antikrist

Friedrich Nietzsche

Predhovor

Táto kniha patrí len veľmi málo vyvoleným. Možno z nich ešte ani nikto nežije. Mohli by to byť tí, čo rozumejú môjmu Zarathustrovi: ako by som si mohol pliesť seba samého s tými, pre ktorých už dnes rastú uši? - Až pozajtrajšok patrí mne. Niektorí sa rodia posthumne. -

Podmienky, za ktorých sa mi rozumie, a potom musí rozumieť, - tie poznám teda veľmi dobre. Treba byť čestný v duchovných veciach až do tvrdosti, ak sa má zniesť hoc' len moja vážnosť, moja vášeň. Treba byť navyknutý žiť na horách, - vidieť pod sebou to súčasné úbohé táranie o politike a egoizme národov. Bolo treba stať sa ľahostajným, nikdy sa nepýtať či je pravda na niečo dobrá, či bude niekomu osudná ... Mať silnú záľubu v otázkach, ktoré sa dnes nikto neopováži klásť; odvahu na zakázané; predurčenie na labyrint. Mať skúsenosti zo siedmych samôt. Nové uši pre novú hudbu. Nové oči pre ďaleké extrémy. Nové svedomie pre pravdy, ktoré dosiaľ mlčia. A vôľu šetriť vo veľkom: držať si pohromade svoje sily, svoje nadšenie ... Mať úctu pred sebou; a lásku k sebe; bezvýhradne sa oslobodiť od seba ...

Veru tak! Len to sú moji čitatelia, moji ozajstní čitatelia, moji predurčení čitatelia; čo tam po ostatných! - Ostatok, to je len ľudstvo. - Treba sa pozdvihnúť nad ľudstvo silou, výškou duše, - pohŕdaním ...

Friedrich Nietzsche

Čo je dobré? - Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôle mať moc, aj samu moc.

Čo je zlé? - Všetko, čo vzchádza zo slabosti.

Čo je šťastie? - Pocit, že rastie moc, - že sa premáha nejaký odpor.

Nie spokojnosť, lež väčšia moc; nie predovšetkým mier, lež vojna; nie cnosť, lež zdatnosť (cnosť v renesančnom štýle, virtù, to je cnosť bez moralínu).

Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá zásada našej lásky k ľuďom. A k tomu sa im má ešte dopomôcť.

Čo je škodlivejšie ako akákoľvek neresť? - Aktívny súcit so všetkými nepodarenými a slabými - kresťanstvo...

Skazeným nazývam zviera, druh či jedinca vtedy, keď stratili svoje inštinkty, keď volia a dávajú prednosť tomu, čo im škodí. História vyšších pocitov, „ideálov ľudstva" - a je možné, že ju budem musieť rozpovedať by bola súčasne skoro vysvetlením, prečo je človek taký skazený. Život je pre mňa inštinkt rásť, trvať, zbierať sily, chcieť mať moc: kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku. Tvrdím, že všetkým súčasným vysokým hodnotám ľudstva táto vôľa chýba, - že pod najsvätejšími menami vládnu hodnoty úpadku, nihilistické hodnoty.

Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu. - Súcit stojí v protiklade k tonickým hnutiam, ktoré zvyšujú energiu vitálnych pocitov: pôsobí depresívne. Človek stráca silu, keď pociťuje súcit. Súcit pôsobí, že sa ešte zvyšuje a násobí strata sily, ktorú aj tak znamená pre život každé utrpenie. Súcit robí utrpenie dokonca nákazlivým; za určitých okolností môže viesť k celkovej strate života a životnej energie, ktorá nijako nezodpovedá kvantu príčiny (- prípad smrti Nazaretského). To je prvý aspekt problému; ale je aj druhý, ešte významnejší. Ak meriame súcit podľa hodnôt reakcií, ktoré zvykne vyvolávať, vynikne jeho životunebezpečný charakter ešte zreteľnejšie. Zhruba sa súcit križuje so zákonom vývoja, a to je zákon selekcie. Zachováva pri živote, čo dozrelo pre zánik, bije sa za prospech vydedených a životom odsúdených, a to množstvom nepodarkov, ktoré udržuje nažive, čím dáva životu ponurejší a pochybnejší vzhľad. Ľudia mali odvahu nazvať súcit cnosťou - v každej ušľachtilej morálke sa súcit považuje za slabosť; išli ešte ďalej a urobili z neho tú cnosť, základ a pôvod všetkých cností, - ibaže, pravda, malo by sa pamätať, že to bolo z hľadiska filozofie, ktorá je nihilistická a ktorá si napísala na štít popretie života. V tejto veci mal Schopenhauer pravdu: súcit zapiera život, robí ho hodnejším zapretia, - súcit je prax nihilizmu.

