O umení

Prológ

Ako to už tradične býva, že ľudia často narobia kopu kriku a vedú mnoho rečí, ktoré nikam nevedú o veciach prostých, akosi napovedá, že s umením to nebude inak. Príčinou všetkého toho humbugu okolo umenia je odveká dilema, kde je hranica, ktorá určuje čo umenie ešte je a čo už nie je. A prečo sa toľko diskutuje o tom, kde je tá hranica? Je to v skutočnosti iba preto, že títo diskutéri — samozvaní umelci a znalci umenia –, umeniu vlastne nerozumejú, a tak potrebujú stanoviť limity, aby mohli umenie bezpečne odlíšiť. Boja sa totiž omylu, z ktorého by ich mohol vyviesť niekto druhý. Koľká hanba by odrazu ozdobila ich učené tváre, keby vyšlo najavo, že sa tak strašne mýlili. A tak strach z hanby ich núti vec definovať. Desia sa toho, že by umelcom mohol byť nakoniec každý a oni ako intelektuáli “rozumejúci“ sa umeniu by odrazu neboli nikým výnimočným. Stratili by na význame, skončila by ich hra na zaujímavosť a museli by sa konečne oddať tomu, čomu sa po celý čas pre neschopnosť vidieť vyhýbali. Životu. Táto intelektuálna smotánka točiaca sa okolo umenia, sú ľudia trpiaci komplexom menejcennosti a chudoba ich ducha premenila umenie na manieru s prvkami pompéznosti a snobizmu. Tu potom stačí trocha sebavedomia a umenie sa stáva prostriedkom k sláve chytráka medzi hlupákmi. A tak sa ľudia pýtajú dodnes: “Čo je to umenie?“

Uveďme si typický príklad, ako by sa niekto pokúsil definovať čo je to umenie:

"Umenie je prejavom života, vzniká samotným žitím a pretože život je neustálou zmenou, nie je možné umenie vtesnať do nejakého rámca. Umenie nemá pravidlá, nemožno ho zaradiť ako nejakú konkrétnu aktivitu. Nemožno ho ani predvídať, pretože je to prejav nového, ešte neznámeho. Je to ustavičné objavovanie. Nemožno ho definovať. Definícia by umenie spútala, vzala by mu slobodu a umenie by prestalo byť umením, rovnako ako vták prestáva byť vtákom, keď ho zavrú do klietky."

Poetické, vzletné mlátenie prázdnej slamy, hrdé naivné úsilie vysvetliť dogmatické predstavy.

Umelecká komédia

Aby sme si mohli položiť otázku "čo je umenie?", musíme najskôr predpokladať, že umenie existuje. No ak otázku "čo je umenie?" chceme zodpovedať, tu už musíme jasne vedieť, že umenie existuje, čo v sebe zahŕňa aj odpoveď. Ale ak nevieme čo je umenie, ako ho chceme definovať a ako si môžeme myslieť, že existuje? Prečo k nemu pristupujeme akoby bolo dozaista existujúce? Aj o bohu sa iba rozpráva, celé generácie; nevie sa, ale sa v neho iba verí. Azda je to iba tradicionalizmus, a silné sklony k mysticizmu, čo pojmu umenie prepožičiavajú trvanie. Tu sa natíska dôležitejšia otázka: "Existuje vôbec nejaké umenie? A ak nie, kde sa potom vzal pojem umenie?" Ale ak chceme zistiť či existuje, podľa čoho ho spoznáme? Jedine tak, že ho zadefinujeme. Nakoniec jeho zisteniu predchádza jeho definícia? Umenia niet, stvorili sme ho iba my?

Vnímame rozdiely i tam, kde nie sú hranice (lenže hranice nie sú vôbec nikde). Je potreba len dostatočnej medzery, aby sa hranica ktorá nie je, mohla tušiť a časom uveriť. V ktorom mieste sa potok stáva riekou? Tam kde sa to pozdáva väčšine. No ani potoka, ani rieky niet.

