OČAMI MIZANTROPA

Claude Adrien Helvétius

 

 

O DUCHU

 

ROZPRAVA I

 

O DUCHU AKO TAKOM

 

KAPITOLA X

 

Prečo si ľudia z vyššej spoločnosti nevážia vždy človeka, ktorého obdivuje verejnosť

 

       Na to, aby sme sa zapáčili určitým spoločenským skupinám, nemusí byť obzor našich myšlienok príliš široký. Treba však poznať, čomu sa hovorí svet, treba vniknúť do spoločnosti a študovať ju. No aby niekto vynikol v nejakom umení alebo akejkoľvek vede, a teda si zaslúžil úctu verejnosti, musí, ako som už povedal, preštudovať veľa rozličných vecí.

 

       Predpokladajme, že určití ľudia sa chcú vzdelať v etike. Títo ľudia sa môžu povzniesť do určitých výšok úmerných sile svojho ducha len pomocou dejín a na perutiach rozjímania. Z týchto výšin jeden objaví mestá, druhý národy, tamten časť sveta, onen celý svet. Len vtedy, keď filozof rozjíma o zemi z tohto hľadiska, keď sa vznesie do týchto výšok, len vtedy sa zem pred ním nebadane zredukuje na malý priestor a len vtedy sa javí jeho očiam ako mestečko, kde bývajú rozličné rodiny, ktoré majú názvy ako čínska, anglická, francúzska, talianska, napokon všetky názvy, ktoré sa dávajú rozličným národom. Iba z tejto výšky môže človek, ktorý práve nadobudol prehľad o rozličných mravoch, zákonoch, návykoch, náboženstvách a vášňach, ktorý sa stal skoro práve takým necitlivým na chválu ako na satirický posmech národov, iba vtedy môže takýto človek pretrhať všetky putá predsudkov, pokojným zrakom preskúmať protirečivosť ľudských názorov, prejsť bez údivu od serailu ku kartuziánskemu kláštoru, s radosťou rozjímať o rozsahu ľudskej hlúposti, vidieť tými istými očami, ako Alkibiades odtína chvost svojmu psovi a Mohamed sa zatvára v jaskyni, pričom prvý sa vysmieva ľahkomyseľnosti aténskych občanov a druhý sa teší zo svojho zbožňovania ľuďmi.

 

       Ale takéto myšlienky vznikajú len v tichu a samote. Básnici hovorili, že múzy majú preto rady lesy, lúky a pramene, že sa pri nich vychutnáva pokoj, ktorý prchá pred mestom, a že úvahy o sebe, ktoré robí pri nich človek, odpútaný od malicherných záujmov spoločenských skupín, sú úvahami o človeku ako takom, a preto prináležia a páčia sa ľudstvu. Ako by sa aj mohol niekto v takej samote, kde je človek akoby proti vlastnej vôli unášaný k štúdiu umení a vied, zaoberať nekonečným množstvom malicherností, ktoré tvoria dennú náplň ľudí zo spoločnosti?

 

       Práve preto vyzerali naši Corneillovia a La Fontainovia pri večerách v lepších kruhoch, akoby boli bez farby a bez chuti. K tomu, že ich za takých považovali, prispievala ináč aj ich vlastná dobrosrdečnosť. Ako by aj mohli ľudia z lepšej spoločnosti pod maskou prostoty spoznať slávneho človeka? Opravdivých znalcov je málo. Tacitus povedal, že ak väčšina Rimanov, pomýlených Agricolovou miernosťou a prostotou, hľadala veľkého človeka pod jeho skromným výzorom bez toho, že by ho pod ním mohla spoznať, je nám jasné, že veľký človek, najmä ak je skromný, je až príliš šťastný, že sa vyhne pohŕdaniu určitých spoločenských kruhov a že musí odmietnuť verejnú úctu, ktorú mu väčšina z nich prejavovala. Preto len neveľmi túžil po tom, aby sa im páčil. Nejasne cítil, že úcta zo strany týchto kruhov by svedčila iba o zhode jeho myšlienok s ich myšlienkami, že táto zhoda by bola preňho často málo lichotivá a že verejná úcta je jediná vec, ktorá je hodná úsilia, jediná vec, o ktorú sa treba snažiť, pretože je vždy prejavom verejného uznania, a teda dôkazom skutočných zásluh. Preto veľký človek, ktorý nie je schopný vynaložiť nijaké úsilie na to, aby sa páčil istým spoločenským skupinám, robí všetko možné, aby si zaslúžil všeobecnú úctu. Ak boli Rimania za tvrdú vojenskú disciplínu odškodnení hrdosťou nad tým, že rozkazovali kráľom, tak slávnych ľudí dokonca aj pri krivdách Šťasteny utešuje ušľachtilý pôžitok z váženosti. Ak dosiahnu túto úctu, sú presvedčení, že majú bohatstvo, po ktorom ľudia najviac túžia. Skutočne, aj keď je nám verejná mienka akokoľvek ľahostajná, predsa si len každý chce sám seba vážiť a považuje sa za tým hodnejšieho úcty, čím viacej je všeobecne vážený.

