OČAMI MIZANTROPA

 

 

       Ďalším výsledkom je, že elitné umenie už nemožno chápať bez podporného tímu kritikov a teoretikov. Oni umenie nielen vyhodnocujú a interpretujú ako filmoví kritici či literárni recenzenti, ale zaobstarali mu tiež zdôvodnenie. Tom Wolfe napísal The Painted Word (Maľované slovo) po prečítaní umeleckej recenzie v New York Times, ktorá kritizovala realistickú maľbu, pretože jej chýbalo „niečo kľúčové“, a síce „presvedčivá teória“. Wolfe vysvetľuje: Vtedy a tam som zažil záblesk známy ako fenomén Aha!, a pochovaný život súčasného umenia sa mi prvý raz odkryl. ... Po celé roky som ja, ako aj mnohí iní, stál na čele tisícky, dvoch tisícov, bohvie koľkých tisícov Pollockov, de Kooningsov, Newmansov, Nolandov, Rothkov, Rauschenbergov, Juddsov, Johnsesov, Olitskisov, Louisesov, Stillsov, Franzov Klinov, Frankenthalerov, Kellyov a Frankov Stellaov, tu žmúrim, tu vyvaľujem oči z jamiek, tu ustupujem, tu sa približujem – čakám, čakám, navždy čakám na... to... aby som na to zaostril, menovite na vizuálnu odmenu (za toľkú snahu), ktorá tam musí byť, o ktorej každý (celý svet) vie, že tam je – čakám, že niečo bude vyžarovať priamo z malieb na týchto nemenne čistých bielych stenách, v tejto miestnosti, v tomto okamihu, do mojej vlastnej optickej chiazmy. Skrátka, po celé tie roky som sa domnieval, že ak nikde inde, tak v umení vidieť znamená veriť. Nuž – aké krátkozraké! Napokon teraz, 28. apríla 1974, som uvidel. Mal som to po celý čas za chrbtom. Nie „vidieť znamená veriť“, ty mumák, ale „veriť znamená vidieť“, to sa pre moderné umenie stalo úplne doslovným: maľby a iné práce jestvujú iba na ilustrovanie textu.

 

       Ešte raz, postmoderna zaviedla túto krajnosť ešte do väčšej krajnosti, v ktorej teória zatienila predmet a sama sa stala žánrom prezentácie umenia. Postmoderní učenci, ktorí sa odpútavajú od kritických teoretikov Theodora Adorna a Michela Foucaulta, nedôverujú nárokom na „lingvistickú transparentnosť“, lebo ona obmedzuje schopnosť „myslieť svet radikálnejšie“ a vrhá text do nebezpečenstva, že sa zmení na tovar pre masový trh. Tento postoj z nich spravil pravidelných víťazov každoročnej Súťaže v zlom písaní, ktorá „oslavuje štylysticky najžalostnejšie pasáže v odborných knihách a časopisoch“. V roku 1998 putovala prvá cena uznávanej profesorke rétoriky na Berkeley, Judith Butler, za nasledujúcu vetu: Pohyb od štrukturalistického opisu, ktorý chápe kapitál ako štruktúrujúci spoločenské vzťahy pomerne homologickými spôsobmi, k stanovisku hegemónie, v ktorom sú mocenské vzťahy podriadené opakovaniu, zbližovaniu a opätovnému artikulovaniu, priniesol do myslenia o štruktúre otázku časovosti, a predstavil posun od tej formy althusserovskej teórie, ktorá pokladá štrukturálne celky za teoretické predmety, k tej, v ktorej nahliadnutia do podmienenej možnosti štruktúry uvádzajú na scénu obnovené ponímanie hegemónie ako zviazanej s podmienenými dejiskami a stratégiami opätovnej artikulácie moci.

