Teodor Münz: Nietzscheho kritika Kantovej metafyziky (2/3)

kľúčové slová: metafyzika, vec osebe, bytie, poznávanie, ilúzia, pravda, vôľa k moci

______________________________

Vo svojom krátkom osvietenskom období, keď Nietzsche písal prácu Ľudské, príliš ľudské, sa o vedu veľmi zasadzoval, potom však zmenil postoj k nej. Naproti tomu Kant bol presvedčeným osvietencom stále, pre ktorého hľadanie toho spoločného, čo ľudí spája, na rozdiel od toho, čo ich rozdeľuje, ako to bolo v minulosti, a odstraňovanie sporov, zapríčinených tým rozdeľujúcim (náboženské vojny), bolo príkazom doby – príkazom, ktorý sám spoluvytváral. Tomu spoločnému neunikol v niektorých súvislostiach ani Nietzsche, lebo aj nominalista je nútený rozmýšľať v pojmoch, ktoré vždy zospoločňujú, Nietzsche si ich však vykladá po svojom. Jeho Zarathustra (sám Nietzsche) zostupoval z hôr k ľudu, aby ho osvecoval svojou antimetafyzikou a pripravoval ho na príchod nadčloveka. Nietzsche odsudzoval všetky spoločné, v podstate kresťanské hodnoty, ktoré tento ľud uznával a ktoré ho spájali do spoločenstva, jednoty, ľudského stáda, ako hovoril, a usiloval sa vytvoriť z nich silných jedincov, ktorých bude zase zjednocovať mnoho rovnakého, ale určeného ním, Nietzschem. Mal ním byť ateizmus, antidemokratizmus, individualizmus, azda aj panská morálka a iné.

Proti rovnosti a rovnakosti sa Nietzsche staval stále. „A iba prevažujúci sklon zaobchádzať s podobným ako s rovnakým, sklon nelogický – lebo osebe neexistuje nič rovnaké –, vytvoril všetok základ logiky. Tiež aby vznikol pojem substancie, ktorý je pre logiku nenahraditeľný, hoci mu v najprísnejšom zmysle slova nič skutočné nezodpovedá.“7 Masou, stádom, luzou, ako sa Nietzsche vyjadroval, opovrhoval aj preto, lebo sa združovala na základe spoločnej slabosti, lebo pokladala všetkých ľudí za rovnocenné deti Božie, lebo pred Bohom majú byť všetci rovní. Slabí sa totiž spájajú, kým silní sa rozchádzajú, každý má vlastnú individualitu. Toto všetko bolo Kantovi cudzie. Oproti aristokraticky zmýšľajúcemu Nietzschemu bol obyčajným plebejcom. Nietzsche však vedel, keď bolo treba, osloviť stádo, luzu aj ako „bratia moji“.

Kantovo vymedzenie metafyziky ako vedy o prvých princípoch ľudského poznania, o ich apriórnosti, čistom rozume, jeho svedomité a punktičkárske triedenie, podtriedenie a rôzne delenie metafyziky, ba jeho metafyzika ako taká teda Nietzscheho popudzovala k boju proti nej. Odsudzoval systematickosť, opovrhoval ňou ako nedostatkom poctivosti. Dozaista aj preto, aby ospravedlnil svoj spôsob myslenia a písania. Žiadnu apriórnosť, žiaden čistý rozum, žiadne rozlišovanie medzi umom a rozumom. Neskôr vo Vôli k moci vykladal kategórie biologicky a evolučne. A kým racionalista Kant kritizoval rozum len pre jeho transcendentálnu dialektiku, teda, opakujem, pre jeho neodstrániteľné klamanie, vyvolávanie zdaní, ilúzií, že človek poznáva samu vec osebe a nielen subjektívne spracované fenomény, ktoré v ňom vyvoláva, Nietzsche už napádal rozum ako taký, jeho pôvod a činnosť prejavujúcu sa v tvorbe slov, pojmov a metafyziky a opovrhoval ním, hoci ho musel používať a bol ním aj bohato obdarený. No jeho rozum bol obnovený, ako tvrdil, vidiaci viac než ostatní a prenikajúci do hĺbky.8 Pôvod rozumu vykladal zo zmyslov a ich činnosť motivoval inštinktami ako hýbateľmi človeka vôbec. „,Rozumʻ je príčinou, že falšujeme svedectvo zmyslov.“9 „Reč patrí svojím vznikom do doby najrudimentárnejšieho útvaru psychológie: vnikáme do hrubého modlárstva, ak si uvedomujeme základné predpoklady metafyziky reči, to jest rozumu.“10 „,Rozumʻ v reči: oh, aký starý, podvodnícky klamár! Obávam sa, že sa nezbavíme Boha, lebo ešte veríme v gramatiku.“11 Rozum vznikol na základe predsudkov o zmysloch, teda vo viere v pravdivosť zmyslových súdov. Ak Nietzsche kedysi tvrdil, že zmysly neluhajú, teraz už pripúšťal, že dianie statizujú.

