OČAMI MIZANTROPA

Mark Twain

 

 

Prekliate ľudské pokolenie

 

 

 

Na zvieracom súde

 

1.    Králik. Svedecká výpoveď dokazuje, (1) že králik sa odmietol dobrovoľne prihlásiť, a preto ho odobrali násilne a (2) zbehol spred nepriateľa v predvečer bitky. Keď králik dostal otázku, či chce niečo povedať, kým nad ním vynesú rozsudok smrti za porušenie vojenského zákona zakazujúceho zbabelosť a dezerciu, odvetil, že nemal úmysel porušiť ten zákon, ale musel poslúchnuť vyšší, prednejší zákon a odsunúť bokom zákon vojenský. Dostal otázku, o aký zákon ide, a odvetil: „Boží zákon, ktorý odopiera králikovi odvahu."
Rozsudok: Potupiť králika v prítomnosti vojska, strhnúť z neho rovnošatu, odviesť na popravisko, zavesiť mu na krk plagát s nápisom „Zbabelec" a obesiť ho.

2.    Lev. Svedecká výpoveď dokazuje, že lev zachránil bitku, vďaka svojej nevídanej smelosti, neprekonateľnej sile a vytrvalosti.
Rozsudok: Udeliť mu vojvodcovskú hodnosť, postaviť mu sochu a vyryť jeho meno zlatými písmenami na samý vrch zoznamu v Chráme slávy.

3.    Lišiak. Svedecká výpoveď dokazuje, že porušil Boží zákon „Nepokradneš". Keď sa ho spýtali, čo povie na svoju obhajobu, vyhlásil, že sa musel podrobiť Božiemu zákonu „Líška pokradne".
Rozsudok: Doživotné väzenie.

4.    Kôň. Svedkovia vypovedajú, že strávil bez dozoru nejeden deň a nejednu noc na pasienku medzi hydinou, a predsa zvíťazil nad pokušením.
Rozsudok: Nech sa jeho meno teší úcte. Nech jeho skutok verejne vyzdvihujú po celej krajine.

5.    Vlk. Svedkovia vypovedajú, že prestúpil zákon „Nezabiješ". Aby oddialil rozsudok, odvolával sa na svoj prirodzený zákon.
Rozsudok: Smrť.

6.    Ovca. Svedkovia vypovedajú, že sa jej neraz zmocnilo pokušenie vraždiť a zabíjať, ale odolala mu.
Rozsudok: Nech sa na jej cnosť nikdy nezabudne.

7.    Stroj.
Súd: Obžalovaný, obvinili vás a dokázali vám, že ste úboho vymyslený a zle zostrojený. Chcete na to niečo povedať?

Odpoveď: Nevymyslel som sám seba, nezostrojil som sám seba.
Súd: Obvinili vás a dokázali vám, že ste sa pohybovali vtedy, keď ste sa nemali pohybovať, odbočili ste, keď ste mali ísť rovno, náhlili ste sa v stisku, hoci vám zákon i verejné blaho zakazujú takú rýchlosť, zanechávate za sebou smrad, kde sa len pohnete, a zotrvávate v tomto nešváre, hoci viete, že sa to nepatrí a ostatné stroje to nerobia. Chcete niečo povedať na tieto veci?
Odpoveď: Som stroj. Som otrokom zákona svojej výroby, musím ho za každých okolností poslúchnuť. Sám od seba nerobím nič. Moje sily uvádzajú do pohybu vonkajšie činitele, nikdy ich neuvádzam do pohybu ja.
Súd: Pozbavujem vás obžaloby. Vaša obhajoba je dostatočná. Ste veľký úbožiak, máte zopár dobrých a zopár zlých vlastností. Nebolo by však správne a spravodlivé vysvetľovať osobné prednosti z jedného zdroja a osobné poklesky z iného zdroja. To jest, ak ide o stroj - ak ide o stroj.

