Helvetius-3 | ocami-mizantropa

Claude Adrien Helvétius

O DUCHU

ROZPRAVA I

O DUCHU AKO TAKOM

KAPITOLA III

O nevedomosti

Do omylu upadáme vtedy, keď sme vo vleku nejakej vášne, keď celú našu pozornosť upierame iba na jednu stránku veci a keď iba na základe tejto jedinej stránky chceme o celej veci vypovedať. Omylov sa ďalej dopúšťame vtedy, keď vypovedáme o nejakej veci, pričom naša pamäť neobsahuje všetky fakty, od porovnania ktorých v danom prípade závisí správnosť našich rozhodnutí. Nie je to preto, že by niektorému človeku chýbal správny duch. Každý dobre vidí to, čo vidí. Nikto však nie je dosť zabezpečený pred svojou nevedomosťou, a preto príliš ľahko uveríme, že to, čo vidíme v nejakej veci, je všetko, čo v nej môžeme vidieť.

Nevedomosť musíme považovať za hlavnú príčinu našich omylov pri riešení všetkých ťažších otázok. Aby sme videli, ako ľahko možno podľahnúť vlastným ilúziám a ako dochádzajú ľudia k celkom opačným výsledkom, aj keď vyvodzujú zo svojich princípov úplne správne závery, vyberiem si ako príklad pomerne zložitú otázku, otázku prepychu, o ktorej sa vynášali veľmi odlišné súdy podľa toho, či ju ľudia skúmali z tej alebo onej stránky.

Pretože slovo prepych je nejasné, nemá presne vymedzený význam a obvykle je iba relatívnym výrazom, najprv treba k slovu prepych v jeho presnom význame priradiť určitú ideu a potom ho definovať vo vzťahu k národu a jednotlivcovi.

V prísne vymedzenom zmysle treba považovať za prepych každú zbytočnosť, t. j. všetko to, čo nie je absolútne nevyhnutné pre záchovu človeka. Keď ide o vyspelý národ a jednotlivcov, z ktorých sa národ skladá, slovo prepych má celkom iný význam; stáva sa úplne relatívnym. Prepych u vyspelého národa znamená používať bohatstvo na to, čo niektorý iný národ, s ktorým ho porovnávame, nazýva zbytočnosťami. To je prípad Anglicka v pomere k Švajčiarsku.

U jednotlivca prepych takisto znamená používať bohatstvo na to, čo vzhľadom na postavenie, ktoré tento človek v štáte zaujíma, a vzhľadom na krajinu, v ktorej žije, musíme nazvať zbytočnosťami. Takýmto bol napríklad Bourvalaisov prepych.

Po tejto definícii sa pozrime, z akých rozličných hľadísk posudzovali prepych národy, ak ho jedny považovali za užitočný pre štát a druhé za škodlivý.

Prví si všímali manufaktúry, ktoré vytvára prepych a v ktorých cudzinec ochotne zamieňa svoje poklady za zručnosť daného národa. Vidia, ako zväčšovanie bohatstva prináša so sebou zväčšovanie prepychu a zdokonaľovanie spôsobov, ktoré sú schopné ho uspokojiť. Storočie prepychu sa im javí ako obdobie veľkosti a moci štátu. Hovoria, že hojnosť peňazí, ktoré prepych predpokladá a so sebou prináša, robí národ šťastným doma a obávaným navonok. Za peniaze sa najíma veľké množstvo vojska, stavajú sa sklady, budujú arzenály, získava sa a udržiava spojenectvo s mocnými vladármi a za peniaze napokon určitý národ nielenže môže odolávať početnejším, a teda v skutočnosti mocnejším národom, ale dokonca môže nad nimi vládnuť. Ak prepych robí štát obávaným navonok, aké šťastie mu prináša doma? Zušľachťuje mravy, prináša nové potešenia, a tým zabezpečuje veľkému množstvu robotníkov prostriedky na živobytie. Vzbudzuje blahodarnú žiadostivosť, vytrhávajúcu ľudí z nečinnosti, z nudy, ktorú musíme pokladať za najrozšírenejšiu a najhoršiu chorobu ľudstva. Všade rozsieva životodarné teplo, vlieva život do všetkých orgánov štátu, oživuje priemysel, otvára prístavy, konštruuje lode, vedie ich cez oceán a napokon sprístupňuje všetkým ľuďom produkty a bohatstvá, ktoré skúpa príroda zatvára do hlbín mora, do priepastí zeme alebo rozsieva pod tisícmi rozličnými podnebiami. Zhruba pod týmto zorným uhlom vidia prepych tí, ktorí ho považujú za užitočný pre štáty.