Platón vyvodil rozum z transcendentných ideí, hovorí Kant, kým podľa neho samého „ľudské poznanie má dva kmene, ktoré azda vyrastajú zo spoločného, nám však neznámeho koreňa, totiž zmyslovosť a um. Prvým sú nám predmety dané, druhým ich myslíme,“12 tvoríme pojmy. Nad zmyslami a umom stojí ešte rozum vzťahujúci sa len na um a tvoriaci syntézu jeho súdov. Kde sa však vzal, najmä ako čistý a apriórny, o tom Kant nehovorí, analyzuje len jeho vlastnosti. Nietzsche pokladal rozum už len za vzniknutý pozemsky, evolučne a už ho len ironizoval. Čistý, teda žiadnou zmyslovosťou nezaťažený, celkom odosobnený rozum Nietzsche nemohol uznávať, lebo neuznával odosobnené, vskutku objektívne, ničím špecificky ľudským nezaťažené poznávanie. Podľa neho každý autor vkladá do svojho poznávania seba a nemôže objektívne konštatovať ani jednoduché fakty. Každý takzvaný fakt je podľa Nietzscheho už interpretáciou. Ak vraj pozitivizmus hovorí, že „sú len fakty“, „ja by som povedal: nie, práve faktov niet, sú len interpretácie“13. Naproti tomu Kant o interpretáciách v tom zmysle nehovoril. Vedel síce veľmi dobre, že človek bol prírodným tvorom a začínal inštinktom, ale potom sa povzniesol k rozumu, čiže k slobode a duchovne sa odprírodnil.14 Inštinkty, žiadostivosti, záujmy a ich neuvedomené pôsobenie mal však Kant stále na zreteli, a keď hovoril o apriórnom kategorickom imperatíve, tvorenom čistým praktickým rozumom, tvrdil, že sa nám pre jeho neuvedomené „znečistenie“ touto zmyslovosťou možno po celý život ani raz nepodarí splniť jeho požiadavku. No predsa veril, že ak máme tento imperatív v sebe, musíme mať aj možnosť splniť ho, čiže principiálne sme schopní mať aj čistý kategorický imperatív, a teda aj čistý praktický rozum.

Nad tým, že rozum tvorí pojmy, čím tok vecí zastavuje, sa Kant nezamýšľal, lebo herakleitizmus ho netrápil, a spokojne hovoril o rovnakosti vecí, o formálnej logike, jej potrebe, o statických kategóriách ako formách, avšak s plynúcim obsahom a o všetkom, čo mohlo Nietzscheho podnecovať ku kritike. Ich chápanie metafyziky sa celkom rozchádzalo. Nietzsche bol už ďaleko od Kanta, uberal sa smerom k dnešku, ktorý sa díva na poznanie celkom inak, evolučne. Zasadil človeka späť do prírody, medzi zvieratá, ale nazýval ho všelijakým, len nie normálnym zvieraťom, sprírodnil, zbiologizoval celé jeho poznanie (a tak aj jeho rozum) a zavrhoval potláčanie jeho prírodnosti predovšetkým kresťanstvom a jeho morálkou. Usiloval sa vrátiť ho späť, k jeho pôvodnosti. Kant totiž ešte nepoznal nielen darvinistický vývoj, ale ani myšlienku herakleitovsko-platónskeho vývoja v hegelovskom podaní, kým Nietzsche to mal už za sebou. Ako bez Darwina, tak aj bez Hegela by bol Nietzsche iný.

