Teodor Münz: Nietzscheho kritika Kantovej metafyziky (3/3)

kľúčové slová: metafyzika, vec osebe, bytie, poznávanie, ilúzia, pravda, vôľa k moci

_______________________________

Takto je podľa Nietzscheho pochopiteľná aj logika s jej identickými stavmi, so zastaveným dianím a s rovnakosťou. Logika nie je na poznávanie pravdivého, ale na upravovanie sveta. Aj morálka vznikla na základe dlhej skúsenosti a skúšania ako osvedčený spôsob života a napokon sa dostala do vedomia ako dominujúca, vládnuca. Raz ktosi tieto „kategórie“ zhrnul, dostali sa do vedomia ako rozkazy a odvtedy platili ako apriórne existujúce mimo skúsenosti a nedokázateľné. Aj pri nich však platí, že ich pravdu tvorí len ich užitočnosť. A na základe potreby vznikol aj rozum. Zrodil sa zo snahy subsumovať, schematizovať, usporadúvať, vybásňovať podobné, rovnaké, „ten istý proces, ktorým prechádza každý zmyslový dojem, je vývojom rozumu“21. Nemožnosť protirečiť, nevyhnutnosť, čiže nemožnosť opaku, charakteristická vlastnosť apriórnych súdov, dokazuje len neschopnosť nášho poznávacieho aparátu tento opak tvrdiť, a nie pravdivosť apriórneho tvrdenia. Klásť hypostázy (substanciu, predikát, objekt, subjekt, akciu a tak ďalej) ako reality znamená koncipovať metafyzický svet len z našej poznávacej nemohúcnosti, ale pre nás, klamaných, akoby „ozajstný svet“. Aj čas a priestor sú len subjektívne. Najpôvodnejšie myšlienkové akty, ako stvrdzovanie a popieranie, pokladanie za pravdu a nepokladanie za pravdu, ovláda viera, „že pre nás existuje poznanie, že súdenie môže skutočne nájsť pravdu“22. Pravdou tu Nietzsche myslí vonkajšiu, nesfalšovanú skutočnosť. Fingovaný svet subjektu, substancie, rozumu, bytia, Ja a tak ďalej je nutný, máme v sebe usporadúvajúcu, zjednodušujúcu, umelo oddeľujúcu moc. Pravda je len vôľa stať sa pánom nad rozmanitosťou zmyslových zážitkov a jedine v tomto zmysle ju Nietzsche prijíma. Keď niečo ovládneme, myslíme si, že máme pravdu, hoci ovládnutie niečoho nemá s pravdou nič spoločné. Svet, v ktorom žijeme, sa deje, stáva sa, no poznávanie, skladajúce sa z pojmov, ho zastavuje. „Poznanie a stávanie sa vylučujú.“23 Je však potrebné, aby sme si mysleli, že získanie moci je aj získaním pravdy, lebo to nás upokojuje, myslíme si, že sme pri cieli. Pravda v staršom chápaní, ako zhoda s vecou osebe, nejestvuje, a preto Nietzsche viackrát prehlasuje, že pravdy niet.

Nietzsche sa teda ani teraz nevzdal poukazovania na antropomorfizovanie, ktorého výrazom je podľa neho celé poznávanie. Jeho najvlastnejším zdrojom je naše Ja, pokladané za osobitnú vec, substanciu, podľa ktorého boli vytvorené všetky ostatné súcna. Aj formu pokladáme za čosi trvalé, hoci sme ju vynašli tiež len my. I keď máme často dojem, že niečo dosiahlo „tú istú“ formu, vždy sa v tom objavuje aj niečo nové, ale prípadne nepatrné, čo si nevšímame. „My sme stvorili ,vecʻ, ,rovnakú vecʻ, subjekt, predikát, konanie, objekt, substanciu, formu, keďže sme robenie rovnakým, robenie hrubým a jednoduchým prevádzali najdlhšie. Svet sa nám javí logickým, pretože len my sme ho zlogizovali.“24

