Ecce homo

Predvídajúc, že čoskoro musím predstúpiť pred ľudstvo s najťažšou požiadavkou, aká sa mu kedy predložila, považujem za nevyhnutné povedať, kto som. V podstate by sa to malo vedieť: lebo „neostal som bez svedectva o sebe samom". No nepomer medzi veľkosťou mojej úlohy a nepatrnosťou mojich súčasníkov sa ukázal tým, že ma ani nepočuli, ba ani len nevideli. Žijem na vlastné trovy, alebo si iba namýšľam, že žijem? ... Stačí, aby som si pohovoril s nejakým „vzdelancom", ktorý viete príde do Horného Engadinu, aby som sa presvedčil, že nežijem: Za takýchto okolností je povinnosť, proti ktorej sa búri moja obyčaj a ešte viac hrdosť mojich inštinktov, povedať: Počúvajte ma! Lebo som ten a ten. Predovšetkým si ma s nikým nemýľte!

Nie som napríklad nijaké strašidlo, nijaký morálny netvor - som však protikladná povaha k tomu druhu človeka, ktorý sa dosiaľ uctieval ako cnostný. Medzi nami, vidí sa mi, že práve na to som pyšný. Som žiakom filozofa Dionýza, dal by som prednosť byť skôr satyrom ako svätcom. Ale len si prečítajte tento spis. Možno sa mi podarilo vyjadriť tento protiklad veselým a priateľským tónom - možno som pri písaní ani nemal iný úmysel. To posledné, čo by som ja sľuboval, by bolo „zlepšiť" ľudstvo. Nie, nestaviam žiadne modly; staré nech sa učia, čo je to stáť na hlinených nohách. Váľať modly - môj výraz pre všetky ideály - patrí skôr do môjho remesla. Ľudia pripravili skutočnosť o jej cenu, jej zmysel, jej pravdivosť tým, že vynašli klamstvo ideálneho sveta ... „Pravý svet" a „zdanlivý svet" - po slovensky: vyklamaný svet a skutočnosť ... Klamstvom ideálu bolo dosiaľ prekliatie skutočnosti, a ľudstvo samo sa ním stalo luhárskym a falošným až do svojich najhlbších inštinktov, až do zbožštenia opačných hodnôt ako sú tie, ktorými by sa mu bola zaručila prosperita, budúcnosť, eminentné právo na budúcnosť.

Kto vie dýchať vzduch mojich spisov, vie, že je to vzduch výšok, silný vzduch. Treba naň byť stvorený, lebo inak hrozí nebezpečenstvo, že sa na ňom prechladne. Ľad je nablízku, samota je úžasná - ale ako pokojne ležia tu všetky veci na svetle! ako voľne sa tu dýcha! čo všetko tu cítiť pod sebou! - Filozofia, ako som jej dosiaľ rozumel a ako som ju žil, je dobrovoľný život na ľadovcoch a vo vysokých horách - je to prehľadávanie neznámeho a záhadného v ľudskom bytí, toho všetkého, čo dosial morálka stíhala kliatbou. Dlhá skúsenosť získaná tým putovaním po zakázanom ma naučila dívať sa na dôvody, pre ktoré sa dosiaľ moralizovalo a idealizovalo, celkom inakšie než bolo vítané: Vyjavili sa mi pred očami skryté dejiny filozofov, aj psychológia ich veľkých mien. - Koľko pravdy znesie, na koľko pravdy sa opováži duch? sa mi stávalo stále viac skutočným meradlom hodnôt. Omyl (- viera v ideál -) nie je slepota, omyl je zbabelosť ... Každý výdobytok, každý krok dopredu v poznaní vychádza z odvahy, z tvrdosti voči sebe, z čistotnosti voči sebe ... Nevyvraciam ideály, len si pred nimi naťahujem rukavice ... Nitimur in vetitum: v tomto znamení raz zvíťazí moja filozofia, lebo dosiaľ sa zásadne zakazovala vždy len pravda. -

Medzi mojimi spismi má osobitné miesto Zarathustra. Ním som dal ľudstvu najväčší dar, aký kedy dostalo. Táto kniha, ktorej hlas bude znieť po tisícročia, je nielen najvyššou knihou, aká existuje, tá pravá kniha vzduchu výšav - celá skutočnosť človeka leží v úžasnej hĺbke pod ňou -, je to súčasne najhlbšia kniha, zrodená z najtajnejšieho vnútorného bohatstva pravdy, nevyčerpateľná studňa, do ktorej keď sa spustí vedro, vždy sa vytiahne plné zlata a dobroty. Nehovorí v nej nijaký „prorok", nikto z tých hrozných dvojpohlavníkov, čo sú aj chorí, aj majú vôľu mať moc, nazývaných zakladateľmi náboženstiev. Treba predovšetkým správne počuť tón, vychádzajúci z týchto úst, ten alkyonický tón, aby sa zmyslu jeho múdrosti poľutovaniahodné nekrivdilo.

„Najtichšie slová prinášajú búrku; myšlienky, ktoré riadia svet, prichádzajú na holubičích nohách."

„Figy padajú zo stromov, sú dobré a sladké: a ako padajú, puká im červená kožka. Som severák pre zrelé figy.

Ako figy padajú vám do dlaní tieto ponaučenia, priatelia moji: nuž, pite ich šťavu a jedzte ich sladkú dužinu! Jeseň je naokolo, a čisté nebo, a popoludnie."

Tu nehovorí fanatik, tu sa „nekáže", tu sa nevyžaduje veriť: z nekonečnej plnosti svetla a hlbiny šťastia padá kvapka za kvapkou, slovo za slovom - tempo týchto rečí je nežná pomalosť. Také niečo sa dostane len do najvyvolenejších uší; byť tu poslucháčom je nevídané prednostné právo; nie hockto má dar rozumieť Zarathustrovi ... Ale keď je to všetko tak, nie je Zarathustra zvodca? ... Čo to hovorí, keď sa po prvý raz vracia do svojej samoty? Hovorí pravý opak toho, čo by v podobnom prípade povedal nejaký „mudrc", „svätec", „vykupiteľ sveta" alebo iný dekadent ... On nielen inakšie hovorí, on inakší aj je ...

„Ďalej už pôjdem sám, žiaci moji! Aj vy sa rozíďte a choďte sami! Tak to chcem.

Veru radím vám: odíďte odo mňa a bráňte sa proti Zarathustrovi! Ba ešte lepšie: hanbite sa za neho! Možno vás oklamal. Hĺbavému človeku nestačí milovať svojich nepriateľov; má vedieť aj nenávidieť svojich priateľov!

Zle sa odpláca učiteľovi, kto stále ostáva žiakom. A prečo by ste nemali šklbať z môjho venca?

Ctíte si ma: ale čo, ak sa vaša úcta jedného dňa zrúti? Dajte pozor, aby vás nejaká socha nezabila!

Vravíte, že veríte Zarathustrovi? Ale čo tam záleží na Zarathustrovi! Ste moji veriaci: ale čo tam po všetkých veriacich!

Sami ste sa ešte nehľadali: a našli ste mňa.

Tak to býva so všetkými veriacimi; preto je tak málo platná každá viera.

Teraz vám prikazujem, aby ste mňa stratili a seba našli; a až keď ma všetci zapriete, vrátim sa vám" ...

Friedrich Nietzsche

Prečo som taký múdry

V tridsiatom šiestom roku života som sa dostal na najnižší bod svojej vitality - žil som ešte, ale nevidel som pred seba na tri kroky. Vtedy - bolo to roku 1879 - som sa vzdal profesorstva v Bazileji, leto som prežil ako tieň v St. Moritzi a najbližšiu zimu, s najmenej slnka v mojom živote, ako tieň v Naumburgu. To bol môj najnižší bod: v tom čase vznikol Pútnik a jeho tieň. Niet pochýb, vtedy som sa rozumel do tieňov.

V zime na to, to bola moja prvá zima v Genui, vynieslo zmiernenie a zduchovnenie, nasledujúce skoro vždy po extrémnej málokrvnosti a slabosti svalstva, Rannú zoru. Dokonalá jasnosť a veselosť, dokonca až bujarosť ducha, ktoré sa v tomto diele zrkadlia, sa u mňa znášajú nielen s vrcholnou fyziologickou slabosťou, ale dokonca s prebytkom pocitov bolesti. Uprostred múk, ktorých príčinou bolo nepretržité trojdňové bolenie hlavy a vyčerpávajúce vracanie hlienu - mal som o všetkom dialektický prehľad par excellence a myslel som chladnokrvne na veci, za ktorými sa pri lepšom zdraví nešplhám, pre ktoré nie som dosť prešibaný, ani dosť chladný.