Ešte raz: tento depresívny a nákazlivý inštinkt je závorou pre inštinkty, ktoré cielia na zachovanie života a zvýšenie jeho hodnoty: súcit je jednak ako rozmnožovateľ biedy, jednak ako zachovávateľ všetkého biedneho, rozhodujúci nástroj zvyšovania dekadencie, - súcit prehovára na nič! ... Nepovie sa „nič": namiesto toho sa hovorí o „onom svete", o „bohu", o „pravom živote"; alebo o nirváne, o vykúpení, o blaženosti ... Táto nevinná rétorika, typická pre oblasť náboženskej a morálnej idiosynkrázie, sa ukáže oveľa menej nevinná vo chvíli, keď pochopíme, aká tendencia sa tu zahaľuje do plášťa jemných slov: je to tendencia nepriateľská životu.

Inštinkt života by mal naozaj volať po hľadaní prostriedku na zasadenie rany takému chorobnému a nebezpečnému nakopeniu súcitu ako ho predstavuje prípad Schopenhauer (a na nešťastie aj všetka naša literárna a umelecká dekadencia od Petrohradu po Paríž, od Tolstého po Wagnera): aby spľaslo...

Kto má v tele krv teológa, ten už vopred zaujme ku všetkým veciam šikmé a nečestné stanovisko. Pátos, ktorý sa z toho vyvinie si dáva meno viera: to je zavrieť oči raz navždy pred sebou samým, aby človek netrpel pri pohľade na nevyliečiteľnú lživosť.

Zatiaľ som ešte všade vykopal inštinkt teológa: je to najrozšírenejšia podzemná forma falošnosti, aká na svete existuje. Čo teológ považuje za pravdu, to musí byť nepravda: táto veta je takmer kritériom pravdivosti. Ak sa prihodí, že teológovia prostredníctvom "svedomia" kniežat (alebo národov -) načiahnu ruku po moci, nepochybujme o tom, čo sa zakaždým v podstate deje: to sa derie k moci vôľa po konci, nihilistická vôľa chce mať moc...

Čo ničí rýchlešie ako pracovať, myslieť alebo cítiť bez vnútornej potreby, bez vlastného rozhodnutia, bez radosti? ako automat "povinnosti"? Veď to je priam recept na dekadenciu, dokonca na osprostenie... Z Kanta sa stal idiot. - A bol to súčasník Goetheho!

Najcennejšie názory sú tie, ktoré sa vytvárajú posledné: ale najcennejšie názory sú metódy. Všetky metódy, všetky predpoklady našej súčasnej vedeckosti, zakúšali počas tisícročí najhlbšie opovrhovanie: pre ne nás vylučovali zo styku s „poriadnymi ľuďmi“, - boli sme pre nich „nepriatelia boha“, hanobitelia pravdy, „posadnutí“. Vedecký charakter z nás robil čandalov ... Celý pátos ľudstva bol proti nám - jeho pojem toho, čo má byť pravda, čo má byť služba pravde: každé „musíš“ bolo dosiaľ namierené proti nám ... Naše ciele, naše praktiky, naše mierne, opatrné, nedôverčivé spôsoby - to všetko pripadalo ľudstvu úplne nedôstojné a hodné opovrhovania. -

Nakoniec si možno s určitou oprávnenosťou položiť otázku, či to nebol estetický cit, čo držal ľudstvo tak dlho v oslepení: ľudstvo vyžadovalo od pravdy pitoreskný účinok, chcelo od človeka, ktorý niečo vie aby silne pôsobil na zmysly. Najdlhšie mu išla proti chuti naša skromnosť ... Ó, ako dobre to uhádli, títo nadutci pána boha —

