OČAMI MIZANTROPA

Claude Adrien Helvétius

 

 

O DUCHU

 

ROZPRAVA I

 

O DUCHU AKO TAKOM

 

KAPITOLA IV

 

O zneužívaní slov

     

       Ďalšia príčina omylov, ktorá tiež vyplýva z nevedomosti, je zneužívanie slov a nejasnosť ideí, ktoré k nim priraďujeme. Locke tak vydarene spra­coval túto tému, že ja si dovoľujem hovoriť o nej len preto, aby som od jej skúmania ušetril tých čitateľov, ktorí dielo tohto filozofa nemajú tak čerstvo v pamäti.

 

       Descartes už pred Lockom povedal, že peripatetici, ktorí sa skrývajú za nejasnosť slov, veľmi sa podobajú slepcom, ktorí chcú dosiahnuť rov­naké podmienky boja, a preto vtiahnu vidiaceho človeka do tmavej jaskyne. Ešte dodal, že ak tento človek osvetlí jaskyňu, ak donúti peripatetikov, aby spájali slová, ktoré používajú, s jasnými predstavami, tak zaručene vyhrá. Chcem teda, tak ako Descartes a Locke, dokázať, že zneužívanie slov a neznalosť ich pravého významu je v metafyzike a v morálke, ak môžem tak povedať, labyrint, kde už často poblúdili aj najväčší géniovia. Vezmem si ako príklad niekoľko takých slov, ktoré boli príčinou najdlhších a najprudších sporov medzi filozofmi. Takýmito slovami sú v metafyzike hmota, priestor a nekonečno.

 

       Odjakživa raz sa tvrdilo, že hmota cíti, druhý raz zase, že necíti, a na túto tému sa veľmi dlho a pritom veľmi povrchne diskutovalo. Ľudia iba veľmi neskoro zbadali, že sa treba spýtať, o čom sa vlastne hádajú, a že slovo hmota treba spájať s presnou predstavou. Keby sa bol hneď na začiatku určil presný význam tohto slova, bolo by sa zistilo, že ľudia sú, ak možno tak povedať, tvorcami hmoty, že hmota nie je bytie, že v prírode sú iba jednotliviny, ktorým sa dáva meno predmety, a že pod týmto slovom hmota možno rozumieť iba súhrn vlastností, ktoré sú spoločné všetkým predmetom. Po takomto vymedzení slova ide iba o zistenie, či rozpriestranenosť, tuhosť, nepriestupnosť sú jediné vlastnosti spoločné všetkým predmetom a či objav nejakej sily, ako je napríklad príťažlivosť, nemôže viesť k domnienke, že telesá majú ešte nejaké ďalšie neznáme vlastnosti, napríklad schopnosť pociťovať, ktorá sa síce prejavuje iba v organizovaných telách živočíchov, no mohla by byť spoločná všetkým jednotlivinám. Keby sa otázka obmedzila na tento bod, uvedomí: by sme si, že ak, prísne vzaté, nemožno dokázať, že všetky predmety absolútne necitlivé, tak ani jeden človek, ktorý v tejto veci nie je osvie­tený zjavením, nemôže rozhodnúť o tejto otázke ináč ako vypočítavaním a porovnávaním pravdepodobnosti tohto názoru s pravdepodobnosťou ná­zoru opačného.

 

       Pre zakončenie tejto dišputy teda vôbec nebolo potrebné budovať rozličné konštrukcie sveta, strácať sa v kombináciách možností a vyna­kladať duševné úsilie, ktoré vyústilo a nevyhnutne muselo vyústiť iba vo viac-menej dômyselných omyloch. Naozaj (nech mi je dovolené po­znamenať to na tomto mieste), ak máme z pozorovania vyťažiť maximum, musíme kráčať iba s ním, zastaviť sa v tej chvíli, keď strácame jeho oporu, a mať odvahu priznať si, že naskutku nevieme, čo ešte nemožno vedieť.

 

       Poučení z omylov veľkých ľudí, ktorí žili pred nami, musíme cítit, že naše znásobené a nazhromaždené pozorovania sotva stačia na utvo­renie niektorých čiastočných systémov, zahrnutých do všeobecného systému; že až doteraz sa vesmírny systém vyvodzoval z hlbín predstavivosti a že ako my máme vždy len oklieštené zprávy z krajín, ktoré sú od nás vzdialené, tak aj filozofi majú iba oklieštené zprávy o systéme sveta. Neprestajne budú s veľkým dôvtipom a dômyslom chrliť iba bájky až dotiaľ, kým im čas a náhoda neposkytnú všeobecný fakt, na ktorý sa všetci ostatní môžu odvolať.

