Môže život prežiť?

Pentti Linkola

(* December 7, 1932, Helsinki)

Úvod

Keď hovorím alebo píšem o dôležitých veciach týkajúcich sa života, keď sa opakovane snažím budovať hrádze proti nezastaviteľnej potope, väčšina mojich priateľov a mnohí neznámi ma považujú za naivného optimistu. Myslia si, že celá hra už skončila, že život celej planéty je v úpadku a čoraz viac sa približuje k definitívnemu uduseniu, a nič sa už nedá spraviť na zvrátenie tohto trendu.

Stále sa im snažím oponovať, hoci viem veci, ktoré vedia aj oni, viem, že koniec histórie je na dosah. Napriek tomu hovorím o vysokej pravdepodobnosti, nie o istote. Je to takmer to isté, ale len takmer.

Popri tom moje záujmy sú menšie ako záujmy, ktoré obhajujú títo myslitelia a vedci, pretože tí hovoria o “úplnom riešení”, čo znamená zachovanie prírody a života na Zemi do vzdialenej budúcnosti. Ja som na druhej strane za núdzového stavu, aký nastal, spokojný s akýmkoľvek predĺžením, akýmkoľvek aj minimálnym oddialením konca – “čas navyše pre prírodu” ako Järvinen, môj priateľ a zoológ, nazval svoj súbor článkov. Ani ľudskému jednotlivcovi nie je jedno či bude žiť osemdesiat alebo osemdesiatjeden rokov, lebo sa tak ako všetky zvieratá stále bude snažiť držať života.

Vidím zmysel aj v samotnej špekulácii – v hľadaní hypotéz a predpokladov, za ktorých by sme mohli byť schopní predĺžiť existenciu prírody – na istý čas a do istej miery.

Ale najviac zo všetkého odmietam hľadať vysvetlenie sveta len pre samotné vysvetľovanie, bez hľadania možností nápravy a zvratu. Snažím sa vytvoriť správu a svojim spôsobom sa usilujem byť historikom tejto epochy konca, viac chápajúcim a presnejším ako väčšina ostatných. Cieľom môjho boja bolo roztrieštiť chaos na menšie kusy a rozbiť nepreniknuteľné bralo ľudského šialenstva, aby som ho mohol rozdeliť do jednotlivých sekcií a preskúmať, mojou snahou je a bola zložitá analýza po jednoduchej syntéze.

Aj keď sa zameriavam na problémy v celosvetovom meradle a hlavným areálom môjho pozorovania je Európa, krajina, ktorá je najbližšie môjmu srdcu - pochopiteľne, moja vlasť. A je to šťastná súhra náhod, aj keď šťastná len v tom najužšom zmysle slova, že práve Fínsko je krajinou, ktorá je najlepším príkladom deštrukčných tendencií, ktoré prevládajú na celom svete. Aj etnológ a bádateľ Kai Donner vyjadril tvrdenie, že zo všetkých národov boli práve ugrofínske najviac ochotné vzdať sa svojej kultúry a prispôsobiť sa západným hodnotám. Rýchlejšie a oveľa hlbšie a dôslednejšie ako iné národy, Fíni sa rútia do najhroznejších foriem trhového hospodárstva, nekritického uctievania techniky a automatizácie, do prázdnoty médií, zatiaľ čo informačné techniky prenikajú do všetkých foriem a funkcií ľudského kontaktu. Druhým jazykom krajiny sa stala angličtina, ktorá je však už prvým jazykom v rastúcom množstve obchodných záležitostí a pracovných kariér.

Medzi tým všetkým neporiadkom som našiel a zaznamenal aj dobré a pekné veci. Tie sa opakovane jagajú aj v tejto zbierke esejí. Ich hlavnou spoločnou vlastnosťou je, že stále existujú. Nenašiel som nič dobré medzi novinkami, ktoré priniesol pokrok. Vzájomné porovnanie dobra a zla sa najlepšie vyníma v mojich spomienkach na Karéliu, ktoré som umiestnil na začiatok tejto zbierky, aby sa stali istým mottom.

V týchto textoch je množstvo opakovania, pretože boli napísané pri najrôznejších príležitostiach a existuje množstvo prepojení medzi textami iných autorov, mojimi staršími textami a textami tejto zbierky. Nič z toho však nie je na škodu, pretože opakovanie je do istej miery matkou múdrosti. A navyše, koľko tisickrát viac ozvien je v liturgii, ktorá zneje monotónne okolo nás po celý čas, v liturgii, ktorej kňazi a oddaná črieda neustále omieľajú pravdy o ekonomickom raste, ekonomickej súťaživosti, efektívnosti a “oprávnenosti”.