Preškolili sme sa. Vo všetkých ohľadoch sme sa stali skromnejšími. Už neodvodzujeme človeka od „ducha“, od „božstva“, postavili sme ho späť medzi zvieratá. Je pre nás najsilnejším zvieraťom, lebo je najprefíkanejší: jedným z dôsledkov toho je jeho intelektuálnosť. Na druhej strane sa bránime proti namyslenosti, ktorá by sa aj tu rada ukazovala: ako keby človek bol akýsi veľký skrytý cieľ živočíšneho vývoja. Nijako nie je korunou stvorenia: popri ňom je každá bytosť svojím spôsobom rovnako dokonalá ... Keď toto priznávame, aj tak priznávame ešte veľa: človek je, pomerne, najnepodarenejšie zviera, najchorľavejšie zviera, najnebezpečnejšie sa vzdialil od svojich inštinktov - no je pravda, že popri tom všetkom je aj najzaujímavejšie zviera! - Čo sa týka zvieraťa, to bol Descartes prvý, čo mal úctyhodnú odvahu k myšlienke chápať zviera ako machinu: naša celá fyziológia sa snaží podať dôkazy pre tento názor. Ale, samozrejme, človeka nestaviame bokom, ako to robil ešte Descartes: všetko, čo sa dodnes o človeku pochopilo, siaha práve tak ďaleko, že ho chápeme ako stroj.

Kedysi sa človeku pripisovala „slobodná vôľa“ ako veno od nejakého vyššieho rádu: dnes sme mu aj vôľu odňali, a to v tom zmysle, že už sa pod ňou nesmie rozumieť schopnosť. Staré slovo „vôľa“ slúži už iba na označenie výslednice, ako keby to bola nejaká nevyhnutná individuálna reakcia na početné popudy, ktoré si raz protirečia, inokedy sa zhodnú: - vôľa už „nepôsobí“, už „nehýbe“... Kedysi ľudia videli v ľudskom povedomí, v jeho „duchu“, dôkaz jeho vyššieho pôvodu, jeho božskosti; aby sa človek zavŕšil, radili mu, mal vstúpiť do seba aj so svojimi zmyslami na spôsob korytnačky, mal prestať mať záujem o svetské veci, mal opustiť svoju smrteľnú schránku: potom ostalo z neho to podstatné, „čistý duch“. Aj v tom ohľade sme zmenili názor: práve povedomie, „duch“, nám platí za príznak pomernej nedokonalosti organizmu, za pokus, habkanie, omyl, za snahu, ktorá spotrebúva zbytočne veľa nervovej sily, - popierame, že by sa dalo čokoľvek urobiť dokonale, kým sa to robí vedome.

„Čistý duch“ je dokonalé bláznovstvo: ak odpočítame nervový systém a zmysly, „smrteľnú schránku“, prepočítame sa - to bude všetko! ...

Ani morálka, ani náboženstvo nemajú v kresťanstve absolútne nič spoločné so skutočnosťou. Sú tam samé imaginárne príčiny: („boh“, „duša“, „ja“, „duch“, „slobodná vôľa“ - alebo aj „neslobodná); samé imaginárne následky („hriech“, „vykúpenie“, „milosť“, „trest“, „odpustenie hriechov“). Styky medzi imaginárnymi bytosťami („boh“, „duchovia“, „duše“); imaginárna prírodoveda. (antropocentrická; chýba akákoľvek predstava prirodzených príčin); imaginárna psychológia (samé nedorozumenia o sebe samom, interpretácie všeobecných príjemných alebo nepríjemných pocitov, napríklad stavov nervu sympaticus, a to pomocou prostriedkov semiotiky náboženskej a morálnej idiosynkrázie, napr. „pokánie“, „výčitky svedomia“, „pokúšanie diabla“ a „blízkosť boha“); imaginárna teleológia („kráľovstvo božie“, „posledný súd“ a „večný život“). -

Tento svet čistej fikcie sa líši vo svoj neprospech od sveta snov tým, že kým sny sú odrazom skutočnosti, náboženské fikcie ju falšujú, popierajú a znehodnocujú. Keď sa raz konečne objavil pojem „prírody“ ako protiklad predstavy „boha“, bolo treba urobiť z výrazu „prirodzený“ synonymum výrazu „odsúdeniahodný“, lebo onen svet čistej fikcie má svoje korene v nenávisti voči všetkému prirodzenému (- voči skutočnosti! -), je prejavom hlbokej nevôle voči každej skutočnosti ... A toto vysvetľuje všetko. Kto môže mať dôvod uniknúť skutočnosti čo aj lžou?? Len ten, čo ňou trpí. Ale trpieť následkom skutočnosti značí byť stroskotanou skutočnosťou ... Prevaha pocitov neľúbosti nad pocitmi radosti je príčinou onej fiktívnej morálky a náboženstva: no taká prevaha je návodom na dekadenciu ...