 

       To, čo som povedal o slove hmota, tvrdím aj o slove priestor: väčšina filozofov urobila z neho bytie a neznalosť významu tohto slova zavdala príčinu k dlhým sporom.(16) Boli by ich skrátili, keby boli filozofi dané slovo spájali s určitou jasnou predstavou, pretože v tomto prípade by sa boli zhodli, že abstraktne ponímaný priestor je čisté nič; že priestor u vecí je to, čo nazývame rozpriestranenosť; že za ideu prázdna, z ktorej sa čiastočne skladá idea priestoru, vďačíme medzere, ktorú pozorujeme medzi dvoma vyvýšeninami, tej medzere, ktorá je vyplnená iba vzduchom, t. j. vecou, ktorá z určitej vzdialenosti nepôsobí na nás nijakým smyslo­vým dojmom, a že teda táto medzera nám musela vnuknúť ideu prázdnoty. Nie je pre nás ničím iným ako možnosťou predstaviť si vrcholy ako jedny od druhých vzdialené bez toho, že by vzdialenosť, ktorá ich oddeľuje, bola vyplnená nejakým telesom.

 

       O idei nekonečna, ktorá je zhrnutá aj v pojme priestor, hovorím, že ju odvodzujeme z možnosti človeka, ktorý sa nachádza na nejakej rovine, ustavične rozširovať jej hranice bez toho, že by sa v tomto ohľade dali určiť medze, kde by sa jeho predstavivosť mala zastaviť.

 

       Neohraničenosť je teda jediná predstava, ktorú si vieme o nekonečne v akejkoľvek oblasti urobiť. Som presvedčený, že keby boli filozofi pred utvorením akéhokoľvek názoru na danú vec vymedzili význam slova nekonečno, boli by bývali nútení prijať uvedenú definíciu a neboli by svoj čas márnili bezvýznamnými spormi. Našu hrubú neznalosť pravého významu slov treba pripísať predovšetkým na účet nesprávnej filozofie predchádzajúcich storočí, pretože táto filozofia skoro úplne pozostávala z umenia zneužívať slová. Toto umenie, na ktorom sa zakladala celá veda scholastikov, poplietlo všetky pojmy a temnota, ktorou zahaľovalo všetky výrazy, obyčajne sa šírila vo všetkých vedách, a najmä v morálke.

 

       Keď slávny pán de la Rochefoucault povedal, že základom všetkých našich činov je sebaláska, nepostavilo sa, v dôsledku neznalosti pravého významu slova sebaláska, mnoho ľudí proti tomuto slávnemu autorovi? Sebalásku považovali za pýchu a samoľúbosť, a preto si mysleli, že pán de la Rochefoucault kládol prameň všetkých cností do necnosti. Pritom sa však ľahko dalo zistiť, že sebaláska alebo láska k sebe nie je nič iné ako pocit, ktorý do nás vložila príroda; tento pocit sa u každého človeka mení buď na necnosť, alebo na cnosť, a to podľa záľub a vášní, ktoré ho živia; a pýcha tak isto ako skromnosť pochádzajú iba z rozličných foriem sebalásky.

 

       Keby boli ľudia poznali tieto pojmy, pán de la Rochefoucault by bol býval ušetrený výčitky, ktorú mu tak často adresovali, že vraj videl ľudstvo v príliš čiernych farbách. Videl ho také, aké je. Súhlasím s tým, že zistenie faktu, že skoro všetci ľudia sú vo vzťahu k nám indiferentní, zraňuje našu márnomyseľnosť. Ľudí však netreba považovať za niečo iné, než sú. Rozhorčovať sa nad následkami ich sebalásky znamená sťažovať sa na jarné prehánky, na letné horúčavy, na jesenné dažde a na zimné mrazy.