Sääksmäki 25.4.

Pentti Linkola

Karélia

Môj otec každé leto až do vojnových rokov, keď zahynul, skúmal flóru regiónu Laatokka-Karélia. Napriek tomu nikdy nezobral svojho syna na lúky v Impilahti. Nikdy som nevidel starú Karéliu predtým, ako sa zatvorili hranice. Keď som uvidel Karéliu, videl som ju úplne inými očami ako tí, ktorí tam stratili svoj domov, no moje pocity nemohli byť vysvetlené pozadím minulosti, ktoré som uviedol. Chcel by som uviesť veci na pravú mieru. Mám totiž tak silný citový vzťah ku Karélii ako jej najväčší milovníci.

Moje silné spomienky sú spojené s cestou, keď som sa dostal do pre mňa novej časti Karélii, do tej sovietskej. Je škoda, že masový turizmus tak znížil cenu príbehov z dávnejších ciest. Jedného dňa by som si rád na papieri pripomenul cestu do Petroskoi, ktorá sa udiala niekedy v sedemdesiatych rokoch.

Počas perestrojky sa pravá sovietska Karélia plynule premenila na novú – ruskú Karéliu. Neponáhľal som sa do nej medzi prvými vlnami turistov, ktoré sa hnali na autobusoch a taxíkoch. Dlho som počúval som a preciťoval – na jednej strane sťažnosti Veľko-Fínov a na druhej strane pochvaly od priateľov prírody. Iba v posledných rokoch som sa niekoľko týždňov plavil po Laatokke a vesloval po Vuoksi. Nie s rovnakými právami ako hocikde inde v Európe, ale napriek tomu určite aspoň s polovicou z nich.

Vtedy sa mi stalo, že všetky predchádzajúce skúsenosti a spomienky vybledli v svojej nedôležitosti. Nič nezvetralo z ich sily a vitálnosti, no karélska realita ich všetky zmietla zo stola. Moje predpoklady boli správne, no splnili sa až natoľko, že sa ich možnosti doslova preliali. Nedokážem v jazyku nájsť dosť silné slová na vyjadrenie mojich pocitov, preto som rozhodol zvoliť inú metódu. Pokúsim sa opísať faktory, ktoré zmenili našu východnú hranicu na najúžasnejšiu na svete – peklo na jednej strane a raj na druhej.

Chce to dosť veľa času, kým sa človeku podarí popredierať neuveriteľnou bujnosťou ostrovov a pláží Vuoksi, medzi pavučinou dedín, divých javorov, brezových, osikových a jarabinových hájov, obklopený celou varietou vtáctva, ktoré môže človek nájsť v hájoch severnej Európy – slávikmi, zlatistými žlnami, dlhochvostými sýkorkami, červenoprsími muchárikmi a bielochrbtými ďatľami, a keď človek míľu po míli načúva hluku, ktorý vytvára pobrežná tráva, bukače (?), škvrnité chriaštele a veľké trstinové spevavce – trvá mu dlho, kým sa dokáže upokojiť a ako prírodovedec uvažovať o zrode tohto ekosystému.

Vedel som, že takýto háj sa regeneruje, obnovuje a rastie rýchlejšie ako iní typy lesov. V Karélii sú študované stovky kilometrov štvorcových takýchto hájov a ukázalo sa, že za päťdesiat rokov sa zo zúboženého lesa, plného porúbaného dreva, ktoré je zdrojom pre stavbu lodí a miestom pre pasienky, môže stať panenský les, pri ktorom sa zdá, že dosiahol plnú rovnováhu. Vtedy už má množstvo silných plne urastených stromov, hnijúce kusy dreva, pňov a pováľaných kmeňov, ako aj nahnuté stromy vo všetkých uhloch, ktoré sa v lese môžu objaviť – všetko, čo potrebujú tisíce menších rastlín, zvierat a húb pre svoj život.

Zelené háje, zelené lúky! Kým vo Fínsku je čistina v celej šírke polovicu roka holá, zmenená na pochmúrnu čiernu zem, Karélia prekvitá so svojím dobytkom a pastvinami, ktoré vďaka milej nedbanlivosti a neefektívnosti ponechávajú kvetom možnosť rásť a zakvitnúť. Museli by sme ísť sedemdesiat rokov späť, keby sme na tejto strane hranice chceli počuť cvakanie kukuričných chriašteľov, ktoré by bolo podobné tomu, ktoré možno dnes zažiť na lúkach modernej Karélie. Ako dlho by sme museli ísť späť do minulosti Saimaa, keby sme chceli zažiť hemženie tuleňov ako v Laatoke, kde sa čľapkajú za každou skalou?