Na záver tejto odbočky od problematiky musím uviesť Nietzscheho postreh, ktorý odhaľuje Kantov rozpor (ale zároveň aj akési uznanie) medzi jeho noetickou a etickou metafyzikou. Píše: „… spomínam na starého Kanta, ktorý za to, že ľstivo získal ,vec osebeʻ – tiež veľmi smiešna vec! –, bol podvedený ,kategorickým imperatívomʻ a s ním v srdci znovu zablúdil k „bohu“, „duši“, „slobode“ a „nesmrteľnosti“, podobne ako líška, ktorá zablúdi späť do svojej pasce: – a pritom to bola práve jeho sila a chytrosť, ktoré túto pascu prelomili!“15 Kant bol teda podľa neho platonizujúco-kresťanský, v sebe samom rozporný metafyzik, ktorý sa nevládal udržať v tom novom, čo si sám vytvoril, a upadol do starého, len pozmeneného. Už mu totiž nešlo o dôkazy existencie Boha a toho, čo človeku poskytuje, ale len o postuláty toho. Tu sa teda dostalo „idiotovi“ Kantovi aj akéhosi uznania.

Nietzsche si všímal predovšetkým Kantovu teoreticko-poznávaciu metafyziku, etickú málo spomínal, hoci jeho kritika kresťanskej etiky bola veľmi rozsiahla. Ale aj v nej občas vystúpil proti Kantovi. Napokon jeho noetická kritika prenikala miestami aj do Kantovej etiky. Ako príklad môžem uviesť jeho kritiku kategorického imperatívu. Mal platiť všeobecne, pre celé ľudstvo, ale Nietzsche ho ako taký neuznával. Navyše bol len formálny, nie aj obsahový, lebo obsah si zrejme každé spoločenstvo, jednotlivec mali určovať sami. Nietzsche však formu bez obsahu neuznával. Preto sa už v ranej práci Ľudské, príliš ľudské obrátil ironicky proti nemu. „Staršia morálka, menovite Kantova, vyžaduje od jednotlivca konanie, ktoré si prajeme od všetkých ľudí: krásna to naivita; ako keby každý bez ďalšieho vedel, pri ktorom druhu konania celok ľudstva prospieva, teda ktoré spôsoby konania si vôbec treba priať.“16 Kantov kategorický imperatív znepokojoval Nietzscheho stále. S nezvyčajnou prudkosťou sa vrhol naň v Antikristovi, kde v intenciách svojho nominalizmu zdôrazňuje, že každý človek, národ si musí vytvoriť svoj kategorický imperatív, svoju cnosť. Nietzsche tu hovorí totiž aj o cnosti, ktorá má byť podľa Kanta tiež len jedna a všeobecná, čiže zase rovnaká. „Nič neruinuje hlbšie, vnútornejšie, než akákoľvek ,neosobnáʻ povinnosť, akékoľvek obetovanie molochovi abstrakcie. – Že nikto nepobadal, aký je Kantov kategorický imperatív životu nebezpečný.“17

