Teodor Münz: Nietzscheho kritika Kantovej metafyziky (1/3)

kľúčové slová: metafyzika, vec osebe, bytie, poznávanie, ilúzia, pravda, vôľa k moci

______________________________

Učebnice dejín filozofie väčšinou postupujú tak, že sa podrobnejšie rozpíšu o Kantovi ako o dôležitom míľniku v dejinách filozofie a potom prejdú k Fichtemu, Schellingovi a Hegelovi ako k jeho významným kritikom a rozvíjateľom. O Nietzschem sa tu nezmieňujú. Prirodzene, aj jemu potom venujú väčšiu stať, v ktorej prípadne spomenú jeho kritiku Kanta, ale sústreďujú sa na rozbor jeho nezvyčajných myšlienok. No tých by práve bez kritiky Kanta bolo podstatne menej.

Nietzscheho kritika Kanta bola však pre neskoršie dejiny filozofie oveľa významnejšia než kritika jeho troch spomenutých rozvíjateľov. Kým Kant klasickú metafyziku zrušil, oni ju obnovili, čo dosiahlo vrchol v Hegelovom absolútnom idealizme, ktorý metafyziku – dozaista, z veľkej časti vynovenú – zase dosadil na prestol. No Hegelov systém mal znamenať koniec dejín filozofie, lebo svetový duch v ňom dosiahol vrchol svojho vývinu, posledný a najvyšší stupeň svojho sebauvedomenia, a filozofia nemala ďalej čo riešiť.

Pritom tu došlo k zaujímavému historicko-filozofickému úkazu. Kým Hegel metafyziku obnovoval a dosadzoval zase na trón, Nietzsche sa usiloval zniesť ju zo sveta, pričom obaja boli podstatne ovplyvnení Herakleitom, jeho myšlienkou ustavičnej zmeny, plynutia všetkého. Práve touto myšlienkou bola Hegelova metafyzika vynovená. Obaja taktiež kritizovali tradičnú formálnu logiku, Hegel systematicky, Nietzsche útržkovito, teda spôsobom, akým písal všetky svoje diela. Hegelova Logika ako veda nie je tradičná formálna, ale vecná, obsahová logika, podľa ktorej sa vyvíjalo celé bytie (a nielen myslenie, aj sám svetový duch), ktorá kritizovala klasickú formálnu logiku pre nehybnosť jej zákonov myslenia, odsudzovanie protikladov obsiahnutých v jednej veci a ktorá nastoľovala dialektiku ako metódu myslenia a najvšeobecnejšiu zákonitosť diania, stávania, vznikania všetkého. Nietzsche novú logiku nevytvoril, hoci formálnu ostro kritizoval. Kant na formálnej logike budoval svoju teóriu poznania.

Ktorému z týchto mysliteľov by bol dal Herakleitos prednosť? Podľa môjho názoru Hegelovi, lebo aj Herakleitos mal metafyziku, hovoril o Bohu, logu ako o večnom, spoločnom pre celé bytie a tiež meniacom sa. Jeho názory by sme mohli nazvať dynamickým panteizmom na rozdiel od Spinozovho statického panteizmu. Nietzsche však práve toto teologizovanie vehementne odsudzoval a ironizoval, ba v noetike z pozostalosti odsúdil aj existenciu protikladov vo veciach, čím sa Herakleitovi spreneveril. O Hegelovi sa asi pre jeho teologizovanie zmieňoval málo. Vedel však o ňom povedať aj uznanlivé slová. Kanta si všímal často, bol na neho naviazaný, ale prechovával voči nemu najmenšiu úctu spomedzi všetkých autorov, ktorých spomínal, ba opovrhoval ním a vyjadroval sa o ňom ponižujúco. Bol vôbec skúpy na uznanie pre druhých (uznával Dostojevského a Goetheho, nefilozofov). Nie veľmi inak to bolo aj s jeho vzťahom k Darwinovi. Keď ho občas kritizoval, opakoval iba jeden argument proti nemu: nejde o boj o život, ale o boj o moc, o vôľu k moci.