Jeden lekár, ktorý ma dlhšie ošetroval ako chorého na nervy, nakoniec povedal: „Nie, nie, vaše nervy nie sú choré, to len ja sám som nervózny." Ani náznak nejakého lokálneho zvrhnutia; nijaké organicky podmienené ochorenie žalúdka, hoci veľmi často som mal ako dôsledok celkového vyčerpania najťažšiu slabosť gastrického systému. Aj moje očné ťažkosti, často sa nebezpečne blížiace oslepnutiu, sú len následok, nie samostatné ochorenie: pri každom pribúdaní životných síl sa mi sila zraku zlepšovala. - Dlhý, pridlhý rad rokov znamená u mňa uzdravovanie - žiaľ, súčasne znamená aj návrat choroby, ďalší rozpad, periódu dekadencie. Potrebujem, po tom všetkom, vravieť, že v otázkach dekadencie mám svoje skúsenosti? Hláskoval som ju odpredu aj odzadu. Aj to filigránske umenie chápania a pochopenia vôbec, prsty pre nuansy, tá psychológia schopnosti „vidieť za roh" a čo všetko ja ešte ovládam, to všetko som sa až vtedy naučil, je to vlastne dar oných čias, keď všetko vo mne zjemnelo, samotné pozorovanie, ako aj orgány pozorovania. Pátrať optikou chorého po zdravších pojmoch a hodnotách, a potom obrátene pozorovať zo stredu plnosti a sebaistoty bohatého života tajomné vystrájanie inštinktu dekadencie - to bolo moje najdlhšie cvičenie, moje vlastné skusy; a ak v niečom, tak v tom som sa stal majstrom. Teraz to mám v ruke, mám pre to ruku - viem meniť perspektívy: to je prvý dôvod, prečo asi len pre mňa je vôbec možné „prehodnocovať hodnoty". -

Energia, ktorá mi umožnila absolútne osamotnieť a vytrhnúť sa z navyknutých pomerov, a námaha, s ktorou som sa prinútil nenechať sa opatrovať, obsluhovať a lekármi obskakovať - to prezrádza bezvýhradnú inštinktívnu istotu o tom, čo som vtedy predovšetkým potreboval. Sám som sa vzchopil, sám som sa vyliečil: Podmienkou pre to je - každý fyziológ bude súhlasiť -, aby bol človek v základe zdravý. Typická chorľavá bytosť nemôže vyzdravieť, tým menej sa sama vyliečiť; pre typicky zdravého môže byť, naopak, choroba energickým popudom k životu, k bohatšiemu životu.

Bolo to v rokoch mojej najnižšej vitality, keď som prestal byť pesimistom: inštinkt postaviť sa na nohy mi zakázal filozofiu chudoby a malomyseľnosti ...

Podarený človek na všetky druhy dráždenia odpovedá pomaly, s pomalosťou, ktorú vypestovala dlhá opatrnosť a chcená hrdosť - pozorne skúša dráždenie, ktoré sa blíži, a je ďaleko od toho, že by mu išiel naproti. Neverí ani na „nešťastie" ani na „vinu": zvládne seba, zvládne druhých, vie zabudnúť - je dosť silný, aby sa mu všetko muselo dobre vydariť. - Hor'sa, som opak dekadenta: lebo to seba som práve opísal.

Tento dvojitý rad skúseností, táto moja príslušnosť k dvom zdanlivo oddeleným svetom sa v mojej povahe opakuje v každom ohľade - som dvojník, mám okrem prvej ešte „druhú" tvár. A možno aj tretiu ... Už môj pôvod mi dovoľuje pohľad ponad všetky len lokálne, len nacionálne podmienené perspektívy, nestojí ma to žiadnu námahu byť „dobrým Európanom".

Na druhej strane som možno väčšmi nemecký, než sú toho schopní dnešní Nemci, ktorí sú len ríšski Nemci - ja, posledný antipolitický Nemec. A predsa boli moji predkovia poľskí šľachtici: stade mám v tele veľa rasových inštinktov, a ktovie, nakoniec možno aj liberum veto. Ak si pomyslím, ako často ma cestou oslovujú ako Poliaka, a to aj Poliaci, ako zriedka ma ľudia považujú za Nemca, mohlo by sa zdať, že patrím k len pofŕkaným Nemcom.

Vždy som sa vedel vyrovnať s náhodou; musím byť nepripravený, aby som si bol pánom. Nech by bol akýkoľvek nástroj rozladený, hoci aj tak, ako môže byť rozladený len nástroj „človek", musel by som byť chorý, aby sa mi nepodarilo vylúdiť z neho niečo na počúvanie. A koľkokrát som od samotných nástrojov počul povedať, že tak sa ešte nikdy nepočuli ...

Ak som napriek tomu zakúsil sem tam malé aj veľké zlé činy, nebola ich príčinou „vôľa" a ešte menej zlý úmysel: skôr by som si mal sťažovať - už som to naznačil - na dobrú vôľu, ktorá mi v živote narobila nemalú neplechu. Vlastné skúsenosti ma oprávňujú nedôverovať najmä takzvaným „nezištným" pudom, celej tej na radu aj čin pripravenej „láske k blížnemu". Ja ju považujem za slabosť, ako osobitný prípad neschopnosti odporovať dráždeniam - súcit platí len u dekadentov za cnosť. Vyčítam súcitiacim, že ľahko strácajú ostych a úctu, že nevedia zachovať odstup; že súcit na obrátku páchne po hávedi a na nerozoznanie sa podobá na zlé spôsoby - že súcitné ruky môžu priam ničivo zasiahnuť do veľkého osudu, do doráňaného osamocovania, do výsady veľkej viny. Prekonanie súcitu počítam medzi vznešené cnosti: ako „Pokušenie Zarathustru" som zosnoval prípad, keď Zarathustra začuje veľký výkrik úzkosti, keď ho súcit chce prekvapivo prepadnúť ako posledný hriech a odcudziť sebe samému. Tu ostať pánom, tu zachovať výšku svojej čistej úlohy pred oveľa nižšími a krátkozrakými podnetmi, ktoré sa prejavujú takzvanými nesebeckými konaniami, to je skúška, možno posledná skúška, ktorú má taký Zarathustra zložiť - to je vlastne jeho dôkaz sily ...

Môj spôsob odplaty je trestať hlúposť čím skôr nejakou múdrosťou: tak sa možno ešte dá dohoniť. Povedané podobenstvom: pošlem pohár lekváru, aby bolo po kyslej historke ... Nech mi len niekto spraví niečo zlé, „odplatím" sa mu, tým nech si je istý: za krátko nájdem príležitosť vyjadriť „páchateľovi" svoju vďaku (neraz dokonca za zlý čin) - alebo ho o niečo prosiť, čo môže byť záväznejšie ako niečo dať ...

Aj sa mi vidí, že najhrubšie slovo či najgrobianskejší list sú lepšie a čestnejšie ako mlčanie. Takým, čo mlčia, skoro vždy chýba jemnosť a zdvorilosť srdca; mlčanie je námietka, prehĺtanie nevyhnutne vyvoláva zlý charakter - kazí dokonca žalúdok. Všetci mlčanlivci sú dyspeptici. - Ako vidieť, bol by som rád, keby sa hrubosť nepodceňovala, lebo je to ďaleko najhumánnejšia forma protestu, a uprostred moderného nežnenia jedna z našich prvých cností. - Ak je na to niekto dosť bohatý, je dokonca šťastie byť v nepráve. Boh, ktorý by prišiel na svet, by nemal ani iné smieť robiť, ako neprávo - nie trest, ale vinu vziať na svoje plecia by bolo ozaj božské.

Hnevlivosť, chorobná zraniteľnosť, neschopnosť pomstiť sa, túžba, smäd po pomste, namiešavať akékoľvek jedy - to je pre vyčerpaných iste najnevýhodnejší spôsob reagovania: to zapríčiní rýchlu spotrebu nervovej sily a chorobné zvýšenie škodlivých výlučkov, napríklad žlče do žalúdka. Resentiment je chorému absolútne zakázaný - je to jeho zlo: žiaľ, je to aj jeho najprirodzenejší pud. - To pochopil hlbokomyseľný fyziológ Budha. Jeho „náboženstvo", ktoré by bolo lepšie nazvať hygienou, aby sa neplietlo s takými poľutovaniahodnými vecami, ako je kresťanstvo, urobilo svoj účinok závislým od víťazstva nad resentimentom: toho zbaviť dušu - je prvý krok k vyzdraveniu. „Nie nepriateľstvom sa ukončí nepriateľstvo, len priateľstvom sa ukončí nepriateľstvo": stojí na začiatku Budhovho učenia - tak nehovorí morálka, tak káže fyziológia.

Iná vec je vojna. Svojím spôsobom som bojovnej povahy. Napadnúť patrí medzi moje inštinkty. Môcť byť nepriateľom, byť nepriateľom - to asi predpokladá silnú povahu, v každom prípade je to vlastnosť každej silnej povahy. Táto potrebuje odpor, preto ho hľadá: agresívny pátos patrí tak nevyhnutne k sile ako pocity pomsty a hnevu k slabosti. Napríklad žena je pomstivá: to je podmienené jej slabosťou, rovnako ako jej dráždivosť pri pohľade na cudziu biedu. - Sila útočiaceho sa meria podľa protivníka, ktorého potrebuje: jej rast sa prezradí hľadaním silnejšieho protivníka - alebo problému: lebo filozof, ak je bojovný, vyvoláva na súboj aj problémy. Úlohou nie je stať sa pánom nad všetkými protivenstvami vôbec, ale nad takými, ktoré vyžadujú všetku silu, - svižnosť a majstrovstvo v zbraniach - nad rovnocennými protivníkmi ... Rovnosť s nepriateľom - prvý predpoklad na poctivý súboj. Kde sa nenávidí, tam nemožno viesť vojnu; kde sa rozkazuje, kde vidieť niečo pod sebou, tam sa nemá viesť vojna.