Pozrime sa teraz na stanovisko, z ktorého skúmajú prepych tí filozofi, čo ho považujú za neblahý pre národy.

Blaho národov závisí od ich domáceho šťastia a takisto od rešpektu ktorý si vynucujú za hranicami.

Čo sa týka prvého bodu, podľa nás títo filozofi povedia, že prepych a bohatstvá, ktoré prepych prináša štátu, mohli by urobiť občanov tohto štátu iba vtedy šťastnejšími, keby boli tieto bohatstvá rovnomernejšie rozdelené a keby si každý mohol zabezpečiť tie radosti zo života, ktorých sa pre svoju chudobu musí zriekať.

Prepych teda ako taký nie je škodlivý, škodí len ako dôsledok veľkých rozdielov v bohatstve občanov.(6)

Preto prepych, ak bohatstvo nie je príliš nerovnako rozdelené, nikdy nie je nadmerný. Zväčšuje sa však úmerne k hromadeniu bohatstva v nepatrnom počte rúk. Napokon keď sa národ rozdelí na dve triedy, z ktorých jedna sa topí v nadbytkoch a druhá nemá ani to najpotrebnejšie, dostáva sa do svojho posledného štádia.

Keď veci dospejú až k tomuto bodu, stav národa je o to ťažší, že je neriešiteľný. Ako je možné za takejto situácie znovunastoliť nejakú majetkovú rovnosť občanov? Bohatý človek nakúpi veľké panstvá; pretože vie využívať ťažkosti svojich susedov, v krátkom čase pripojí k svojmu panstvu veľké množstvo malých majetkov. Len čo sa počet vlastníkov zníži, počet nádenníkov stúpne. Keď počet nádenníkov natoľko vzrastie, že bude viac robotníkov ako práce, s hodnotou nádenníka to bude tak isto ako s kurzom každého druhu tovaru, ktorého cena sa znižuje, len čo sa tovar stáva bežným. Ináč bohatý človek, ktorý má viacej prepychu ako bohatstva, usiluje sa znížiť dennú mzdu a dávať nádenníkovi len taký plat, ktorý je nevyhnutný pre zachovanie jeho života.[7]

Bieda núti nádenníka, aby sa s tým uspokojil. No len čo ochorie alebo sa mu zväčší rodina, pre nedostatok zdravej a výdatnej stravy sa stáva nevládnym, zomiera a zanecháva štátu rodinu žobrákov. Aby sa predišlo takémuto nešťastiu, bolo by treba urobiť nové rozdelenie pôdy, rozdelenie aj tak vždy nespravodlivé a prakticky neuskutočniteľné. Je teda zrejmé, že len čo sa prepych dostane do určitej fázy, stáva sa celkom nemožným zaviesť akúkoľvek majetkovú rovnosť občanov. Boháči odchádzajú s bohatstvom do miest, kde ich priťahujú zábavy a luxusné výrobky, zatiaľ čo vidiek pustne a chudobnie. Sedem alebo osem miliónov ľudí sa topí v biede[8], zatiaľ čo päť alebo šesť tisíc si žije v nadbytku, ktorý ich robí nenávidenými, ale pritom nie šťastnými.

Naozaj, čím môže prispieť k šťastiu človeka veľmi alebo nie veľmi skvelé stolovanie? Nestačí mu, ak čaká na hlad, prispôsobuje svoje cvičenia alebo dĺžku prechádzok nie príliš dobrému vkusu svojho kuchára, aby potom na výbornú ohodnotil každé jedlo, ktoré nie je odporné? Napokon nevyhne sa v dôsledku svojej striedmosti a telesného cvičenia všemožným chorobám, ktoré zapríčiňuje maškrtnosť, podnecovaná dobrou stravou? Šťastie teda nezávisí od vynikajúcej stravy.