Osobitnú a častú pozornosť venuje Nietzsche kauzalite, ktorá ho znepokojovala aj v predošlých dielach. Zmeny sú len javy, čiže pre nás len zmyslové procesy, ktoré sa nikdy v pravom slova zmysle neopakujú, a hoci v nich vidíme akoby pravidelný návrat, opakovanie toho istého, nezdôvodňuje sa ním nič iné než práve zase len náš predpoklad, že sa to tak deje vždy. Mylne však z toho potom vyvodzujeme, že post hoc znamená aj propter hoc, teda že druhé nasleduje preto, lebo sa stalo prvé. No javy samy nemôžu byť príčinami a ide tu zase len o antropomorfizmus. Ja som urobil alebo neurobil to a to, a preto analogicky so mnou aj každý dej vo svete má nejakého pôvodcu, stelesneného v príčine, ktorá má byť takto osobitnou danosťou. Účinok má byť následkom príčiny. Faktom však je, že príčinu ako konkrétny dej nepoznáme a usudzujeme na ňu len po účinku, ktorý aspoň v javovej podobe poznáme. Hľadáme ju spätne a len hádame, čo ňou môže byť. Zvyčajne niečo nájdeme a toho sa určitý čas držíme. Obsahy príčin a účinkov sa menia, no forma kauzality zostáva. Našu pevnú vieru v kauzalitu nevytvára „veľký zvyk následnosti procesov, ale naša neschopnosť interpretovať dianie inak ako dianie na základe úmyslov“25. Z nevyhnutnosti následného diania určitých stavov teda neplynie ich kauzálny vzťah. Niet príčin ani účinkov. Vymysleli sme si ich my na základe opakovania „identických prípadov“, ktorých tiež niet. A že niečo nasleduje pravidelne a vypočítateľne po predchádzajúcom, neznamená, že to nasleduje nevyhnutne. Nevyhnutnosť nie je skutkový stav, ale interpretácia, je to len výraz pre to, že nejaká naša sila je len tým, čím je, a nie aj niečím iným. Nejde o noetiku, ale o fyziológiu.

Apriórnosť, nevyhnutnosť sú dôkazy našej slabosti alebo jednostrannosti našich síl, schopností, ktoré ich vyvolávajú, a nie ich vrodenosti. Nietzsche teda Kantovo a priori prijal, ale vysvetľoval ho inak, evolučne, historicky, fyziologicky a psychologicky, našimi neschopnosťami verne stvárňovať nezávislú realitu a usiluje sa ukázať, ako sme si ho vytvorili. A tiež kritizoval náš naivnorealistický predpoklad, že poznávame samu nezávislú skutočnosť, lebo jej niet. Poznávame len našu žitú, každodennú skutočnosť, ktorá je jediná a s ktorou môžeme porovnávať svoje poznatky a kritizovať ich. Za ňou už nič nie je a kde sa vzala, o tom Nietzsche neuvažuje. O Kantových úvahách o rozumovej (nie však umovej) dialektike, o klamoch, ktorými rozum človeka zavádza, keď mu nahovára, že môže presahovať skúsenosť a kompetentne uvažovať o predmetoch za ňou, nehovorí. Podľa Kanta sú to klamy, ilúzie, balamutenia, ktorých sa človek tiež nezbaví, aj keď o nich vie, tak ako sa astronóm nezbaví klamu, že vychádzajúci mesiac je väčší než putujúci potom po oblohe, hoci si to vie vysvetliť. Vždy budeme hovoriť aj o veciach presahujúcich našu skúsenosť, teda o veciach osebe ako o ozajstných, ako o jedinej a pravej skutočnosti.26 Nietzsche by bol na to odpovedal, že nielen rozum nás balamutí svojimi ilúziami, ale celé naše poznanie je takouto ilúziou. Avšak užitočnou, ktorú sme vedeli obrátiť vo svoj prospech. To Kant nehovorí, ale je to v ňom implikované.