 

       Keby potreby, vášne, a najmä lenivosť neudúšali v nás túto túžbu byť vážený, nebolo by človeka, ktorý by sa neusiloval túto váženosť si zaslúžiť a ktorý by si neprial, aby verejné uznanie potvrdilo vysokú mienku, ktorú má človek sám o sebe. Preto pohŕdanie váženosťou a zriekanie sa bohatstva a váženosti pochádza, ako sa hovorí, vždy zo strany nádeje získať slávu.

 

       Treba chváliť to, čo máme, a opovrhovať tým, čo nemáme. To je nevyhnutný dôsledok pýchy, ktorú by ľudia zavrhli, keby neboli obeťou jej klamstva. V tomto prípade by bolo príliš kruté objasňovať človeku pravé pohnútky jeho opovrhovania. Ušľachtilosť sa až k takému stupňu barbarstva nikdy nezníži. Každý človek (dovolím si to mimochodom poznamenať), ak sa nenarodil zlým a ak nie sú svetlá jeho rozumu zatemnené vášňami, bude tým zhovievavejší, čím bude osvietenejší. Dôkaz tejto pravdy prijímam o to ľahšie, že v tomto ohľade dávam za pravdu význačnému človeku a že samotnými pohnútkami jeho zhovievavosti lepšie môžem objasniť príčinu toho, že tak zriedkavo preukazuje úctu zvláštnym spoločenským vrstvám, a teda aj príčinu jeho malého úspechu v týchto kruhoch.

 

       Ak veľký človek je vždy veľmi zhovievavý a považuje za dobrý skutok to, že mu ľudia nerobia zle, a za dar všetko to, čo mu prenecháva ich neprávosť; napokon ak na chyby iných leje hojivý balzam milosrdenstva a ak je voči týmto chybám pomerne nevšímavý, tak je to preto, lebo veľkosť jeho ducha mu nedovoľuje pozastavovať sa nad chybami a smiešnymi vlastnosťami jednotlivca, ale len nad chybami ľudí všeobecne. Ak skúma ich chyby, nehľadí na ne so zlomyseľným a vždy nespravodlivým pohľadom závisti, ale tak pokojne, akoby sa skúmali navzájom dvaja ľudia, ktorí chcú poznať ľudské srdce a ducha, a preto sa na seba pozerajú ako na dva pramene poučenia a dva navzájom poskytované kurzy morálnej skúsenosti. V tomto smere sa veľmi líšia od tých poloduchov, ktorí túžia po sláve, lenže im stále uniká, ktorých ustavične zožiera jed žiarlivosti, ktorí stále striehnu na chyby blížneho a prišli by o všetky svoje maličké zásluhy, keby ľudia stratili svoje smiešne vlastnosti. Takíto ľudia vôbec nie sú schopní poznávať ľudského ducha. Sú iba na to, aby šírili slávu talentov tým, že sa ich usilujú udusiť. Zaslúžilosť je ako pušný prach, ktorý tým silnejšie exploduje, čím viac je stlačený. Napokon nech už akokoľvek nenávidíme týchto závistlivcov, predsa ich treba skôr ľutovať ako odsudzovať. V prítomnosti slávneho človeka sa cítia zle, a ak proti nemu útočia ako proti nepriateľovi, ak sú zlí, je to preto, lebo sú nešťastní a v talentoch stíhajú urážku, ktorú významnosť spôsobuje ich samoľúbosti. Ich zločiny sú teda iba pomstou.

