OČAMI MIZANTROPA

Claude Adrien Helvétius

 

 

O DUCHU

 

ROZPRAVA I

 

O DUCHU AKO TAKOM

 

KAPITOLA I

 

O duchu ako takom

       Ľudia bez prestania diskutujú o tom, čomu sa má hovoriť duch. Všetci si hovoria svoje, lenže si pod týmto slovom nepredstavujú to isté, a tak hovoria, ale sa nedorozumejú.

       Aby sme mohli poskytnúť správnu a presnú ideu tohto slova duch i rozličné významy, v ktorých sa používa, musíme preskúmať predovšetkým ducha ako takého.

       Duch sa považuje buď za dôsledok schopnosti myslenia (a v tomto zmysle je duch iba zbierkou myšlienok určitého človeka), alebo sa pokladá za samotnú schopnosť myslenia.

       Aby sme zistili, čo je duch v tomto druhom význame, musíme poznať príčiny, ktoré vyvolávajú naše idey.

       Máme v sebe dve schopnosti alebo, ak ich môžeme tak nazvať, dve pasívne sily, ktorých existencia sa všeobecne a úplne uznáva.

       Prvá je schopnosť prijímať rozličné dojmy, ktorými na nás pôsobia vonkajšie predmety; nazývame ju telesná citlivosť.

       Druhá je schopnosť uchovávať pocit, ktorý v nás tieto predmety vyvolali: nazývame ju pamäť. Pamäť nie je nič iné ako trvajúci, ale oslabený pocit.

       Lenže tieto schopnosti, ktoré pokladám za príčiny našich myšlienok a ktoré máme spoločné so zvieratami, vyvolali by v nás len veľmi málo ideí, keby neboli späté s určitým telesným ustrojením.

 

       Keby bola príroda zakončila naše zápästie konským kopytom, a nie dlaňami a ohybnými prstami, kto by v takom prípade pochyboval o tom, že by ľudia bez zručnosti, bez obydlia, bez obrany pred zvieratami, úplne zaujatí starosťami ako získať potravu a vyhnúť sa dravej zveri ešte aj teraz blúdili v lesoch ako potulné stáda?[1]

 

       Je samozrejmé, že za takéhoto predpokladu by civilizácia ani v jednej spoločnosti nebola dosiahla taký stupeň dokonalosti, aký dosahuje dnes. Niet národa, ktorý by nebol ostal hlboko pod úrovňou niektorých divošských národov, ktoré nemajú ani dvesto pojmov[2], ani dvesto slov na vyjadrenie svojich ideí a ktorých reč by sa teda nezredukovala, podobne ako reč zvierat, na päť alebo šesť zvukov alebo výkrikov[3], keby sme z nej vylúčili slová, ako luky, šípy, siete a pod., pri ktorých musíme použiť svoje ruky. Z tohto mi vyplýva záver, že citlivosť a pamäť bez určitého telesného ustrojenia by boli u nás iba neplodnými schopnosťami.

 

       Teraz treba preskúmať, či uvedené dve schopnosti skutočne vytvorili všetky naše myšlienky pomocou tohto ustrojenia.

 

       Hádam ešte predtým, než začnem skúmať danú otázku, niektorí sa ma opýtajú, či sú tieto dve schopnosti modifikáciami duchovnej alebo materiálnej substancie. Táto otázka, ktorú kedysi pretriasali filozofi[4] a ktorá sa dnes znovu objavuje, nezapadá celkom do rámca tejto mojej práce. To, čo chcem povedať o duchu, zhoduje sa práve tak s jednou, ako aj s druhou hypotézou. K celej otázke poznamenávam iba toľko, že keby cirkev v tomto ohľade nebola stanovila našu vieru a keby sme sa iba svetlom rozumu mali dostať k poznaniu princípu myslenia, museli by sme sa zhodnúť na tom, že v tejto oblasti sa nijaký názor nedá dokázať, že musíme zvažovať dôvody pre a proti, porovnávať ťažkosti, zamerať sa na čo najväčší počet pravdepodobností, a teda vynášať iba provizórne súdy. Tento problém by bol taký istý ako nekonečné množstvo iných problémov, ktoré možno vyriešiť iba pomocou počtu pravdepodobnosti[5].

 

       Touto otázkou sa teda nebudem viac zaoberať; vraciam sa k svojej téme a hovorím, že telesné pociťovanie a pamäť alebo, presnejšie povedané, iba pociťovanie samo produkuje všetky naše myšlienky. Naozaj, pamäť môže byť iba jedným z orgánov telesného pociťovania. Princíp, ktorý v nás pociťuje, musí byť nevyhnutne princípom, ktorý si pamätá, pretože spomínať, ako to hneď aj dokážem, znamená vlastne pociťovať.

       Keď si prostredníctvom sledu ideí alebo prostredníctvom chvenia, vyvolaného určitými vzruchmi v orgáne môjho ucha, vyvolávam predstavu duba, moje vnútorné orgány musia byť približne v tom istom stave ako vtedy, keď som tento dub videl. Tento stav musí nepochybne vyvolávať nejaký pocit; je teda samozrejmé, že spomínať si znamená pociťovať.