 

 

 

Múdrosť Božia

 

Boh stvoril všetky veci. Niet na svete jedinej veci, veľkej či malej, ktorú by On nebol stvoril. On vyhlásil svoje dielo za „dobré". To slovo obsahuje všetko; vtláča Jeho schvaľujúcu pečať všetkým jednotlivostiam, vychvaľuje všetky detaily. Aj my schvaľujeme a chválime - jazykmi. Robíme to nahlas, horlivo - a aj vypočítavo. Vypočítavo. Lebo nezabiehame do podrobností. Denne si vylievame nevôľu, haníme, kritizujeme, vášnivo si protivíme veľkú časť diela ale nie jazykmi. Nie, neprezrádzajú nás naše slová, ale skutky. Naše slová prekypujú poklonami, a tie ho podvádzajú. Bezpochyby áno. On si potom myslí, že schvaľujeme všetky Jeho diela.

 

       Takýmto spôsobom dokazujeme. Stáročia sme sa učili, že stačí zatajiť nesúhlas, zahrabat' ho pod horu lichotivých klamstiev, a On to nepochopí, nevšimne si to, bude vnímať len poklony a dá sa prekabátiť. Ale je to naozaj tak? Medzi sebou pripúšťame, že skutky hovoria jasnejšie ako slová, ale presvedčujeme sa, že v Jeho prípade je to inakšie. Navrávame si, že on sa zaujíma iba o harmóniu slov - a zaslepíme ho peknými řečičkami, takže nevidí skutky, ktoré ich napĺňajú lživosťou.

       Ale ruku na srdce, naozaj tomu niekto verí? Či neurážame bezočivo najvyššiu múdrosť, ak veríme v čosi také? Vychvaľujeme azda deti pred matkou do nebies a súčasne voľaktoré zauškujeme? Nepremenil by vari taký skutok náš nafúknutý chválospev na nezmysel? Dala by sa matka oklamať? Neurazila by sa - a právom?

       No pozrime sa, čo robíme v Jeho prípade. Schvaľujeme všetky Jeho diela, vychvaľujeme všetky Jeho diela, horlivo a nadšene - slovami; a v tej istej chvíli zabíjame muchu, ktorá je práve tak Jeho dielom ako hocičo iné a preto aj ju zahrňujeme do paušálneho chválospevu. Nielenže zabíjame muchu, ale zabíjame ju nesmierne rozhorčene - nenávistne, podráždene, pomstychtivo. Ten tvor nás napĺňa odporom i hnusom - a oba pocity tvoria podstatu pohŕdania - hoci sme ho práve vychvaľovali, schvaľovali, velebili. Vychvaľovali sme muchu pred Tvorcom a teraz Tvorcu urážame skutkom. Chvála bola nepoctivá, skutok poctivý - jedno je slovné pokrytectvo, druhé rýdza úprimnosť.

       Nemilosrdne prenasledujeme muchu, aj blchu, potkana, hada, choroboplodné zárodky a tisícky iných tvorov, ktoré On vyhlásil za dobré a správne a ktoré my hlasno vychvaľujeme a schvaľujeme - jazykmi - a vzápätí ich vo veľkom trápime, prenasledujeme a nenávistne ničíme.

       Zjavne to nieje dobré ani múdre ani správne. Pestuje to faloš a pokrytectvo. Urazil by sa, keby sme sa zmenili a predstúpili pred Neho s pravdou na jazyku i v skutkoch? Nemohli by sme sa spoľahnúť naňho a nebojácne zmeneným tónom povedať toto:

 

       „Ó, zdroj pravdy, klamali sme a ľutujeme to. Vypočuj si, ako sme zmýšľali od počiatku dní, ale malomyseľne sme sa usilovali zatajovať svoj názor: pokorne chválime a velebíme mnohé Tvoje skutky a ďakujeme Ti za ich prítomnosť na našej Zemi, pod Tvojimi nohami, ale nechválíme všetky."

 

       To by stačilo. Výnimky by sme nemuseli vymenúvať.

 

 

 

Najnižší živočích

 

V auguste 1572 sa odohrávali rovnaké udalosti v Paríži aj inde vo Francúzsku. V tomto prípade stáli kresťania proti kresťanom. Rímski katolíci sa vopred dohodli, zaskočili neprichystaných a nič netušiacich protestantov a povraždili ich na tisíce - bez rozdielu pohlavia a veku. To bola pamätná Bartolomejská noc. Pápež a cirkev vzdávali verejne v Ríme Bohu vďaky, že prišla táto šťastná novina.

