K Hobbesovej koncepcii človeka

Anglický filozof Thomas Hobbes (1588 – 1679) je jedným z uznávaných otcov - zakladateľov modernej filozofie. Zvlášť moderná politická teória je nepredstaviteľná bez jeho myšlienok, voči ktorým sa museli vymedzovať - súhlasne či nesúhlasne - všetci, čo prišli po ňom. Niektoré z týchto myšlienok nadobudli dokonca status istého klišé, automaticky sa spájajúceho s jeho menom, aj mimo filozofie: „Človek človeku vlkom" (homo homini lupus) a „vojna všetkých proti všetkým" (bellum omnium contra omnes), ktorými charakterizoval tzv. prirodzený stav ako situáciu života ľudí bez spoločenského poriadku, štátu a politickej organizácie.

Hoci Hobbesov osob­ný život ani zďaleka nebol „osamelý, úbohý, škaredý, surový a krátky", ako hovorí ďalšia jeho slávna charakteristika tohto stavu - práve naopak, bol plný spoločenských kontaktov (vrátane tých na najvyššej úrovni štátnej moci - s členmi parlamentu i kráľom Karolom II. a i.), intelektuálnych inšpirácií (vrátane tými najväčšími duchmi jeho doby - F. Baconom, R. Descartom, G. Galileim a i.) i relatívnej sociálnej zabezpečenosti (vrátane dostatku času a prostriedkov na dlhodobé a nerušené pestovanie filozofie vďaka mecenášstvu rodiny Cavendishovcov a i.) -, svojimi názormi dokázal pobúriť už svojich súčasníkov natoľko, že u mnohých mu prischla prezývka „netvor z Malmesbury" (mesto neďaleko dediny Westport, kde sa narodil) ako zosobnenie ateizmu, materializmu, egoizmu i ďalších vtedy všeobecne neprijateľných, ba až ne­bezpečných ideí. Došlo dokonca k tomu, že Oxfordská univerzita, kde vyštudoval (1608), prikázala v r. 1683 spáliť kópie jeho kníh O občanovi (vyšla v r. 1642 latinsky a 1651 anglic­ky) a Leviatan. O týchto jeho dielach diskutoval aj parlament a keď mu od r. 1666 trvale hrozilo buď väzenie, alebo vyhnanstvo, starý Hobbes - britký polemik a rozhodný obhajca svojich názorov (stačí uviesť jeho Námietky voči Descartovým Meditáciám z r. 1641) - sa stiahol a hoci pokračoval v písa­ní ďalších polemických a iných spisov (napr. proti biskupovi Bramhallovi a dejín občianskej vojny pod názvom Behemot), ktoré vyšli až po jeho smrti, podľa vlastných slov sa „zabával" prekladaním Homérovej Iliady a Odysey do angličtiny, čo boli posledné jeho práce vydané za života (1673 a 1676); takto ešte raz nadviazal na prekladateľskú a jazykovednú vášeň, ktorou vlastne začínal svoju kariéru (jeho prvou publikovanou prá­cou bol anglický preklad Tukydidových Dejín peloponézskej vojny v r. 1629). Vďaka svojim dielam je Hobbes pokladaný za otca anglicky písanej filozofie a humanistiky.

Thomas Hobbes bol podľa svedectiev prezieravý človek a veľmi cieľavedomý, samostatný mysliteľ. Nebol akademický filozof a nikdy sa ani o pozíciu univerzitného profesora neuchádzal. Naopak, vtedajšie univerzity s postscholastickými praktikami a Aristotelom ako hlavnou akademickou autoritou boli terčom jeho kritiky. Akademickú filozofiu dokonca obviňoval z absurdít a bludov aj kvôli jej spoje­niu s teológiou a univerzitné prostredie označoval za jed­no z ohnísk občianskej vojny. Príčinou jeho postoja bolo v podstate hľadanie nových ciest pre filozofiu a vedu (medzi ktorými ani veľmi nerozlišoval).