Nietzsche však ocenil aj Hegela, keď, ako píše, svojím „neslýchaným zásahom“ rozbil všetky logické zvyky a pohodlné návyky, lebo sa odvážil učiť, že „druhové pojmy sa vyvíjajú zo seba navzájom: touto vetou boli duchovia Európy nasmerovaní k predbežne poslednému veľkému vedeckému hnutiu k darvinizmu – lebo bez Hegela niet Darwina“1. Hegel totiž vniesol do filozofie pojem vývoja, nielen zmeny. Tu možno s Nietzschem len súhlasiť a dovolil by som si doplniť ho v tom zmysle, že Hegel rozpracoval vo svojom systéme – mutatis mutandis – myšlienku herakleitovského vývoja, ustavičnej zmeny všetkého, teda aj boja protikladov a postupného odstraňovania zdania, ktoré lipne na všetkom poznávanom, a tak aj odkrývania povahy vecí, ktorá sa podľa Herakleita rada skrýva. Prirodzene, takýto vývoj bol vhodný pre vývoj myslenia, kde sa nastoľovala téza, proti nej antitéza a vytvárala sa z nich syntéza ako východisková téza ďalšej triády. Hegelov systém totiž aj bol duchovný, myšlienkový, hmota, príroda bola tiež len formou existencie ducha, ale najnižšou. Aj tak sa na prírodu táto dialektika málo hodila, lebo v nej sa taká čistá a priam vzorová triadická vývinová forma a boj protikladov, aký je v myslení, ťažko nachádzajú. Naproti tomu v duchovnej oblasti, v kritickej diskusii vo vede, filozofii a inde hegelovská dialektika platí stále. V pomerne čistej forme ju nachádzame v Platónových dialógoch, v ktorých sa diskutéri navzájom kritizujú, Sokrates ich zvyčajne usmerňuje, až dôjdu k plodnému záveru diskusie. Platónove dialógy bezo sporu na Hegela a jeho dialektiku tiež vplývali.

Keďže teda tento vývoj bol pre prírodné vedy, a tak aj pre biológiu málo prijateľný, oveľa ochotnejšie sa chopili darvinizmu, ktorý vytvoril prírodovedec pre prírodovedcov. Ba darvinizmus preniká dnes i do duchovných vied, aj do filozofie, na Hegela sa zabudlo, sám Nietzsche bol pod silným Darwinovým vplyvom, hoci jeho myšlienku boja o život, ako som uviedol, odmietal. Podľa neho príroda nie je skúpa, naopak, prekypuje hojnosťou svojich statkov, a teda nejde v nej o boj o život, ale o moc, o vôľu k moci, čo platí aj vo vývoji poznávania.

Nietzscheho tvrdenie, že od Hegela vedie priama cesta k Darwinovi, môže byť pravdivé len v tom zmysle, že sa tu prechádzalo od jednej formy vývoja k druhej.

Treba povedať, že Kant sa staval voči dialektike negatívne a transcendentálnu dialektiku nazval klamstvom rozumu, ktorý nám navráva, že človek je poznaním schopný prenikať k veciam osebe. Na druhej strane však už on začal hovoriť o dialektickej syntéze protikladov, keď poukázal na to, že v triáde každej umovej kategórie tretia kategória vzniká syntézou prvých dvoch – môžeme dodať, že protikladných.2 Fichte sa začal zapodievať myšlienkou vývoja celej kantovskej trojice jednej triedy kategórií z predchádzajúcej triedy a tak sa táto myšlienka dostala cez Schellinga až k Hegelovi, ktorý ju rozpracoval v Logike ako vede. Kategórie – ale iné než Kantove – vznikajú jedna z druhej, konkrétnejšia z abstraktnejšej, lebo celý vývoj prebieha od abstraktného ku konkrétnemu.

Nietzsche žiadnu metódu skúmania vývoja bytia nevypracoval. Bytie ako také, ako stojaci základ či substanciu jestvujúceho neuznával, ale jeho kritika Kantovej metafyziky mierila do budúcnosti, až k dnešnej postmoderne a postmetafyzike, ktorú nazývam antimetafyzikou, ba mala siahať ešte ďalej, do éry Nietzscheho nadčloveka. Tým veľmi ovplyvnil, ba vôbec podnietil dnešné postmetafyzické a antimetafyzické myslenie.