Umenie ako ko(z)mická udalosť

Je veľký omyl myslieť si, že je tu niekto, kto tvorí, niekto kto je umelec a niekto, kto ním nie je. Skutočnosťou je, že nikto nikdy netvoril, netvorí ani tvoriť nebude. Neexistoval nikdy žiadny umelec, ani žiadne umenie. A nikdy existovať nebudú. Je to klam, založený na klame, na domnienke, že existuje človek — bytosť — osobnosť –, ktorý tvorí, že sám je tvorcom a teda že je zodpovedný. Jediným tvorcom je vesmír, alebo svet, nazvite to ako chcete, ktorý ale tiež nie je tvorcom, ale tvorením samotným. Tvorenie je ustavičná premena, "vznik" a "zánik", "zrodenie" a "smrť", do ktorej prináleží aj zrodenie a smrť človeka. A človek samozrejme nie je definitívnym, konečným výtvorom. Mimochodom, nič také ako hotový výtvor neexistuje. Tak ako atómy a molekuly vytvárajú nové zoskupenia, nové molekuly, a napokon aj človeka samotného, tak aj interakcia ľudí vytvára nových ľudí, alebo interakcia človeka s okolím vytvára nové formy. Je to tvorenie, ktoré tvorí tvorenie. Neexistuje žiadny tvorca, ktorý by stál niekde ako samostatný element a povedal si: “Tak a teraz stvorím toto a potom tamto bez vzájomnej súvislosti, bez príčiny.” Ani to v skutočnosti nie je možné. "Všetko" čo "existuje", je dôsledkom predošlých "príčin" a je zároveň novou "príčinou" určujúcou ďalšie "dôsledky" - i keď v svojej podstate príčin a dôsledkov niet, píšem to tak len preto, aby som nekomplikoval hlavný zámer tohto textu. Jazykovo sa totižto z toho nevieme vymaniť, rozkladáme svet na pojmy, a príčinné vzťahy medzi nimi sú výsledkom našej pravdepodobnostnej skúsenosti. Celý proces zmien je nám tak neznámy a najlepšie o ňom vieme hovoriť ako o interakcii. Vo vede sa tomuto procesu - tvoreniu -, ktoré tvorí tvorenie – a to bez nejakého smerovania, zmyslu, či zámeru -, jednoducho hovorí evolúcia.

Každé nové zoskupenie, nový jav a teda aj nový človek, pretože to je tiež len zoskupenie prvkov, zároveň reaguje s okolím a tvorí ďalšie zoskupenie, ďalšiu formáciu. Jednou z tých vzniknutých formácií je aj ľudská myseľ, spolu s jej obsahom, ktorým je aj už spomenutá predstava bytosti, akéhosi “ja“, ktoré je vraj tvorcom a samostatnou oddelenou jednotkou. Potom v rámci tejto ilúzie človek svojim intelektom pomenováva jednotlivé javy, t.j. rozdeľuje skutočné na neskutočné — inak povedané vytvára pojmovú stavbu a mimovoľne nevedome ju začína považovať za skutočnosť. V oblasti vedomia tak nechtiac človek žije nie skutočnosťou, ale v pojmoch a prostredníctvom pojmov. Hodnotí ich podľa miery osobného pôžitku a užitočnosti z nich získanej a teda subjektívne nazerá a chápe takzvanú vlastnú pravdu o sebe a svete, avšak netuší že vlastná pravda je sebaklam. Aj toto jeho myslenie je zase len zoskupenie prvkov — formácia, v tomto prípade myšlienok, názorov –, vyvstávajúce zo vzájomnej interakcie a interakcie so svetom. Toto všetko sa mení, prekonáva seba samé a vytvára ďalšie, nové zostavy a tak to ide donekonečna.