Hobbesa fascinovala idea novej vedy a vedeckej metódy, s ktorými sa začal oboznamovať počas dlhších ciest do Francúzska a Talianska po ukončení štúdia ako tútor svojich šľachtických chovancov (1610 - 1613, 1629 - 1630, 1634 - 1636), takže keď potom vyše 10 rokov žil v emigrácii v Paríži (1640 - 1651), mal už v hlave dávnejšie sformovaný vlastný filozofický systém, postavený jednak na vyrovnávaní sa s karteziánstvom a prírodovedou G. Galileiho, jednak s domácim vplyvom F. Bacona (s ktorým si osobne i filozoficky rozumel). Výsledkom bolo Hobbesovo prijatie „geometrickej metódy" ako absolútnej vedeckej metódy a dôsledný materializmus, najpregnantnejšie vyjadrený v spise O telese (1656). Svet je podľa neho systémom pohybujúcich sa telies rôzneho druhu (aj človek a štát sú iba špecifické telesá) a môžeme ho vysvetliť tak, že vysvetlíme zákony tohto pohybu. Hoci táto jeho metafyzika trpí mechanicizmom, fyzikalizmom, naturalizmom či do­konca redukcionizmom, Hobbes v nej nachádzal harmóniu a všetko mu pekne do seba zapadalo. Zamýšľal vytvoriť uce­lený filozofický systém, ktorý by staval (rovnako ako to robí Euklidova geometria) na nespochybniteľných definíciách a z nich vyvodzoval nespochybniteľné tvrdenia o všetkých objektoch a ich vlastnostiach. Svoj projekt, ktorý nazval Základy filozofie, rozvrhol do troch častí: (1) Filozofia prírody je náuka o pohybe telies a tvorí základ (2) Filozofie človeka ako živej telesnej bytosti, ktorá je zasa východiskom (3) Filo­zofie spoločnosti ako špecifického politického telesa. Tento systém má vlastnú vnútornú architektúru, logiku a zmysel.

Jeho cieľom, teda cieľom filozofie ako univerzálnej vedy, je podľa Hobbesa priniesť človeku užitočné a univerzálne po­znanie, ktorým sa môže v živote riadiť. Takéto poznanie síce človek získava najprv zo skúsenosti, ale to je len empiric­ký materiál, ktorý musíme spracovať rozumom (aj v teórii poznania Hobbes načrtáva akúsi intuitívnu harmóniu me­dzi skúsenosťou a rozumom, niet uňho vyhranenej dichotómie empirizmus versus racionalizmus). V tejto súvislosti prináša Hobbes ešte jeden významný príspevok: uvažuje o jazyku ako o podstatnom fenoméne, ktorý charakterizuje človeka; vytvára koncepciu jazyka, ktorú po ňom preberá aj J. Locke. Podľa nej je jazyk systémom znakov, ktoré vyjad­rujú naše mentálne fenomény (predstavy, pojmy, myšlienky, jedným slovom idey), teda je nástrojom komunikácie nášho vnútorného mentálneho diskurzu.

Hobbes však žil v časoch a situácii, ktoré mu predsa len nedovolili systematicky vypracovať tento projekt a pokojne ho vyložiť. Začal ho vykladať „od konca" prácou O občano­vi (1642), na čo ho donútili udalosti okolo občianskej vojny v Anglicku (1640 - 1660). Práve tento vojnový stav spôsobil, že Hobbes venoval hlavné úsilie riešeniu problémov politic­kej filozofie a zapísal sa do dejín predovšetkým ako politický mysliteľ. Môžeme povedať, že hlavný filozofický problém, ktorý riešil, bol problém vojny a mieru, resp. otázka, ako je možné pokojné spolužitie ľudí v spoločnosti.