Nietzsche, zástanca pozitívnej filozofie života, lásky k životu a aj k jeho veľmi potrebnému zlu, protináboženský a najmä protikresťanský milovník prírodnosti, pozemskosti a svojho osudu, vyšiel z kritiky Platónovej metafyziky opovrhujúcej pozemskosťou a hlásajúcej útek z nej, no potom prešiel k podrobnej kritike Kanta, lebo videl v ňom určitý druh platonizmu a neuvedomeného antiherakleitizmu. V istom zmysle sa dá povedať, že Kant bol Platón stiahnutý z transcendentna do imanentna, do ľudského myslenia. Kant sa stal Nietzscheho hlavným - metafyzickým protivníkom, ktorého rozpitvával z viacerých, nikdy celkom nezjednotených hľadísk. Sústredil sa na to, čo v ňom zostalo ešte staro-klasickometafyzické, ale čo však Kant za metafyziku už nepokladal. Nietzsche pritom vôbec nedbal o to, čo a prečo za metafyzické, dokonca za vedecko-metafyzické pokladal sám Kant. Videl to v jeho pojmoch, kategóriách, v abstraktných vlastnostiach, ktoré vraj podľa Kanta vec osebe mala mať, ale aj v existencii jej samej. Nietzsche totiž žiadnu vec osebe neuznával. Kantovo rozlišovanie medzi umom (Verstand) a rozumom (Vernunft) nebral do úvahy a hovoril len o rozume, ktorým však opovrhoval.

Pojmy zastavovali dianie. Ako nebolo diania v Platónových ideách, ako ho nebolo ani v kresťanskom transcendentnom Bohu, tak ho nebolo ani v Kantových zmyslových nazeracích formách, v umových kategóriách a rozumových ideách a nebolo ho ani vo vôbec žiadnych pojmoch. Nietzsche pokladal pojmy za akúsi vládu nad nami, ktorú sme si mali priniesť zo svojho niekdajšieho pobytu v onom svete. Je to zrejmá narážka na Platóna. Problematika zastavovania diania Kanta nijako zvlášť nezaujímala a azda najmenej v pojmoch. Napokon aj v uvedených apriórnych formách išlo o pojmy, o čas, priestor, príčinu, účinok, skutočnosť, neskutočnosť a iné. Pre toto zastavovanie sa Nietzsche venoval predovšetkým kritike pojmov. Ale aj preto, lebo odhaľoval metafyziku jazyka, bez ktorého by pojmov nebolo.

Kým však niektorých predmetov metafyziky a ich pojmov sa možno vzdať (Boha, zmyslu existencie sveta, jeho rozumného usporiadania), pojmov ako takých sa vzdať nemožno. Bez nich by nebolo ľudského myslenia a azda ani človeka vôbec. Staré sa nahrádzajú novými alebo sa ich obsah a význam mení a prežívajú ďalej, ako aj pojem Boha, hoci ich herakleitovská kritika bola namieste. Musel ich používať aj Nietzsche, veľký majster slova. Utiekal sa však k umeniu, k poézii, k beletrii vôbec (sám bol básnikom v próze i vo veršoch, akého doteraz vo filozofii nebolo), dozaista aj preto, lebo tam nie sú stredobodom pozornosti, tam nejde o ich vytváranie a definovanie, ale ani tam sa im nedá uniknúť. A sú obsiahnuté aj v Nietzscheho metaforách, obrazných prirovnaniach, o potrebe ktorých často hovoril a sám ich hojne používal. Nietzsche si to uvedomoval, uznával to a dozaista aj preto tvrdil, že sme síce klamaní, ale je nám to na úžitok a potrebujeme to, v našom živote sa to tak biologicky vyselektovalo. Toto klamstvo neplatí len o pojmoch, ale o našom poznávaní vôbec.

