pochádzajú zo skúsenosti a ich účinky poznáme sami na sebe alebo na druhých ľuďoch. Pretože po veciach, aké vôbec nepoznáme alebo neveríme v ich existenciu, nemôžeme túžiť inak, len ich ochutnať a vyskúšať. Odpor však máme nielen voči veciam, o ktorých vieme, že nám ublížili, ale aj voči tým, o ktorých nevieme, či nám ublížia alebo nie.

 

Pohŕdanie

 

       5. Vecami, po ktorých ani netúžime, ani ich nenávidíme, hovoríme, že pohŕdame. POHŔDANIE nie je nič iné ako nehybnosť alebo vzdor srdca pri odmietaní pôsobenia niektorých vecí, čo pochádza z toho, že srdce je už motivované inak, inými účinnejšími predmetmi alebo nedostatkom skúsenosti s nimi.

 

Dobro * Zlo

 

       6. Pretože stav ľudského tela sa neustále mení, je nemožné, aby tie isté veci vyvolávali v človeku vždy rovnaké druhy žiadosti a odporu, a už vôbec nie, aby sa všetci ľudia zhodli v túžbe po nejakom zhodnom objekte.

 

       7. Nech je objektom nejakej žiadosti alebo túžby človeka čokoľvek, je to to, čo nazýva dobrom; objekt svojej nenávisti alebo odporu nazýva zlom-, a objekt svojho pohŕdania podlým a bezvýznamným. Preto slová ako dobrý, zlý, opovrhnutiahodný sa používajú len vo vzťahu k osobe, čo ich používa. Neexistuje nič, čo by takým bolo samo osebe a absolútne, ani žiadne spoločné pravidlo dobra a zla, ktoré by sa odvodzovalo z povahy samotných objektov; dá sa to len od osobnosti človeka (ak neexistuje štát) alebo (v štáte) od osoby, ktorá ho reprezentuje, prípadne od rozhodcu či sudcu, na ktorom sa zhodnú ľudia, keď spolu nesúhlasia, a prijmú jeho rozhodnutie ako pravidlo.

 

Radostný * Prospešný * Nepríjemný * Neprospešný

 

       8. V latinskom jazyku sú dve slová, ktorých význam sa približuje významu slov dobrý a zlý, avšak nejde presne o to isté; sú to pulchrum a turpe. Prvé označuje to, čo podľa niektorých zjavných znakov sľubuje dobro, kým druhé to, čo sľubuje zlo. V našom jazyku však nemáme také všeobecné mená, ktorými by sme to vyjadrili. Namiesto pulchrum niekedy hovoríme pekné, inokedy krásne alebo príjemné, nádherné, vznešené, pôvabné či milé. Namiesto turpe hovoríme odporné, skazené, škaredé, podlé, nechutné a podobne, podľa toho, ako si to vyžaduje predmet reči. Všetky tieto slová, vhodne použité, neoznačujú nič iné ako vzhľad alebo výraz, ktorý je prísľubom dobra a zla. Existujú teda tri druhy dobra: sľubované dobro je pulchrum; dosiahnuté dobro ako želaný cieľ je jucundum, radostné; a dobro ako prostriedok sa nazýva utile, prospešné. Rovnako je to so zlom: sľubované zlo je to, čo sa volá turpe; dosiahnuté zlo ako cieľ je molestum, nepríjemné, ťažké; a zlo ako prostriedok je inutile, neužitočné, neprospešné, škodlivé.

 

Pôžitok * Trápenie

 

       9. Tak ako pri zmyslovom vnímaní, to vnútorné v nás nie je nič iné ako pohyb (ako som už povedal), zapríčinený pôsobením vonkajších objektov, a to svetla a farby na zrak, zvuku na sluch, vône na čuch atd. Takže keď pôsobenie týchto objektov pokračuje ďalej od oka, ucha a ostatných orgánov až do srdca, dochádza aj tu ku skutočnému pohybu alebo úsiliu, akým je žiadosť alebo odpor vo vzťahu k objektu. Podľa prejavu alebo významu tohto pohybu hovoríme bud o pôžitku, alebo o trápení mysle.