V súlade so svojou metódou i koncepciou však nemohol pristúpiť k riešeniu tohto problému priamo, ale potreboval v dostatočnej miere odpovedať na antropologickú otázku „Kto je človek?" (v tej dobe kladenú a riešenú ako otázku ľudskej prirodzenosti). Keďže ide o spoločnosť ľudí (ľudskú spoločnosť), musíme najprv vedieť, kto a akí sú tí, čo túto spoločnosť tvoria. To je axióma nielen Hobbesovho sociál­neho a politického myslenia. Hobbes vysvetľuje: „Filozofia má dve hlavné časti... o prírode a o štáte. Ale pretože na po­znanie vlastností štátu je potrebné najprv poznať duševné vlohy, city a mravy ľudí, člení sa obyčajne filozofia o štáte znova na dve časti, z ktorých tá, ktorá sa zaoberá duševnými vlohami a mravmi, sa nazýva filozofia etická, druhá, usi­lujúca o poznanie občianskych povinností, politická alebo občianska." V tejto súvislosti však Hobbes a jeho filozofia nadobudli zlé renomé kvôli ďalšiemu klišé, ktoré sa zafixo­valo, a to, že podľa neho je „človek od prírody zlý". Takto interpretoval Hobbesa už J.-J. Rousseau vo svojej rozprave o nerovnosti (1754); a neskorší autori videli v jeho koncep­cii ľudskej prirodzenosti vrodenú agresivitu (E. Fromm), egoizmus (C. B. Macpherson, M. Midgley), asociálnosť (R. Ardrey), amorálnosť a akultúrnosť (J. Marks). Až súčas­ná teória hier a evolučná psychológia mu dávajú v mnohom za pravdu a vidia v ňom svojho geniálneho predchodcu (D. Gauthier, S. Pinker).

Kedže Hobbesova koncepcia človeka stojí na jeho uče­ní o telese (materializme), vychádza z definície človeka ako živej, prírodnej, telesnej bytosti. V Leviatane vysvetľuje de­finíciu slova „človek" takto: „Keď niekto povie, človek je te­leso, má na mysli, že meno teleso je nevyhnutne dôsledkom mena človek, pretože sú to len rôzne mená pre tú istú vec, človek..."; a „keď hovoríme človek je živé telo, nemyslíme tým, že človek je jedna vec, živé telo druhá..., ale že človek a živé telo sú tá istá vec..." V práci O telese k tomu dodáva rozumnosť a cit a hovorí o človeku ako o „živom rozumnom telese", resp. „telese oživenom, cítiacom a rozumnom". A teleso vôbec je preňho všetko, čo existuje mimo nášho mys­lenia v priestore, teda kameň, strom, živá bytosť (živočích, človek) atď.; v tomto nie je medzi nimi rozdiel a ani v tom, že telesá sú v ustavičnom pohybe a navzájom na seba pôsobia, hoci tento pohyb Hobbes naozaj mechanisticky redukuje na priestorové fyzikálne pôsobenie (dotyk, tlak, premiestňovanie a pod.). Ontologicky rozlišuje len dva typy telies: prirodzené, t. j. vytvorené prírodou, a umelé, t. j. vytvorené človekom."

Hobbes aj ako materialista chápe, že ľudské telo nie je len čisto fyzické teleso, ale nesie v sebe mentálne, kognitívne a psychologické prvky; teda že toto telo má vnemy a predstavy, prostredníctvom ktorých poznáva (človek je poznávajúca, nielen telesná bytosť); že má city a vášne (je to emocionálna bytosť), rozum a myšlienky (je to mysliaca bytosť) a vďaka tomuto všetkému dokonca aj mravnosť (je to mravná bytosť). Hobbes všetky tieto kvality a atribúty člove­ka ako živej telesnej bytosti, celú jeho psychológiu a mravy nijako primárne neviaže na spoločnosť a kultúru a nijako ich od nich neodvodzuje. Naopak, odvodzuje ich od interakcií tohto tela s inými materiálnymi a prírodnými telesami, vrá­tane druhých ľudských bytostí s rovnakou prirodzenosťou. To je abstrakcia človeka ako telesnej bytosti, ktorá je nosi­teľom i vykonávateľom určitých sklonov a síl a ktorá môže žiť aj nezávisle od spoločnosti a kultúry, ba dokonca tieto by takouto existenciou predchádzala ako ich predpoklad. Je to predstava o človeku ako o antisociálnom atóme, v prirodze­nosti ktorého, t. j. v jeho vrodenej telesnej konštitúcii a men­tálnej výbave, niet ničoho, čo by ho spontánne priťahovalo k spolčovaniu sa s druhými, nejaké sociálne pudy, sklony, túžby a pod. Hobbes naozaj hovorí, že ľudská prirodzenosť obsahuje len štyri druhy schopností - telesnú silu, skúse­nosť, rozum a cit - a z nich treba vychádzať. Ľudská prirodzenosť podľa neho v žiadnom prípade nie je čistá nepopísaná tabuľa, ale súbor daností, ktoré determinujú konanie a správanie človeka. To, že spoločnosť vysvetľuje z človeka a človeka z jeho psychiky; ďalej psychiku z fyziológie tela a túto z interakcií tela s telesami, teda vlastne z fyziky - je metóda, ktorú považuje za vedeckú. Na otázku, odkiaľ sa v človeku berú napr. egoistické motívy, musí odpovedať, že sú mu dané, vrodené, prirodzené, absolútne, nezmeniteľné a nemajú nič spoločné s jeho životom v spoločnosti, kultúre a štáte, naopak, predchádzajú mu.