       Rok čo rok po celé stáročia upaľovali kacírov na hranici, pretože ich náboženské náhľady nevyhovovali rímskokatolíckej cirkvi.

       Divosi zo všetkých krajín za všetkých čias sa celý svoj život zapodievali tým, že vraždili blížnych a zotročovali ich ženy a deti.

       Medzi civilizovanými i necivilizovanými národmi sveta sa viac-menej bežne vyskytuje pokrytectvo, závisť, zlomyseľnosť, ukrutnosť, pomstivosť, zvodcovstvo, násilníctvo, lúpežníctvo, podvádzanie, podpaľačstvo, bigamia, nevera i všemožné utláčanie a ponižovanie biednych a bezmocných.

       Mnohé stáročia volajú ľudia po „bratstve všetkých ľudí" - v nedeľu - a po „vlastenectve" v nedeľu i vo všedné dni. Lenže vlastenectvo smeruje k opaku bratstva všetkých ľudí.

 

       Ani jediný národ, či už staroveký alebo súčasný, civilizovaný alebo divošský, nikdy neuznal rovnoprávnosť žien s mužmi.

       Skúmal som vlastnosti a vlohy (takzvaných) „nižších živočíchov" a porovnával som ich s ľudskými vlastnosťami a vlohami. Dospel som k zahanbujúcemu výsledku, lebo musím odmietnuť Darwinovu teóriu o vývoji človeka z nižších živočíchov. Zreteľne si uvedomujem, že túto teóriu treba zavrhnúť a nahradiť ju novšou a pravdivejšou. A túto novšiu a pravdivejšiu by som nazval teóriou o degenerácii človeka z vyšších živočíchov.

       Tento nelichotivý záver som nedosiahol na základe dohadov, špekulácií ani predpokladov, ale pracoval som takzvanou vedeckou metódou. Čiže, overil som si dôkladne každý postulát skutočným pokusom a v súlade s výsledkom som ho buď prijal, alebo zavrhol. Takto som si overil a odôvodnil každý krok a až potom som postupoval ďalej. Tieto pokusy som robil v londýnskej zoologickej záhrade a vyžiadali si veľa mesiacov namáhavej a úmornej práce.

       Kým prejdem k podrobnému opisu pokusov, rád by som spomenul zopár vecí, ktoré patria skôr sem ako ďalej. To kvôli jasnosti. Teším sa, že početné pokusy ma priviedli k istým zovšeobecneniam.

       1.    Ľudstvo predstavuje jeden druh. Mierne variuje - čo do farby, výšky, duševných schopností atď. - čo podmieňuje podnebie, prostredie a pod. Ľudstvo samo osebe však predstavuje osobitný druh a nemali by sme si ho mýliť s inými druhmi.

       2.    Aj štvornožce predstavujú osobitný rod. Tento rod variuje - čo do farby, veľkosti, potravy atď. Je to však rod sám osebe.

       3.    Aj druhé rody - vtáky, ryby, hmyz, plazy atď. - sú viac-menej odlišné. Aj ony sú vo vývojovom rade. Sú to ohnivká v reťazi spájajúcej vyššie živočíchy hore s človekom na samom spodku.

       Podaktoré pokusy boli naozaj zaujímavé. Pri čítaní som naďabil na prípad, ktorý sa stal pred mnohými rokmi.

