OČAMI MIZANTROPA

Napriek námietkam väzenských psychiatrov, ktorí videli, že Abbott má na čele napísané, že je psychopat, Mailer a ďalší newyorskí literáti mu pomohli získať predčasné prepustenie z väzenia. Abbott bol čoskoro oslavovaný na literárnych banketoch, bol prirovnávaný k Solženicynovi a Jacobovi Timermanovi a dával rozhovory v televíznom programe Dobré ráno Amerika a v časopise People. Dva týždne nato sa dostal do sporu s mladým začínajúcim dramatikom, ktorý pracoval ako čašník v reštaurácii. Požiadal Abbotta, aby nepoužíval toalety pre zamestnancov. Abbott ho vyzval, aby vyšiel von z budovy, kde ho bodol do hrudníka a na chodníku ho nechal vykrvácať.[15]

 

Psychopati môžu byť bystrí, očarujúci a Mailer bol len jedným z intelektuálov z celého politického spektra, čo bol v 60. a 70. rokoch 20. storočia podvedený. V roku 1973 William F. Buckley pomohol vyhrať predčasné prepustenie z väzenia pre Edgara Smitha, muža, ktorý bol odsúdený za obťažovanie pätnásťročnej roztlieskavačky a rozdrvenie jej tváre skalou. Smith získal svoju slobodu výmenou za priznanie sa k zločinu a počas rozhovoru, ktorý s ním viedol Buckley vo svojom národnom televíznom programe, sa Smith priznania zriekol. O tri roky neskôr bol zatknutý za zbitie ďalšej mladej ženy a dnes si odpykáva doživotný trest za pokus o vraždu.[16]

 

Nie každý bol podvedený. Komik Richard Pryor opísal svoje skúsenosti v Arizonskej štátnej väznici počas natáčania filmu Čisté šialenstvo (Stir Crazy):

 

„Srdce mi krvácalo, keď som videl všetkých tých krásnych čiernych mužov v base. Do čerta; bojovníci by mali tam vonku pomáhať masám. Tak som to cítil, bol som skutočne naivný. Bol som tam šesť týždňov a rozprával sa s bratmi. Zhováral som sa s nimi… (vystrašený sa rozhliadne okolo seba). Vďaka Bohu, že máme nápravné zariadenia! Jedného som sa spýtal: ‚Prečo si zabil všetkých v dome?‘ odpovedal: ‚Pretože boli doma.‘ (…) Stretol som jedného chlapíka odsúdeného štyrikrát za únos a vraždu. Pomyslel som si, trikrát, tak toto bolo poslednýkrát, že? Vravím: ‚Čo sa stalo?‘ (On odpovedá falzetovým hlasom:) ‚Nikdy sa mi tá sračka celkom nepodarí! Ale do dvoch rokov ma prepustia na podmienku.‘“

 

Samozrejme, Pryor nepopieral existenciu nerovnosti vzhľadom na neprimerané množstvo Afroameričanov vo väzení. Len dával do kontrastu zdravý rozum obyčajných ľudí s romantizmom intelektuálov – a možno odhalil ich blahosklonný prístup, podľa ktorého sa od chudobných ľudí neočakáva, že upustia od spáchania trestného činu, a podľa ktorého by sa tiež nemali znepokojovať z toho, že medzi nimi sú vrahovia.

 

Romantická predstava, že všetci zločinci sú skazení preto, lebo trpia nedostatkom, sa medzi odborníkmi a laikmi už nenosí. Samozrejme, mnoho psychopatov malo ťažký život, ale to neznamená, že životné problémy menia ľudí na psychopatov. Existuje jeden starý vtip o dvoch sociálnych pracovníkoch, ktorí diskutujú o problematickom dieťati: „Johny pochádza z rozvrátenej rodiny.“ „Áno, Johny by rozvrátil akúkoľvek rodinu.“ Machiavellistické osobnosti sa dajú nájsť v každej sociálnej vrstve – kleptokrati, úžerníci, vojenskí diktátori, nečestní finančníci – a niektorí psychopati, ako bol kanibal Jeffrey Dahmer, pochádzajú zo slušných rodín vyšších stredných vrstiev. Z toho nevyplýva, že všetci ľudia, ktorí sa uchyľujú k násiliu alebo zločinu, sú psychopati. Znamená to len toľko, že niektorí z najhorších nimi sú.

 

Psychopati, pokiaľ je nám známe, sa nedajú vyliečiť. Vlastne psychologička Marnie Riceová ukázala, že určité šialené návrhy terapií, akými sú zvyšovanie ich sebavedomia a sociálnych zručností, ich môžu spraviť oveľa nebezpečnejšími.[17] To však neznamená, že s nimi nič nezmôžeme. Napríklad Mealeyová preukázala, že z dvoch typov psychopatov, ktoré vymedzila, sa notorickí psychopati nedajú ovplyvniť nijakým programom, ktorý by ich chcel prinútiť, aby si uvedomili škody, ktoré napáchali, no môžu byť vnímaví na spoľahlivejšie trestanie, ktoré ich núti správať sa zodpovednejšie z čisto sebeckých pohnútok. Na druhej strane „podmienení“ psychopati môžu lepšie reagovať na spoločenské zmeny, ktoré im bránia prekĺznuť na „temnú stranu“. Bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú tým najlepším riešením, sú príkladmi toho, ako sa veda a politika snažia riešiť problém, ktorého sa mnoho intelektuálov v 20. storočí pokúšalo zbaviť, ale ktorý je už dlho predmetom záujmu náboženstva, filozofie a beletrie: existencia zla.