Smiem naznačiť ešte poslednú črtu mojej povahy, ktorá mi v styku s ľuďmi spôsobuje nemalé ťažkosti? Vlastním ohromne vyvinutú dráždivosť inštinktu čistotnosti, takže blízkosť - čo to hovorím? - to najvnútornejšie, „vnútornosti" každej duše priam fyziologicky cítim - ňuchám ... Táto dráždivosť mi dáva psychologické tykadlá, ktorými ohmatám každé tajomstvo a dostanem ho do ruky: mnohú skrytú špinu na dne nejednej povahy, zapríčinenú možno zlou krvou, ale výchovou prebielenú, si uvedomím už pri takmer prvom dotyku. Ak som dobre pozoroval, vnímajú povahy, neznášajúce sa s mojou čistotnosťou, opatrnosť môjho zhnusenia: nezískajú tým lepšiu vôňu ... Tak som si navždy navykol - extrémna čistotnosť voči mne samému je mi predpokladom bytia, v nečistých podmienkach hyniem - a plávam, kúpem sa a špliecham sa neprestajne vo vode alebo v nejakom úplne priehľadnom a ligotajúcom sa elemente. To mi robí zo styku s ľuďmi nie malú skúšku trpezlivosti; moja humanita sa neprejavuje tým, že spolucítim, aký človek je, ale že vydržím cítiť ho pri sebe ... Moja humanita je moje trvalé sebaprekonávanie. - Ja však potrebujem samotu, chcem tým povedať vyzdravenie, návrat k sebe samému, závan voľného ľahkého hravého vzduchu ...

Prečo som taký šikovný

Nikdy som nerozmýšľal nad otázkami, ktoré nimi nie sú - nepremárňoval som sa. -Napríklad, nepoznám zo skúsenosti pravé náboženské ťažkosti. Úplne mi vždy ušlo, nakolko by som mal byť „hriešnym". Rovnako mi chýba aj spoľahlivé kritérium pre výpoveď, čo je hryzenie svedomia: podľa toho, čo sa o tom počuje, nevidí sa mi toto hryzenie ničím úctyhodným ... Nechcel by som nechať nejaké konanie v štichu po čine; prednosť by som dal tomu, aby sa zlý výsledok, resp. dôsledky, zásadne vynechávali z otázky hodnotenia.

„Boh", „nesmrteľnosť duše", „vykúpenie", „záhrobie", sú pojmy, ktorým som nevenoval pozornosť ani čas už ako dieťa - hádam som na to nebol dosť detinský? - Ateizmus nepoznám ako výsledok a ešte menej ako udalosť: pochopil som ho inštinktívne. Som príliš zvedavý, kladiem veľa otázok, som príliš namyslený, aby som sa uspokojil s odpoveďou ako päsť na oko. Boh je odpoveď grobianska ako päsť na oko, netaktnosť voči nám mysliteľom - v podstate dokonca len grobiansky zákaz na našu adresu: Nemyslite! ... Oveľa viac ma zaujíma otázka, od ktorej závisí „spása ľudstva" väčšmi ako od nejakej teologickej kuriozity: otázka výživy. Pre bežné používanie si ju možno takto formulovať: ako sa máš práve ty živiť, aby si dosiahol svoje maximum sily, cti v zmysle renesančnej virtů, cti zaručene bez moralínu?

Ale nemecká kuchyňa vo svojom celku - čo tá má všetko na svedomí! Polievka pred jedlom (v benátskych kuchárskych knihách 16. storočia sa ešte volala alla tedesca); vyvarené mäsá, mastné a múčnaté zeleniny; múčniky zvrhnuté na ťažidlá! Ak k tomu pripočítame čo do množstva priam zvieraciu potrebu zalievania po jedle u starých Nemcov, teda nielen vekom starých, ľahko pochopíme pôvod nemeckého ducha - pochádza z postihnutých zažívacích orgánov ... Nemecký duch je pokazený žalúdok, nič nestrávi. - No môjmu inštinktu sa veľmi prieči aj anglická diéta, ktorá pri porovnaní s nemeckou, dokonca s francúzskou, je akýsi druh „návratu k prírode", totiž ku kanibalizmu; zdá sa mi, že dáva duchu ťažké nohy - nohy Angličaniek ... - Najlepšia kuchyňa je piemontská. - Alkoholické nápoje mi škodia; pohár vína alebo piva za deň úplne stačí, aby sa môj život premenil na „slzavé údolie" - v Mníchove žijú moji antipódi.

Čo aj pripúšťam, že som to pochopil pomerne neskoro, zažil som to vlastne už v útlej mladosti. Ako chlapec som si myslel, že piť víno je ako fajčiť tabak najprv len vanitas mladých mužov, neskoršie zlozvyk. Je možné, že na tomto trpkom posudku má vinu aj naumburské víno. Aby som veril, že víno rozveseľuje, musel by som byť kresťanom, chcem povedať, že by som musel veriť, čo je práve u mňa absurdné.

Neskoršie, tak okolo stredu života, rozhodoval som sa, pravda, čoraz prísnejšie proti každému „spirituóznemu" nápoju: som protivník vegetariánstva zo skúsenosti ako Richard Wagner, ktorý ma obrátil, a neviem dosť dôrazne radiť absolútnu zdržanlivosť od alkoholických nápojov všetkým povahám, ktoré sú čo len trochu „spirituálne". Voda to urobí ... Mám rád miesta, kde si všade možno nabrať vodu z tečúcich prameňov (Nice, Turín, Sils); malý pohárik ma všade sleduje ako psík. In vino Veritas: ukazuje sa, že aj v tomto ohľade som o pojme „pravda" v rozpore s celým svetom: - u mňa sa duch vznáša nad vodou ...

Dobré zajedenie je ľahšie stráviteľné ako ľahké. Nech sa dá do práce celý žalúdok, to je prvá podmienka dobrého trávenia. Človek musí poznať rozmery svojho žalúdka.

Sedieť sa má tak málo, ako je len možné; neslobodno veriť nijakej myšlienke, ktorá sa nezrodila na voľnom vzduchu a pri voľnom pohybe - keď aj svaly slávia svoj sviatok. Všetky predsudky pochádzajú z vnútorností. Vysedávanie - povedal som to už raz - je vlastný hriech proti duchu svätému. -

Prečo píšem také dobré knihy

Nakoniec nikto nemôže z vecí, vrátane kníh, vypočuť" viac, ako už vie. K čomu nemáme prístup na základe zážitkov, pre to nemáme uši. Predstavme si krajný prípad: že nejaká kniha hovorí o samých takých zážitkoch, ktoré ležia mimo možnosti častej alebo čo aj len zriedkavej skúsenosti - že je to prvý jazyk nového radu skúseností. V takomto prípade jednoducho nepočuť nič, a k tomu pristupuje akustická ilúzia, že kde nič nepočuť, ani nič nie je ...

V jednom osobitnom prípade sa mi raz dostalo pred oči všetko, čo sa nahrešilo proti jednej jedinej knihe - to bolo „Mimo dobra a zla". Mal by som o tom napísať poriadny článok. Uverili by ste, že Nationalzeitung - pre mojich zahraničných čitateľov poznamenávam, že sú to pruské noviny - ja sám čítam, s dovolením, len Journal des Débats - úplne vážne chápali knihu ako „príznak súčasnosti", ako pravú pravičiarsku filozofiu junkerov, ktorú by Kreuzzeitung šírila, keby mala dosť odvahy?...

Vety, o obsahu ktorých si je v podstate celý svet zajedno - vôbec nehovoriac o obyčajných filozofoch, moralistoch a iných dutých a kapustných hlavách - sa mi javia ako naivné nedorozumenia: napríklad viera, že „neegoistický" a „egoistický" sú protiklady, kým ego ako také je len „vyšší švindeľ", len „ideál" ... Neexistujú ani egoistické, ani neegoistické činy. Obidva tieto pojmy sú psychologický nezmysel. Alebo veta „Človek chce byť šťastný" ... Alebo veta „Šťastie je odmena za cnosť" ... Alebo veta „Radosť a žiaľ sú protiklady" ... Morálka, táto Circé ľudstva, radikálne sfalšovala všetky psychologica - premoralizovala ich - až po ten strašidelný nezmysel, že láska má byť niečo „neegoistické" ... Treba dobre sedieť v sedle, treba pevne stáť na oboch nohách, lebo inak nie je možné milovať. Ostatne, toto veľmi dobre vedia ženičky, ktoré sa čerta starajú o nezištných, len objektívnych mužov ...