 

       Aby sme mohli ľudí milovať, treba od nich málo očakávať. Aby sme sa mohli pozerať na ich chyby bez rozhorčenia, treba sa naučiť odpúšťať im ich, cítiť, že zhovievavosť je spravodlivosť, ktorú slabé ľudstvo má právo vyžadovať od múdrosti. Nič nás však nemôže natoľko naučiť zhovievavosti a tomu, aby sme naše srdcia zatvárali pred nená­visťou a otvárali zásadám ľudskej a zhovievavej morálky, ako také hlboké poznanie ľudského srdca, ako ho mal pán de la Rochefoucault. Preto tí najosvietenejší ľudia boli skoro vždy naj zhovievavejší. Koľko zásad ľud­skosti obsahujú ich diela! Platón povedal: „Nažívajte s vašimi podriade­nými a sluhami ako s nešťastnými priateľmi.“ Istý indický filozof po­vedal: „Vari stále budem počúvať, ako kričia boháči: »Pane, potrestaj každého, kto nám ukradne čo len najmenšiu čiastočku z majetku,« zatiaľ čo chudák žalostným hlasom, spínajúc ruky k nebu, hovorí: »Pane, prideľ mi časť majetku, ktorý v prehojnej miere dávaš boháčovi, a keď odo mňa biednejší mi z toho časť zoberú, nebudem žiadať, aby si sa im pomstil, budem hľadieť na tých zlodejov tak, ako sa v čase sejby pozeráme na holuby, ktoré sa zlietajú na polia hľadať potravu.«“

 

       Napokon ak zle pochopené slovo sebaláska pobúrilo toľkých ma­lých duchov proti pánovi de la Rochefoucault, slovo sloboda vyvolalo omnoho vážnejšie spory, ktoré by sa boli dali ľahko skončiť, keby sa ľudia, natoľko spriatelení s pravdou ako Malebranche, boli dohodli — tak ako to urobil istý šikovný teológ vo svojom diele Prémotion physi­que — že sloboda je záhada. Malebranche totiž povedal: „Keď sa mi nanúti táto otázka, veľmi rýchlo som v koncoch.“ Nie že by nebolo možné utvoriť si jasnú predstavu o slove sloboda v jeho bežnom význame. Slo­bodný človek je človek, ktorý nie je spútaný okovami, väznený alebo znepokojovaný strachom z trestov ako otrok. V tomto zmysle sa sloboda človeka zakladá na slobodnom uplatňovaní jeho možností. Hovorím mož­ností, pretože by bolo smiešne považovať za neslobodu to, že nemôžeme vzlietnuť nad oblaky ako orol, žiť pod vodou ako veľryba, stať sa kráľom, pápežom alebo cisárom.

 

       Máme teda jasnú predstavu slova sloboda v jeho bežnom význame. Nemáme ju však v tom prípade, keď slovo sloboda vzťahujeme na vôľu. Čo by bola sloboda v takomto prípade? Pod týmto slovom by sme mohli rozumieť iba slobodnú možnosť niečo chcieť alebo nechcieť. Táto mož­nosť by však predpokladala, že môže jestvovať vôľa bez dôvodu čiže účinky bez príčiny. Museli by sme teda chcieť naše dobro práve tak ako naše zlo, čo je však absurdný a nemožný predpoklad. Skutočne, ak prin­cípom všetkých našich myšlienok a všetkých našich činov je túžba po pôžitku, ak sa všetci ľudia sústavne usilujú dosiahnuť svoje skutočné alebo zdanlivé dobro, tak všetko naše chcenie je iba dôsledok tejto našej snahy. V tomto zmysle teda nemôžeme slovu sloboda priradiť nijakú jasnú predstavu. Niektorí ľudia by však mohli povedať, že ak sme pri nútení usilovať sa o naše blaho vždy, len čo ho uvidíme, tak sme aspoň vo výbere prostriedkov, ktoré používame na jeho dosiahnutie, slobodní.(17)

 

       Súhlasím; ale slobodný v tomto prípade je iba synonymum osvieteného a my len zamieňame tieto dva pojmy, pretože podľa toho, či sa niektorý človek bude vedieť lepšie alebo horšie orientovať v právnych postupoch a zákonodarstve, či ho bude v jeho záležitostiach usmerňovať skúsenejší alebo menej skúsený advokát, podľa toho sa rozhodne pre lepší alebo horší postup. Pri každom postupe ho však jeho snaha po šťastí bude viesť k voľbe takej cesty, ktorá sa mu bude zdať najvýhodnejšou z hľadiska jeho záujmov, záľub, vášní a toho, čo považuje za svoje dobro.

 

       Ako by sme mohli filozoficky vysvetliť problém slobody? Ak sme odchovancami, ako to dokázal Locke, priateľov, rodičov, čítania a na­pokon všetkých vecí, ktoré nás obklopujú, tak všetky naše myšlienky a chcenia musia byť bezprostrednými účinkami alebo nevyhnutnými následkami vplyvov, ktoré na nás pôsobili.