Ak pochopíme, pokračuje Nietzsche, že subjekt nie je nič vecné, čo pôsobí, plynie z toho, že podľa subjektu sme vynašli aj veci, vecitosť (Dingheit), ktorú sme vniesli do chaosu zmyslových javov. Nietzsche pokladal svet osebe za chaotický, možno pod vplyvom Herakleita, ktorý ho videl ako hromadu náhodne porozhadzovaných vecí. Potom však mlčky súhlasil zase aj s Kantom, aspoň v tom, že poriadok do nášho sveta vnášame len my, podľa Nietzscheho nie však z apriórnych dôvodov, ale z dôvodov jeho užitočnosti, aby sme sa v ňom vyznali. To sa však osvedčuje, a preto sa to stáva stálym, „apriórnym“ úkonom. Nietzsche však pokračuje. Ak neexistuje vec, predmet, veľká, kompaktná, akoby stojaca entita, padá aj najmenšia takáto entita, z ktorej sa skladajú veľké, atóm (Nietzsche už totiž nestihol zaregistrovať objavy častíc atómu). Napokon neexistuje ani sama vec osebe, lebo je „v základe len koncepciou ,subjektu osebeʻ“27. Zvecnili, osamostatnili sme sám subjekt. Vec osebe neexistuje už aj preto, lebo vlastnosti vecí sú vplyvy okolitých vecí na ne. Teda „niet veci bez iných vecí, to znamená, že niet ,veci osebeʻ“28. Okrem veci osebe totiž podľa Kanta už nič nie je a jedna osamotená vec osebe, ktorá by mala aj vlastnosti, je podľa Nietzscheho dogmatická predstava.

Ak však padla vec osebe, potom je neudržateľný aj protiklad veci osebe a javu. Tým však zase padá aj pojem javu. Padá aj tým, že ak sa vzdávame pôsobiaceho subjektu, vzdávame sa aj objektu, na ktorý sa pôsobí javmi. A ak sa vzdávame pojmu subjektu a objektu, potom sa vzdávame aj pojmu substancie a jej modifikácií, ako sú hmota, duch a iné hypostazované entity. Napokon niet ani nijakých protikladov. Pojem protikladu vytvorila logika a mylne sme ho preniesli aj na veci.

Nietzscheovská antimetafyzická dráma má teda ku koncu veľmi rýchly spád a Nietzsche zase neušetril ani Herakleita a s ním ani svoje niekdajšie názory o existencii protikladov vo svete samom. Protiklady asi zviedol na zdanie, ktoré podľa Herakleita o svete máme, no Herakleitos ich dozaista za zdania nepokladal, lebo boli pre neho podstatné.

Spomenutá kritika je nepriamym útokom na Kanta, ktorý ako keby bol predpokladal, že vec osebe je jediná, hoci veľmi rozsiahla a že má množstvo vlastností vplývajúcich na subjekt a vyvolávajúcich v ňom rôzne javy. Musíme si však uvedomiť, dodáva Nietzsche, že aj vec osebe, ako si ju predstavujeme, je len antropomorfná, je to druhý, ďalší zdanlivý svet, lebo keď sa pokúšame o ňom hovoriť, zase ho len antropomorfizujeme.29 Tento druhý svet je však už len naša fikcia. Vec osebe a všetko s ňou súvisiace Nietzsche dozaista neuznával aj preto, lebo mu zavadzali v jeho slobode tvorby a pretvárania sveta podľa jeho vôle slúžiacej tiež boju o moc. A Nietzsche bol duchovne veľmi mocichtivý. V tejto súvislosti príznačne hovorí, že „vieru je to tak a tak“ treba premeniť na „tak a tak sa to má stať“30. Buď teda vôľa moja a nie tvoja, moja a nie „osudu“ či kohosi iného, „zákonitosti sveta“, napokon nielen Nietzscheho vôľa, ale aj iných ľudí, ktorým Nietzsche (Zarathustra) hlásal nadčloveka. Bolo to vyvrcholenie Nietzscheho úsilia o získanie človekovej nadvlády nad svetom a nad jeho doterajšou mocou nad človekom. Všetky hodnoty treba prehodnotiť, teda aj túto. Človek má byť stvoriteľom a pánom sveta, a nie Boh či ktosi iný, ako to bolo doteraz. Nietzsche totiž pripúšťal existenciu iných ľudí. „Je jasné, že každá od nás odlišná bytosť pociťuje iné kvality a žije teda v inom svete než my.“31 Títo ľudia však žili v našom žitom svete, ktorý bol sám len zdaním. Boli ním aj oni? Nevieme.