 

Potešenie * Pohoršenie

 

10. Pohyb, ktorý sa nazýva žiadosť, a jeho prejavy pôžitok a potešenie sa javia ako potvrdenie životného pohybu a jeho podpora. Preto také veci, ktoré prinášajú potešenie, sa nie nevhodne nazývajú jucunda (juvando) od podporovať alebo posilňovať; a, naopak, molesta, pohoršlivé od zabraňovania a znemožňovania životnému pohybu.

 

       11. Teda potešenie (alebo pôžitok) je prejav alebo pocit dobra, kým obťažovanie alebo nevôľa je prejav či pocit zla. Potom sú všetky žiadosti, túžby a láska sprevádzané určitým väčším alebo menším potešením, a všetka nenávisť a odpor väčšou alebo menšou nevôľou a pohoršením.

 

Zmyslové pôžitky * Pôžitky mysle * Radosť * Bolesť * Smútok

 

       12. Niektoré pôžitky alebo potešenia pochádzajú i vnímania prítomného objektu a môžeme ich nazývať zmyslové pôžitky (slovo zmyselný, ako ho používajú iba tí, čo zavrhujú tieto pôžitky, je nemiestne, pokiaľ neexistujú zákony). Tohto druhu je všetko zaťažovanie a odľahčovanie tela, ako aj všetko, čo je príjemné zraku, sluchu, čuchu, chuti alebo dotyku. Ďalšie vyrastajú z očakávania, ktoré pochádza z predvídania cieľa alebo dôsledkov vecí, nech už sú to veci zmyslovo príjemné alebo nepríjemné. A to sú pôžitky mysle pre toho, kto vidí tieto dôsledky; všeobecne ich nazývame RADOSŤ. Podobne existujú zmyslové strasti; nazývajú sa BOLESŤ. Ďalšie pochádzajú z očakávania dôsledkov a hovoríme im SMÚTOK.

 

       13. Jednoduché vášne, nazývané žiadosť, túžba, láska, odpor, nenávisť, radosť a smútok, majú rozdielne mená podľa rozdielnych okolností. Po prvé, keď nasledujú za sebou, nazývajú sa rôzne podľa toho, čo si ľudia myslia o pravdepodobnosti dosiahnuť to, po čom túžia. Po druhé, podľa toho, či danú vec milujú alebo nenávidia. Po tretie, keď uvažujú o mnohých z nich súčasne. Po štvrté, či sa striedajú alebo nasledujú po sebe.

 

Nádej

 

       14. Žiadosť spolu s presvedčením o dosiahnutí cieľa sa nazýva NÁDEJ.

 

Zúfalstvo

 

       15. To isté bez tohto presvedčenia je ZÚFALSTVO.

 

Strach

 

       16. Odpor spolu s presvedčením o ublížení zo strany objektu je STRACH.

 

Odvaha

 

       17. To isté s nádejou na odvrátenie ublíženia vďaka vzdoru je ODVAHA.

 

Hnev

 

       18. Prudká odvaha - HNEV.

 

Sebadôvera

 

       19. Trvalá nádej - SEBADÔVERA.

 

Nedôvera

 

       20. Trvalé zúfalstvo - NEDÔVERA v seba samého.

 

Rozhorčenie

 

       21. Hnev pre veľké ublíženie druhému, o ktorom si myslíme, že je spôsobené krivdou - ROZHORČENIE.

 

Priazeň * Dobrosrdečnosť

 

       22. Túžba po dobre pre druhého - PRIAZEŇ, DOBRA VÔĽA, DOBROČINNOSŤ. Ak ide o človeka všeobecne - DOBROSRDEČNOSŤ.

 

Chamtivosť

 

       23. Túžba po bohatstve, CHAMTIVOSŤ, je meno chamtivost používané vždy ako znak hanobenia, pretože bažiaci po ňom nemajú radi, keď ho dosahujú druhí. Táto túžba sa odsudzuje alebo schvaľuje podľa toho, akými prostriedkami sa bohatstvo dosahuje.