 

       Niekoľko poľovníkov usporiadalo na našich Veľkých planinách lov na bizóny - aby pobavili akéhosi anglického grófa - a aby mu doplnili zásoby čerstvým mäsom. Znamenite si zapoľovali. Zabili sedemdesiatdva týchto veľkých zvierat. Z jedného zjedli kúsok mäsa a ostatných sedemdesiatjeden nechali zhniť. Aby som zistil, v čom sa líši gróf od anakondy - ak sa vôbec v dačom odlišuje nariadil som, aby priviedli k anakonde do klietky sedem mladých teliat. Vďačný plaz sa zaraz na jedno vrhol, zožral ho a potom nasýtený zaspal. O teľatá sa prestal zaujímať a vôbec sa im nepokúšal ublížiť. Rovnakému pokusu som podrobil aj iné anakondy, vždy s tým istým výsledkom. Dokázal som, že rozdiel medzi grófom a anakondou spočíva v tom, že gróf je ukrutný, ale anakonda nie; že gróf svojvoľne a nezmyselne ničí, ale anakonda nie. Naznačuje to, že anakonda sa nevyvinula z grófa. Naznačuje to ešte, že gróf sa vyvinul z anakondy, a to k horšiemu.

       Viem, že mnohí ľudia nazhromaždili viac miliónov, ako budú kedy potrebovať, ale náruživo lačnejú po ďalších a neváhajú priviesť na mizinu nevedomých a biednych, len aby aspoň čiastočne utíšili svoj hlad. Poskytol som stovkám rozličných divých i skrotených zvierat príležitosť nazhromaždiť si obrovské zásoby jedla, ale ani jedno ju nevyužilo. Veveričky, včely a niektoré vtáky si začali robiť zásoby, ale prestali, keď si nazhromaždili toľko, aby im to stačilo na zimu, a nijakým činom sa nedali nakriatnuť, aby zhromažďovali ďalej. Mravec predstieral, že zhromažďuje zásoby, ale iba preto, aby si posilnil otrasenú reputáciu. No ja som sa nedal oklamať. Poznám mravca. Tieto pokusy ma presvedčili, že jestvuje rozdiel medzi človekom a vyššími zvieratami: človek je chamtivý a lakomý, kým ony nie.

       Pri pokusoch som sa presvedčil, že človek ako jediný medzi živočíchmi nezabúda na urážky a krivdy, hĺba o nich, čaká na vhodnú príležitosť a potom sa pomstí. Túžbu pomstiť sa vyššie živočíchy nepoznajú.

       Kohúty si držia háremy, ale so súhlasom svojich družiek, a preto sa nedeje nikomu nijaká krivda. Aj ľudia si držia háremy, ale násilím a na základe ukrutných zákonov, na ktorých sa druhé pohlavie nesmelo podieľať. V tomto ohľade zaujíma človek oveľa nižšie miesto než kohút.

       Mačky sú mravne samopašné, no nevedia o tom. Človek, ktorý sa vyvinul z mačky, si podržal mačaciu samopaš, ale stratil mačaciu nevedomosť - spásonosnú milosť, ktorá mačku ospravedlňuje. Mačka je nevinná, človek nie.

       Neslušnosť, vulgárnosť, oplzlosť - to sú výhradne ľudské vlastnosti; vynašiel ich človek. Medzi vyššími živočíchmi nenájdete po nich ani stopu. Vyššie zvieratá nič neskrývajú, nehanbia sa. Človek má pošpinenú myseľ a zahaľuje sa. Do salónu by nevstúpil ani s obnaženou hruďou a chrbtom, tak ľahko sa v ňom prebúdzajú neslušné myšlienky. Človek je „smejúci sa živočích". No aj opica sa smeje, ako poukázal Mr. Darwin, a aj austrálsky vták zvaný somár chichotavý. Nie - človek je tvor, ktorý sa červená. Jediný tvor, ktorý sa červená - a ktorý sa má prečo červenať.