Nezávisí ani od nádherného odevu ani od ekvipáže. Ak sa niekto objaví na verejnosti vo vyšnurovanom obleku alebo na vyblýskanom koči, ešte nepociťuje telesný pôžitok, ktorý je jediným skutočným pôžitkom. Nanajvýš cíti pôžitok z pýchy. Možno, že by stratu tohto pôžitku neznášal, no táto slasť sama osebe je bez akejkoľvek chuti. Boháč tým, že vystavuje na obdiv svoj prepych, nezväčšuje svoje šťastie, ale iba uráža ľudstvo a chudáka, ktorý porovnáva handry biedy s odevom hojnosti a ktorý usudzuje, že medzi šťastím boháča a jeho vlastným nie je o nič menší rozdiel ako medzi ich oblečením. Pri takejto príležitosti si znovu bolestne pripomína starosti, ktoré ho tlačia, a takto je zbavovaný aj poslednej úľavy bedára, totiž dočasného zabudnutia na vlastnú biedu.

Je teda isté, pokračujú títo filozofi, že prepych nikomu neprináša šťastie, a ak sú medzi občanmi čo do bohatstva príliš veľké rozdiely, je predpokladom biedy väčšiny z nich. Teda národ, ktorý žije v prepychu, doma nie je šťastný. Pozrime sa, či si ho vážia za hranicami.

Hojnosť peňazí, ktoré prináša štátu prepych, vytvára na prvý pohľad klamnú predstavu. Takýto štát je na istý čas mocným štátom. Lenže tieto výhody, ak predpokladáme, že nezávisle od šťastia občanov môžu existovať nejaké výhody, sú, ako poznamenáva Hume, iba dočasnými výhodami. Tak isto ako more, ktoré striedavo odkrýva a zalieva tisícky rozličných pláží, aj bohatstvo musí postupne prejsť tisíckami rozličných krajín. Ak niektorý národ krásou výrobkov zo svojich manufaktúr a dokonalosťou luxusných predmetov stiahne k sebe peniaze susedných národov, je samozrejmé, že ceny potravín a pracovnej sily musia u tých schudobnených národov nevyhnutne klesnúť. Ak tieto národy vezmú bohatému národu niekoľkých remeselníkov a robotníkov, takisto ho môžu ochudobniť, lebo mu budú lacnejšie dodávať tovar, ktorým ich on zásoboval.[9]

No len čo sa v štáte, ktorý si navykol na prepych, začne pociťovať nedostatok peňazí, začne sa národom tohto štátu opovrhovať.

Aby sme sa toho vyvarovali, mali by sme sa priblížiť jednoduchému spôsobu života; no morálka, ako aj zákony tomu zabraňujú. A preto aj obdobie najväčšieho prepychu nejakého národa je obyčajne obdobím, keď je národ svojmu pádu a poníženiu najbližšie. Blahobyt a zdanlivú pomoc, ktorú prepych na krátky čas poskytuje národom, možno prirovnať k prudkým horúčkam, vlievajúcim pri záchvate neuveriteľnú silu chorému, ktorého ničia. Ako sa však zdá, znásobujú sily človeka len preto, aby ho po skončení záchvatu zbavili aj týchto síl aj života. Spomínaní filozofi ďalej povedia: aby sme sa presvedčili o tejto pravde, skúmajme, čo robí nejaký národ váženým u jeho susedov. Nepochybne tu hrá úlohu počet, zdatnosť občanov, ich vlastenecký cit a napokon aj ich odvaha a udatnosť.

Pokiaľ ide o počet občanov, vieme, že krajiny vyznačujúce sa prepychom nepatria medzi najľudnatejšie. Švajčiarsko má na tej istej rozlohe viacej obyvateľov ako Španielsko, Francúzsko alebo dokonca Anglicko.

Ničenie ľudí, ktoré rozsiahle obchodovanie nevyhnutne privodzuje[10], nie je jedinou príčinou vyľudňovania týchto krajín. Prepych plodí tisíce iných takých príčin, pretože sústreďuje bohatstvo do veľkomiest, ponecháva vidiek v biede, podporuje despotizmus, a tým aj zvyšovanie pôžičiek, a napokon umožňuje bohatým národom získavať pôžičky[11], ktoré môžu potom len tak splatiť, že národ zaťažia daňami. Tieto rozličné príčiny vyľudňovania tým, že uvrhujú celú krajinu do biedy, nevyhnutne musia oslabiť telesnú konštitúciu jej obyvateľstva. Národ, ktorý sa oddal prepychu, nie je nikdy silným národom. Niektorých jeho občanov zmäkčuje nadbytok, druhých zase ničí nedostatok.