Žena je nevýslovne horšia ako muž, aj múdrejšia; dobrota u ženy je už forma degenerácie ... Všetky takzvané „krásne duše" majú vo svojej podstate fyziologickú poruchu - nepoviem viac, lebo by som sa stal medicinickým. Dokonca aj boj za rovnaké práva je príznak choroby: to vie každý lekár. - Každá žena, a čím viac je žena, bráni sa rukami nohami proti všetkým právam vôbec: prírodný stav, večný boj medzi pohlaviami jej predsa už zďaleka zaisťuje prvé miesto. - Mal niekto uši pre moju definíciu lásky? tá je jediná, čo je hodná filozofa. Láska - svojimi prostriedkami je to vojna, vo svojej podstate smrteľná nenávisť pohlaví. - Počul niekto moju odpoveď na otázku, ako sa žena vykuríruje - „spasí"? Spraví sa jej dieťa. Žena potrebuje deti, muž je vždy len prostriedok: tak vravel Zarathustra.

„Kázanie cudnosti je verejná výzva byť proti prírode. Každé znevažovanie sexuálneho života, každé jeho pošpinenie pojmom „nečistý" je vlastný zločin na živote - je ozajstný hriech proti svätému duchu života." –

Zrod tragédie

Nakoľko som práve takto našiel pojem „tragický", t. j. konečný poznatok o tom, čo je psychológia tragédie, to som nedávno opísal v „Súmraku modiel" (s. 139): „Súhlas so životom aj v jeho najcudzejších a najťažších problémoch; vôľa žiť a tešiť sa z obetovania najvyšších typov vlastnej nevyčerpateľnosti - to som nazval dionýzovským, tak som si predstavoval most k psychológii tragického básnika. Nie, aby sa zbavil strachu a súcitenia, nie, aby sa silným výbojom očistil od nebezpečného afektu - tak to zle chápal Aristoteles: ale aby sám bol, mimo strachu a súcitenia, večnou túžbou vytvárať seba samého - tou túžbou, ktorá ešte aj radosť z ničenia má v sebe ..." V tomto zmysle mám právo pokladať sa za prvého tragického filozofa - to je krajný protiklad a protinožec pesimistického filozofa. Predo mnou neexistoval takýto preklad dionýzovského štýlu do filozofického pátosu: chýbala tragická múdrosť - nadarmo som ju hľadal aj u veľkých Grékov filozofie, ktorí žili dvesto rokov pred Sokratom. Pochybnosť mi ostala len pri Herakleitovi, v blízkosti ktorého mi je akosi teplejšie a cítim sa lepšie ako kdekoľvek inde. Súhlas s pominutím a zničením, ktorý je rozhodujúci pre dionýzovskú filozofiu, súhlas s protikladom a vojnou, s neustálou premenou, dokonca radikálnym odmietnutím pojmu „bytie" - tam musím uznať za každých okolností, že mi je to naj príbuznejšie zo všetkého, čo sa dosiaľ myslelo. Učenie „o večnom návrate", to je o nevyhnutnom a nekonečne sa opakujúcom kolobehu všetkých vecí - toto Zarathustrovo učenie sa nakoniec tiež už mohlo učiť. Aspoň stoicizmus, ktorý skoro všetky svoje základné predstavy zdedil od Herakleita, vykazuje také stopy. -

Nečasové úvahy

Môj raj je „v tieni môjho meča" ... V podstate som praktikoval jednu Stendhalovu maximu: radí, aby sa do spoločnosti vstupovalo súbojom. A ako som si ja vyvolil svojho protivníka! prvého nemeckého voľnomyšlienkara! ... Vskutku, tým prišiel po prvý raz na pretras celkom nový druh voľnomyšlienkárstva: dodnes nie je mi nič cudzejšie a menej príbuzné ako celá európska a americká species „voľnomyšlienkarov". S nimi ako nepolepšiteľnými prázdnymi hlavami a Gašparkami „moderných ideí" som v radikálnejšej opozícii ako s kýmkoľvek z ich protivníkov. Aj oni chcú svojím spôsobom a na svoj obraz „zlepšovať" ľudstvo; proti tomu, čo ja som a čo ja chcem, by viedli nezmieriteľnú vojnu, keby tomu rozumeli - všetci, koľko ich je, ešte veria na „ideál" ... Ja som prvý imoralista -

Ľudské, príliš ľudské

S dvomi pokračovaniami

„Ľudské, príliš ľudské" je pamätník krízy. Nazýva sa knihou pre slobodných duchov: takmer každá veta v nej vyjadruje nejaké víťazstvo - ňou som sa zbavil toho, čo je mojej povahe cudzie. Cudzí mi je idealizmus: názov znamená, že „kde vy vidíte ideálne veci, vidím ja - ľudské, ach, len príliš ľudské!" ... Ja lepšie poznám človeka ... Výraz „slobodný duch" sa tu nechce rozumieť v nijakom inom význame ako: duch, ktorý sa stal slobodným, ktorý znovunadobudol seba. Tón a zvuk hlasu sa úplne zmenili: knihu nazvú múdrou, chladnou, prípadne tvrdou a výsmešnou. Zdá sa, že na povrchu sa sústavne presadzuje určitá intelektuálnosť ušľachtilého vkusu proti vášnivejšiemu prúdeniu v hĺbke.

Choroba ma pomaly vyslobodila: ušetrila ma od každého zlomu, od každého násilného či neprístojného kroku. Nestratil som vtedy ničiu náklonnosť a ďalšie som získal. Choroba mi razom dala právo na úplný prevrat všetkých mojich obyčajov; dovolila mi, prikázala mi zabúdať; obdarila ma prinútením ostať ticho ležať, zaháľať, čakať a mať trpezlivosť ... Ale veď práve to znamená myslieť! ... Moje oči sa samy rozhodli urobiť koniec s knihomoľstvom, po slovensky s filológiou: bol som vykúpený „z kníh", roky som potom nič viac nečítal - to bolo najväčšie dobrodenie, ktoré som si kedy preukázal! - Moje najvnútornejšie Ja, jednak zahrabané, jednak stíchnuté pod ustavičnou povinnosťou počúvať iné Ja (- práve to znamená čítať) sa pomaly prebudilo, bojazlivé, neisté - ale konečne opäť hovorilo. Nikdy som nemal zo seba toľko radosti ako v najchorobnejších a najbolestnejších časoch svojho života: stačí čítať „Rannú zoru" alebo, napríklad „Pútnika a jeho tieň", aby ste pochopili, čo bol tento „návrat ku mne samému": najvyššia forma vlastného vyzdravenia! ... To ostatné z toho len vyplýva. -

Ranná zora

Úvahy o morálke ako predsudku

Touto knihou sa začína moje ťaženie proti morálke.

Umenie, ktorým sa táto kniha vyznačuje, si nezaslúži zľahčenie, že zachytáva nepatrné veci, čo bez hluku sa prešuchnú okolo nás, okamihy, ktoré volám božskými jašteričkami - samozrejme, nie s ukrutnosťou toho mladého gréckeho boha, ktorý úbohú jašteričku jednoducho napichol na ražeň, ale predsa niečím ostrým, perom ... „Je toľko ranných zôr, ktoré ešte nezažiarili" - tento indický nápis stojí na prahu tejto knihy. Kde hľadá jej pôvodca nové ráno, tú ešte neobjavenú teplú červeň, ktorá ohlasuje opäť nový deň - ó, celý rad, celý svet nových dní? V prehodnotení všetkých hodnôt, v odpútaní sa od všetkých morálnych hodnôt, vo vyrieknutí Áno a vyslovení dôvery vo všetko, čo bolo dosiaľ zakázané, opovrhované, preklínané. Táto prisviedčajúca kniha vyžaruje svoje svetlo, svoju lásku, svoju nežnosť len na samé zlé veci, vracajúc im „dušu", dobré svedomie, právo a výsadu na bytie. Na morálku sa neútočí, tá už neprichádza do úvahy ... Táto kniha sa končí otázkou „alebo?" - je to jediná kniha, ktorá sa končí na „alebo?" ...

Otázka pôvodu morálnych hodnôt je pre mňa otázkou prvého rádu, lebo podmieňuje budúcnosť ľudstva. Požiadavka, aby sa verilo, že všetko je vlastne v najlepších rukách, pretože jedna kniha, biblia, poskytuje definitívne uspokojenie vo veci božskej múdrosti a božského riadenia osudu ľudstva, je pri spätnom preložení do skutočnosti vôľou nepripustiť pravdu o žalostnom opaku, že totiž až dosiaľ bolo ľudstvo v tých najhorších rukách, že mu vládli skrachovaní nepodarenci, ľstiví a pomstiví zákerníci, takzvaní „svätí", títo ohovárači sveta a hanobitelia ľudstva. Rozhodujúcim znamením, podľa ktorého sa pozná, že kňaz (- vrátane utajených kňazov, filozofov) sa stal pánom nielen v rámci určitej náboženskej spoločnosti, ale vo všeobecnosti, že morálka dekadencie, to je vôľa skončiť, sa uznáva za morálku ako takú, týmto znamením je bezpodmienečná hodnota neegoistických činov a univerzálne nepriateľstvo voči egoistickým činom. Kto v tomto bode nie je so mnou zajedno, toho považujem za infikovaného ...