       V záhlaví tohto článku sme sa dočítali, ako pred niekoľkými dňami „upálili troch mníchov" a opáta „usmrtili nesmierne kruto". Budeme sa spytovať na podrobnosti? Nie, lebo by sme zistili, že opáta zmrzačili neopísateľným spôsobom. Človek - ak je to severoamerický Indián - vypichuje väzňom oči; ak je to kráľ Ján a chce zneškodniť synovca, použije žeravé železo; ak je to náboženský fanatik zapodievajúci sa stredovekými kacírmi, stiahne väzňovi kožu a posype mu chrbát soľou; za čias Richarda I. zavrie do veže húf židovských rodín a vežu podpáli; za Kolumbových čias lapí španielsku židovskú rodinu a - ale to sa nedá publikovať; za našich čias pokutujú človeka v Anglicku na desať šilingov, ak napoly zahluší vlastnú matku stoličkou; no ak nájdu uňho štyri bažantie vajíčka a nedokáže uspokojivo vysvetliť, ako sa k nim dostal, vymerajú mu pokutu vo výške 40 šilingov. Človek je jediný ukrutný tvor. Jediný tvor, ktorý spôsobuje bolesť preto, že mu to robí dobre. Túto vlastnosť nemajú vyššie živočíchy. Mačka sa pohráva s vyľakanou myšou, no ospravedlňuje ju to, že nevie, či myš trpí. Mačka je mierna - neľudsky mierna; iba naháňa myši strach, neubližuje jej; nevypicháva jej oči, ani jej nesťahuje kožu, ani jej nezaráža triesky za pazúry - to sú ľudské móresy. Keď sa s myšou pohrala, rýchlo ju zožerie a vyslobodí ju z útrap. Človek je ukrutný živočích. On jediný sa vyznačuje touto vlastnosťou.

       Vyššie živočíchy ojedinele bojujú, ale nikdy nie v organizovaných húfoch. Človek je jediný živočích, ktorý sa zapodieva vojnou, tou ukrutnosťou ukrutností. On jediný zhromažďuje okolo seba svojich bratov a chladnokrvne, pokojne ide kántriť svojich blížnych. On jediný sa dá na pochod za špinavú mzdu, ako Hessenčania v našej revolúcii a ako detinský princ Napoleon v zulukaferskej vojne, a pomáha vraždiť neznámych príslušníkov svojho druhu, ktorí mu neublížili a s ktorými sa nepoškriepil.

       Človek ako jediný živočích okráda svojich bezmocných súkmeňovcov o vlasť - zmocňuje sa jej, vyháňa ich, alebo ich vraždí. Človek to robí odjakživa. Na zemeguli sa nenájde ani ár zeme, ktorá by patrila jej právoplatným majiteľom, alebo ktorá by nebola prechádzala z rúk do rúk, z generácie na generáciu, za pomoci násilenstvá a krviprelievania.

       Človek je jediný otrok. A jediný živočích, ktorý zotročuje. Vždy býval takým či onakým otrokom a vždy držal v takom či onakom otroctve iných. Za našich čias za mzdu otročí u druhého a pracuje zaňho. A tento otrok má pod sebou iných otrokov za menšie mzdy, a oni zasa pracujú za neho. Iba vyššie živočíchy pracujú samy na seba a samy sa živia.

       Človek je jediný vlastenec. Uzaviera sa vo svojej krajine, pod svojou zástavou, pohŕda inými národmi, drží si početných uniformovaných vrahov za cenu vysokých výdavkov, a tí okrádajú iné národy o kusy územia a nedovolia, aby tieto národy okrádali o územie ich. A v prestávkach medzi vojnami si človek umýva krvavé ruky a horlí za „bratstvo všetkých ľudí" - ale iba slovami.

       Človek je pobožný živočích. Jediný zbožný živočích. Jediný živočích, ktorý má pravé náboženstvo - vlastne niekoľko pravých náboženstiev. On je jediný živočích, ktorý miluje svojho blížneho ako seba samého a podreže mu hrdlo, ak sa mu nepozdáva jeho vierouka. Premenil zemeguľu na cintorín, keď sa čestne usiloval urovnať blížnemu cestu k šťastiu a do nebies. Usiloval sa o to za čias cézarov, usiloval sa o to za Mohamedových čias, usiloval sa o to za čias inkvizície, usiloval sa o to pred pár storočiami vo Francúzsku, usiloval sa o to v Anglicku za čias Márie Stuartovej, usiloval sa o to, odkedy po prvý raz uzrel svetlo sveta, usiluje sa o to dnes na Kréte - ako to dokazujú citované správy - a zajtra sa o to bude usilovať niekde inde. Vyššie živočíchy nepoznajú náboženstvo. A vravia nám, že v záhrobí sa s nimi neráta. Rád by som vedel prečo. Ten vkus mi pripadá pochybný.

