OČAMI MIZANTROPA

Claude Adrien Helvétius

 

 

O DUCHU

 

ROZPRAVA I

 

O DUCHU AKO TAKOM

 

KAPITOLA II

 

O omyloch zavinených našimi vášňami

 

       Vášne nás vedú k omylom preto, lebo celú našu pozornosť upierajú iba na jednu stránku predmetu, ktorý nám predvádzajú, a nedovoľujú nám zvážiť ho zo všetkých strán. Istý kráľ túži po titule dobyvateľa. Hovorí: Víťazstvo ma volá až na koniec sveta; budem bojovať, víťaziť, porazím pýchu svojich nepriateľov, ruky im spútam okovami a strach z môjho mena ako nedobytný val bude brániť vstup do môjho kráľovstva. Spitý touto nádejou zabúda, že šťastie je vrtkavé a že víťaz skoro tak isto znáša ťarchu biedy ako porazený. Vôbec necíti, že dobro jeho podda­ných je iba zámienkou pre jeho bojachtivosť a že práve pýcha kuje jeho zbrane a rozvíja jeho zástavy. Celá jeho pozornosť je upriamená len na triumfálny voz a na nádheru triumfálneho pochodu.

 

       Strach, ktorý nie je o nič slabší ako pýcha, má tie isté následky. Vidíme, ako vyvoláva duchov, rozsieva ich okolo hrobiek a predvádza ich zraku vydeseného pútnika v lesných temnotách, ako sa zmocňuje všetkých schopností jeho duše a neponecháva z nich ani jedinú, aby mohla zvážiť absurdnosť príčin tejto zbytočnej hrôzy.

 

       Vášne nielenže nám nedovoľujú všímať si všetky stránky vecí, ktoré sú pred nami, ale nás klamú ešte aj tým, že nám tieto veci ukazujú aj tam, kde nie sú. Je známa historka o farárovi a dáme z lepšej spoločnosti, ktorí počuli o tom, že Mesiac je obývaný, a uverili tomu. S ďalekohľadom v rukách sa pokúsili rozoznať tamojších obyvateľov. Ako prvá hovorí dáma: ,,Ak sa nemýlim, vidím dva tiene. Nakláňajú sa k sebe; nepochy­bujem o tom, že sú to dvaja šťastní zaľúbenci . . ." „Ba ešte čo," odvetil farár, „tie dva tiene, ktoré vidíte, sú veže katedrály." Táto anekdota je veľmi výstižná. Totiž veľmi často vidíme vo veciach iba to, čo si prajeme v nich vidieť, a to takisto na Mesiaci ako na zemeguli; rozličné vášne nás vždy povedú k tomu, že uvidíme na nich buď zaľúbencov, alebo veže. Ilúzia je nevyhnutným dôsledkom vášní; ich silu nám naj­častejšie udáva stupeň zaslepenia, do ktorého nás vrhajú. Veľmi dobre to vystihla istá žena, keď ju milenec prekvapil v objatí svojho soka a ona sa mu odvážila poprieť fakt, ktorého bol svedkom. Milenec jej hovorí: „Čože, až natoľko ste nehanebná?" Ona vykríkla: „Oh, falošník! Vidím, že ma už nemiluješ, pretože viacej veríš tomu, čo vidíš, ako tomu, čo ti ja hovorím." Tento výrok sa hodí nielen na vášeň lásky, ale na všetky vášne. Všetky nás postihujú najhlbšou slepotou. Keď napríklad túžba po sláve vtlačí do rúk dvoch mocných národov zbrane a znepokojení občania sa jeden druhého vypytujú, aké sú najnovšie správy, tak na jed­nej strane ľahko veria dobrým správam a na druhej strane neveria zlým. Koľko ráz už príliš nerozumná dôvera v nevedomých mníchov priviedla kresťanov k popretiu možnosti existencie protinožcov? Nejestvuje storočie ktoré by nejakým smiešnym tvrdením alebo popieraním čohosi neumož­ňovalo nasledujúcemu storočiu, aby ho vysmialo. Hlúposti minulosti len zriedkakedy robia ľudí múdrejšími pri ich nesprávnom počínaní v prítomnosti.

 

       Koniec koncov tie isté vášne, ktoré treba pokladať za zárodok nespo­četných omylov, sú zároveň aj zdrojom nášho poznania. Aj keď nás zavedú falošným smerom, jedine ony nám dávajú silu potrebnú ku chôdzi, jedine ony nás môžu vytrhnúť z nečinnosti a lenivosti, ktoré sú vždy pripravené zmocniť sa všetkých schopností našej duše.

 

       Skúmaním pravdivosti tohto tvrdenia sa však teraz nebudeme zapodievať. Prejdem k druhej príčine našich omylov.

 

 

<<< KAPITOLA I              KAPITOLA III >>>