Aký zmysel majú lživé pomocné pojmy morálky typu „duša", „duch", „slobodná vôľa" alebo „boh", ak nie fyziologicky ruinovať ľudstvo? ... Ak sa pozornosť odvracia od sebazáchovy, od zvyšovania sily tela, to je od závažnosti života, ak sa z málokrvnosti urobí ideál a z opovrhovania telom „blaho duše", čo je to, ak nie recept na dekadenciu? - Strata ťažiska, odpor proti prirodzeným inštinktom, jedným slovom nesebeckosť - to sa dosiaľ nazývalo morálka ... S „Rannou zorou" som začal svoj boj proti morálke nesebeckosti. -

Radostná veda

("la gaya scienza")

„Ranná zora" je prisviedčajúca kniha, hlboká, ale jasná a dobrá. To isté platí ešte raz a vo vyššej miere pre gaya scienza: takmer v každej jej vete sa nežne držia za ruky hlbokomyseľnosť a samopaš. Verš, vyjadrujúci vďačnosť za najúžasnejší mesiac január, aký som prežil - celá kniha je jeho dar - dostačujúco prezrádza, z akej hĺbky sa tu „veda" stala radostnou:

Ty, čo tu s plamenným mečom

ľady mojej duše krájaš,

takže teraz moja duša šumiac k moru

svojej velkej nádeje sa náhli:

čoraz jasnejšia a čoraz zdravšia,

slobodná v najmilšej povinnosti -

tak oslavuje tvoje zázraky,

ty najkrajší január!

Janov, január 1882.

Kto môže zapochybovať o tom, čo tu znamená „najvyššia nádej", keď vidí na konci štvrtej knihy zablyšťať sa diamantovú krásu prvých slov Zarathustru? - Či keď číta žulové vety na konci tretej knihy, ktoré po prvý raz vyjadrujú vzorcami osud platný po všetky časy? Piesne princa volného ako vták, zložené z väčšej časti na Sicílii, výrazne pripomínajú provensálsky pojem „gaya scienza", tú jednotu speváka, rytiera a slobodného ducha, ktorou sa prekrásna raná kultúra Provensálcov odlišuje od všetkých dvojzmyselných kultúr; najmä celkom posledná báseň, „Na mistrál", neviazaná tanečná pieseň, v ktorej sa, s dovolením! tancuje ponad morálku, je dokonalé provensálstvo. -

Tak vravel Zarathustra

Kniha pre všetkých a pre nikoho

„Ak už nemáš navyše šťastie, čo by si mi dal, aj tak dobre: máš ešte svoj bôľ ..."

Má niekto na konci devätnásteho storočia zreteľnú predstavu o tom, čo básnici silných epoch nazývali inšpiráciou? V opačnom prípade to idem opísať. - Kto má v sebe čo len nepatrný zbytok povery, iste nemôže zamietnuť predstavu, že sám je len inkarnácia, hovorca či médium vyšších moci. Pojem zjavenia v tom zmysle, že náhle s nevysloviteľnou istotou a jemnosťou sa niečo stane viditeľným a počuteľným, že to človekom v hĺbke otrasie a dorazí ho, len opisuje skutkový stav. Človek počuje, nehľadá; berie, nepýta sa, kto tu dáva; ako blesk zasvieti myšlienka, nevyhnutne, bez zaváhania v prejave - nikdy som nemal voľbu. Nadšenie, ktorého ohromné napätie sa niekedy uvoľní prúdom sĺz, pri ktorom sa krok mimovoľne raz rozbehne, raz spomalí; stav úplnej extázy pri zreteľnom povedomí nespočetných jemných strasení a chvení až do prstov na nohách; priepasť blaha, v ktorej najväčší bôľ a hrôza nepôsobia ako protiklad, ale ako dôsledok a privolané, ako potrebný odtieň prebytku svetla; inštinkt rytmických vzťahov, klenúci sa ponad šíre priestory foriem - veľkosť, potreba rozsiahleho rytmu je takmer mierou inšpirácie, akési vyrovnanie jej tlaku a napätia ... Všetko sa deje úplne mimovoľne, ale ako v búrke pocitu slobody, opojenia, moci, božskosti ... Najpozoruhodnejšia je nedobrovoľnosť obrazu, metafory; už sa nerozoznáva, čo je obraz a čo metafora, všetko sa ponúka ako najbližší, najsprávnejší, najjednoduchší výraz. Naozaj sa zdá, podľa slov Zarathustru, že veci prichádzajú samy od seba a ponúkajú sa za metafory (- „tu všetky veci láskajúc prichádzajú k tvojej reči a lichotia ti: lebo sa chcú niesť na tvojom chrbte. Na každom podobenstve sa nesieš ku každej pravde. Tu sa ti otvárajú slová a slovné skrine všetkého bytia; všetko bytie chce tu byť slovom, všetko vznikanie sa tu chce odo mňa učiť reči" -). Toto je moja skúsenosť inšpirácie; som si istý, že netreba ísť tisícročia dozadu, aby sa našiel niekto, čo mi smie povedať „taká je aj moja".

Okrem týchto desaťdňových diel boli roky tvorby Zarathustru, a najmä čas po ňom rokmi duševnej tiesne bez páru. Draho sa platí za nesmrteľnosť; zato sa viackrát za živa umiera. Existuje niečo, čo volám zlobou toho, čo je velké: všetko veľké, dielo aj čin, raz vykonané, sa neodkladne obracia proti tomu, kto to vykonal. Práve tým, že to urobil, je teraz slabý - neznesie už svoj čin, nepozrie sa mu už do tváre. Mať za sebou niečo, čo sa nikdy nesmelo chcieť, niečo, v čom je zapletený uzol osudu ľudstva - a odteraz to niesť na svojich pleciach! ... To takmer rozmliaždi ... To je nenávistná zloba* toho, čo je velké! - Druhá vec je desivé ticho, ktoré počuť okolo seba. Samota má sedem koží; nič cez ne neprejde. Človek príde k ľuďom, pozdraví priateľov: nová pustatina, nijaký pohľad nepozdraví. V najlepšom prípade stretnutie s akousi revoltou. Takú revoltu rozličného stupňa som zakúsil takmer od každého, kto mi bol blízky; zdá sa, že nič neurazí hlbšie ako naraz nechať pocítiť odstup - ušľachtilé povahy, ktoré nevedia žiť bez uctievania, sú zriedkavé. - Tretia vec je absurdná dráždivosť kože na malé pichnutia, akýsi druh bezmocnosti proti všetkému, čo je malé. Vidí sa mi, že je podmienená ohromným plytvaním všetkými obrannými silami, čo je predpokladom každého tvorivého činu, každého činu zrodeného z najvlastnejšieho, najvnútornejšieho, najhlbšieho popudu. Malé obranné schopnosti sú tým spôsobom takrečeno zrušené; nepriteká im už nijaká sila. - Ešte sa opovažujem naznačiť, že sa potom horšie trávi a nerado chodí na prechádzky, prichádzajú pocity mrazenia a nedôvery - nedôvery, ktorá je v mnohých prípadoch iba etiologický omyl. Y jednom takom stave som raz na základe návratu miernych, ľudom priateľských myšlienok zacítil blízkosť čriedy kráv prv, než som ich videl: To má v sebe teplo ...

Pri dionýzovskej úlohe patrí rozhodným spôsobom k predbežným podmienkam tvrdosť kladiva, radosť aj z ničenia. Imperatív „Buďte tvrdí!", zásadná istota, že všetci tvoriví sú tvrdí, je poznávacím znakom dionýzovskej povahy. -

Mimo dobra a zla

Predohra filozofie budúcnosti

Úloha pre budúce roky bola predznačená tak prísne, ako len možno. Keď bola vyriešená ánovraviaca časť mojej úlohy, prišla na rad jej nievraviaca, nie-robiaca polovica: prehodnotenie doterajších hodnôt, velká vojna, - vyvolanie rozhodujúceho dňa. Sem treba zarátať opatrné poobzeranie sa po príbuzných mysliach, po takých, čo by mi na základe svojej sily pomohli pri ničení. - Odteraz sú všetky moje diela udice: je možné, že viem chytať na háčik lepšie ako ktokoľvek iný? ... Ak sa nič nechytilo, nie je to moja chyba. Nebolo rýb...