Ak divošské alebo chudobné národy, ako poznamenáva rytier Folard, stoja v tomto ohľade oveľa vyššie ako národy, ktoré prepadli prepychu, je to preto, že roľník je u chudobných národov často bohatší ako u bohatých, že napr. švajčiarsky roľník si lepšie žije ako francúzsky[12].

Pre zdravý telesný vývin je potrebná jednoduchá, no pritom zdravá a hojná strava, výdatný, ale nie vyčerpávajúci telesný pohyb, návyk znášať sezónne výkyvy počasia; návyk, čo nadobúdajú roľníci, ktorí sú preto oveľa spôsobilej ší znášať vojnové útrapy ako továrenskí robotníci, zväčša privyknutí usadlému spôsobu života. Práve z chudobných národov sa vytvárajú tie únave nepodliehajúce armády, ktoré pozmeňujú osudy ríš.

Aký obranný val môže proti týmto národom postaviť krajina, ktorá sa oddala prepychu a zmäkčilosti? Nemôže sa im rovnať ani počtom ani silou svojich obyvateľov. Hovorí sa, že láska k vlasti môže nahradiť počet a silu jej občanov. Kto je však v takejto krajine schopný mať túto lásku k vlasti? Stav roľnícky, ktorý tvorí sám osebe dve tretiny každého národa, je tam zbedačený; stav remeselnícky nevlastní nič; remeselník si zvykol na predstavu premiesťovania, a pretože ho premiesťujú z jeho dediny do manufaktúry alebo do dielne a z tej zase do inej, nemôže nadobudnúť vzťah ani k jednému miestu. Keďže skoro všade má zabezpečenú existenciu, musí sa pokladať nie za občana nejakej krajiny, ale za svetoobčana.

Teda takýto národ sa nadlho nemôže vyznačovať svojou udatnosťou, pretože udatnosť národa je obyčajne buď dôsledok telesnej zdatnosti, slepej dôvery vo vlastné sily, zatajujúcej ľudom polovicu nebezpečenstva, ktorému sa vystavujú, alebo dôsledok veľkej lásky k vlasti, ktorá ich vedie k pohŕdaniu nebezpečenstvom. Prepych však časom umŕtvuje tieto dva pramene udatnosti[13]. Keby sme žili za oných barbarských čias, keď sa národy uvrhávali do otroctva a mestá sa prenechávali rabovaniu, možno, že by zištnosť vytvorila tretí prameň udatnosti. Pretože vojaka dnes už takéto pohnútky nepovzbudzujú, môže ho povzbudzovať iba to, čo nazývame sláva. Túžba po sláve však vyhasína v každom národe, ktorý zahorí láskou k bohatstvu[14]. Darmo by sme povedali, že bohaté národy aspoň na šťastí a rozkošiach získajú to, čo stratia na cti a udatnosti. Sparťan[15] nebol menej šťastný ako Peržan a prví Rimania, ktorých za udatnosť odmeňovali nejakými potravinami, vôbec nezávideli Crassovi jeho osud.

Caius Duillius, ktorého na príkaz senátu každý večer odprevádzali domov pri svetle fakieľ a za zvuku fláut, iste bol na tento drsný koncert aspoň taký vnímavý ako my na najkrajšiu sonátu. Aj keď pripustíme, že bohaté národy si zadovažujú niektoré veci zabezpečujúce pohodlie, ktoré chudobné národy nepoznajú, kto ich bude využívať? Ich výhody bude užívať malý počet privilegovaných a bohatých ľudí, ktorí sa vydávajú za celý národ a na základe svojho blahobytu vyvodzujú, že roľník ;e šťastný. Ale aj keby bol tento blahobyt rozdelený medzi väčší počet občanov, akú cenu by mali niektoré výhody v porovnaní s tými, ktoré poskytuje chudobným národom silný, odvážny a otroctvu nepriateľský duch? Národy, v ktorých sa udomácni prepych, stanú sa skôr či neskôr obeťou despotizmu: nastavujú svoje slabé a hlúpe ruky putám, ktorými ich chce tyranstvo zaťažiť. Ako sa tomuto vyhnúť? V týchto národoch jedni žijú v pôžitkárstve, a pôžitkárstvo ani nemyslí ani nepredvída, druhí sa topia v biede, a naliehavé potreby, ktoré sú zamerané iba na :o, ako samy seba uspokojiť, nepozdvihnú svoj pohľad až k slobode. V despotizme patria bohatstvá týchto národov ich pánom; v republikánskom zriadení patrí bohatstvo mocným, ako sú udatné národy, ktoré s nimi susedia.