Čo potom s prítomnosťou ľudí na Karelskom polostrove? Človek je kľúčom ku všetkému: buď sa snaží veci kontrolovať alebo necháva veci pokračovať. V Karélii sa na ľudí pozerám rovnako ako na prírodu – som oboma očarený. Som očarený absenciou ľudí: nevidím žiadne pustošenie, žiadnu vilu, žiadne mólo, žiadny motorový čln, aj keď plynie míľa za míľou. Ale som očarený aj prítomnosťou týchto ľudí: tými malými rybármi, sivými a tichými, ktorí stoja v tieni šáchoria pri riečnom brehu, a ktorých zbadám, len keď ich môj čln takmer zráža. Nevidím ani len mihanie sa udíc. Ticho je dokonalé.

Poprvé a predovšetkým bol som uchvátený ich dedinami. Prekvapujú ma skutočne zábavným spôsobom. Ako je možné, že ani jedna zo stoviek chalúpok a chatiek nemá základy v pravom uhle? A ako je možné, že stohy dosiek, kopy otesaných brvien, betónových pilierov a kovových tyčí nerušene spia vo vysokej tráve a medzi bodliakmi, kým sa nepremenia na jednu z tých pompéznych, nepotrebných a nadpočetných budov?

Ale medzi týmito smeťami vidím to hlavné: obstojné a útulné domy, stovky a tisíce skleníkov a hriadok, kde rastú rastliny na varenie. Prezreli sme si malú dedinu pri jazere s domami rozhádzanými nepravidelne, tak ako v podobných dedinách vo Fínsku, ale narozdiel od nich neboli domy prepojené asfaltovými cestami, ale hlavne úzkymi chodníkmi, po ktorých farmári a ich ženy živo a vzpriamene niesli tovar z obchodu. Vstúpili sme do tejto dediny od kontinentu a zistili sme, že tu bola len jedna cesta, ktorá do nej prichádzala a aj po nej mohli prejsť len veľké ruské terénne nákladné automobily, pretože jej výmole boli neschodné pre bežné osobné autá.

Bol tam aj trojposchodový barák stalinského modelu. Pred ním vo dvore sa veselo hrali deti a psi. Minimálne v lete tam neboli žiadne dvere – len vchody. Dovnútra a von cez ne prelietal nekonečný prúd vrabcov. Netrúfal som si vystúpiť hore schodmi a preto stále rozmýšľam, kde mali hniezda – vylietali do nich na rôzne poschodia, alebo dokonca do bytov cez tieto schody? Stromy a kríky obopínali budovu a prerastali do nej cez okná. Znova raz je človek ochotný spojiť sa s prírodou. Priateľ prírody zo západného sveta je ohromený.

Pri veľkom jazere Käkisalmi, ktoré má stovky ostrovov, sme narazili na obrovskú scénu stanov a turistov. Stovky, možno tisíce lodíc pokrývali povrch jazera, nad ktorým sa vznášal opar: rodiny, mladé páry, skupiny kamarátov. Zo všetkých si najviac spomínam na loď, z ktorej zaznieval veselý hluk smiechu a živého rozhovoru, ktorý bolo počuť do diaľky, aj keď na nej bolo vidno len jedno rezko veslujúce dievča v študentskom veku. Keď prechádzala okolo mňa, napočítal som sedem vyzutých nôh, ktoré prevísali cez okraj a chladili si prsty vo vodách jazera.

Pripojili sme sa aj my a zostali sme niekoľko nocí, aby sme spolu s veslármi prenocovali na ostrovoch. Na všetkých kamenistých plážach boli pripravené ohniská a pri nich boli často kôpky dreva pripravené ešte predchádzajúcimi táboriacimi.

Bolo počuť neustávajúce rozprávanie príbehov a smiech ozývajúci sa od vedľajších ohnísk. Až do hlbokej noci, striedali sa dievčenské a chlapčenské hlasy a ustavične sa okolím rozliehalo sekanie dreva sekerami. Aby som bol úprimný, malými, primitívnymi sekerkami. Medzi vybavením neboli píly, a tak stromy trpeli už desať metrov od táboriska, kde začínal panenský les. O štvrtej ráno sa sekanie ozvalo znova, ohne dymili, znova sa vrátilo šantenie a ozveny čulého ruchu. Zdá sa, že tak krásny víkend nebol hodný prespania.