Človek potrebuje tak zlého, ako aj dobrého boha; je isté, že za svoju existenciu neďakuje len tolerancii a filantropii... Čo by bol hoden boh, ktorý by nepoznal hnev, pomstu, závisť, výsmech, prefíkanosť, násilie? ktorý by možno nepoznal ani očarujúce ardeurs víťazstva a ničenia? Takému bohu by nikto nerozumel: tak načo ho mať? - Pravdaže: ak nejaký národ hynie; keď cíti, že sa navždy stráca jeho viera v budúcnosť a nádej na slobodu; keď sa mu podriadiť stáva prvou nevyhnutnosťou a cnosti podrobeného človeka si uvedomí ako prostriedky záchovy života, vtedy sa musí zmeniť aj jeho boh. A ten sa stane zbabelý, bojazlivý a skromný, odporúča „pokoj ducha“, prestať s nenávisťou, mať porozumenie a „milovať“ dokonca rovnako priateľa aj nepriateľa. Ustavične len moralizuje, vŕta sa v pelechu každej súkromnej cnosti, stáva sa bohom pre každého, jednoduchým súkromníkom, kozmopolitom ... Kedysi reprezentoval národ, silu jedného národa, všetko, čo je v duši nejakého národa agresívne a dychtivé po moci: dnes existuje už len ako dobrý pán boh ... Vskutku, niet inej alternatívy pre bohov: alebo sú vôľou mať moc a dovtedy budú bohmi národov -, alebo sú, naopak, bezmocní voči moci a vtedy sa nevyhnutne stanú dobrými ...

budhizmus verzus kresťanstvo

Svojím odsúdením kresťanstva by som nerád ublížil jednému príbuznému náboženstvu, ktoré ho čo do počtu veriacich dokonca predstihuje: budhizmu. Obidve idú do páru ako nihilistické náboženstvá - sú to náboženstvá dekadencie, - ale obidve sa od seba najpodivuhodnejším spôsobom líšia. Kritik kresťanstva je veľmi vďačný indickým vedcom, že ich dnes môžeme porovnávať. - Budhizmus je stokrát realistickejší ako kresťanstvo, - má v krvi dedičnú schopnosť postaviť problém objektívne a chladne, lebo sa objavil po filozofickom hnutí, ktoré trvalo storočia; keď prišiel budhizmus, bol už pojem „boha“ zlikvidovaný. Budhizmus je jediné skutočne pozitivistické náboženstvo v dejinách, a to aj vo svojej teórii poznania (prísny fenomenalizmus) - budhizmus nehlása „vojnu proti hriechu“, ale, dávajúc za pravdu skutočnosti, vedie „vojnu proti utrpeniu“. Má už za sebou - to ho podstatne odlišuje od kresťanstva - sebaklamy morálnych pojmov, - drží sa, aby som použil svoj spôsob reči, mimo dobra a zla. -

Dve fyziologické skutočnosti, na ktorých spočíva a ktoré berie do úvahy, sú: po prvé, nadmerná dráždivosť citlivosti, ktorá sa prejavuje rafinovanou schopnosťou trpieť bolesť a po druhé, preduchovnenosť a príliš dlhý život v konceptoch a logických procedúrach, pričom osobný inštinkt bol potlačený v prospech „neosobného“. (Obidvoje sú stavy, ktoré aspoň niektorí z mojich čitateľov, tí „objektívni“, poznajú ako ja zo skúsenosti.). V dôsledku týchto fyziologických okolností došlo k depresii: proti tejto postupuje Budha hygienicky. Používa proti nej život vo voľnej prírode a putovanie; striedmosť v jedení a výber stravy; opatrnosť pri všetkých alkoholických nápojoch; opatrnosť aj pri všetkých afektoch, ktoré vytvárajú žlč a rozpaľujú krv; zanechať starosti o seba aj o iných. Odporúča predstavy, ktoré alebo zabezpečujú pokoj, alebo vyvolávajú dobrú náladu - vynachádza spôsoby, ako si odvyknúť od iných predstáv. Poníma dobrotu a stav byť dobrý ako niečo, čo zlepšuje zdravie. Modlitba sa vylučuje, rovnako aj askéza; neexistuje kategorický imperatív, ani nijaký iný nátlak, a to ani v prostredí kláštornej spoločnosti (- možno z nej bez problémov vystúpiť). To všetko by boli prostriedky na zvýšenie spomínanej nadmernej dráždivosti.