       Po vytýčení tohto princípu ďalej hovorím, že všetka činnosť ducha sa zakladá na našej schopnosti vnímať podobnosti alebo rozdiely, zhody alebo nezhody medzi rozličnými predmetmi. Táto schopnosť však nie je nič iné ako samo telesné pociťovanie; teda všetko sa redukuje na pociťovanie.

       Aby sme sa utvrdili v tejto pravde, skúmajme prírodu. Príroda nám ukazuje predmety; tieto predmety sú v určitom vzťahu k nám i navzájom medzi sebou. Poznanie týchto vzťahov tvorí to, čo nazývame duchom.

 

       Veľkosť tohto ducha sa riadi podľa rozsiahlosti našich vedomostí v tomto smere. Ľudský duch sa dostáva až k poznaniu týchto vzťahov, to sú však hranice, ktoré nikdy neprekračuje. Preto aj všetky slová, ktoré utvárajú rozličné jazyky a ktoré môžeme považovať za zbierku znakov všetkých ľudských myšlienok, pripomínajú nám alebo predstavy — takými slovami sú slová dub, oceán, slnko; alebo označujú idey, t. j. rozličné vzťahy medzi vecami, a to buď jednoduché, ako sú napríklad veľkosť, malosť, alebo zložité, ako sú slová neresť, cnosť; alebo vyjadrujú rozličné vzťahy medzi predmetmi a nami, t. j. vyjadrujú naše pôsobenie na predmety, ako je to v slovách rozbíjam, hĺbim, dvíham; alebo napokon vyjadrujú dojmy, ktoré v nás predmety vyvolávajú, ako je to pri slovách som zranený, ohromený, zdesený.

 

       Ak som v uvedenom texte zúžil význam slova idea, ktoré sa používa v mnohých rozličných významoch, pretože sa takisto hovorí idea stromu, idea cnosti, urobil som tak preto, lebo nejasný význam tohto výrazu môže viesť niekedy k omylom, ktoré sú vždy spôsobené nesprávnym používaním slov.

       Z toho, čo som práve povedal, vyplýva takýto záver: ak všetky slová rozličných jazykov označujú vždy iba predmety alebo vzťahy týchto predmetov k nám a medzi nimi, tak každý duch je porovnaním našich pocitov s našimi ideami, t. j. zaznamenávaním podobností a rozdielov, zhôd a nezhôd, ktoré sú medzi nimi. Pretože súd nie je nič iné ako toto zaznamenávanie alebo aspoň výrok o tomto zaznamenávaní, vyplýva z toho, že všetky operácie ducha sa redukujú na súdy.

       Keď som takto vymedzil danú otázku, teraz preskúmam, či súdiť neznamená pociťovať. Keď posudzujem veľkosť alebo farbu vecí, ktoré sú predo mnou, je samozrejmé, že súd vynesený o rozličných dojmoch, ktoré v mojich zmysloch vyvolávajú tieto predmety, je vlastne iba pocit, že takisto môžem povedať súdim, ako môžem povedať pociťujem, že z dvoch predmetov ten, ktorý nazývam siaha, vyvolá vo mne inakší dojem ako druhý, ktorý nazývam stopa; že farba, ktorú nazývam červená, pôsobí na moje oči ináč ako farba, ktorú nazývam žltá. Z toho uzatváram, že v takomto prípade súdiť vždy znamená iba pociťovať. Niektorí však namietnu: predpokladajme, že by sme chceli vedieť, či treba dať prednosť sile pred veľkosťou predmetov. Môžeme tvrdiť, že aj v tomto prípade súdiť znamená pociťovať? Áno, odpoviem, pretože ak mám vyniesť súd o tejto veci, pamäť mi musí postupne premietnuť obrazy rozličných situácií, do ktorých sa môžem v priebehu svojho života veľmi často dostať. Súdiť znamená v týchto rozličných obrazoch vidieť, že sila mi bude častejšie na úžitok ako veľkosť predmetov. Môžu mi však znovu namietnuť: Môžeme si predstaviť, že súd je iba pocit aj v takom prípade, keď ide o posúdenie, či si máme u kráľa viac ceniť spravodlivosť ako dobrotu?

 

       Náš názor môže byť na prvý pohľad paradoxný. Dokážeme však, že je správny. Predpokladajme, že niekto vie, čo je dobro a čo zlo, a že zároveň vie, že nejaký skutok je lepší alebo horší podľa toho, či viacej alebo menej škodí blahu spoločnosti. Akým spôsobom musí v tomto prípade postupovať básnik alebo rečník, ak má čo naj zreteľnejšie ukázať, že spravodlivosť, ktorá je u kráľa cennejšia ako jeho dobrota, zachováva štátu viacej občanov?