V Hobbesovej opozícii voči Aristotelovej definícii človeka ako zoon politikon treba naozaj hľadať korene zafixovaného klišé, že človek je svojou prirodzenosťou nespoločenský či dokonca protispoločenský. Hobbes však naznačil, i keď nie jasne a dôsledne, že rozlišuje dva druhy spolčovania sa, resp. spoločenstva (čo si všimol až jeho nadšený interprét F. Tönnies): spontánny styk a zámerné vytváranie obce. Hobbes pod čiarou vysvetľuje: „Je zaiste pravda, že človeku, pokiaľ je človekom, t. j. hneď po narodení, je od prirodzenosti trvalá samota nepríjemná. Pretože deti na to, aby mohli žiť bez ťaž­kostí, potrebujú pomoc druhých. Nepopieram teda, že ľudia vplyvom prirodzenosti vyhľadávajú styk jedného s druhým. Avšak občianske spoločenstvo nespočíva len vo vzájomných stykoch, ale vo zväzkoch, na ustanovenie akých sú potrebné záruky a zmluvy (kurzíva E. V.)." Ak teda platí, že Hobbes popiera prirodzenú spoločenskosť človeka, tak sa to týka len tej druhej formy spoločnosti, t. j. politicky organizovanej spoločnosti, štátu. Tú označuje za „dodatočný jav" alebo za „umelý výtvor" človeka, ktorý vzniká celkom cieľavedome na báze spoločenskej zmluvy a vôbec nie samoúčelne, ale práve kvôli riešeniu problému vojny a mieru, t. j. zabezpečeniu po­kojného spolužitia ľudí v spoločnosti.

Z prirodzených daností, ktoré zásadne determinujú život a konanie človeka, Hobbes preferuje emocionalitu: pudy, afekty, vášne, túžby, emócie, city sú tým, čo určuje pohyb a správanie „ľudského telesa" predovšetkým. Znovu opro­ti Aristotelovnu konceptu človeka ako animal rationale tu máme Hobbesov koncept človeka ako animal emotionale (ktorým predznamenal neskoršiu koncepciu D. Huma). Človek je svojou povahou emocionálna bytosť a hoci rozum k nemu takisto patrí, jeho miesto je až sekundárne a jeho funkcie inštrumentálne, pretože sú to vášne a túžby, čo ho ženú za stále novými cieľmi a predmetmi. Hobbes veľmi výstižne opisuje celý systém ľudských emócií na báze rozlíšenia dvoch najzákladnejších: pozitívnej žiadosti a negatívneho odporu. Napriek istým prvkom mechanickosti sa aj v tom­to obraze emocionality prejavuje filozofova detailná znalosť ľudskej márnivosti a pokusov o jej prekonávanie či vyrovná­vanie sa s ňou.

Zvláštne, takmer centrálne miesto v Hobbesovej „fyzike vášní" zaujíma jedna prirodzená danosť, a to strach. Hobbes sám sa označil vo svojom životopise za rodené „dvojča stra­chu" (takto komentoval svoje predčasné narodenie, ku ktorému došlo, keď sa jeho matka vyľakala postupu španielskej armády) a všade naokolo pozoroval, že strach v ľuďoch nikdy nemizne a zostáva, aj keď zaniknú jeho pôvodné príčiny. Za univerzálnu a fundamentálnu stránku ľudskej prirodzenosti považoval strach zo smrti a moci neznámych vecí, ktorý existuje skôr než existuje spoločnosť a je zdrojom povier i náboženstva. Iný druh strachu - z ohrozenia druhými ľuďmi - dokonca vedie k tomu, aby sa ľudia proti nemu spolčovali a uzatvárali spoločenské zmluvy: „Musíme teda tvrdiť, že veľké a trvalé spoločnosti nemajú svoj pôvod v dobrej vôli ľudí, ale v strachu jedného pred druhým."