Táto kniha (1886) je v podstate kritika modernosti, nevynímajúc moderné vedy, moderné umenia, ba ani modernú politiku; pritom sa zdvihnutým prstom naznačuje typ opačný, tak málo moderný ako len možno, ten ušľachtilý prisviedčajúci typ. V tomto zmysle je kniha školou gavaliera a tento pojem treba chápať v intelektuálnejšom a radikálnejšom zmysle, ako sa kedy doteraz chápal. Treba mať v tele dosť odvahy vydržať strach, nie je prípustné, aby sa niekto bol naučil znášať ho ... Všetky veci, na ktoré je dnešná doba pyšná, treba chápať ako protiklad k tomuto typu, temer ako špatné spôsoby, napríklad tú chýrna „objektívnosť", „súcit so všetkými trpiacimi", aj „historický cit" so svojou poddajnosťou cudzej chuti, s plazením sa pred maličkosťami, aj „vedeckosť". - Ak vezmete do úvahy, že táto kniha nasleduje po Zarathustrovi, uhádnete, akému dietetickému režimu ďakuje za svoj vznik. Oko, navyknuté strašným přinucováním hľadieť do diaľky - Zarathustra dovidí ďalej ako cár - oko sa tu núti ostro rozpoznať, čo je najbližšie, dobu a čo je vôkol nás. Vo všetkých drobnostiach a predovšetkým vo forme tu pozorovať ten istý úmyselný odklon od inštinktov, ktoré umožnili Zarathustru. V popredí stojí rafinovanosť formy, úmyslu a umenia mlčať; so psychológiou sa narába s priznávanou tvrdosťou a ukrutnosťou, - v knihe niet jedného dobromyseľného slova ... To všetko lieči: kto nakoniec uhádne, ktorý druh liečby vyžaduje také plytvanie dobrotou, ako je Zarathustra? Povedané teologicky - počúvajte, lebo ja hovorím zriedkakedy ako teológ - bol to sám boh, čo sa po celodennej práci uložil ako had pod strom poznania: zotavoval sa z bytia byť bohom ... Urobil to všetko pripekné ... Diabol je len odpočinok boha na každý siedmy deň ...

Genealógia morálky

Polemika

Tri rozpravy, z ktorých sa skladá táto genealógia, sú asi v ohľade výrazu, úmyslu a momentu prekvapenia to naj nevídanej šie, čo bolo dosiaľ napísané. Dionýzos je, to sa vie, aj boh temnôt. - Zakaždým je tu začiatok, ktorý má pomýliť, chladný, vedecký, dokonca ironický, úmyselné predstieranie, úmyselné zavádzanie. Pozvoľné znepokojenie; občasné vyjasnenie; z diaľky sa ohlasujú hluchým dunením veľmi nepríjemné pravdy - až sa konečne dosiahne tempo feroce, keď sa všetko rúti dopredu s úžasným napätím. Nakoniec zakaždým za strašných detonácií vidieť medzi ťažkými oblakmi novú pravdu. - Pravda prvej rozpravy je psychológia kresťanstva: zrod kresťanstva z ducha zatrpknutosti, a nie, ako sa rado verí, z nejakého „ducha", - je to vo svojej podstate reaktívne hnutie, veľké povstanie proti panstvu ušľachtilých hodnôt. Druhá rozprava rozoberá psychológiu svedomia: toto nie je, ako sa rado verí, „boží hlas v človeku", - je to inštinkt ukrutnosti, ktorý sa obracia proti sebe, keď už sa nemôže vybiť navonok. Tu sa na ukrutnosť po prvý raz posvieti ako na jeden z najstarších a najneodmysliteľnejších základov kultúry. Tretia rozprava dáva odpoveď na otázku, odkiaľ pochádza úžasná moc asketického ideálu, ideálu kňaza, hoci je to ideál par excellence škodlivý; je to vôľa skončiť so všetkým, ideál dekadencie. Odpoveď: nie žeby za kňazmi pôsobil boh, ako sa rado verí, ale z nedostatku niečoho lepšieho, - pretože to bol dosiaľ jediný ideál a nemal konkurenta. „Pretože človek chce radšej chcieť Nič ako ne-chcieť" ... Predovšetkým chýbal protiideál - kým prišiel Zarathustra. -Pochopili ste ma. Boli to tri rozhodujúce prípravné práce psychológa na prehodnotenie všetkých hodnôt. - Táto kniha obsahuje prvú psychológiu kňaza.

Súmrak modiel

Ako sa filozofuje kladivom

Toto dielo nemá ani 150 strán, je v tóne veselé a osudné, démon, ktorý sa smeje -, je to výsledok práce tak málo dní, že sa zdráham uviesť ich počet; je to vôbec výnimka medzi knihami: niet nič podstatnejšieho, nezávislejšieho, prevratnejšieho, - horšieho. Ak niekto chce získať predstavu o tom, ako predo mnou všetko stálo na hlave, nech začne s týmto dielom. Čo sa na titulnej strane volá modlou, je jednoducho to, čo sa dosiaľ nazývalo pravdou. Súmrak modiel - po slovensky: so starými pravdami sa to chýli ku koncu ...

Niet skutočnosti, niet „ideality", ktorá by v tomto diele nebola dotknutá (- dotknutá: aký to opatrný eufemizmus! ...). Nielen odveké modly, ale aj najčerstvejšie, teda najsenilnejšie. Napríklad tie „moderné idey". Silný vietor duje pomedzi stromy a všade padajú plody - pravdy. Je v tom plytvanie príliš úrodnej jesene: človek sa potkýna o pravdy, niektoré aj rozmliaždi - je ich priveľa ... Čo sa však človeku dostane do rúk, to už nie je nič otázne, to sú rozhodnutia. Až ja mám v ruke mieru pre „pravdy", až ja môžem rozhodovať. Ako keby vo mne bolo narástlo druhé vedomie, ako keby si vo mne bola "vôľa" rozžala druhé svetlo nad šikmou dráhou, po ktorej dosiaľ klesala ... Tá naklonená dráha - volali ju cestou k "pravde" ... Je koniec všetkému „tajomnému pobádaniu", práve ten dobrý človek si bol najmenej vedomý pravej cesty ... A celkom vážne, predo mnou nikto nepoznal správnu cestu, cestu hore: až počnúc mnou sú opäť nádeje, úlohy, predpísateľné cesty kultúry - ja som zvestovateľom dobrých novín ... Práve tým som aj osudom. -

Bezprostredne po dokončení menovaného diela a bez straty čo aj len jedného dňa som sa pustil do obrovskej úlohy prehodnocovania, a to so suverénnym pocitom pýchy, ktorej sa nič nevyrovná, istý si v každej chvíli svojou nesmrteľnosťou a s istotou osudu ryjúc do železných tabúľ písmeno za písmenom.

Prípad Wagner

Muzikantský problém

Ak máme byť spravodliví voči tomuto dielu, treba trpieť osudom hudby ako otvorenou ranou. Čím trpím, keď trpím na osud hudby? Tým, že hudba bola pripravená o svoj svetmeniaci prisviedčajúci charakter, - že je hudbou dekadencie a už nie flautou Dionýza ... Ak však, povedzme, niekto precíti prípad hudby ako svoj vlastný prípad, ako svoju vlastnú históriu utrpenia, tomu sa bude toto dielo vidieť plné ohľadov a nadmieru mierne. Byť v takých prípadoch veselý a smiať sa dobromyseľne aj zo seba, smejúc sa hovoriť prísne - kde by povedať pravdu ospravedlnilo všetky tvrdosti - to je ozajstná humanita. Kto vlastne pochybuje o tom, že by som ja, starý kanonier, nebol schopný namieriť proti Wagnerovi svoju ťažkú artilériu? - Všetko, čo bolo v tejto záležitosti rozhodujúce, som podržal u seba, - mal som Wagnera rád. - Nakoniec je útok na spôsobnejšieho „neznámeho", ktorého niekto iný ťažko uhádne, v zmysle a spôsobe mojej úlohy - ó, treba mi ešte odhaliť celkom inýeh „neznámych" ako jedného Cagliostra hudby - ešte viac ma čaká, samozrejme, útok na nemecký národ, čoraz lenivejší vo veciach ducha a chudobnejší na inštinkty, čoraz úctyhodnější, neprestávajúci so stále závideniahodnejším apetítom kŕmiť sa protikladmi a bez ťažkostí s trávením hltať „vieru" rovnako dobre ako vedeckosť, „kresťanskú lásku" rovnako dobre ako antisemitizmus, vôľu mať moc („ríšu") rovnako dobre ako evanjelium ponížených ... Tento nedostatok zaujatia stanoviska pri protikladoch! Táto žalúdočná neutralita a "altruizmus"! Tento zmysel nemeckého hltanu pre spravodlivosť, ktorý všetkému dáva rovnaké práva - ktorému všetko chutí... Niet pochýb, Nemci sú idealisti ... Keď som bol posledný raz v Nemecku, videl som, že nemecká chuť sa snaží priznať rovnaké práva Wagnerovi a Trubačovi zo Säckingen; bol som očitým svedkom, keď v Lipsku na počesť jedného z najrýdzejších a najnemeckejších hudobníkov, v starom zmysle slova nemeckého a nielen ríšskonemeckého majstra Heinricha Scliutza, založili Lisztov spolok s cieľom pestovať a šíriť ľstivú kostolnú hudbu ... Niet nijakých pochýb, Nemci sú idealisti ...