Z toho istého dôvodu nevolá budhizmus po vojne proti tým, čo myslia inakšie; jeho doktrína sa nebráni proti ničomu väčšmi ako proti pocitu pomsty, nechutí, resentimentu (- „nepriateľstvo neurobí koniec nepriateľstvu“, znie úchvatný refrén celého budhizmu ...).

V Budhovej doktríne sa egoizmus stáva povinnosťou: „len jedno je potrebné“, a „ako sa ty zbavíš utrpenia“ riadi a vymedzuje celý intelektuálny režim jednotlivca. (- Tu by sa možno dalo spomenúť si na jedného Aténčana, ktorý tiež bojoval proti čistej „vedeckosti“, na Sokrata, ktorý povýšil osobný egoizmus na morálku aj v oblasti problémov.)

Predpokladom budhizmu je veľmi mierne podnebie, veľmi mierne mravy a veľká liberálnosť ducha, no nijaký militarizmus; a že sú to vyššie triedy, dokonca vedci, kde hnutie má svoje korene. Budhizmus si želá ako najvyšší cieľ dobrú náladu, ticho a neprítomnosť želaní, a tento cieľ aj dosahuje. Budhizmus nie je náboženstvo, ktoré iba ašpiruje na dokonalosť; dokonalosť je v ňom normálny prípad. -

Keď kresťanstvo opustilo svoj prvý terén, najnižšie triedy obyvateľstva, podsvetie antického sveta, keď sa vydalo hľadať moc u barbarských národov, nestretalo tam unavených mužov, ale mužov vnútorne zdivočených a rozorvaných, - boli to ľudia silní, ale nepodarení. Nespokojnosť so sebou samým a utrpenie ako také sa u nich neprejavovalo, ako u budhistov, nadmernou dráždivosťou a odolnosťou voči bolesti, ale skôr naopak, veľmi silnou túžbou ubližovať a vybíjať si vnútorné napätie nepriateľskými činmi a predstavami. Kresťanstvo potrebovalo barbarské pojmy a hodnoty, aby opanovalo barbarov: to sú napríklad obeť prvotín, pitie krvi pri prijímaní, pohŕdanie duchom a kultúrou; mučenie všetkými spôsobmi, fyzické aj morálne; grandiózna nádhera obradov.

Budhizmus je náboženstvo pre neskorých ľudí, pre rasy, ktoré sa polepšili a preintelektualizovali, zjemneli, ktoré veľmi ľahko zacítia bolesť (- Európa preň nie je ešte ani zďaleka zrelá): je to spôsob, ako im vrátiť mier a dobrú náladu, intelektuálnu stravu a určitú fyzickú odolnosť. Kresťanstvo sa chce stať pánom dravcov; má na to spôsob, a to urobiť ich chorými, - oslabenie je kresťanský návod na skrotenie, na „civilizovanie“. Budhizmus je náboženstvo pre koniec a únavu civilizácie, ktorú kresťanstvo ešte ani nenašlo, - možno ju zakladá.

Láska je stav, keď človek vidí veci spravidla také, aké nie sú. V láske vrcholí sila ilúzie, ako aj osladzujúca sila skrášľovania. V láske sa znáša viac ako obyčajne, z lásky sa strpí všetko. Bolo treba vynájsť náboženstvo, v ktorom sa dá milovať: pomocou lásky sa premôže, čo je v živote najhoršie - ani sa to nevidí. -

Toľko o troch kresťanských cnostiach: viera, láska a nádej; ja ich volám tri kresťanské fígle. - Budhizmus je príliš neskorý - a pozitivistický, než aby ešte mohol byť takto špekulantský. –