Čas od času dôjde aj k uvedomeniu vlastnej začlenenosti a podmienenosti a teda dochádza k vhľadu, vedomiu o celku, kde žiadna časť celku nie je slobodná — sama o sebe — a teda ani človek, ktorý je tiež časťou celku –, ale že slobodný je iba celok dohromady. Pričom intelekt poznáva, že celok nie je slobodný v zmysle možností, respektíve diania podľa ľubovôle – vyviazania sa z "príčinnosti" -, ale v úplnej absencii prekážok. Celok o slobode neuvažuje, pretože to nie je intelekt a teda u neho potreba ani vedomie slobody nevzniká. O slobode možno hovoriť iba v prípade a len z pohľadu indivídua. To sa jej dožaduje vždy, keď “jeho” záujmom stoja v ceste záujmy druhých "indivíduí". Z hľadiska intelektu je celok vnímaný ako slobodný, pretože nie je nikto a nič, čo by ho obmedzovalo. Sloboda je tak nakoniec iba problémom intelektu.

A tak človek zo svojim telom a intelektom reaguje na seba i svet a vzniká tak ďalší pohyb, ďalšie tvorenie, pričom časť toho čo takto vznikne nazýva umením. Ale je to stále ten istý princíp, jeden a ten istý globálny pohyb a to čo nazývame umenie, sa svojou podstatou nijako neodlišuje od všetkého ostatného. Iba z pohľadu človeka je umenie niečo iné a odlišné, pretože to, čo za umenie považuje má vplyv na jeho fyziológiu, ktorej súčasťou je aj jeho intelekt. Ale pretože všetko čo existuje je jeden "pohyb", tak nakoniec umenie je všetko čo vo vesmíre vzniká, pričom žiadna zo vzniknutých "foriem" nie je trvalá. Vesmír sám je "umenie". Ale vesmír je tiež "život". Umenie je teda synonymom slova život. A z tohto aspektu je teda nanajvýš nezmyselné používať ďalšie slovo pre pomenovanie toho istého, pretože to spôsobuje iba patálie pri dorozumievaní. A tak odporúčam toto pochybné slovo “umenie“ zatratiť a ostať radšej pri slove "život". Život nie ako protiklad voči neživému, pretože to by bola znova len umelá pojmová hra. Nie je tu nič "živé" a "neživé".

Percepcia väčšiny

Ale máme tu subjekt — človeka –, ktorý vo svojej intelektuálnej obmedzenosti vyčlenil časť tých dejov, ktoré vznikajú skrze jeho ruky, teda skrze neho a nazval ich umenie. Pričom viazne v ilúzii, že tvoriteľom je on. A aj z toho čo vzniká skrze neho, za umenie označil len malú časť. A to tú, ktorá sa javí najzreteľnejšie a teda najľahšie je ju označiť, kde patrí napríklad maľba, hudba, sochárstvo, architektúra a teda to všetko, kde odlišnosť a spoločné prvky sú dostatočne výrazné pre rozlišovaciu schopnosť väčšiny populácie. A teda je vlastne celkom smiešne, že sa za umenie považuje len toľko, koľko je väčšina schopná percipovať spoločne. Často ide len o schopnosť podať ideu. Samozrejme ako inak, veď sa jedná o sprístupnenie ideí ostatnému svetu, preto sa táto malá časť výtvorov uznala ako umenie. Lenže umenie nie je iba väčšinová záležitosť. A tak sa zanedbávajú, pre ľudský intelekt menej nápadné, no o nič menej hodnotné výkony, na ktoré narazíme takmer všade. Ale to je už odvekým ľudským problémom, že venuje vždy pozornosť výraznému a zriedkavému, nevidiac že krásu dáva peknému práve nevýrazné a všedné. Nič iné, ako psychologický efekt nadobudnutého, ako: zovšednenie, otupenie preexponovaním,... A to všetko sa odohráva na poli fyziológie, ktorá nám predurčuje estetické cítenie.