Prečo som osudom

Poznám svoj údel. Raz sa na moje meno nadviaže spomienka na niečo úžasné - na krízu, akej na zemi nebolo, na najhlbšiu kolíziu svedomia, na rozhodnutie vyslovené proti všetkému, na čo sa dosiaľ verilo, čo sa vyžadovalo, čo sa svätilo. Ja nie som človek, som dynamit. - A pri tom všetkom nie je vo mne nič zo zakladateľa náboženstva - náboženstvá sú záležitosti pre prostý ľud, ja si po styku s religióznymi ľuďmi potrebujem umyť ruky ... Nechcem nijakých „veriacich", myslím si, že som príliš zlomyseľný, než aby som veril sám na seba, nikdy nehovorím k masám ... Mám hrozný strach pred tým, že ma raz vyhlásia za svätého; uhádnete, prečo vydávam túto knihu dopredu: má zabrániť tomu, aby sa so mnou robila neplecha ... Nechcem byť svätcom, to radšej Gašparkom ... Možno som Gašparko ... A napriek tomu, či skôr nie napriek tomu - pretože dosiaľ nebolo nič luhárskejšieho ako svätci - hovorí zo mňa pravda. - Moja pravda je však strašidelná: lebo dosiaľ sa nazývala lož pravdou. - Prehodnotenie všetkých hodnôt: to je moja formula pre akt najvyššieho sebauvedomenia ľudstva, ktoré sa vo mne stalo telom a géniom. Môj osud chce, aby som bol prvým slušným človekom, aby som sa cítil ako protiklad tisícročných klamstiev ... Až ja som objavil pravdu tým, že som ako prvý zacítil lož ako lož - zavoňal som ju ... Môj génius je v mojich nozdrách ... Protirečím, ako sa ešte nikdy neprotiřečilo, a napriek tomu som protiklad nievraviaceho ducha. Som zvestovateľ dobrej zvesti, akého nebolo, poznám úlohy takej výšky, že dosiaľ pre ne chýbal pojem; až počínajúc mnou existujú opäť nádeje. So všetkým tým som nevyhnutne aj človekom osudného rozhodnutia. Pretože keď sa pustí pravda do boja s tisícročnou lžou, budeme mať otrasy, kŕče zemetrasení, presuny vrchov a dolín, o akých sa nikdy ani nesnívalo. Pojem politiky sa potom celkom prenesie do duchovnej vojny, všetky mocenské útvary starej spoločnosti vyletia do vzduchu - veď všetky spočívajú na klamstve: budú vojny, aké ešte na zemi neboli. Až počínajúc mnou existuje na zemi veľká politika. -

Želá si niekto formulu na taký osud, ktorý sa stane človekom? - Nachádza sa v mojom Zarathustrovi.

       „- a kto chce byť tvorcom v dobrom a zlom, musí byť najprv ničiteľom a hodnoty rozbíjať.
       Tak patrí najvyššie zlo k najvyššiemu dobru: to však je tvorivé. "

       Som zďaleka najstrašnejší človek, aký sa dosiaľ vyskytol; to nevylučuje, že budem najdobrotivejším. Rozkoš z ničenia poznám do tej miery, ktorá je úmerná mojej sile ničenia - v obidvoch prípadoch som poslušný svojej dionýzovskej povahe, ktorá nevie rozlíšiť nierobenie od ánovravenia. Som prvý imoralista: tak som ničiteľ par excellence. -

Nepýtali sa ma, a mali sa ma spýtať, čo znamená v mojich ústach, v ústach prvého imoralistu, meno Zarathustra: pretože to, čo robí úžasnú jedinečnosť oného Peržana v dejinách, je k tomu práve protiklad. Zarathustra videl ako prvý v boji dobra a zla hlavné koliesko náhonu motora vecí - prevod morálky do metafyziky ako sila, príčina, vlastný účel, je jeho dielo. Ale táto otázka by bola v podstate už aj odpoveďou.

Zarathustra vytvoril tento najosudnejší omyl, morálku: v dôsledku toho musí byť aj prvý, kto ho spozná. Nielenže má v tomto ohľade dlhšiu a bohatšiu skúsenosť ako každý iný mysliteľ - celé dejiny sú predsa experimentálne odmietnutie princípu takzvaného „svetového morálneho poriadku": ešte dôležitejšie je, že Zarathustra je pravdivejší ako každý iný mysliteľ. Jeho učenie, a len toto učenie, uznáva pravdivosť za najvyššiu cnosť - to znamená za protiklad k zbabelosti „idealistu", ktorý zutekáva pred skutočnosťou; Zarathustra má v tele viac odvahy ako všetci myslitelia spolu. Hovoriť pravdu a dobre strieľať šípy, to je perzská cnosť. - Rozumiete mi? ... Sebaprekonanie morálky pravdivosťou, sebaprekonanie moralistu na jeho protiklad - na mňa - to znamená v mojich ústach meno Zarathustra.

       V podstate obsahuje môj výraz imoralista dve popretia. Na jednej strane popieram typ človeka, ktorý sa dosiaľ považoval za najvyšší, dobrých, dobroprajných, žičlivých; na druhej strane popieram ten druh morálky, ktorá ako morálka osebe dosiahla platnosť a nadvládu - morálku dekadencie, rukolapnejšie povedané, kresťanskú morálku. Malo by byť dovolené považovať druhé protirečenie za rozhodujúcejšie, pretože preceňovanie dobroty a žičlivosti mi vcelku platí už za dôsledok dekadencie, za príznak slabosti a neznáša sa so vzostupným a ánovraviacim životom: v ánovravení je popretie a ničenie podmienkou. - Najprv sa zastavím pri psychológii dobrého človeka. Na odhad, čo je nejaký typ človeka hoden, treba vyrátať cenu, ktorú stojí jeho udržovanie - treba poznať podmienky jeho existencie. Podmienka existencie dobrých je klamstvo -: inakšie povedané, za každú cenu nechcieť vidieť, ako je vlastne ustrojená skutočnosť, že totiž nie je toho druhu, žeby zakaždým vyvolávala dobroprajné inštinkty, a ešte menej toho druhu, žeby si v každom čase pripúšťala zasahovanie krátkozrakých dobromyseľných rúk. Považovať núdzové stavy všetkých druhov za námietku, za niečo, čo treba odstrániť, je hlúposť par excellence, a ak sa všetko dobre uváži, ozajstné nešťastie s následkami, vlastne osudná hlúposť - je to skoro také hlúpe, ako by bolo chcieť odstrániť zlé počasie - povedzme zo súcitu s chudobnými ľuďmi ... Vo veľkej ekonómii celku sú strašidelnosti skutočnosti (afektov, túžob, vôle mať moc) v nevypočítateľnej miere potrebnejšie ako oná forma malého šťastia, tá takzvaná „dobrota"; treba byť dokonca zhovievavý, ak sa jej má uznať určité oprávnenie, pretože ju podmieňuje klamlivosť inštinktov. Budem mať dosť príležitostí dokázať strašné dôsledky optimizmu, tohto výplodu čeľade homines optimi, pre celé dejiny. Zarathustra, prvý, čo pochopil, že optimista je rovnako dekadentný ako pesimista a možno škodlivejší, vraví: „Dobrí ľudia nikdy nevravia pravdu. Dobrí vám ukazovali falošné brehy a istoty; v klamstvách dobrých ste sa rodili a nachádzali útočisko. Všetko je už od základu klamanie a prekrúcanie dobrých". Svet však, našťastie, nie je postavený na takých inštinktoch, aby na ňom práve len dobromyseľné stádové zviera našlo svoje malé šťastie; požadovať, aby všetko bolo „dobrý človek", stádové zviera, modrooké, dobroprajné, „krásna duša" - alebo, ako si to želá pán Herbert Spencer, altruistické, znamenalo by obrať bytie o jeho veľký charakter, znamenalo by kastrovať ľudstvo a zhumpľovať ho na biedne číňanstvo. - A o to sa ľudia pokúsili! ... Práve toto sa nazývalo morálkou ... V tomto zmysle menuje Zarathustra dobrých raz „poslední ľudia", raz „začiatok konca"; predovšetkým ich vníma ako najškodlivejší druh ľudí, pretože presadzujú svoju existenciu tak na účet pravdy ako na účet budúcnosti.

       „ - Dobrí - tí nevedia tvoriť, vždy sú začiatkom konca -
       -   križujú toho, čo píše nové hodnoty na nové tabule, samým sebe obetujú budúcnosť, križujú všetku ľudskú budúcnosť!
       -   dobrí - tí boli vždy začiatok konca ...
       -   A nech ohovárači sveta narobia akúkoľvek škodu, škoda, ktorú spôsobia dobrí, je najškodlivejšia. "

Zarathustra, prvý psychológ dobrých, je - v dôsledku toho - priateľom zlých. Keď sa dekadentný druh človeka vyšvihol na najvyšší stupeň hodnoty, mohlo sa to stať len na úkor opačného druhu, silného a životaschopného druhu človeka. Keď stádové zviera žiari v jase najčistejšej cnosti, vtedy musí byť výnimočný človek znehodnotený na zlého. Keď si klamstvo pre svoju optiku za každú cenu robí nárok na slovo „pravda", musí sa ozajstný pravdivý nachádzať medzi najhoršími menami. Zarathustra tu nepripúšťa pochybnosť: vraví, že to bolo práve spoznanie dobrých, ba „najlepších", čo v ňom vyvolalo zdesenie nad ľuďmi vôbec; práve z tejto nechuti mu vraj narástli krídla, aby mohol „odletieť do ďalekých budúcností" - neskrýva, že jeho typ človeka, pomerne nadľudský typ, je nadľudský práve v pomere k dobrým, takže dobrí a spravodliví by jeho nadčloveka nazvali diablom ...