Kant čiastočne dezantropomorfizoval klasického, transcendentného Boha, keď niektoré jeho vlastnosti preniesol na človeka. Človek si však podľa nich – pokračuje Kant – potom stvoril vlastnú prírodu, a tak zase natoľko antropomorfizoval vonkajšiu prírodu, že sa mu napokon stala neznámou vecou osebe. Boh síce stvoril vonkajšiu prírodu a dal ju človeku do užívania, ale to človeku nestačilo a noeticko-metafyzicky si stvoril novú, primeranú svojmu všeobecnému ustrojeniu. Boh dal pôvodnej prírode aj zákony, ale človek dal svojej prírode svoje zákony, takže ak človek poslúchal predtým cudzie zákony, teraz poslúchal len svoje, len seba, čo mu zase vyhovovalo, lebo poslúchal iba to, čo do svojej prírody sám nevedome zo seba vložil. Kant takto vlastne odbožštil alebo odsunul kresťanského Boha s jeho prírodou na druhé miesto a zbožštil človeka. A všetko, čo takto zniesol z transcendentna do imanentna, malo zostať nemenné, nehybné, aké to bolo pôvodne v Bohu. Lebo pohyb existuje podľa Kanta len v javoch. Výslovne to asi nehovorí, ale plynie to z jeho umovej kategórie relácie, zo vzťahu vzájomné pôsobenie medzi činným a trpným. A čo je v subjekte, nie je v objekte, vo veci osebe.

Nietzsche bol síce spokojný s tým, že Kant preniesol človeku odcudzené vlastnosti Boha späť do imanentna a do človeka, že ich odňal nielen Bohu, ale aj veci osebe, že si stvoril svoj vlastný svet, lebo to bol aj jeho názor, no vehementne sa pustil do kritiky statickosti tohto Kantovho sveta. Vypomáhal si svojou majstrovskou, hoci občas až vulgarizujúcou psychologisticko-empiristickou metódou. Kant, ktorému bola táto metóda cudzia, bol by ňou asi opovrhoval, tým skôr, že málo argumentovala, často len vysvetľovala a vysvetlenia nachádzala aj v nevedomí protirečiacom vedomiu, pričom tieto vysvetlenia neboli jednoznačné, boli rôzne a svojvoľné. Dobrý znalec Nietzscheho E. Fink hovorí o ňom, že „psychologické preniknutie je mu už vyvrátením. Pravdivostný charakter náboženstva či metafyziky vôbec neskúma“18. Možno však, že Kant by bol polemizoval s Nietzschem o jeho biologistickej kritike svojich názorov, hoci práve ona bola predzvesťou neskoršej vskutku darvinistickej a myslím si, že dodnes prijateľnej Lorenzovej kritiky Kantovho apriorizmu. Ani biologický pohľad na človeka nebol Kantovi cudzí, bol by však odmietal jeho celkové biologizovanie.

Nietzsche sa proti Kantovej metafyzike ozval azda v každom svojom diele, hoci Kanta vždy nemenoval. Najväčšiu a najsystematickejšiu kritiku jej venoval v diele Vôľa k moci (v časti Vôľa k moci ako poznanie), ktoré vyšlo až po jeho smrti. (Možno sa o túto systematickosť postarali len jeho zostavovatelia. Aj tak sú tu však nevyjasnené protirečenia. Nietzsche bol vôbec autor protirečení. Čo v jednej téze povedal, v druhej povedal inak, čo mu vôbec nevadilo. No obe tézy majú zvyčajne hodnotu). O časť Vôľa k moci ako poznanie sa budem teraz opierať najviac. Vznikla takmer na konci celého Nietzscheho diela, pripadá mi ako zrelé ovocie po procese dozrievania, rozvádza a rozpracúva to, čo predtým povedal heslovito, aforisticky, hovorí pokojne, takmer bez útokov a urážok, ale aj tu sú protirečenia.