 

       Nemôžeme si teda utvoriť nijakú predstavu slova sloboda, ak ju vzťahujeme na vôľu.(18) Treba ju považovať za záhadu, zvolať so sv. Pav­lom: „O, altitudo,“ súhlasiť s tým, že jedine teológia môže diskutovať o takejto záležitosti a že filozofická rozprava o slobode by bola iba trak­tátom o účinkoch bez príčin?

 

       Vidíme, aký večný zárodok sporov a nedorozumení často skrýva v sebe neznalosť pravého významu slov. Nespomíname krv, ktorá sa preliala v dôsledku nenávisti a teologických sporov, sporov, ktoré boli skoro všetky založené na zneužívaní slov; koľko iných nešťastí zavinila táto neznalosť a do koľkých omylov uvrhla národy!

 

       Týchto omylov je viac, ako si myslíme. Je známa anekdota o Švaj­čiarovi, ktorému zverili stráž pri jednom vchode do Tuilerií s príkazom, aby nikoho nevpúšťal. Prišiel k nemu mešťan. Švajčiar mu hovorí: „Vstup prísne zakázaný!“ „Veď dobre,“ odpovedal mešťan, „ja nechcem vojsť, chcem len vyjsť z mosta Pont-royal . . .“ „Aha,“ Švajčiar mu na to, „ak ide o vyjdenie, tak pán môže prejsť.“(19) Kto by uveril, že tento príbeh je históriou rímskeho ľudu? Na verejné zhromaždište prichádza Caesar a chce sa dať korunovať. Pretože slovo kráľovstvo nespájajú Rimania s presnými predstavami, udeľujú mu pod menom imperátor moc, ktorú mu odmietajú pod menom rex.

 

       To, čo hovorím o Rimanoch, možno vo všeobecnosti aplikovať na všetky trónne rady a zasadnutia kráľovského poradného sboru. Medzi národmi ani medzi panovníkmi niet jediného, ktorého by nesprávne po­užívanie slov nebolo uvrhlo do nejakého hrubého omylu. Aby sme sa vyhli tejto pasci, bolo by treba podľa Leibnizovej rady zostaviť filozo­fickú reč, v ktorej by sa vymedzil presný význam každého slova. Potom by sa ľudia mohli dohodnúť a presne si vymieňať myšlienky. Skončili by sa spory, ktoré sa v dôsledku nesprávneho používania slov ťahajú donekonečna, a ľudia by boli čoskoro donútení vo všetkých vedách prijať tie isté princípy.

 

       Je však možné, že tento veľmi užitočný a želateľný plán je neusku­točniteľný. Za vynález reči treba vďačiť nie filozofom, ale potrebe a po­trebu tohto druhu nie je ťažké uspokojiť. V dôsledku toho sa spočiatku s určitými slovami spájali niektoré mylné predstavy; potom sa tieto predstavy a slová kombinovali a porovnávali navzájom. Každá nová kombinácia bola príčinou nového omylu; tieto omyly sa množili, a pretože sa množili, až natoľko sa skomplikovali, že teraz už nie je možné bez nekonečnej námahy a práce sledovať a odhaliť ich pôvod. S rečami je to tak ako s algebraickým výpočtom. Najprv nám doňho vkĺzne niekoľko omylov, ktoré nezbadáme. Na základe našich prvých výpočtov počítame ďalej a od propozície k propozícii dochádzame k úplne smiešnym vý­sledkom. Uvedomujeme si ich absurdnosť, ale ako nájsť miesto, kde nám vkĺzol prvý omyl? Museli by sme znovu urobiť a preveriť veľké množstvo výpočtov. Bohužiaľ, je len málo takých ľudí, ktorí sa môžu na to pod­ujať, a ešte menej takých, ktorí by to chceli, najmä keď sa proti tejto previerke stavia záujem ľudí, ktorí majú moc.

 

       Poukázal som na pravé príčiny našich nesprávnych súdov. Ozrejmil som, že všetky omyly ducha majú svoj pôvod buď vo vášňach, alebo v neznalosti či už niektorých faktov alebo pravého významu niektorých slov. Omyl teda nie je bytostne spätý s povahou ľudského ducha; naše nesprávne súdy sú teda dôsledkami náhodných príčin. Z nich vôbec nemožno predpokladať, že v nás jestvuje schopnosť súdiť, odlišná od schopnosti pociťovať. Omyl je teda iba náhoda, z čoho vyplýva, že zá­sadne všetci ľudia majú správneho ducha.

 

       Po uznaní týchto princípov mi už nič nebráni vysloviť názor, že súdiť, tak ako som to už dokázal, znamená vlastne iba pociťovať.