Je groteskné, že ľudia venujú pozornosť kvalitám druhých a prehliadajú tak vlastné kvality. Napokon sa ich často snažia imitovať, ale neúspešne, pretože každý je schopný inak a v inom. Práve z tohto dôvodu považujeme za umenie ešte menšie spektrum činností, ako sme prirodzene schopní percipovať. Nevidíme, že možnosť pre umenie je všade, vo všetkých činnostiach. Pritom však môžeme vidieť a oceniť napríklad umenie vreckového zlodeja, či dokonale umytú podlahu rovnako ako umenie slova, alebo sochárstvo. Dokonca aj umenie imitácie, či umenie urobiť umenie z niečoho, čo sa za umenie nepovažuje. Avšak ani jedno z toho nie je vznešenejšie, či hodnotnejšie. Vznešenosť a hodnota — tieto absurdity — prichádzajú tam, kde nastupuje subjekt, s ktorým prichádza určovanie čo sa práve jemu páči a čo nie, a nakoniec vznik pojmu “umenie”, do ktorého sa potom subjekt snaží napasovať všetko to čo vo svojej obmedzenosti považuje za umenie. Ale to je len konvencia a konvencia je dohoda o niečom, čo v skutočnosti neexistuje. Mala by nám slúžiť pre orientáciu, pre "sprehľadnenie", no nie vždy je to tak, ako si myslíme, alebo chceme.

Neumeleckosť umenia

Čo je teda umenie? Nič iné ako suma subjektívnych intepretácií, proti sume subjektívnych intepretácií. Skupina ľudí porovnáva "diela" a približná zhoda percepcie väčšiny, umelo vytvorí, vyčlení, nejasnú kategóriu zvanú umenie. Že existujú aj okrajové záležitosti pre väčšinu nezaujímavé, no podivuhodne považované za vrchol umenia, je možné len preto, lebo je mu veľmi ťažko, alebo úplne nemožné rozumieť - to je prvá podmienka pre možnosť klamať. To že je to práve okraj horný a nie dolný, nie je zásluhou nejakej kvality tohto umenia, ale je to výsledok aristokraticko-psychologickej hry - kreténizmu par excellence. Pozrime sa na umenie ešte aj historicky. Vieme, že umenie sa stále vyvíja, mení, že dnes by ako umenie neobstálo to, čo sa kedysi za umenie považovalo a naopak. To je dôsledok meniacich sa poznatkov, nadobúdania skúseností, meniaceho sa spoločenského zriadenia,... Je to veľmi podobné, ak nie úplne rovnaké ako s morálkou. Aj morálka sa neustále mení a nemá svoj pevný tvar. Vždy zodpovedá potrebám doby a nikdy nie je (nemôže byť) ušitá na mieru každému indivíduu. Opäť je to v základe interpretačná moc väčšiny, ktorá si uzná to svoje na úkor menšiny. Morálka je preto zo svojej podstaty nemorálna, rovnako ako je umenie neumelecké.

Umenie ako forma násilia

Nakoniec, zamyslime sa ešte raz, čo je umenie? Nie je jeho samotnou podstatou, jeho účelom pôsobenie? A to ako na ľudí, tak i na zvyšok sveta? Nie je celý proces tvorenia procesom pretvárania, ničenia starých štruktúr a vystavania nových, a to za účelom prispôsobenia sveta, alebo aspoň najbližšieho okolia svojim potrebám? Ak sa napríklad povie, že umenie je komunikácia, nehovorí sa tým ešte nič. Je to len odsúvanie vysvetlenia vkladaním zbytočných slov. Povedzme si čo je komunikácia. V prvom prípade je to nástroj hľadania a zoskupovania rovnakého, čo najpodobnejšieho, alebo ešte správnejšie čo najvyhovujúcejšieho pre uskutočnenie zámerov. Nástroj k zvýšeniu moci. Ak prvý prípad nie je možný, nasleduje druhý, to jest priame úsilie o pretvorenie okolia ku svojmu prospechu. Napríklad klčovanie lesa, obrábanie pôdy, presviedčanie druhých logickými argumentmi, citovými manévrami, alebo inými úskočnými metódami, napríklad "umením". A áno, umenie je komunikácia, no treba dodať, že až komunikácia úspešná! To je podmienka, inak by to nebolo umenie. Umenie nie je ničím iným, ako prekonávaním posledných známych hraníc, dosahovaním často zdanlivo nemožného.