V časti diela, ktorú rozoberáme, sa stretávame aj s kapitolou Metafyzická potreba a mohlo by sa zdať, že je tu reč o kantovskej metafyzickej potrebe. Nie je to však tak. O tejto potrebe sa Nietzsche nikdy zvlášť nevyjadril. Metafyziku totiž nechápal ako potrebu, ale len ako historicky nevyhnutnú fázu vývoja nevzdelaného človeka, ktorá sa dá vzdelaním natrvalo odstrániť, ako aj náboženstvo, s ktorým je spätá. O tejto potrebe nehovoril zvlášť ani v spomínanom ranom diele Ľudské, príliš ľudské, kde o metafyzike hovorí obšírnejšie po prvýkrát a kde potrebu len spomenul. Kant o nej asi tiež hovoril predovšetkým preto, aby obhájil svoje stanovisko. Nietzsche v kapitole Metafyzická potreba spomína Kanta veľmi málo a vykladá svoje názory na potrebu metafyziky u človeka. Spomeniem ich len v krátkosti.

Filozofa nezaujíma, čo sa stalo a čo sa teraz deje, čo sa stáva, hľadá bytie (Sein) ako celok vecí a bytujúce (Seiendes). Nič však o ňom nevie a zostáva mu ako jeho svet iba imaginárno. Nietzsche sa dokonca uchyľuje k prehnanému tvrdeniu, že „transcendentný svet bol vymyslený, aby zostalo miesto pre ,morálnu sloboduʻ (u Kanta)“32. Umelec, akým bol aj Platón, je toho názoru, že čím viac sa vec (resp. človek) subtilizuje, stenčuje, stáva prchavejšou, čiže čím menej je reálna, tým sa stáva hodnotnejšou. Platón to však ešte aj obrátil. Stupeň reality meral podľa stupňa hodnoty pre človeka a hovoril: To, čo pokladáme za skutočné, je omyl a domnievame sa, že čím bližšie sme k idei, tým bližšie sme k pravde. Tým Platón tento stav úplne prekrstil, a keďže si ho osvojilo aj kresťanstvo, ani to nebadáme. Platón však v podstate uprednostnil zdanie (idey) pred jestvujúcim, lož a básnenie pred pravdou, neskutočné pred daným. O hodnote tohto zdania bol natoľko presvedčený, že mu pripísal atribúty bytie, príčinnosť, dobrosť, pravda a všetko ostatné, čomu sa pripisuje hodnota. Nietzsche postupoval opačnou metódou a všetko teda zase obracal späť, na pôvodnú a správnu cestu. Jeho filozofia mala byť podľa jeho vlastných slov obráteným platonizmom.

Metafyzika teda robí pojem hodnoty príčinou, hovorí Nietzsche. Idea ozajstného sveta alebo Boha ako absolútne nezmyslová, duchovná, dobrotivá je núdzovým opatrením voči všemohúcnosti opačných inštinktov. Metafyzika takto odvodzuje podmienené z nepodmieneného, k podmienenému primýšľa, privynachádza nepodmienené, akým je Ja, účel a prostriedky, veci, substancie, logické zákony, čísla a tvary. Ide tu teda aj o opak toho, s čím sa stretávame v žitom svete. „Tento svet je zdanlivý: teda jestvuje pravdivý svet; – tento svet je podmienený: teda jestvuje nepodmienený svet; – tento svet je protirečivý: teda jestvuje neprotirečivý svet; – tento svet je stavajúci sa: teda jestvuje svet bytia [eine seiende Welt]: – samé nesprávne závery (slepá dôvera v rozum: ak je A, musí byť aj protikladný mu pojem B).“33 Všetko toto vzniká z bôľu, utrpenia, hovorí Nietzsche, a v podstate tu ide o priania. Vcelku možno povedať, že do vytúženého metafyzického sveta si človek vkladá všetko to, čo nemá v tomto svete, ale chcel by to mať. Tri typy ľudí tvoria metafyziku: filozof, ktorý vymýšľa rozumový svet, čím vzniká „pravý“ svet. Nábožný človek, ktorý vymýšľa božský svet, čím vzniká odprírodnený, protiprírodný a nadprírodný svet. Napokon morálny človek, ktorý tvorí slobodný svet, a tak vzniká dobrý, dokonalý, spravodlivý svet. Filozofia, náboženstvo a morálka sú znaky dekadencie. K psychológii metafyziky patrí aj vplyv strachu, hoci Nietzsche neuvádza strach ako príčinu náboženstva a metafyziky. V tejto Nietzscheho kapitole sa stretávame s viacerými názormi, ktoré uvádzali osvietenskí ateisti a materialisti proti náboženstvu.