Ďalším dominantným a univerzálnym motívom ľudského konania je podľa Hobbesa moc: „Preto na prvé miesto kla­diem všeobecný sklon celého ľudstva - trvalú a neslabnúcu túžbu po ďalšej a ďalšej moci, ktorá ustáva až smrťou." Moc človeka definuje ako „jeho súčasné prostriedky na získanie určitého predpokladaného dobra v budúcnosti" a podá­va čosi ako morálno-psychologickú fenomenológiu moci, jej rozmanitých prejavov a funkcií i kľúčového významu pre život človeka. Usilovanie o bohatstvo, uznanie a pozna­nie sú tiež len formy usilovania o moc. Moc však nechápe samoúčelne, ale ako kľúčový a nevyhnutný prostriedok na získavanie toho, čo človek potrebuje k dobrému životu. Su­verenita je najvyššia spoločná moc, ktorú si ľudia ustanovujú dobrovoľne v záujme ochrany dobrého života: „Najväčšia z ľudských mocí je tá, ktorá pozostáva z moci čo najväčšieho množstva ľudí, zjednotených konsenzom do jednej osoby, či už prirodzenej alebo politickej. Táto moc môže potom používať všetky ich moci podľa jednej vôle, čo je moc štátu, alebo podľa vôle každého jednotlivca, čo je moc nejakej strany ale­bo združenia strán. Preto moc znamená mať služobníkov, ale aj priateľov, keďže sú to zjednotené sily." Moc má teda uňho sociálne užitočné a kreatívne poslanie.

Všetky úvahy o povahe človeka ako abstraktného jed­notlivca sú však pre Hobbesa len predstupňom k vysvetle­niu povahy spoločenského života. Na to použil myšlienkový experiment, ktorého hlavnú ideu prevzal od Huga Grotia: Predstavme si čosi ako „prirodzený stav", t. j. stav, v ktorom neexistuje spoločnosť ani štát (Hobbes medzi týmito pojma­mi veľmi nerozlišoval), a teda nemôže existovať ani človek ako spoločenská, ale len čisto prírodná bytosť. Niet tu teda ani vnútornej sociality (toho, čo Aristoteles nazýval zoon politikon), ale ani vonkajšej sociality, teda sociálneho poriadku daného sociálnymi normami a inštitúciami na ich tvorbu i garanciu. Aký človek a aký život existuje v tomto stave? Podľa Hobbesa je to nevyhnutne stav vojny alebo všeobecnej anarchie, ktorá nemá žiadne pravidlá, a nemožno ho označiť za stav spoločenský v pravom zmysle, pretože tu neexistujú spoločenské zmluvy a autority.

Keď vychádzame z predstavy človeka ako „čistého" mys­liaceho tela, zostane nám len Ja, indivíduum, ktoré nemá inú starosť ako o seba; zbavíme ho teda sociality, t. j. väzieb s druhými a ohľadov na druhých. Toto indivíduum si je však schopné uvedomiť, že okrem neho existujú rovnaké indiví­duá, ktoré majú rovnakú starosť len o seba. Hobbes hovorí, že táto starosť o seba samého (v biologickom slovníku pud sebazáchovy a v etickom slovníku egoizmus) je celkom pri­rodzené právo každého, ktoré nemôže nikto spochybniť. Čo však môže priniesť styk, interakcia, spolužitie takýchto indivíduí? Nikto nemá istotu v tom druhom a nikdy nemô­že vedieť, čo ten druhý urobí v záujme svojej sebazáchovy. Výsledkom nemôže byť nič iné ako nedôvera a konflikt, a to vo viacerých smeroch, napr. tam, kde viacerí (aspoň dvaja) usilujú o tú istú vec, alebo tam, kde majú rozdielny názor na to isté. Podľa Hobbesa „v prirodzenosti človeka nachádzame tri hlavné príčiny sporov: po prvé súperenie, po druhé ne­dôveru, po tretie slávu." Ak je teda všetkým spoločné iba to, že každý sa má starať o seba, toto spoločné – paradoxne - ľudí nespája, ale rozdeľuje. Fakticky ich nespája nič, pretože každého ovláda iba predstava, že starosť o seba samého je len jeho/jej vlastná starosť, ktorú musí zvládnuť sám/sama a ne­môže od nikoho žiadať nič, pretože každý má dosť starostí sám so sebou. Tento konflikt znamená vzájomné ohrozenie, stav neistoty, boj a súťaž, keďže každý vychádza z predstavy, že potrebuje a má právo prežiť bez ohľadu na všetkých os­tatných. Každý je potenciálnou hrozbou pre každého a nik­to nemôže nikomu zabrániť, aby ho neohrozoval v záujme vlastného prežitia. Druhý človek neznamená pre človeka nič alebo len nepriateľa či prekážku na ceste k vlastnému preži­tiu. Predstava, že druhý by mohol nejako pomôcť v prežití mne a zároveň aj sebe, je tu absurdná. Ak by som druhé­mu ukázal svoju slabosť alebo zaváhanie, zneužil by to proti mne, čím by som vlastne „napomohol" jeho prežitiu, ale len na úkor seba samého. Takéto čosi je absurdné aj pre mňa sa­mého. Preto jedinou možnosťou je, že sa každý postaví proti každému na ceste svojho prežitia a ten, kto tento boj vyhrá, sa presadí a vybojuje si právo prežitia, čo nie je nič nečestné a nesprávne. Lepší či mocnejší má právo na existenciu, slabší sa musí podriadiť, čo však podľa Hobbesa neprináša nijaký trvalý stav mieru, pretože podmanení sa nikdy úplne neuspokoja so svojou situáciou a skrytý boj znova raz prepukne v otvorenú vojnu.