 

Podľa Triversa vo všetkých ľudských vzťahoch, ako sú putá s rodičmi, súrodencami, partnermi, kamarátmi a susedmi, pôsobí zvláštny typ psychologického mechanizmu, ktorý je založený na spoločných a rozdielnych záujmoch. A čo so vzťahom, ktorý je podľa známej populárnej piesne „najväčšou láskou zo všetkých“ – vzťahom k sebe samému? Vo výstižnej a známej pasáži Trivers píše:

 

„Ak (…) je klamanie zásadným prvkom komunikácie u zvierat, potom prírodný výber musí významným spôsobom uprednostňovať schopnosť identifikovať podvod, čo by zase malo viesť k výberu určitého stupňa sebaklamu, ponechávajúc niektoré skutočnosti a motívy nevedomé s cieľom nezradiť – pomocou jemných znamení sebapoznania – a teda by to malo viesť k podvádzaniu. To znamená, že zvyčajný názor, že prírodný výber uprednostňuje nervové systémy, ktoré produkujú čoraz presnejšie predstavy o svete, musí byť veľmi naivným názorom na evolúciu mysle.“[18]

 

Tento tradičný názor môže byť do značnej miery správny, pokiaľ ide o fyzický svet, ktorý umožňuje kontrolu reality cez viacerých pozorovateľov, kde mylné predstavy často poškodia vnímajúceho. No ako poznamenáva Trivers, nemusí byť správny, pokiaľ ide o vlastné ja, ku ktorému má subjekt taký prístup ako nikto iný, a kde môžu byť mylné predstavy užitočné. Niekedy chcú rodičia dieťa presvedčiť, že to, čo robia, je pre jeho vlastné dobro, deti chcú presvedčiť rodičov, že majú skutočnú potrebu, a nie iba túžbu, milenci sa môžu chcieť navzájom presviedčať, že si budú verní, a nepríbuzní sa môžu chcieť navzájom presvedčiť, že sú dôveryhodnými. Tieto mienky sú často prikrášlené a niekedy sú úplnými rozprávkami, takže keď chce hovoriaci docieliť, aby prekĺzli bez zachytenia radarom svojho partnera, sám im musí uveriť, inak by ho prezradilo zajakávanie, potenie alebo zamotanie sa do protirečení. Chladnokrvní klamári samozrejme môžu dosiahnuť svoje ciele, keď svoje vyložené klamstvá hovoria niekomu neznámemu, ale aj oni majú problém udržať si priateľov, pretože tí by nemohli brať ich sľuby vážne. Cenou za dôveryhodný vzhľad je neschopnosť klamať s kamennou tvárou a to znamená, že časť mysle musí byť uspôsobená tak, aby verila svojej vlastnej propagande – zatiaľ čo ďalšia časť zachytáva toľko pravdivých informácií, aby udržiavala sebachápanie vlastnej osobnosti v kontakte s realitou.

 

V knihe z roku 1959 Všetci hráme divadlo (The Presentation of Self in Everyday Life) načrtol sociológ Erving Goffman teóriu sebaklamu, keď namietal proti romantickej predstave, že za maskami, ktoré ukazujeme iným ľuďom, sa skrýva naše skutočné Ja. Nie, povedal Goffman – nie je nič okrem masiek. Mnohé objavy nasledujúcich dekád to potvrdili.[19]

 

Hoci moderní psychológovia a psychiatri majú tendenciu odmietať ortodoxnú freudovskú teóriu, mnohí akceptujú, že Freud mal pravdu o obranných mechanizmoch ega. Akýkoľvek terapeut vám povie, že ľudia príliš protestujú, popierajú alebo potláčajú nepríjemné skutočnosti, premietajú svoje nedostatky na druhých, svoje nepohodlie obracajú do abstraktných intelektuálnych problémov, rozptyľujú sa časovo náročnými aktivitami a racionalizujú ich motívy. Psychiatri Randolph Nesse a Alan Lloyd tvrdia, že tieto zvyky nechránia naše Ja pred bizarnými sexuálnymi prianiami a obavami (napríklad mať sexuálny styk s vlastnou matkou), ale sú taktikami sebaklamu; potláčajú dôkazy o tom, že nie sme natoľko ušľachtilí a schopní, ako by sme si to o sebe radi mysleli.[20] Ako hovorí Jeff Goldblum vo filme Veľký chlad: „Racionalizácie sú oveľa dôležitejšie než sex.“ Keď jeho priateľ voči tomu namietal, spýtal sa ho: „Strávil si niekedy vo svojom živote týždeň bez racionalizácie?“

 