       Človek je rozumný živočích. Aspoň to tvrdí. Myslím, že by sa o tom dalo debatovať. Ba pokusy mi dokazujú, že človek je nerozumný živočích. Len sa zamyslite nad dejinami ľudstva, ako som ich tu načrtol. Zdá sa mi očividné, že človek je hocičo, len nie rozumný živočích. Jeho životopis je fantastickým chorobopisom maniaka. Podľa môjho názoru najzávažnejšie svedčí proti jeho rozumnosti skutočnosť, že s takou minulosťou sa lichotivo pokladá za najvyššieho tvora, hoci podľa jeho vlastných meradiel patrí na samý spodok.

       Človek je v skutočnosti nevyliečiteľný hlupák. Nedokáže si osvojiť jednoduché veci, ktoré sa iné živočíchy hravo naučia. Medziiným som uskutočnil takýto pokus: Za hodinu som spriatelil mačku so psom. Zavrel som ich do klietky. Za druhú hodinu som ich spriatelil s králikom. Za dva dni som k nim mohol vpustiť líšku, hus, veveričku a zopár holubov. A napokon opicu. Nažívali si v pokoji, ba v láske.

       Potom som do inej klietky zatvoril írskeho katolíka z Tipperary, a len čo sa mi zdal krotký, pridal som škótskeho presbyteriána z Aberdeenu. Potom Turka z Carihradu, gréckokatolíka z Kréty, Arména, metodistu z Arkansaskej divočiny, budhistu z Číny, brahmana z Benáresu. A nakoniec plukovníka Armády spásy z Wappingu. Potom som odišiel na celé dva dni. Keď som sa vrátil, aby som si poznačil výsledky, klietka s vyššími živočíchmi bola v poriadku, ale v tej druhej sa povaľovali turbany, fezy, vrkoče, kosti a mäso - nažive nezostal ani jediný exemplár. Rozumné tvory sa nepohodli na akejsi vieroučnej drobnosti a pobrali sa so svojou vecou pred najvyšší súd.

       Musíme uznať, že pokiaľ ide o ozajstnú povahovú veľkorysosť, človek sa nevyrovná ani najpodlejšiemu spomedzi vyšších živočíchov. Je zrejmé, že už od prírody je neschopný dosiahnuť ich úroveň, že už od prírody trpí nejakou chybou, ktorá mu naveky znemožňuje dosiahnuť takú úroveň, lebo očividne ide o trvalú nezničiteľnú, neodstrániteľnú chybu.

       Ja túto chybu stotožňujem so zmyslom pre mravnosť. Človek je jediný živočích, ktorý ho pozná. Tu spočíva tajomstvo jeho degradácie. Je to vlastnosť, ktorá mu umožňuje páchať zlo. Neplní nijakú inú úlohu. Nemôže plniť nijakú inú úlohu. Nikdy nemala plniť nijakú inú úlohu. Bez nej by človek nemohol páchať zlo. Hneď by sa povzniesol na úroveň vyšších živočíchov.

       Keďže zmysel pre mravnosť má iba jedinú úlohu, jediné poslanie - umožňovať človeku páchať zlo - zjavne nemá preňho cenu. Je preňho bezcenný ako choroba. Vlastne to je choroba. Besnota je zlá, ale nie je taká zlá ako táto choroba. Besnota umožňuje človeku spáchať skutok, aký by nespáchal, keby bol zdravý: pohrýzť blížneho, a tým ho zabiť. Besnota neurobí z nikoho lepšieho človeka. Zmysel pre mravnosť umožňuje človeku páchať zlo. Umožňuje mu páchať zlo tisícerými spôsobmi. Besnota je nevinná choroba v porovnaní so zmyslom pre mravnosť. Preto zmysel pre mravnosť neurobí z nikoho lepšieho človeka. Čo je teda prvá kliatba? Zrejme tá ako na začiatku: zmysel pre mravnosť, schopnosť rozlišovať dobro od zla a nevyhnutne aj schopnosť konať zlo, lebo človek nemôže spáchať zlo, ak ho nespácha vedome.