Tento prirodzený stav teda nie je dobrý, čo však nie je to isté ako tvrdenie, ktoré sa Hobbesovi tradične pripisuje, teda že človek je svojou prirodzenosťou zlý - zlý je len prirodzený stav, v akom ľudia žijú bez sociálnej regulácie. Samotná túžba po sebazáchove nie je podľa neho ani zlá, ani dobrá; pokladal ju za prírodný fakt, ako keď kameň padá na zem. Prirodzený stav však treba opustiť alebo zmeniť, pretože ak pud sebazá­chovy vedie k vojne všetkých proti všetkým, a vojna všetkých proti všetkým zasa k napĺňaniu tohto pudu jedného na úkor druhého, tak je to kontraproduktívny výsledok. Rozumným ľuďom to ukazuje, že ani jedno z toho – čistý pud sebazáchovy, ani vojna všetkých proti všetkým - nie je žiaduci stav. Avšak pud sebazáchovy nemožno odstrániť, takže jediná možnosť je zabezpečiť jeho naplnenie inak než vojnou. Opakom vojny podľa Hobbesa je mier a ten je možný prostredníctvom prirodzeného zákona rozumu - ustanovenia centrálnej štátnej moci (suverénnej vlády) na báze spoločenskej zmluvy. Ľudia teda nakoniec prídu na to, že sa musia spájať a vytvárať niečo spoločné, čo je väčšie - štát -, a že je to tak lepšie, preto­že práve to slúži ich sebazáchove. Podľa neho je toto rieše­nie nevyhnutné a dostatočné, hoci mu bolo jasné, že aj po ustanovení štátu sa ľudská prirodzenosť nemení a konflikty medzi ľuďmi (jednotlivcami i skupinami), ba dokonca medzi samotnými štátmi, nemiznú. Ich zostrovanie však pripisoval práve úpadku suverénnej moci, občianskej neposlušnosti a rozkladu; a obraz biedy a nešťastia, aký vykreslil v podobe tzv. prirodzeného stavu, využíval práve na odstrašenie všet­kých od toho, aby akýmkoľvek spôsobom prispievali k jeho návratu či anarchii. Fungovanie občianskej spoločnosti alebo štátu (tieto pojmy takisto neveľmi rozlišoval) je však už pred­metom ďalšej časti jeho filozofického systému a Leviatana.

Thomas Hobbes je klasik, ktorého múdre myšlienky po­trebujeme študovať a poznať aj dnes. Jeho filozofia totiž veľmi poučné hovorí o tých najdôležitejších stránkach ľudského života, i keď s ním nemusíme vo všetkom súhlasiť. Aj v súčas­nom človeku určite nájdeme veľa z toho, o čom sa dočítame v tejto knižke.

doslov Emila Višňovského

z knihy O človeku

#ThomasHobbes