 

       Ďalšou pohnútkou zhovievavosti významného človeka je poznanie ľudského ducha. Toľko ráz pocítil už jeho slabosť, toľko ráz uprostred aplauzu Areopagu pokušenie obrátiť sa ako Phocion k svojmu priateľovi a spýtať sa ho, či nepovedal nejakú veľkú hlúposť, že súc v ustavičnom strehu proti svojej samoľúbosti, rád ospravedlňuje u iných tie omyly, do ktorých aj on sám upadol niekoľko ráz. Uvedomuje si, že slovo duchaplný človek sa vytvorilo len vďaka tomu, že je veľa hlupákov a že teda z vďaky za to musí bez rozhorčenia počúvať nadávky, ktorými ho častujú podpriemerní ľudia. Hoci sa títo ľudia medzi sebou a potajomky chvastajú svojím posmechom z významnosti, pohŕdaním, ktoré ako hovoria, pociťujú k duchu, podobajú sa tým, čo sa vystatujú svojou bezbožnosťou a pritom sa trasú od strachu, keď zhrešia.

 

       Poslednou príčinou zhovievavosti významného človeka je schopnosť jasne vidieť nevyhnutnosť ľudských súdov. Vie, že naše názory, ak možno tak povedať, sú nevyhnutnými následkami spoločenských kruhov, v ktorých žijeme, nášho čítania a vecí, na ktoré sa pozeráme, že nejaká vyššia inteligencia by mohla naše myšlienky práve tak uhádnuť pomocou predmetov, s ktorými sme sa stretli, ako z našich myšlienok uhádnuť počet a druh predmetov, ktoré nám dala náhoda.

 

       Duchaplný človek vie, že ľudia sú tým, čím musia byť, že akákoľvek nenávisť k nim je nespravodlivá, že hlupák plodí hlúposti tak ako plánka trpké plody. Vie, že ak ho urážajú, vyčítajú tým dubu, že plodí žalude, a nie olivy; že ak je v jeho očiach podpriemerný človek hlúpy, on je v očiach podpriemerného človeka blázon, pretože ak aj každý blázon nie je duchaplný človek, tak aspoň každý duchaplný človek sa bude obmedzeným ľuďom javiť ako blázon. Zhovievavosť bude teda vždy dôsledkom osvietenosti za predpokladu, že tomu nezabránia vášne. Táto zhovievavosť však, ktorá sa zakladá predovšetkým na veľkosti duše vyplývajúcej z lásky k sláve, robí osvieteného človeka veľmi indiferentným k úcte zo strany jednotlivých spoločenských vrstiev. Táto indiferentnosť spolu s odlišným spôsobom života a odlišným vzdelaním, ktoré sú pre významného človeka nevyhnutné, ak sa má páčiť, či už verejnosti alebo tým, čo nazývame dobrá spoločnosť, skoro vždy urobí z významného človeka takého, ktorý je ľuďom z lepšej spoločnosti nepríjemný.

 

       Všeobecný záver z toho, čo som povedal o duchu vo vzťahu k jednotlivým spoločenským vrstvám, je takýto: každá spoločenská vrstva sa riadi výlučne svojím záujmom a meradlom tohto záujmu meria stupeň úcty, ktorú požívajú u nej rozličné druhy názorov a duchov. Malé spoločenské skupiny sú na tom tak isto ako jednotlivec. Ak má niekto súdne pojednávanie a ide o závažný proces, prijme svojho advokáta s väčšou ochotou, väčšími prejavmi váženosti a úcty, ako by prijal Descarta, Locka alebo Corneilla. Po urovnaní procesu bude zase prejavovať väčšiu úctu naposledy spomínaným. Odlišnosť jeho situácie bude rozhodovať o tom, ako bude prijímať svoje návštevy.

 

       Na záver tejto kapitoly by som chcel uspokojiť tých niekoľkých skromných ľudí, ktorí zaneprázdnení obchodnými záležitosťami alebo starostlivosťou o majetok sa nemohli prejaviť ako veľké talenty a v súlade s uvedenými princípmi nemôžu vedieť, či sú, čo sa týka ducha, skutočne hodní úcty. Akokoľvek by som im chcel dať v tomto ohľade za pravdu treba súhlasiť s tým, že človek, ktorý sa predstavuje ako veľduch, a nemá nadanie, je presne v takej situácii ako človek, ktorý sa nazýva šľachticom, a nemá šľachtický titul. Verejnosť pozná a váži si iba také zásluhy ktoré sú dokázané skutkami. Ak má posudzovať ľudí v rozličných podmienkach, tak vojaka sa spýta: „Aké víťazstvo ste dosiahli?" Človeka vo verejnej funkcii sa spýta: „Čím ste uľavili ľudu v ťažkostiach?" Súkromníka sa spýta: ,,Ako ste prispeli k osvieteniu ľudstva?" Kto nemá čo odpovedať na tieto otázky, toho verejnosť ani nepozná, ani si ho neváži.