Rimania mohli povedať Kartágincom: ,,Prineste nám svoje poklady, patria nám! Rím i Kartágo chceli zbohatnúť, ale na dosiahnutie tohto cieľa si zvolili odlišné cesty. Zatiaľ čo vy ste podporovali zručnosť svojich občanov, zakladali manufaktúry, pokrývali more loďami, išli poznávať neobývané pobrežia a sústreďovali všetko zlato zo Španielska a z Afriky, my múdrejší sme otužovali svojich vojakov voči vojnovým útrapám a zvyšovali ich udatnosť, pretože sme vedeli, že usilovný pracuje iba pre udatného. Nadišiel čas, aby sme sa veselili; odovzdajte nám majetky, ktoré nie ste schopní ubrániť!" Aj keď Rimania nepredniesli takúto reč, ich konanie dokazuje, že ich zmýšľanie bolo také, aké predpokladá uvedený prejav. Chudoba Ríma musela rozkazovať bohatstvu Kartága a musela mať v tomto smere výhody, ktoré mali skoro všetky chudobné národy pred národmi bohatými. Nevideli sme víťazstvo striedmej Lakedaimónie nad bohatými a obchodníckymi Aténami? Nevideli sme, ako šliapali Rimania po zlatých žezlách Ázie? Nevideli sme, ako boli pokorené alebo aspoň ponížené Egypt, Fenícia, Tyros, Sidon, Rhodos, Janov, Benátky takými národmi, ktoré nazývali barbarskými? Ktovie, či jedného dňa neuvidíme, ako bohaté Holandsko, ktoré je vnútorne menej šťastné než Švajčiarsko, kladie svojim nepriateľom aj menej silný odpor? Z takéhoto zorného uhla sa javí prepych tým filozofom, ktorí ho považujú za neblahý pre národy.

Z toho, čo som povedal, vyplýva záver, že aj keď ľudia dobre vidia to, na čo sa dívajú, a zo svojich princípov vyvodzujú veľmi správne závery, predsa často dochádzajú k protichodným výsledkom, pretože nemajú v pamäti všetky veci, z porovnania ktorých má vyplynúť hľadaná pravda.

Podľa mňa netreba hovoriť o tom, keď som už otázku prepychu postavil takto z dvoch rozličných hľadísk, že si vôbec nenárokujem rozhodnúť, či je prepych pre štáty skutočne škodlivý alebo užitočný. Aby sme mohli tento morálny problém správne vyriešiť, museli by sme ísť do detailov, ktoré nesúvisia s mojou témou.

Týmto príkladom som chcel iba dokázať, že v takých otázkach, ktoré sú zložité a pri ktorých usudzujeme bez vášne, vždy sa mýlime iba z nevedomosti, t. j. myslíme si, že tá stránka, ktorú na veci vidíme, je všetko, čo sa na tejto veci vidieť dá.