 

Ctižiadostivosť

 

       24. Túžba po úrade alebo nadradenosti je CTIŽIADOSTIVOSŤ. Toto slovo má aj horší význam z dôvodu, uvedeného v predošlom odseku.

 

Malomyseľnosť

 

       25. Túžba po veciach, ktoré len málo prispievajú k našim cieľom, a strach z vecí, ktoré sú len malými prekážkami - MALOMYSEĽNOSŤ.

 

Veľkomyselnosť

 

       26. Pohŕdanie drobnými úžitkami a prekážkami - VEĽKOMYSEĽNOSŤ.

 

Udatnosť

 

       27. Veľkomyseľnosť v nebezpečenstve smrti alebo udatnosť zranenia - UDATNOSŤ, CHRABROSŤ.

 

Štedrosť

 

       28. Veľkomyseľnosť pri užívaní bohatstva - ŠTEDROSŤ.

 

Biednosť

 

       29. Malomyseľnosť v tom istom je ÚBOHOSŤ, BIEDNOSŤ alebo ŠETRNOSŤ, podľa toho, či sa páči alebo nie.

 

Láskavosť

 

       30. Láska k ľudom kvôli ich spoločnosti - LÁSKAVOSŤ.

 

Prirodzená žiadostivosť

 

       31. Láska k ľudom iba kvôli uspokojeniu zmyslov - PRIRODZENÁ ŽIADOSTIVOSŤ.

 

Pôžitkárstvo

 

       32. Rovnaká láska, vyvolávaná omieľaním, teda predstavovaním si minulých pôžitkov - PÔŽITKÁRSTVO.

 

Vášnivá láska * Žiarlivosť

 

       33. Láska k jednému človeku s túžbou byť milovaný iba ním - VÁŠNIVÁ LÁSKA. To isté so strachom, že láska nie je opätovaná - ŽIARLIVOSŤ.

 

Pomstychtivosť

 

       34. Túžba ublížiť druhému, prinútiť ho, aby zavrhol nejaký svoj čin - POMSTYCHTIVOSŤ.

 

Zvedavosť

 

       35. Túžba vedieť, prečo a ako, ZVEDAVOSŤ, ktorú nemá žiadna iná živá bytosť okrem človeka, takže sa od iných živočíchov líši nielen rozumom, ale aj touto jednoduchou vášňou. U zvierat prevažujúca túžba po jedle a ďalších zmyslových pôžitkoch potláča starostlivosť o poznanie príčin, ktorá je žiadostivosťou mysle. Táto vytrvalosť v pôžitku z nepretržitého a neúnavného získavania poznania prekonáva krátkodobú prudkosť každej telesnej rozkoše.

 

Náboženstvo * Povera * Pravé náboženstvo

 

       36. Strach z neviditeľnej moci, vytvorený v mysli alebo na základe verejne povolených rečí, je NÁBOŽENSTVO; na základe nepovolených rečí POVERA. Keď je vytvorená moc skutočne taká, ako si ju predstavujeme, je to PRAVÉ NÁBOŽENSTVO.

 

Panický strach

 

       37. Strach, pri ktorom nechápeme, prečo a čoho sa bojíme, je PANICKÝ STRACH. Nazýva sa tak podľa bájok, ktoré sa pripisujú Panovi. Avšak v skutočnosti ten, kto sa zľakne ako prvý, vždy príčinu toho tuší, kým ostatní ho nasledujú ako príklad a predpokladajú, že aspoň on pozná dôvod. Preto sa táto vášeň vyskytuje, iba keď je človek v dave alebo skupine ľudí.