 

       Dutton, ktorého časopis Filozofia a literatúra (Philosophy and Literature) súťaž sponzoruje, nás uisťuje, že toto nie je satira. Pravidlá súťaže ju zakazujú: „Zámernú paródiu nemožno dovoliť na poli, kde je neúmyselná sebaparódia taká rozšírená.“

 

       Posledným slepým miestom ľudskej prirodzenosti je neschopnosť súčasných umelcov a teoretikov dekonštruovať svoje vlastné morálne ašpirácie. Umelci a kritici sú dlho presvedčení, že uznanie elitného umenia zošľachťuje a hovoria o kultúrnych nevzdelancoch tónom, ktorý je bežne vyhradený pre tých, čo obťažujú deti (ako vidíme na dvoch významoch slova barbar). Časťou tejto tradície je pretvárka sociálnej reformy, ktorá modernizmus a postmodernu obklopuje.

 

       Aj keď morálna dômyselnosť vyžaduje uznanie dejín a kultúrnej diverzity, nie je dôvod myslieť si, že elitné umenie je, v porovnaní s priemernou realistickou beletriou či tradičným vzdelávaním, obzvlášť dobrým spôsobom, ako ju vštepiť. Je púhym faktom, že to, ako sa ľudia vo svojom voľnom čase zabávajú, nemá žiadne zjavné morálne dôsledky. Presvedčenie, že umelci a znalci sú morálne vyspelí, je kognitívnou ilúziou, ktorá pramení z faktu, že naša sústava morálnych obvodov je prepletená so sústavou obvodov pre status. Ako upozornil kritik George Steiner: „Vieme, že človek môže večer čítať Goetheho či Rilkeho, môže hrať Bacha a Schuberta, a ráno ísť do práce v Osvienčime.“ Naopak, je mnoho nevzdelaných ľudí, ktorí darujú krv, riskujú svoje životy ako dobrovoľní hasiči alebo si adoptujú postihnuté deti, ale ich názor na moderné umenie je: „To mohla spraviť aj moja štvorročná dcéra.“

 

       Na súhrne dosiahnutých morálnych a politických výkonov moderných umelcov nie je nič, na čo možno byť hrdý. To, ako niektorí viedli svoje osobné životy, bolo opovrhnutiahodné, a mnohí prijali fašizmus či stalinizmus. Modernistický skladateľ Karlheinz Stockhausen opísal teroristické útoky z 11. septembra 2001 ako „najohromnejší predstaviteľný umelecký výtvor v celom vesmíre“ a závistlivo dodal, že „aj umelci niekedy zájdu za hranice toho, čo je uskutočniteľné a mysliteľné, tak, že sa zobudíme, tak, že samých seba otvoríme inému svetu“. Ani teória postmoderny nie je osobitne pokroková. Odmietnutie objektívnej skutočnosti nie je priateľom morálneho pokroku, pretože bráni povedať, že napríklad otroctvo či holokaust sa skutočne udiali. A ako upozornil Adam Gopnik, politické odkazy väčšiny postmoderných kúskov sú načisto banálne ako: „rasizmus je zlý“. Ale oznamujú ich tak náznakovo, že to divákov núti cítiť sa morálne nadradene pre schopnosť prísť na ne.

 

       Čo sa týka výsmechu buržoázie, je to druhácke driapanie po statuse bez nároku na morálnu či politickú cnosť. Je faktom, že hodnoty strednej triedy – osobná zodpovednosť, oddávanie sa rodine a susedstvu, vyhýbanie sa machovskému násiliu, uznanie liberálnej demokracie – sú dobré veci, nie zlé veci. Väčšina sveta sa chce pridať k buržoázii a väčšina umelcov patrí k nej, má dobré postavenie a osvojila si niečo z bohémskej pretvárky. Pri dejinách 20. storočia možno buržoázii ťažko zazlievať neochotu pridať sa k masovým utopickým povstaniam. A ak si chcú nad svoju pohovku zavesiť maľbu červenej stodoly alebo uplakaného klauna, nie je to, dofrasa, vôbec naša vec.

 

       Dominantné teórie elitného umenia a kritiky v 20. storočí vyrástli z militantného odmietania ľudskej prirodzenosti. Jedným dedičstvom je škaredé, mätúce a urážajúce umenie. Ďalším povýšenecká a nezrozumiteľná učenosť. A sú prekvapené, že ľudia sa im húfne vyhýbajú?

 

 

z anglického originálu preložil Andrej Čierny