<<< KAPITOLA II KAPITOLA IV >>>

<<< KAPITOLA II

KAPITOLA IV >>>

>>> obsah <<<

____________________________________________

Vysvetlivky

6) Prepych uvádza peniaze do obehu, pretože ich vyťahuje z trezorov, kde by mohla hromadiť lakomosť. Niektorí ľudia preto hovoria, že práve prepych znovunastoluje majetkovú rovnosť občanov. Ja na to odpovedám, že prepych vôbec nemá tento účinok. Vždy predpokladá príčinu nerovnosti bohatstva občanov. Táto príčina, ktorá robí jedných bohatými, musí vytvoriť nových boháčov, len čo prepych tých prvých majetkove zničí. Keby sme zlikvidovali túto príčinu nerovnosti bohatstva, spolu s ňou by zmizol aj prepych. To, čo nazývame prepychom, nejestvuje v krajinách, kde sú majetky občanov približne rovnaké. K tomu, čo som povedal, ešte dodávam, že ked už nerovnosť majetku existuje, sám prepych je do istej miery príčinou ustavičnej reprodukcie prepychu. Skutočne, každý človek, ktorý sa svojím prepychom majetkove ničí, najväčšiu časť svojho bohatstva prevádza do rúk výrobcov prepychu, ktorí sa obohacujú na úkor veľkého množstva márnotratníkov, stávajú sa boháčmi a ničia sa tým istým spôsobom. To, čo sa dostáva zo zvyškov toľkých majetkov späť na vidiek, môže predstavovať iba nepatrnú časť, pretože produkty pôdy sú určené pre širokú spotrebu ľudí a nikdy nemôžu prekročiť určitú cenu.

Je to inak, len čo sa tie isté produkty dostanú do manufaktúr a použijú v priemysle. Vtedy získajú hodnotu, ktorú určuje iba fantázia, a ich cena sa stáva nadmernou. Prepych teda vždy musí ponechať peniaze v rukách svojich výrobcov, dať ich do obehu vždy v tej istej triede Iudí, a tým spôsobom udržiavať trvalú nerovnosť bohatstva občanov.

7) Bežne sa myslí, že vidieckych ľudí ničí práca na panskom, dane, a najmä daň z hlavy. Súhlasím s tým, že tieto dane sú veľmi ťažké, no nesmieme si predstavovať, že by samo zrušenie daní podstatne zlepšilo situáciu sedliakov. V mnohých provinciách je denná mzda osem sou. Ak z týchto osem sou odpočítame cirkevnú daň, t. j. okolo 90 sviatkov a nedieľ a asi 30 dní v roku, keď je robotník chorý, bez práce alebo, robí na panskom, ostane mu iba šesť sou na deň. Kým je slobodný, tak týchto šesť sou by malo stačiť na výdavky: mal by sa za ne stravovať, šatiť, platiť byt. Len čo sa ožení, týchto šesť sou mu nemôže stačiť, pretože v prvých rokoch manželstva žena. je celkom zaujatá opaterou a pridájaním detí a nemôže zarábať. Predpokladajme teraz,, že nádenníka úplne oslobodíme od dane z hlavy, t. j. že dostane o päť alebo šesť frankov viac. Mohol by denne utratiť zhruba o štvrť sou viacej, ale tento groš by určite nič nezmenil na jeho situácii. Čo by teda bolo treba urobiť, aby sa jeho situácia zlepšila? Musela by sa podstatne zvýšiť cena pracovného dňa. Aby sa to dosiahlo, zemepáni by museli normálne žiť na svojich pozemkoch a tak, ako to robili ich otcovia, odmeňovať služby svojich služobníkov niekoľkými podarovanými jutrami pôdy. Počet vlastníkov by postupne vzrástol, zatiaľ čo počet nádenníkov by klesol; pretože by ich bolo menej, predávali by svoju prácu drahšie.

8) Je zaujímavé, že krajiny známe svojím prepychom a civilizáciou sú krajinami s najväčším počtom takých ľudí, ktorí sú nešťastnejší ako divošské národy, natoľko zaznávané civilizovanými národmi. Kto by pochyboval o tom, že divoch je na tom lepšie ako roľník? Divoch sa nemusí báť väzenia, prílišnej ťarchy daní, týrania zo strany šľachtica alebo svojvôle intendantovho zmocnenca; nie je sústavne ponižovaný a ohlupovaný každodennou prítomnosťou ľudí, ktorí sú bohatší a mocnejší ako on sám; žije bez nadriadeného, bez otroctva, je statnejší ako roľník, pretože je šťastnejší, žije v šťastnej rovnosti, a predovšetkým v neoceniteľnom blahu slobody, ktorej sa tak márne dožaduje väčšina národov.

V civilizovaných krajinách umenie zákonodarstva sa často zakladalo iba na tom. že nútilo veľké množstvo ľudí rozmnožovať blaho niekoľkých; že pre toto Udržiavalo masy v útlaku a vo vzťahu k nim porušovalo všetky ľudské práva.