Sám Kant sa metafyziky nijako nezriekal, len ju chcel zniesť z neba na zem, ba urobiť dokonca vedou. Bola však iná než v Nietzscheho poňatí. Kritika čistého rozumu mala byť iba prípravou k nej, no v Prolegomenách ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou sa jej venoval ako hlavnému predmetu tohto diela a jeho názov prezrádza mnoho. Ale už Kritika čistého rozumu obsahuje v skratke všetko podstatné, čo je rozvedené v Prolegomenách. Kant predložil svoju metafyziku v dvoch podobách: v rámci teórie poznania (Kritika čistého rozumu a Prolegomena) a v rámci etiky (Kritika praktického rozumu a Základy metafyziky mravov). V Kritike čistého rozumu v časti Transcendentálna metodológia delí Kant metafyziku na metafyziku špekulatívneho a praktického používania čistého rozumu, teda na metafyziku prírody a metafyziku mravov. „Prvá obsahuje všetky čisté rozumové princípy teoretického poznania všetkých vecí, vyvodené z čírych pojmov (teda okrem matematiky), druhá obsahuje princípy, ktoré apriórne určujú a nevyhnutne stanovujú to, čo sa má a nemá robiť. Moralita je teda jedinou zákonitosťou činov, ktorá sa dá celkom apriórne odvodiť z princípov (…). Metafyzika špekulatívneho rozumu je to, čo zvyčajne nazývame metafyzikou v užšom zmysle.“3 Napokon podľa Kanta „metafyzika je veda o prvých princípoch ľudského poznania“4. Problematiku delenia Kantovej metafyziky u nás výstižne analyzoval Ľ. Belás,5 a preto sa jej nebudem zvlášť venovať.

Nietzsche však s obnovou akejkoľvek metafyziky nesúhlasil, a tým menej s kantovskou, lebo zase mala znamenať niečo nemenné a statizujúce v ľudskom poznaní, a už naskrze nemohol s ňou súhlasiť ako s vedou, pretože práve sama veda ako tradičný spôsob poznávania nezávislej skutočnosti, teda veci osebe, bola podľa neho klasickou metafyzikou veľmi zaťažená. Usilovala sa poznávať samu vec osebe, chcela konštatovať jej zákony, čiže to spoločné a nemenné vo veciach samých, kým Nietzsche nič spoločné, čiže rovnaké a nemenné neprijímal. Jeho smernicou bol individuačný princíp, ktorý neuznával nič spoločné, všeobecné, ale len jednotlivé, rozdielne. V tradičnom spore o univerzálie by sme mohli Nietzscheho zaradiť jednoznačne medzi nominalistov. Nepochybne to súviselo aj s jeho osobným individualistickým založením; individualizmus hlásal v celej svojej filozofii. Univerzálie sú aj podľa neho len v našej mysli, a to tiež iba ako prázdne pojmy, vlastne len slová majúce vyjadrovať o veciach to, čo by mali mať spoločné, rovnaké, čoho však niet. V Radostnej vede výstižne hovorí, že sme si už „privykli učeniu o rovnosti ľudí, hoci nie rovnosti samej“6. Ďalej veda pokladá pravdu za verné spoznanie samej veci osebe, kým podľa Nietzscheho pravda je iba ľudský výtvor, užitočný omyl a ozajstnej pravdy vôbec niet. K pravde nás zvádzajú naše postoje, ktoré nám vyhovujú a sú často aj jej kritériami, no ktoré Nietzsche ako kritériá pravdy len ironizuje. Omylom je práve preto, lebo pravda nie je odraz, zrkadlo samej veci osebe, ale len zdaním, a užitočným omylom je zase preto, lebo človek ju potrebuje, hoci vôbec nie je v jeho živote rozhodujúca. Taká je len vôľa k moci a slúži jej aj pravda a celé poznanie vôbec. Nietzsche by teda vôbec neuznával Kantovo chápanie pravdy ako zhody našich pojmov s objektom, presnejšie povedané, s objektom v subjektívnej empírii. Ďalej staré poznávanie antropomorfizuje a veda si stvorila nemenné veci a atómy podľa domnelého a nemenného ľudského Ja, ktoré napokon tiež neexistuje, ako ani žiadna podstata. Veď podstata by zase stála ako nehybné a aj rovnaké spojivo určitého druhu vecí, čo je zase len zdanie, klam. Nietzscheho názory na vedu však behom jeho vývoja veľmi kolísali.

Dr. h. c. PhDr. Teodor Münz, CSc.

pokračovanie nabudúce...

_______________________________

1) Nietzsche, F.: Radostná věda. Praha: Československý spisovatel, 1992, s. 224.

2) Pozri Kant, I.: Kritika čistého rozumu. Bratislava: Pravda, 1979, s. 114.

3) Ibid., s. 500.

4) Ibid., s. 501. 5) Pozri Belás, Ľ.: Kant a osud metafyziky. In: Filozofia, 1998, roč. 53, č. 3, s. 137 – 145. 6) Nietzsche, F.: Radostná věda, ibid., s. 48.

#FriedrichNietzsche #TeodorMünz #ImmanuelKant