 

Obdiv

 

       38. Radosť i pochopenia nového je OBDIV, vlastný iba človeku, pretože vyvoláva žiadosť poznať príčinu.

 

Samoľúbosť * Márnivosť

 

       39. Radosť, pochádzajúca z predstavy vlastných síl a schopností človeka, vytvára plesanie v duši, ktoré sa nazýva SAMOĽÚBOSŤ. Keď sa zakladá na skúsenosti z vlastného konania, zhoduje sa so sebadôverou, keď sa však zakladá na lichôtkach druhých alebo len na vlastných nárokoch na potešenie, aké má priniesť, je to MÁRNIVOSŤ. Toto meno je priliehavé, pretože opodstatnená sebadôvera plodí úsilie, kým nárok na moc nie, a preto sa správne nazýva márnym.

 

Depresia

 

       40. Smútok, ktorý pochádza z presvedčenia o nedostatku sily, sa nazýva DEPRESIA mysle.

       41. Márnivosť, ktorá spočíva v predstieraní alebo predpokladaní vlastných schopností, o ktorých vieme, že ich nemáme, sa najviac vyskytuje u mladých mužov a živí sa historkami alebo výmyslami o udatných ľuďoch. Často ju však koriguje vek a zamestnanie.

 

Náhla pýcha * Smiech

 

       42. Náhla pýcha je vášeň, ktorá spôsobuje grimasy nazývané SMIECH. Je zapríčinená buď nejakým náhlym aktom, ktorý nás poteší, alebo uvedomením si nejakej deformácie u druhých, v porovnaní s ktorými sa náhle pochválime. Je najtypickejšia u tých, čo sú si vedomí svojich slabých schopností, preto sú nútení sami seba podporovať tak, že si všímajú nedostatky u druhých. Preto veľa smiechu nad nedostatkami druhých je známkou malomyseľnosti. Jednou z charakteristických činností veľkej mysle je totiž pomáhať druhým, zbavovať ich posmechu a porovnávať sa len s tými najschopnejšími.

 

Náhla depresia * Plač

 

       43. Náhla depresia je, naopak, vášeň, ktorá zapričiňuje PLAČ, a je spôsobená takými udalosťami, ako náhla strata veľkej nádeje alebo opory moci. Najviac jej podliehajú tí, čo sa spoliehajú hlavne na vonkajšiu pomoc, napríklad ženy a deti. Preto niektorí plačú za stratenými priateľmi; iní pre ich nevľúdnosť; ďalší kvôli tomu, že zmierenie náhle preruší ich plány na pomstu. No vo všetkých prípadoch smiech aj plač sú náhlymi pohybmi. Zvyk oba prekonáva, pretože nikto sa nesmeje starým vtipom a nikto neplače kvôli starým biedam.

 

Hanba * Červenanie sa

 

       44. Smútok kvôli odhaleniu nejakého nedostatku schopnosti je HANBA alebo vášeň, ktorá sa prejavuje ČERVENÁNÍM SA. Spočíva v uvedomení si niečoho nedôstojného. U mladých ľudí je znakom lásky k dobrej povesti, čo je chvályhodné. U starých ľudí je znakom toho istého, keďže však prichádza príliš neskoro, nie je chvályhodná.

 

Drzosť

 

       45. Opovrhovanie dobrou povesťou sa nazýva DRZOSŤ.

 

Ľútosť * Súcit

 

       46. Smútok nad nešťastím druhého je ĽÚTOSŤ. Vyrastá z predstavy, že podobné nešťastie by mohlo postihnúť aj nás, preto sa nazýva aj SÚCIT a podľa novšieho výrazu aj SPOLUPATRIČNOSŤ. Preto najlepší ľudia cítia len málo ľútosti s tými, čo si nešťastie zavinili vlastnou veľkou ničomnosťou. Tí, čo nenávidia ľútosť, si potom o sebe myslia, že ich takéto nešťastie vôbec nemôže postihnúť.

 

Krutosť

 

       47. Opovrhovanie alebo nedostatok zmyslu pre nešťastie druhých je to, čo nazývame KRUTOSŤ. Vychádza z istoty o našom vlastnom osude. Nepokladám totiž za možné, aby sa niekto tešil z veľkého nešťastia druhých, ak tým nesleduje nejaký svoj vlastný cieľ.