Aj v tomto diele sa Nietzsche díval na problémy z určitého hľadiska, ktoré ho determinovalo vo výbere problematiky a v jej riešení. Prezrádza ho už názov diela. Poznávame nie kvôli hľadaniu pravdy, ale kvôli získaniu moci nad svetom, hovorí, a to tak, aby sa v ňom dalo čo najlepšie žiť, čiže noeticky si ho upravujeme. Aj pravda slúži tomuto cieľu. Slabí a silní sa v tejto časti diela nestavajú proti sebe svojimi záujmami, lebo ich záujem je v tejto súvislosti spoločný, ale slabí preberajú to, čo mocní v úsilí o moc nad svetom nové vytvoria. Silní v myslení spracovávajú vo svojom inventívnom poznávaní svet tak, aby bol pre život stále prijateľnejší. Poznávanie a jazyk tu spolupracujú a je pochopiteľné, že sme sa od pravdivého či pravého sveta v starom slova zmysle, teda od sveta osebe, veľmi vzdialili. Hoci Nietzsche sa na poznávanie doteraz z hľadiska vôle k moci díval málo, mohol aj teraz využiť veľa z toho, čo povedal predtým, prípadne len to doplniť, prehĺbiť, dať do iných súvislostí. Ale aj teraz zostáva v podstate pri Kantovi, keď aj on tvrdí, že človek si upravil svet podľa svojho. Viackrát opakuje Kantov názor z predslovu k druhému vydaniu Kritiky čistého rozumu, keď tvrdí, že „človek napokon nenachádza vo veciach nič iné než to, čo sám do nich vložil“19.

Nietzsche tu hovorí viackrát o kategóriách, ktoré predtým nespomínal. Nemá na mysli len Kantove kategórie, hoci Kant je aj teraz jeho najväčším protivníkom a polemizuje predovšetkým s ním, aj keď ho vždy nemenuje. Uvádza však aj pojmy, ktoré Kant medzi kategórie vôbec neradí. Tak napríklad dušu, Ja, subjekt a iné. V podstate mu ide o kľúčové pojmy, ktorými poznávanie narába pri zmocňovaní sa sveta. Všetky sú zmyslového pôvodu, sú odčítané z empirického sveta. „Vynálezcovská sila, ktorá vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty o rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov: – pri ,substanciiʻ, ,subjekteʻ, ,objekteʻ, ,bytíʻ, ,stávaníʻ nejde o metafyzické pravdy –. Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší medzi mocnými sú majstri abstrakcie, ktorí vytvorili kategórie.“20 Také sú aj rozumové kategórie (asi Kantove, hoci tie sú umové), ktoré sa relatívne osvedčili pri mnohom ohmatávaní a tápaní. Stávanie (Werden) zrazu nevyjadruje nič nezávislé, ale je len našou pomôckou. Herakleitovské tečenie, plynutie sa stalo zdaním. Aj tu sa teda nepriamo dostalo Kantovi uznania.

Dr. h. c. PhDr. Teodor Münz, CSc.

pokračovanie nabudúce...

_______________________________

7) Ibid., s. 116. 8) Pozri Nietzsche, F.: Soumrak model. Praha: Votobia, 1995, s. 59.

9) Ibid., s. 33. 10) Ibid., s. 36. 11) Ibid., s. 38. 12) Kant, I.: Kritika čistého rozumu, ibid., s. 71. 13) Nietzsche, F.: Der Wille zur Macht als Erkenntniss. In: Nietzsches Werke. Alfred Kröner Verlag in Leipzig, 1919, Band X, s. 367. 14) Pozri Kant, I.: Domnelý začiatok ľudských dejín. In: K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996, s. 76 n.

15) Nietzsche, F.: Radostná věda, ibid., s. 194. 16) Nietzsche, F.: Lidské, příliš lidské I. Praha: OIKOYMENH, 2010, s. 33.

17) Nietzsche, F.: Antikrist. Praha: Nakl. A. Srdce, 1929, s. 20 – 21. 18) Fink, E.: Filosofie Friedricha Nietzscheho. Praha: OIKOYMENH, 2011, s. 53.

19) Nietzsche, F.: Der Wille zur Macht als Erkenntniss, ibid., Band X, s. 453. 20) Ibid., s. 382.

#TeodorMünz #FriedrichNietzsche #ImmanuelKant