Tajomstvo veslujúcich flotíl bolo rozlúštené, keď sme našli na brehu dve dosť veľké požičovne lodí s nízkymi cenami. Ale odkiaľ prišla zvyšná tretina tejto flotily – párik v maskáčových súpravách s dlhými kanoe, ktorých vodácka skúsenosť sa prejavovala na vodách Vuoksi? Odpoveď sme nedostali, kým sme neprišli na železničnú stanicu v Käkisalmi, kde každú polhodinu prichádzal zelený vlak zo Sankt Petersburgu. Zjavili sa páry s veľkými batožinami, o ktorých sa zdalo, že určite obsahujú stan, spacie vaky a zásoby jedla. Ale nie, vyšli z nich kusy látky a ľahké súčasti zo zliatiny – o dve minúty sa zmenili na kanoe a mladý pár sa ponáhľal k poloostrovu.

Idyla je kruto rozbitá na ceste späť. Hrozba, o ktorej sme celý čas vedeli, sa sama zjavuje. Fínske ťahače, pestrofarebné a plné brutálnej sily, sa ženú na západ, každý s päťdesiatimi tonami dreva z bielej brezy. Vo Vyborgu stretávame ďalších Fínov. Niekoľko dievčat plných úzkosti prichádza k nám, boli na nejakých iných plážach na Karelskom Isthme, a pýtajú sa nás, prečo fínski environmentalisti a ich organizácie nedokážu zabrániť rabovaniu Karélie. Ale čo môžme urobiť proti Tehdaspuu, Enso-Gutzeitu a Eno-Cellu, ktorí majú iný pohľad na život a omnoho viac konských síl?

Návšteva Karélie usporiada myšlienky a naučí mnohému. Vynorilo sa mi množstvo mnoho zvláštnych myšlienok a zvláštnych spomienok.

Vracajú sa mi spomienky z času Zimnej vojny a jej neskoršieho pokračovania, správy z novín a rozhovory mojich príbuzných z toho času. Spomínam si na neustále omieľanie spojenia "kolos na hlinených nohách" a rozhovory o tom, že jeden Fín je hodný toľko, čo desať Rusov. Keď som teraz uvidel vyšportovaných ruských kanoistov a spomenul si na neduživých mladíkov z mojej vlasti, ktorí sú úplne závislí od áut a motorových člnov, na ktorých sa preháňajú dokola, vidím, že dnes je jeden Rus hodný desiatich Fínov. Ale dnes nie je vojna a Rusi sa nemôžu pretekať v obchodnej vojne.

V Karélii, viac ako inokedy predtým vidím, že obojstranné prekvitanie ľudskej spoločnosti a prírody je pokrytecký nezmysel. Sú neustálymi protivníkmi, buď-alebo. Ale v Karélii som videl človeka, ktorý prírodu akceptuje a odovzdáva sa jej. Je to neuveriteľná skúsenosť.

Nakoniec som pochopil, prečo žijem vo svojej vlasti, ku ktorej som pripútaný svojimi koreňmi, v neprestajnej hrôze, prečo mám pocit, že ma stále niekto fackuje. Nie je to iba preto, že lesy boli vyrabované a brehy pozmenené potrebám trhu, tento pocit nevychádza len z obrovskej plochy pokrytej dlaždicami a asfaltom, ani z nadbytočného krikľavého lesku všadeprítomných áut. Je to preto, že v celej krajine je všetko hladké, usporiadané, upratané a perfektné. Najstrašnejšia vec je, že celá táto krajina je v zovretí poriadku, tu všetko je dokonale usporiadané. Rašpľa je najstrašnejším nástrojom. Každé zrnko piesku bolo označkované ako dôkaz toho, že je vlastnené človekom. Vo Fínsku nič nie je tajomné, nič nie je vľúdne, z tohto už nevidieť ani najslabší záblesk.

Na chvíľu sa nádej zablysla v hájoch Vuoksi. Snáď niekedy moje Fínsko, moja Tavastia bude vyzerať takisto a tiež ožije. Zovretie mučiteľov sa uvoľní. Brehy a lesy mojej domoviny sa zazelenajú a naplnia životom. Ale to sa nestane. Opak bude pravdou.

Nemyslím si, že bolo dobré vidieť Karéliu. Karélia je ako radosť, radosť taká, aká býva v ľudskom živote – zazrieš ju len letmo a už je preč. Smútok napokon vždy zostane najsilnejším pocitom.

zdroj: https://plsvk.wordpress.com/2011/07/02/pentti-linkola-moze-zivot-prezit-uvod-a-karelia/