 

       Z tejto rozpravy vyplýva všeobecný záver, že ducha možno pova­žovať buď za schopnosť, ktorá produkuje naše myšlienky, a duch v tomto zmysle je iba citlivosť a pamäť, alebo ho možno považovať za dôsledok týchto schopností a v tomto druhom význame duch je iba súhrn myš­lienok a u každého človeka ho možno členiť na toľko častí, koľko má človek myšlienok.

 

       Toto sú dva aspekty, pod ktorými sa nám javí duch ako taký. Pre­skúmajme teraz, čo je duch vo vzťahu k spoločnosti.

 

 

<<< KAPITOLA III              KAPITOLA X >>>

 

__________________________________________

 

Vysvetlivky

 

16)     Pozri spory Clarckeho s Leibnizom.

 

17)     Ešte stále sú ľudia, ktorí zdržanie sa úsudku považujú za dôkaz slobody. Pritom si však neuvedomujú, že zdržať sa úsudku je práve také nevyhnutné ako unáhlene súdiť. Keď nepreskúmame vec a v dôsledku toho sa vystavíme nejakému nešťastiu, naša sebaláska, poučená týmto nešťastím, musí nás nútiť k zdržanlivosti.

       Podobnej chyby sa dopúšťame pri slove rozhodnutie. Myslíme si, že rozhodujeme, keď máme voliť napríklad medzi dvoma približne rovnakými slasťami, ktoré sú takmer v rovnováhe. V tom prípade však považujeme za rozhodovanie iba pomalosť, s akou závažie, ktoré je z dvoch približne rovnakých závaží ťažšie, prevažuje misku váh.

 

18)     Stoici hovorili: „Sloboda je chiméra. Pretože nepoznáme pohnútky a všetky okolnosti, ktoré nás determinujú, aby sme konali určitým spôsobom, považujeme sa za slobodných. Môžeme si myslieť, že človek má skutočne možnosť determinovať sám seba? Nenútia ho a nedeterminujú ho skôr vonkajšie predmety, pospájané tisícimi rozličnými spôsobmi? Je jeho vola akousi neurčitou a nezávislou schopnosťou, ktorá by pôsobila bez výberu a svojvoľne? Vôľa pôsobí buď v dôsledku určitého súdu, činnosti rozumu, ktorý človeku ukazuje, že určitá vec je z hľadiska jeho záujmov vý­hodnejšia ako akákoľvek iná vec, alebo že nezávisle od tejto činnosti tie okolnosti, v ktorých sa človek nachádza, vedú ho a nútia pustiť sa určitým smerom. Človek si v tomto prípade lichotí, že sa pustil touto cestou slobodne, hoci sa nemohol pustiť iným smerom." Histoire critique de la philosophie.

 

19)     Ak vidíme sudcu v talári s veľkou parochňou a s naškrobeným výzorom, nevieme si predstaviť, hovorí Montaigne, nič smiešnejšie ako obraz, na ktorom by niekto namaloval toho istého sudcu pri plnení jeho manželských povinností. Možne že o nič menej nás nenúti do smiechu aj pohľad na ustarostený výzor a veľkú dôleži­tosť, s akou niektorí vezíri zasadajú v trónnej rade a robia podobné závery ako ten Švajčiar: „Aha, pane, ak ide o vyjdeme, tak môžete prejsť." Tento výrok sa dá tak ľahko a často aplikovať, že v tomto ohľade sa môžeme spoľahnúť na dôvtip čitateľov a ubezpečiť ich, že podobné švajčiarske hliadky nájdu všade.

       Nemôžem sa zdržať, aby som na túto tému neuviedol ešte jeden dosť zábavný prípad. Ide o odpoveď istého Angličana jednému ministrovi. Minister rozprával dvo­ranom: „Nič nie je smiešnejšie ako spôsob porád u niektorých černošských národov Predstavte si zasadaciu sieň, v ktorej je tucet veľkých hlinených hrncov alebo škopkov dopoly naplnených vodou. Do tejto miestnosti vchádza vážnym krokom tucet nahých štátnych poradcov. Každý, len čo vojde, skočí do svojho škopku, ponorí sa doň až po krk a v takejto polohe prerokovávajú štátne záležitosti a rozhodujú o nich. Vy sa tomu nesmejete?" pýta sa minister najbližšie stojaceho šľachtica. On mu na to: „Nesmejem sa preto, lebo denne vídam ešte niečo smiešnejšie." „Čo také?" pýta sa minister. „Krajinu, kde robia poradu iba škopky."