Nietzsche má vo Vôli k moci ako poznaní ešte viac kritických poznámok na adresu Kantovej metafyziky, nebudem ich však už uvádzať.

Na záver tejto práce by som chcel už len poznamenať, že Nietzsche, horlivý bojovník proti metafyzike, sám metafyzike neunikol. Viacerí autori našli v ňom rôznu metafyziku. Napríklad už spomenutý E. Fink v závere svojej knihy konštatuje, že Nietzsche zostáva stále v zajatí základných problémov starej metafyziky, proti ktorým bojuje, a iróniou je, že najviac v zajatí Platóna. Ilustrujem toto tvrdenie jedným príkladom. Nietzsche na rozdiel od kresťanstva prijímal aj životné zlo, jeho občasnú tvrdosť a krutosť, akoby človeku celkom neprajnú. Len zlo nás podľa neho cibrí, zoceľuje a vždy je takto vlastne dobrom. Sám Nietzsche si svojich nepriateľov cenil, lebo ho nútili myslieť kritickejšie, diferencovanejšie, hlbšie, než by to robil bez nich. Zlo sa má umenšiť, ak nie celkom odstrániť v nadčlovekovi budúcnosti, ktorý musí vzniknúť aj preto, aby sa tak stalo. Padne nevedomosť, náboženstvo, metafyzika, prijme sa pozemskosť v celom jej háve, hoci, dozaista, zlo sa celkom nestratí. Nesmie sa stratiť, lebo musí brúsiť aj nadčloveka. Azda by sa dalo povedať, že Nietzsche tu robí zadosť Leibnizovej teodícei, ibaže Boha musíme zameniť životom. Zlo je ospravedlnením života, ktorý ho na nás zosiela, lebo slúži dobru. A zlo sa zmenšuje a dobro zväčšuje. To je však Hegel, to je aj kresťanstvo a to je aj Platón. Aj preto idea zla medzi hlavnými Platónovými ideami (pravda, krása, dobro) nie je. Zlo je len nepochopené dobro alebo menej dobra, tvrdili Platónovi nasledovníci.

Takéto úvahy o Kantovej nedôslednosti, vnútornej protirečivosti, podvracaní seba samého ťažko nájdeme. Bol dôslednejší a systematickejší mysliteľ než Nietzsche, ktorý sa však o systematickosť neusiloval, ba opovrhoval ňou. Napriek tomu všetkému práve on začal s kritikou Kanta, ktorá bola pre nasledujúce dejiny filozofie určujúca a znamenala odklon od neho, prípadne domýšľanie niektorých jeho názorov z iných, najmä evolučno-biologických hľadísk. Myslím si teda, že Nietzsche nebol menším dejinno-filozofickým míľnikom, než bol Kant.

Dr. h. c. PhDr. Teodor Münz, CSc.

koniec

_______________________________

21) Ibid., s. 383. 22) Ibid., s. 386. 23) Ibid., s. 387.

24) Ibid., s. 390. 25) Ibid., s. 407.

26) Pozri Kant, I.: Kritika čistého rozumu, ibid., s. 234 n. 27) Nietzsche, F.: Der Wille zur Macht als Erkenntniss, ibid., Band X, s. 411. 28) Ibid., s. 417.

29) Pozri Nietzsche, F.: Soumrak model. Praha: Votobia, 1995, s. 63 a inde. 30) Nietzsche, F.: Der Wille zur Macht als Erkenntniss, ibid., Band X, s. 448. 31) Ibid., s. 421. 32) Ibid., s. 429.

33) Ibid., s. 430.

#TeodorMünz #FriedrichNietzsche #ImmanuelKant