Opravdivý zákonodarný duch by sa však mal starať iba o všeobecné blaho. Možno, že by bolo treba ľudí priblížiť pastierskemu spôsobu života, aby sa im toto blaho zabezpečilo; možno, že nás v tomto ohľade objavy v zákonodarstve privedú k bodu, z ktorého sa pôvodne vyšlo. Nie že by som chcel rozhodovať v tejto otázke, ktorá je taká chúlostivá a vyžadovala by si veľmi hlboké skúmanie, priznávam sa však, že je veľmi prekvapujúce množstvo rozličných foriem vlády ustanovených predovšetkým pod zámienkou verejného blaha a že to množstvo zákonov a nariadení je U väčšiny národov pre ľudí iba nástrojom biedy. Možno, že sa tomuto nešťastiu nedá vyhnút bez toho, že by sme sa vrátili k omnoho jednoduchším mravom. Veľmi dobre cítim, že v takom prípade by bolo potrebné vzdať sa veľkého množstva záľub, s ktorými sa nedá tak ľahko rozlúčiť; lenže táto obeť by bola povinnosťou, keby si to vyžadovalo všeobecné blaho. Nie sme dokonca oprávnení predpokladať, že vrcholné šťastie niekoľkých jednotlivcov sa vždy viaže na biedu obrovskej väčšiny? Túto pravdu výstižne vyjadrujú nasledujúce dva verše o divochoch:

U nich je všetko spoločné, u nich je všetko rovné,

pretože nemajú paláce, nemajú nemocnice.

9) To, čo hovorím o obchode s luxusným tovarom, nemožno aplikovať na každý druh obchodu. Bohatstvo, ktoré prinášajú štátu manufaktúry a zdokonalená výroba luxusných predmetov, je iba dočasné a nezvyšuje blahobyt jednotlivcov. Ináč je to s bohatstvom, ktoré prináša obchod s tovarom takzvanej dennej spotreby. Tento obchod predpokladá prvotriedne obrábanie pôdy, jej rozdelenie na veľké množstvo malých majetkov, a teda omnoho menšiu nerovnosť v rozdelení bohatstva. Dobre viem, že aj obchod s potravinami musí po istom čase zaviniť veľmi veľké disproporcie v majetkových pomeroch občanov a priniesť so sebou prepych, ale možno, že v takomto prípade by sa dal rast prepychu zastaviť. Aspoň možno tvrdiť, že bohatstvo sa v niekoľkých rukách oveľa pomalšie sústreďuje, pretože vlastníci sú zároveň aj dorábateľmi aj obchodníkmi a pretože počet vlastníkov je väčší a počet nádenníkov menší, môžu si, ako som to povedal v predošlej poznámke, keďže sú vzácnejší, stanovovať zákon, určovať cenu pracovného dňa a požadovať taký plat, aby mohli aj so svojimi rodinami slušne vyžiť. Takto sa každý podieľa na bohatstve, ktoré prináša štátu obchod s potravinami. Dodávam ešte, že tento obchod nepodlieha takým prevratným zmenám ako obchod s luxusnými výrobkami. Určitá výroba alebo určité umenie vyrábať ľahko prechádza z jednej krajiny do druhej, ale koľko času treba na to, aby sme premohli nevedomosť a lenivosť roľníkov a priviedli ich k tomu, aby začali pestovať novú plodinu! Udomácnenie novej plodiny v určitej krajine si vyžaduje veľkú starostlivosť a výdavky, a preto sa výhody z obchodu skoro vždy musia prenechať tej krajine, v ktorej spomínaná plodina rastie prirodzene a v ktorej sa oddávna pestuje.

V istom prípade však, možno neskutočnom, mohla by sa výstavba manufaktúr a obchod s luxusnými predmetmi považovať za veľmi užitočné. Napríklad keby rozloha a úrodnosť určitej krajiny neboli úmerné počtu obyvateľstva, t. j. keby určitý štát nemohol uživiť všetkých svojich občanov. Národ, ktorý nebude môcť obývať napríklad takú krajinu, ako je Amerika, bude mať v spomínanom prípade iba dve východiská: alebo vyslať kolonizátorov, aby spustošili susedné krajiny a usadili sa ako niektoré národy so zbraňou v ruke v tých krajinách, ktoré sú dostatočne úrodné, aby ho uživili, alebo postaviť manufaktúry, donútiť susedné národy kupovať v nich vyrobený tovar a výmenou zaň dodávať mu potraviny, potrebné na výživu určitého počtu obyvateľstva. Z týchto dvoch spôsobov ten druhý je bezpochyby humánnejší. Nech je osud zbraní akýkoľvek, každý kolonizátor, či víťaz alebo porazený, ak vkročí do nejakej krajiny so zbraňou v ruke, rozsieva v nej určite viac zármutku a zla, ako môže spôsobiť vyberanie nejakého poplatku, ktorý sa vymáha skôr ľudskosťou ako silou.