Ako sme videli v tretej kapitole, keď človek trpí neurologickým poškodením, zdravé časti mozgu tvoria nezvyčajné konfabulácie, aby ospravedlnili vrtochy spôsobené poškodenými časťami (ktoré sú pre Ja neviditeľné, pretože sú časťou Ja) a aby prezentovali celého človeka ako spôsobilého, racionálneho herca. Pacient, ktorý nezažíva vnútorný pocit rozpoznania pri pohľade na svoju ženu, ale uznáva, že vyzerá a koná presne ako jeho žena, môže prísť k záveru, že v jeho dome žije dômyselná podvodníčka. Keď pacientke, ktorá verí tomu, že je doma, ukážete nemocničný výťah, bez zaváhania môže povedať: „Neverili by ste, čo nás tento luxus stál.“[21] Po tom, čo sudca amerického najvyššieho súdu William O. Douglas dostal mŕtvicu, ktorá ho pripútala na invalidný vozík, pozval novinárov na výlet a povedal im, že má v úmysle požiadať o prijatie do futbalového mužstva Washington Redskins. Čoskoro bol donútený odstúpiť, keďže odmietol uznať, že by s jeho úsudkom nebolo niečo v poriadku.[22]

 

V experimentoch sociálnej psychológie ľudia konzistentne preceňujú svoje vlastné zručnosti, poctivosť, veľkorysosť a autonómnosť. Preceňujú svoj podiel na kolektívnom úsilí, úspechy pripisujú svojim zručnostiam a svoje zlyhania nešťastnej náhode a vždy cítia, že keď urobili ústupok, druhá strana získala viac než oni sami.[23] Ľudia si ponechávajú tieto ilúzie dokonca aj vtedy, keď sú pripojení k niečomu, o čom si myslia, že je vysoko účinný detektor lži. To ukazuje, že neklamú experimentátorovi, ale klamú sebe. Už celé desaťročia sa študenti psychológie učia o fenoméne zmiernenia kognitívnej disonancie, čo znamená, že ľudia sú ochotní zmeniť akýkoľvek názor, aby si udržali pozitívny obraz seba samých.[24] Skvele to ilustruje karikaturista Scott Adams:

 

V prípade, že by karikatúra bola úplne presná, život by bol kakofóniou pípaní.

 

Sebaklam je jedným z najhlbších koreňov ľudského konfliktu a hlúposti. Znamená to, že kapacity, ktoré by nám mali umožniť vyrovnať sa s našimi rozdielnosťami – hľadaním pravdy a racionálnym diskutovaním – nie sú dobre nakalibrované, takže všetky strany sa hodnotia ako múdrejšie, nadanejšie a vznešenejšie, než v skutočnosti sú. Každá zo strán sporu môže byť úprimne presvedčená, že logika a dôkazy sú na jej strane a že oponent je buď pomýlený alebo nečestný alebo oboje.[25] Paradoxne, sebaklam je jedným z dôvodov toho, že zmysel pre morálku môže často napáchať viac škody ako úžitku – ľudské nešťastie budeme skúmať v nasledujúcej kapitole.

 

Mnohé korene nášho utrpenia objasnené Triversom nie sú dôvodom na sťažovanie sa a bedákanie. Genetické prekrývania, ktoré nás spájajú a rozdeľujú, nie sú tragické v každodennom zmysle katastrofy, ale v dramatickom zmysle ako stimul, ktorý nás povzbudzuje k zamysleniu sa o našom stave. Podľa definície uvedenej v Cambridge Encyclopedia: „Hlavným cieľom tragédie…, ako tvrdil Aristoteles, je prebudenie súcitu a strachu, pocitu úžasu a úcty k ľudskému potenciálu, vrátane potenciálu pre utrpenie, čo vytvára ľudské hodnoty tvárou v tvár nepriateľskému univerzu.“ Triversove vysvetlenia neodmysliteľných konfliktov v rodinách, medzi pármi, v spoločnostiach a v sebe samom môžu tento účel posilniť.

 

Možno sa s nami príroda kruto zahrala, keď nepatrne rozladila emócie pokrvne príbuzných ľudí, ale tým, že tak urobila, poskytla stabilnú prácu generáciám spisovateľov a autorov divadelných hier. Dramatické udalosti plynúce zo skutočnosti, že dvaja ľudia môžu byť zviazaní tými najsilnejšími emocionálnymi putami v živom svete a zároveň nie vždy chcú pre toho druhého to najlepšie, sú nekonečné. Aristoteles bol možno prvý, kto si všimol, že tragické historky sa zameriavajú na rodinné vzťahy. Ako zdôraznil, príbeh o dvoch cudzincoch, ktorí bojujú na život a na smrť, nie je ani zďaleka tak zaujímavý ako príbeh o dvoch bratoch, ktorí bojujú na život a na smrť. Kain a Ábel, Jakub a Ezau, Oidipus a Laius, Michael a Fredo Corleone, Frasier a Niles z televízneho seriálu Frasier, Jozef a jeho bratia, Lear a jeho dcéry, Hana a jej sestry… Ako po stáročia poznamenávajú znalci literatúry „nepriateľstvo medzi príbuznými“ a „rivalita príbuzných“ sú trvalé vzorce.[26]