 

       Viem, že mnohých ľudí okúzľuje čaro moci, nádhera, ktorá ju obklopuje, nádej na priazeň, ktorú človek vo verejnej funkcii rozdeľuje, a preto mechanicky prisudzujú veľké zásluhy tam, kde vidia veľkú moc. Ale ich chválospevy, práve také pominuteľné ako autorita tých, ktorých nimi zahrňujú, vôbec nemýlia zdravú časť verejnosti. Verejnosť, nezainteresovaná a imúnna voči akémukoľvek kúzlu, súdi ako cudzinec, ktorý iba takého človeka uzná za hodného úcty, ktorý sa vyznamenal svojím talentom. Jedine takého vyhľadáva s nadšením, ktoré vždy lichotí tomu, kto je jeho objektom.(20) Keď niekoho neustanovia do nijakej funkcie, je to jasný znak skutočnej zaslúžilosti.

 

       Kto chce teda presne poznať svoju hodnotu, môže sa to dozvedieť iba od verejnosti, a teda sa musí vystaviť jej súdu. Vieme, aký posmešok sa v tomto ohľade usilujú robiť z tých, čo si ako autori nárokujú úctu zo strany svojho národa. Tento posmech však vôbec nepôsobí na významného človeka. Považuje ho za dôsledok žiarlivosti malých duchov, ktorí žijú v domnienke, že keby nikto nedokázal svoje zásluhy, mohli by si z nich prisúdiť sami sebe práve toľko ako komukoľvek inému, a preto nemôžu pripustiť, aby sa podobné tituly vytvárali. Lenže bez týchto titulov si nikto ani nezaslúži ani nedosiahne úctu verejnosti.

 

       Pozrime sa na všetkých veľkých duchov, ktorých natoľko vychvaľujú v istých spoločenských skupinách. Zistíme, že zatiaľ čo ich verejnosť kladie na úroveň podpriemerných ľudí, za povesť svojho ducha, ktorú im niektorí ľudia priznávajú, vďačia iba neschopnosti dokázať svoju hlúposť povedzme aj zlými dielami. Preto z týchto zázračných dokonca aj tí, čo najviac sľubujú, existujú, čo sa týka ducha, ak tak možno povedať, nanajvýš v možnosti.

 

       Nech by bola táto pravda akokoľvek istá a nech by skromní ľudia akokoľvek odôvodnene pochybovali o zaslúžilosti, ktorá neprešla retortou verejnosti, predsa je jasné, že človek môže, čo sa týka ducha, veriť, že je skutočne hodný všeobecnej úcty v týchto prípadoch:

       1.    ak cíti, že je príťažlivý pre ľudí, ktorí sú veľmi vážení verejnosťou a inými národmi;
       2.    ak ho chváli(21), ako hovorí Cicero, taký človek, ktorý už sám je vychválený;
       3.    napokon ak dosiahne úctu u tých ľudí, ktorí svojimi dielami alebo na význačných miestach už dokázali veľké nadanie, pretože ich úcta k nemu predpokladá, že je medzi jeho a ich názormi veľká podobnosť, a aj keď ju nemožno považovať za úplný dôkaz, predsa možno predpokladať, že keby sa bol vystavil očiam verejnosti ako oni, práve tak by bol dosiahol úctu, ktorá mu prináleží.

 

<<< KAPITOLA IV

 

____________________________________________

 

Vysvetlivky

 

20)    Nijaká chvála nezalichotila p. de Fontenelle natoľko, ako otázka istého Švéda, ktorý sa pri príchode do Paríža spýtal colníkov na jeho adresu. Úradníci mu ju nevedeli povedať. „Čože," povedal Švéd, „vy Francúzi neviete, kde býva jeden z vašich najslávnejších občanov? Nie ste hodní takého človeka!"

21)    Stupeň ducha, potrebný na to, aby sa nám duch páčil, je dostatočne presné meradlo tej úrovne ducha, ktorú dosahujeme.