10) Toto ničenie ľudí je také veľké, že si nemôžeme bez hrôzy spomenúť na to ničenie ľudí, ktoré predpokladá náš obchod s Amerikou. Ľudskosť, ktorú riadi láska k ľuďom, si vyžaduje, aby som pri obchodovaní s černochmi považoval za nešťastie takisto smrť svojich krajanov, ako aj smrť mnohých Afričanov, ktorých k boju povzbudzuje nádej, že získajú zajatcov a vymenia ich za náš tovar. Ak vezmeme do úvahy počet ľudí, ktorí zahynú v boji a pri preprave z Afriky do Ameriky, a pripočítame k tomu počet černochov, ktorí sa po príchode na miesto určenia stávajú obeťou rozmaru, zištnosti a ľubovôle svojho pána, keď k tomu počtu pripočítame počet občanov, ktorí zahynú ohňom, utopením alebo na skorbut, a napokon námorníkov, ktorí zomierajú za svojho pobytu na Santo Domingu, či už následkom chorôb, ktoré vyvoláva zvláštny ráz tohto podnebia, alebo na následky voľných mravov, ktoré sú v tejto krajine vždy veľmi nebezpečné, tak sa nakoniec zhodneme na tom, že do Európy nepríde ani jediný sud cukru, ktorý by nebol skropený ľudskou krvou. Nájde sa však človek, ktorý by sa pri pohľade na nešťastia zavinené výrobou a vývozom zriekol tejto potraviny a ktorý by sa vzdal pôžitku vykúpeného slzami a smrťou toľkých nešťastníkov? Radšej odvráťme zrak od tohto smutného divadla, ktoré prináša ľudstvu takú hanbu a nešťastie.

11) Holandsko, Anglicko a Francúzsko sú zadĺžené, zatiaľ čo Švajčiarsko nemá nijaký dlh.

12) Grotius hovorí, že národu nestačí mať všetko, čo potrebuje na živobytie a existenciu; musí mať túto existenciu aj spríjemnenú.

13) V dôsledku toho sa vojenský duch vždy pokladal za nezlučiteľný s duchom obchodným; nie preto, že by sa nedali do určitej miery zladiť, ale preto, že v politike sa dá tento problém iba veľmi ťažko vyriešiť. Tí, čo doteraz písali o obchode, uvažovali o ňom ako o izolovanej otázke, pričom si dosť dobre neuvedomili, že všetko má svoje dôsledky, že pri riadení nejestvuje absolútne izolovaná otázka a že zásluha každého autora sa v tejto oblasti zakladá na tom, že vie spojiť všetky úseky riadenia. Neuvedomili si napokon to, že štát je mechanizmus, ktorým hýbe tisíce pružín a že silu týchto pružín treba úmerne zmenšovať alebo zväčšovať podľa ich vzájomnej súhry a vo vzťahu k účinku, ktorý chceme docieliť.

14) Netreba upozorňovať na to, že prepych je v tomto ohľade nebezpečnejší pre národ žijúci na pevnine ako pre národy žijúce na ostrove, pretože hradbami sú im lode a vojakmi námorníci.

15) Keď raz pred Alkibiadom vychvalovali Sparťanov, odpovedal: „Čo sa tomu čudujete? Vedú taký biedny život, že im neostáva nič iné ako ponáhľať sa zomrieť." Toto vtipkovanie bolo vtipkovaním mladíka, ktorý bol vychovaný v prepychu. Alkibiades sa však mýlil; Lakedaimónčan nezávidel Aténam blahobyt. To pohlo istého antického mysliteľa k výroku, že bolo sladšie žiť, tak ako Sparťania, v tieni dobrých zákonov než žiť, tak ako Sybariti, v tieni lesíkov.