A tak nakoniec umenie je "život" sám. Kategória "umenie" je umelá a vytvorili sme ju iba my. Umenie nemá pevné zakotvenie v skutočnosti. Nie je to žiadny výtvor, je to len označenie neustále prichádzajúceho nového v premenlivom svete, ktoré vždy na čas nechtiac mimovoľne stuhne na ideál a prejaví sa ako afekt nejakej doby.

Umelci - jedno veľké nedorozumenie, umelohmotná skupina, podávači spoločenských narkotík.

Umenie nie je niečo, čo možno vykonávať popri žití ako ďalšiu činnosť, od ktorej je život nezávislý. Umenie je nevyhnutný dôsledok "žitia", či presnejšie "bytia", pretože je to práve "to" bytie samotné (stávanie). A teda po správnosti, dôsledkom umenia je umenie, čo je to isté ako keď povieme, že dôsledkom bytia je bytie. Človek by si už konečne mal vybrať, ktorý z pojmov bude používať. Umenie, tak ako sa doposiaľ chápe, v skutočnosti nejestvuje. Pojem umenie je iba konvenčným výplodom ľudstva, ktoré otročí samo pre seba, pričom "umelci" ho podnecujú aby pokračovalo.

Pojem umenie môže existovať iba medzi slepými.

______________________________

Čo povedali o umení niektorí slávni a tí, ktorí si dokonca mysleli, že sú umelcami:

• Keby som vedel, čo je umenie, netajil by som to. — Pablo Picasso

• Kritika je ľahká, umenie ťažké. — Philippe Néricault Destouches

• Kým žijeme, musíme sa umeniu života učiť. — Lucius Annaeus Seneca

• Umenie je komunikácia. — Jan Werich

• Umenie je kvet života celej spoločnosti. — Lev Nikolajevič Tolstoj

• Umenie je najvyššia radosť, ktorú človek dáva sám sebe. — Karl Henrich Marx

• Umenie je tvorenie, tvorenie pochádzajúce z ľudských rúk, z ľudského srdca a ducha, tvorenie novej veci, ktorá sa priraďuje k ostatnému súčtu života a sveta. — Josef Čapek

• Umenie je viac nepokoj ako istota: vždy je v ňom veľká čiastka túžby. — Josef Čapek

• Umenie je zárukou zdravého rozumu. — Louise Bourgeois

• Umenie lásky je doslova a do písmena umením a ako každé iné umenie má svoje väčšie a menšie talenty i svojich géniov. — František Xaver Šalda

• Umenie musí byť dobrácke, nie dobré. — Charles Baudelaire

• Umenie nie je chlebom, ale vínom života. — Jean Paul

Nikto z nich nepodal žiadne vysvetlenie, nič čo by aspoň jemne poodhalilo problém umenia. Snažia sa hovoriť o niečom, čo niekto dávno pred nimi vo svojej hlave oddelil od "života". Táto dezinformácia sa nesie generáciami až dodnes a ktovie ako dlho to ešte bude pokračovať. Mnohí tak majú potom nutkanie nájsť pevný rozdiel a vec definovať. Pretože je to však fikcia, nikdy sa to nikomu nepodarilo a nikdy nepodarí. Raz však to smiešne nadúvanie sa okolo umenia skončí.

Mizantrop

#Mizantrop