 

Rivalita * Závisť

 

       48. Smútok z úspechu súpera v bohatstve, uznaní a inom dobre, ak sa spája s úsilím uplatniť vlastné schopnosti rovnako alebo predbehnúť ho, sa nazýva RIVALITA. Ak sa spája s úsilím súpera odstaviť alebo zastaviť, je to ZÁVISŤ.

 

Rozvažovanie

 

       49. Keď sa v mysli človeka striedajú žiadosť a odpor, nádej a strach vo vzťahu k jednej a tej istej veci a postupne uvažuje o rôznych dobrých a zlých dôsledkoch konania alebo o zdržaní sa konania, takže raz má na niečo chuť a potom voči tomu odpor, niekedy nádej, že je schopný konať, inokedy zúfalstvo alebo strach sa o to pokúsiť - tak všetky tieto túžby odpor, nádej a strach pokračujú, kým vec buď nevykonáme, alebo neusúdime, že je to nemožné. To je to, čo nazývame ROZVAŽOVANIE.

 

       50. Preto o veciach minulých nerozvažujeme, keďže meniť ich je zjavne nemožné. Takisto ani o veciach, o ktorých vieme alebo si myslíme, že sú nemožné, lebo vieme alebo si myslíme, že rozvažovanie by bolo márne. No o veciach nemožných, o ktorých si myslíme, že možné sú, môžeme rozvažovať, nevediac, že je to márne. A nazýva sa to rozvažovanie, pretože tým ukončujeme svoju slobodu konania alebo nekonania v súlade so svojou žiadosťou alebo odporom.

 

       51. Toto striedanie žiadosti, odporu, nádeje a strachu prebieha rovnako aj u ostatných živých bytostí, nielen u človeka. Preto aj zvieratá rozvažujú.

 

       52. O každom rozvažovaní sa teda hovorí, že končí, keď to, o čom rozvažujeme, bud vykonáme, alebo usúdime, že je to nemožné, lebo až dovtedy máme slobodu konania či nekonania podľa vlastnej žiadosti alebo odporu.

 

Vôľa

 

       53. Pri rozvažovaní je posledná žiadosť alebo odpor bezprostredne pred samotným konaním alebo nekonaním tým, čo nazývame VÔĽA ako akt (nie schopnosť) vôle. Aj zvieratá, ktoré rozvažujú, takisto névyhnutne musia mať vôľu. Definícia vôle, ktorú bežne predkladajú scholastici, ako racionálnej žiadosti, nie je dobrá. Ak by totiž bola, nemohol by existovať žiadny dobrovoľný akt proti rozumu. Pretože dobrovoľný akt je to, čo pochádza z vôle a ničoho iného. Ak však namiesto racionálnej žiadosti povieme, že je to žiadosť vychádzajúca z predchádzajúceho rozvažovania, potom je definícia rovnaká, ako som ju podal tu. Vôľa je teda posledná žiadosť v rozvažovaní. A hoci v bežnom diskurze hovoríme, že niekto mal niekedy vôľu vykonať niečo, čo napokon nevykonal, ide tu len o sklon, ktorý nerobí žiadne konanie dobrovoľným, pretože konanie nezávisí od neho, ale od posledného sklonu či žiadosti. Ak totiž intervenujúce žiadosti robia nejaké konanie dobrovoľným, potom z toho istého dôvodu by intervenujúci odpor robil to isté konanie nedobrovoľným; a potom by to isté konanie bolo dobrovoľným i nedobrovoľným.

 

       54. Z toho je jasné, že nielen konanie, ktoré má svoj počiatok v chamtivosti, ctižiadostivosti, žiadostivosti a ďalších žiadostiach po nejakej predstavovanej veci, ale aj to, čo pramení v odpore či strachu z tých dôsledkov, ktoré nasledujú po nekonaní, je dobrovoľné konanie.

