William Shakespeare: Timón Aténsky

Timón Aténsky Williama Shakespeara je veľmi tvrdá, horká tragédia o sklamaní ľudskej duše, o zrade, ktorú človek neprežije. Priamo pred našimi očami sa mení Timón, ušľachtilý, štedrý (až príliš) a dôverujúci (až priveľa) svojmu okoliu, slávnym gréckym Aténam, na človeka plného divokej nenávisti, preklínajúceho nevďak a vierolomnosť človeka, ba celý ľudský rod bez výnimky – i samého seba. Bez katarzie, bez podmienok, bez nádeje. Z filantropa sa stal mizantrop: väčší extrém si sotva možno predstaviť. Presne to vyjadril brilantný prekladateľ tejto (a nielen tejto) Shakespearovej tragédie – Martin Hilský: od extrémnej a všeobjímajúcej lásky prechádza Timón k rovnako extrémnej a všeobsiahlej nenávisti ku všetkému a ku všetkým, a nič nemôže zmierniť priepastnú, takmer vesmírnu ničotu tohto smutného hrdinu. Snáď, chceli by sme dodať, ju možno zmerať len hĺbkou bolesti a dezilúzie jeho srdca. Taká miera negácie vskutku nemá obdobu v celom Shakespearovom diele – kráľa Leara nevynímajúc. Nie je tu Kornélia ani Edgar, postavy, ktoré v Learovi zľudšťujú krutý a zdivočený svet. Protiklad k tomuto dielu v tomto zmysle by sme ťažko hľadali v celej svetovej literatúre.

Timóna Aténskeho napísal Shakespeare najskôr v roku 1606, práve v susedstve kráľa Leara. Predpokladá sa, že ho písal spoločne s Thomasom Middletonom, ktorému sú pripisované predovšetkým scény ostrej satiry, ktoré tvoria nedielnu súčasť tragédie. Hlavnými prameňmi boli Lukiánove satirické Dialógy a Plutarchove Životy slávnych Grékov a Rimanov. Ale predsa, ako upozorňuje Martin Hilský, Shakespeare a Middleton brali do úvahy tradíciu stredovekej morality, ktorú prepísali ako tragickú frašku, plnú čiernej irónie: veď ich Timón má rysy svetca (povedali by sme naivného svetca), obklopeného "pragmaticky uvažujúcimi pokrytcami, lichotníkmi, lakomcami a sebcami", ktorí ho doslova požierajú, ako akýsi rub kresťanského prijímania...

Snáď práve preto, že Timón je tak strmá hra, býva často na javiskách zmäkčovaný, postrehnuteľná je snaha o obrusovanie príliš ostrých hrán, hľadanie “ruky podanej k zmieru“ napríklad v osobe Alkibiada. V tejto úprave sa o nič také nepokúšali. V skratke a zhustení textu a predovšetkým v pojatí režisérky Hany Kofránkovej hra naopak počíta s prudkým rytmom a zlomom, s nezmieriteľným pádom Timónovho sveta. Na otázku “kto je Timón?“ sa tak dá odpovedať: ani človek, ktorý len nepoznal mieru, ani veľkorysý márnotratník, bezhlavo rozhadzujúci a príliš naivný – ale zradená, prekliatym zlatom a predovšetkým ľudskou falošnosťou ukrižovaná veľká duša.

Za všetkých urazených a hnevajúcich sa nad zbahnelosťou sveta, za všetkých udivených z premeny priateľov, ktorých sa len dotkly moc a zlato, za všetkých naivných, čo chcú cez to všetko uveriť v priateľstvo a nesebecké srdce

(Auuu!)

Hlavnú rolu stvárnil Viktor Preiss, z jeho partnerov potom Alkibiada vytvoril Jiří Langmajer a kynického filozofa Apemanta Jan Vlasák. Preklad Martin Hilský, dramaturgia Tomáš Vondrovic, hudbu zložil Petr Mandel. Réžiu má Hana Kofránková.

Hana Kofránková

21. marca, 2008

(prevzaté a upravené z: Český rozhlas)

#WilliamShakespeare