 

       Rečník predvedie predstavám takéhoto človeka tri obrazy. V prvom mu ukáže spravodlivého kráľa, ktorý súdi zločinca a dáva ho popraviť; v druhom mu ukáže dobrého kráľa, ktorý dáva otvoriť celu tohto zločinca a zbavuje ho pút; v treťom mu ukáže toho istého zločinca, ako po prepustení z väzenia berie dýku a ide zavraždiť päťdesiat občanov. Kto by pri pohľade na tieto tri obrazy nepocítil, že spravodlivosť, ktorá smrťou jednotlivca predchádza smrti päťdesiatich ľudí, je u kráľa cennejšia ako dobrota? Tento súd je však v skutočnosti iba pocit. Naskutku, ak v dôsledku návyku spájať určité idey s určitými slovami môžeme, ako to skúsenosť dokazuje, pôsobením určitých zvukov na náš sluch vyvolať u seba približne tie isté pocity, aké by sme zakúsili v prítomnosti predmetov, potom je samozrejmé, že hodnotiť pri výklade týchto troch obrazov kráľovu spravodlivosť vyššie ako jeho dobrotu znamená pociťovať a vidieť, že v prvom obraze obetujeme len jedného človeka, zatiaľ čo v treťom ich dávame päťdesiat zabiť. Z toho vyvodzujem, že každý súd je iba pocit.

 

       Niektorí však namietnu: Treba medzi pocity zaradiť aj také súdy, ktoré sa vynášajú napríklad o väčšej alebo menšej hodnote určitej metódy, ako je povedzme metóda, ktorou si veľa vecí vieme vštepiť do pamäti, metóda abstrakcie alebo metóda analýzy?

 

       Aby sme mohli na túto námietku odpovedať, musíme si najprv vymedziť význam slova metóda. Metóda nie je nič iné ako prostriedok, ktorý používame na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Predpokladajme, že niekto by si chcel vštepiť do pamäti isté veci alebo idey a že náhoda by mu ich tam usporiadala takým spôsobom, že spomienka na nejaký fakt alebo ideu by v ňom vyvolávala spomienku na množstvo iných faktov alebo ideí a že takto by si ľahšie a hlbšie vštepil niektoré veci do pamäti. V takomto prípade súdiť, že tento postup je najlepší, a dávať mu meno metóda znamená povedať, že sme pri pozornosti vyvíjali menšiu námahu, že sme pri štúdiu týmto spôsobom zakúšali menej nepríjemný pocit ako pri hociktorom inom postupe. Spomínať si na nejaký nepríjemný pocit však znamená pociťovať. Teda je samozrejmé, že v tomto prípade súdiť znamená pociťovať.

 

       Predpokladajme ďalej, že geometer chce dokázať pravdivosť určitých geometrických teorém a uľahčiť svojim žiakom ich pochopenie. Zišlo mu na um pre dosiahnutie tohto cieľa viesť žiakov k tomu, aby uvažovali o čiarach bez ohľadu na ich šírku a hrúbku. Súdiť v tomto prípade, že tento prostriedok alebo táto metóda abstrakcie je najvhodnejšia na to, aby jeho žiaci ľahšie pochopili niektoré geometrické teorémy, znamená, že žiaci vynakladajú menej námahy pri pozornosti a že zakúšajú menej nepríjemný pocit, ak používajú túto, a nie inú metódu.

 

       Uveďme posledný príklad. Predpokladajme, že ak každú z tých právd, ktoré sú zahrnuté v nejakej zložitej teoréme, skúmame osobitne, ľahšie pochopíme túto teorému. Súdiť, že spôsob alebo metóda analýzy je najlepšia, aj v tomto prípade znamená, že sme pri pozornosti vynaložili menej námahy a že sme teda pri osobitnom skúmaní každej pravdy, obsiahnutej v tejto zložitej teoréme, zakúšali menej nepríjemný pocit, ako keby sme ich boli chceli pochopiť všetky naraz.

 

       Z toho, čo som povedal, vyplýva, že súdy vynášané o prostriedkoch alebo metódach na dosiahnutie určitého cieľa, ktoré nám poskytuje náhoda, sú vlastne iba pocity a že sa u človeka všetko redukuje na pociťovanie.

       Niekto by mohol namietnuť: Ako sa mohlo až doteraz predpokladať, že schopnosť súdiť je niečo iné ako schopnosť pociťovať? Odpovedám, že sa takto predpokladalo iba preto, lebo sme až doteraz považovali za nemožné nejako ináč vysvetliť určité omyly ducha.

 

       Aby som odstránil tieto ťažkosti, v nasledujúcich kapitolách ukážem, že všetky naše nesprávne súdy a omyly pochádzajú z dvoch príčin, ktoré u nás predpokladajú iba schopnosť pociťovať, a že by teda bolo zbytočné, ba dokonca absurdné predpokladať u nás schopnosť súdiť, ktorá nevysvetľuje nič, čo by sa nedalo vysvetliť aj bez nej. Pristupujem teda k veci a tvrdím, že niet takého nesprávneho súdu, ktorý by nepochádzal buď z našich vášní, alebo z našej nevedomosti.

 

 

KAPITOLA II >>>