 

Formy reči o vášňach

 

       55. Formy reči, ktoré vyjadrujú vášne, sú čiastočne rovnaké a čiastočne odlišné od tých, akými vyjadrujeme svoje myšlienky. Predovšetkým všetky vášne vo všeobecnosti môžu byť vyjadrené oznamovacím spôsobom, napríklad milujem, bojím sa, radujem sa, rozvažujem, chcem, rozkazujem. Niektoré z nich však majú ešte zvláštne výrazy, ktoré nie sú výrokmi, pokým neslúžia ďalším úsudkom popri vášni, z ktorej pochádzajú. Rozvažovanie sa vyjadruje podmienečne, čo je, spôsob reči vhodný na vyjadrovanie predpokladov a ich dôsledkov, napríklad „ak urobíme to, potom bude nasledovať to". Rozvažovanie sa od jazyka usudzovania líši len v tom, že usudzovanie používa všeobecné slová, kým rozvažovanie väčšinou jednotlivé. Jazyk túžby a odporu je rozkazovací, napríklad „urob toto!", „nerob tamto". Keď je niekto povinný niečo urobiť alebo neurobiť, je to rozkaz; inak je to prosba alebo rada. Jazyk márnivosti, nevôle, ľútosti a pomstychtivosti vyjadruje želania. Pre zvedavosť máme zvláštny spôsob vyjadrovania, nazývaný opytovací, napríklad „čo je to?", „kedy to bude?", „ako sa to robí?" a „prečo je to tak?" Iný jazyk pre vášne nenachádzam, pretože kliatby, prísahy, nadávky a podobne neznamenajú reč, ale ustálené úkony jazyka.

 

       56. Tieto formy reči sú podľa mňa výrazy alebo dobrovoľné označenia našich vášní. Nie sú to však spoľahlivé znaky, pretože sa dajú používať ľubovoľne, nech už tí, čo ich používajú, tieto vášne majú alebo nie. Najlepšie znaky prítomnosti vášní sú buď v tvári, pohyboch tela, činoch a úmysloch, alebo v cieľoch, o ktorých aj inak vieme, že ich človek má.

 

Zdanlivé dobro a zlo

 

       57. Pretože pri rozvažovaní vznikajú žiadosť a odpor vďaka predvídaniu dobrých a zlých dôsledkov a súvislostí konania, o ktorom rozvažujeme, dobrý alebo zlý účinok závisí od predvídania dlhého radu dôsledkov, ktoré len veľmi zriedka a málokto je schopný vidieť do konca. Ak však aj v rámci toho, kam až je schopný človek dohliadnuť, prevažujú dobré dôsledky nad zlými, aj vtedy myslitelia hovoria o celom reťazci konania ako o zdanlivom alebo domnelom dobre. A naopak, keď zlo presahuje dobro, celé je to zdanlivé alebo domnelé zlo. Takže ten, kto má na základe skúsenosti alebo rozumu najväčšiu a najistejšiu predstavu o dôsledkoch, rozvažuje najlepšie, a ak chce, je schopný dávať druhým najlepšie rady.

 

Šťastie

 

       58. Trvalý úspech pri získavaní vecí, po ktorých človek niekedy zatúži, teda trvalá prosperita je to, čo ľudia nazývajú ŠŤASTIE. Mám na mysli šťastie v tomto živote. Pretože kým žijeme tu, neexistuje žiadny trvalý pokoj mysle, keďže život sám nie je nič iné ako pohyb a nikdy nemôže byť bez túžob ani bez strachu, rovnako ako bez vnímania vôbec. Aký druh šťastia nadelil Boh tým, čo ho oddane uctievajú, nepozná nikto skôr, než sa môže z neho tešiť. To sú radosti, ktoré sú rovnako nepochopiteľné, ako je nezrozumiteľný výraz scholastikov blahorečené zjavenie.

 

Chvála * Velebenie * Makarismos

 

       59. Forma reči, akú používajú ľudia pri mienke o dobre niečoho, je CHVÁLA. To, čím označujú moc a veľkosť niečoho, je VELEBENIE. A to, čím vyjadrujú svoju mienku o ľudskom šťastí, sa v gréčtine nazýva makarismos, pre čo nemáme v našom jazyku výraz. Avšak to, čo sme o VÁŠŇACH povedali, pre terajší cieľ postačuje.