„Vy najvyšší ľudia, akých stretlo moje oko, moja pochybnosť o vás a môj tajný smiech je toto: domnievam sa, že môjho nadčloveka by ste volali - čertom!

Veľké je vašej duši také cudzie, že by vám nadčlovek vo svojej dobrote bol strašný ... "?

Na tomto mieste a nikde inde treba začať, ak sa má pochopiť, čo chce Zarathustra: ten druh človeka, ktorý on koncipuje, koncipuje skutočnosť takú, aká je: je na to dosť silný -, neodcudzil sa jej, ani jej neunikol, je ňou samou, má ešte v sebe všetko, čo je na nej strašné a pochybné, pretože len tak môže mať človek veľkosť ...

Ale aj v inom zmysle som zvolil výraz imoralista za svoj odznak, za svoje vyznamenanie: som hrdý, že ma toto slovo delí od všetkého ľudstva. Ešte nikto nepociťoval kresťanskú morálku ako niečo pod svoju úroveň; na to bola potrebná výška, pohľad do diaľky, dosiaľ neslýchaná psychologická hĺbka až priepastnosť. Kresťanská morálka bola dosiaľ Circé všetkých mysliteľov - boli v jej službe. - Kto predo mnou vstúpil do jaskýň, z ktorých vyviera jedovatý výpar tohto druhu ideálu - ohovárania sveta! - Kto sa opovážil čo len predpokladať, že sú to jaskyne? Kto vôbec medzi filozofmi predo mnou bol psychológ a nie skôr jeho protiklad, „vyšší švindler", „idealista"? Predo mnou vôbec neexistovala psychológia. - Byť takto prvý môže byť kliatbou a v každom prípade je to osud: lebo taký aj nenávidí ako prvý ... Hnus z človeka je moje nebezpečenstvo ...

Pochopili ma ľudia? - Čo ma vydeľuje, čo ma nabok stavia od celého ostatku ľudstva, je to, že som odhalil kresťanskú morálku. Na to som potreboval slovo, ktoré obsahuje výzvu na každého jedného. Že sa oči neotvorili skôr, to považujem za najväčšiu nečistotu na svedomí ľudstva, za sebaklam, ktorý sa stal inštinktom, za zásadnú vôľu nevidieť nijakú príčinnú súvislosť, nijakú skutočnosť, za peňazokazectvo in psychologicis hnané až do zločinu. Slepota pred kresťanstvom je zločin par excellence - zločin proti životu ... Tisícročia, národy, prví a poslední, filozofi a staré ženy - s výnimkou päť či šesť momentov v celej histórii a ja ako siedmy - v tomto ohľade je si to všetko rovnocenné. Až dosiaľ bol kresťan typická „morálna bytosť", zvláštnosť bez páru - a, ako „morálna bytosť", bol absurdnější, klamárskejší, namyslenejší, ľahkomyseľnejší, sebe samému škodlivejší, ako si najväčší hanobiteľ ľudstva vedel v snoch predstaviť. Kresťanská morálka - najzhubnejšia forma vôle klamať, vlastná Circé ľudstva: to, čo ho skazilo. Nie je to omyl ako omyl, čo ma pri tomto pohľade desí, nie je to tisícročné chýbanie „dobrej vôle", výchovy, slušnosti, udatnosti vo veciach ducha, čo sa prezrádza víťazstvom kresťanstva: - je to nedostatok prirodzenosti, je to ten strašidelný stav vecí, že protiprirodzenosť ako morálka získala najvyššie pocty a ostala nad ľudstvom visieť ako zákon, ako kategorický imperatív! ... Natoľko sa zmýliť, nie ako jednotlivec, nie ako národ, ale ako ľudstvo! ... Že sa učilo pohŕdať celkom prvými inštinktmi života; že sa vymyslelo klamstvo „duše" či „ducha", aby sa na hanbu priviedlo telo; že sa vyučuje ponímať ako niečo nečisté predpoklad života, pohlavnosť; že sa princíp zla hľadá aj v základnej potrebe pre prosperovanie, v prísnom egoizme (- už to slovo je ohováračské! -); že sa naopak v typickom znaku úpadku a protirečení inštinktu, v "altruizme", v strate ťažiska, v "odosobnení" a "láske k blížnemu" (chorobný návyk na blížneho!) vidí vyššia hodnota, čo to hovorím! vidí hodnota osebe! ... Akože! žeby samo ľudstvo bolo v dekadencii? žeby také bolo vždy? - Isté je, že sa mu vštepovali len hodnoty dekadencie ako najvyššie hodnoty. Morálka odosobnenia je úpadková morálka par excellence; skutočnosť „hyniem" preložená do imperatívu znie „všetci máte zahynúť" - a nielen do imperatívu! ... Jediná morálka, ktorá sa dosiaľ učila, morálka odosobnenia, prezrádza vôľu skončiť, radikálne popiera základ života. - Tu by ostávala otvorená už len možnosť, že v stave zvrhnutia sa nenachádza ľudstvo, ale len ten parazitárny druh človeka, kňaza, ktorý sa morálkou za použitia lži vyšvihol za určovateľa jej hodnôt - v kresťanskej morálke uhádol svoj prostriedok k moci ... A vskutku, ja vidím veci takto: učitelia, vodcovia ľudstva, všetci teológovia, tí všetci boli aj dekadenti: odtiaľ pochádza prevrátenie všetkých hodnôt na životu nepriateľské, odtiaľ pochádza morálka ... Definícia morálky: Morálka - idiosynkrázia dekadentov so zatajeným úmyslom pomstiť sa na živote - a to s úspechom. Kladiem dôraz na túto definíciu. -

Pochopili ma ľudia? Nepovedal som tu ani slovo, ktoré by som už pred piatimi rokmi nebol povedal ústami Zarathustru. - Odhalenie kresťanskej morálky je udalosť, ktorá nemá páru, je to ozajstná katastrofa. Kto ju objasňuje, je force majeure, je osud - láme dejiny ľudstva na dva úseky. Žije sa pred ním, žije sa po ňom ... Blesk pravdy zasiahol práve to, čo dosiaľ stálo najvyššie: kto chápe, čo tu bolo zničené, nech sa prizrie, či ešte vôbec má niečo v rukách. Všetko, čo sa dosiaľ nazývalo „pravdou", bolo spoznané ako najškodlivejšia , najzákernejšia, naj podzemnej šia forma klamstva; posvätná zámienka „zlepšiť" ľudstvo bola spoznaná ako úskok vycicať krv života, urobiť málokrvným. Morálka ako vampirizmus ... Kto odhalí morálku, odhalí súčasne bezcennosť všetkých hodnôt, na ktoré sa verí alebo verilo; v najuctievanejších, dokonca za svätých vyhlásených typoch ľudí už nevidí nič úctyhodného, vidí v nich najosudnejší druh netvorov, osudných, pretože fascinovali ... Pojem „boha" bol vynájdený ako protikladný pojem k životu - je v ňom všetko škodlivé, otravné, ohováračské, aj celé smrteľné nepriateľstvo proti životu, všetko je to zhrnuté do strašnej jednoty! Pojem „záhrobia", „pravého sveta" bol vynájdený, aby znehodnotil jediný svet, ktorý existuje - aby sa našej pozemskej skutočnosti nenechal nijaký cieľ, nijaký dôvod, nijaká úloha! Pojem „duše", „ducha" a nakoniec dokonca „nesmrteľnej duše" bol vynájdený, aby sa pohrdlo telom, aby sa telo urobilo chorým - „svätým" aby zavládla strašidelná ľahostajnosť vo všetkých veciach, ktoré si v živote zaslúžia vážnosť, v otázkach potravy, bývania, duchovnej potravy, ošetrovania chorých, čistotnosti, počasia! Miesto zdravia „spása duše" - to znamená periodické šialenstvo medzi kŕčmi pokánia a hystériou vykúpenia! Pojem „hriechu" bol vynájdený zároveň s príslušným nástrojom mučenia, pojmom „slobodnej vôle", aby sa pomiatli inštinkty, aby sa z nedôvery voči inštinktom urobila druhá prirodzenosť! V pojmoch „nezištnosti" a „sebazaprenia" sa vytvoril vlastný rozpoznávací znak dekadencie, príťažlivosť škodlivosti, neschopnosť rozpoznať vlastný osoh, sebazničenie brať ako znak hodnoty, ako „povinnosť", ako svätosť", ako „božské" v človeku! Nakoniec - to je najstrašnejšie - v pojme dobrého človeka ujať sa všetkého slabého, chorého, nepodareného, sebou trpiaceho, všetkého, čo má zahynúť -, zákon selekcie přeškrtnutý, ideál vytvorený z protikladu hrdého a podareného, proti ánovraviacemu, proti človeku s istou budúcnosťou a zaručujúcemu budúcnosť - tento človek sa teraz volá zlý ... A tomu všetkému sa verilo ako morálke! -„Rozdrvte nehanebnicu!" -

Pochopili ma ľudia? - Dionýz proti ukrižovanému ...

KONIEC