       A tak som usúdil, že sme sa vyvinuli a zdegenerovali z nejakého ďalekého predka - možno z nejakého mikroskopického atómu svojvoľne blúdiaceho medzi šírymi obzormi vodnej kvapky - hmyz za hmyzom, živočích za živočíchom, plaz za plazom, jednostaj dolu po dlhej ceste nepoškvrnenej nevinnosti, kým sme nedosiahli najspodnejšie štádium vývoja - dalo by sa povedať, kým sme sa nestali ľuďmi. Pod nami už nie je nič. Nič, iba Francúzi.

       Nižšie ako zmysel pre mravnosť jestvuje už len jediné možné štádium: zmysel pre nemravnosť. Francúzi ho majú. Človek je iba čosi nižšie ako anjeli. To mu určuje hranice. Je medzi anjelmi a Francúzmi.

       Človek je v každom ohľade žalostne krehký tvor, je to akési Britské múzeum neduhov a podradnosti. Jednostaj sa opravuje. Stroj, ktorý by bol taký nespoľahlivý ako človek, by nenašiel kupca. Na najznamenitejšiu ľudskú chybu - na zmysel pre mravnosť - sa vŕšia početné menšie neduhy. V skutočnosti ich je toľko, že ich môžeme pokojne označiť za nespočetné. Vyšším živočíchom narastajú zuby bezbolestne a bez ťažkostí. Človeku narastajú zuby celé mesiace a v sprievode krutých múk, a to v čase, keď tieto muky horko-ťažko vydrží. Sotva mu narastú, treba ich zase povytŕhať, lebo nestoja za nič, nestoja za jedinú prebdenú noc. Druhý chrup vydrží chvíľu, no občas ho treba upevňovať gumou či zlatými plombami. No človeku nikdy nenarastie chrup, na ktorý by sa mohol spoľahnúť, kým mu ho nezhotoví zubár. Tomuto chrupu sa vraví „falošné zuby" - akoby človek vôbec kedy mal inakšie...

       V divočine - v prírode - trpia vyššie živočíchy nepočetnými chorobami, bezvýznamnými chorobami. Najhlavnejšia spomedzi nich je staroba. Ale človek začína s chorobami ako dieťa a žije s nimi až do konca, má ich na dennom poriadku. Chorľavie na príušnice, spalničky, čierny kašeľ, záškrt, angínu, diftériu, šarlach, a to takmer povinne. Neskoršie ho choroby ohrozujú na každom kroku: prichádzajú nádchy, kašle, záduch, bronchitída, svrab, cholera, rakovina, suchoty, žltá zimnica, zápal žlčníka, týfové horúčky, senná nádcha, zimnica, omrzliny, zlatá žila, zápchy, hnačky, bolesti zubov, bolesti uší, hluchota, nemota, slepota, chrípka, syfilis, kravské kiahne, kiahne, choroby pečene, katary, krvotok, bradavice, uhry, vriedky, karbunkuly, abscesy, pľuzgiere, kurie oká, nádory, fistule, zápal pľúc, mäknutie mozgu, depresia a pätnásť iných druhov šialenstva, ďalej úplavica, žltačka, srdcové choroby, choroby kostí, kože, sleziny, obličiek, nervov, mozgu, krvi, škrofulóza, paralýza, malomocenstvo, neuralgia, ochrnutie, záchvaty, bolesti hlavy, trinásť druhov reumatizmu, štyridsaťšesť druhov lámky a úžasná hŕba najrozličnejších ťažkých a neopísateľných chorôb. A ďalej - ale načo pokračovať vo výpočte? Človek by celkom zmizol, keby sme mu telo potlačili len názvami pôvodcov kaziacich tento chatrný stroj a to i tými najdrobnejšími typmi písma, aké dokáže lejár vyrobiť. Človek je iba schránka morovej skazy, ktorá živí a prechováva roje bacilov - roje, ktoré majú poverenie človeka rozložiť a zmámiť, a každý roj plní osobitnú úlohu. Bacily začínajú na človeka striehnuť, prenasledovať ho, rozkladať ho a zabíjať ho od prvého dychu a nepoznajú milosti, ľútosti ani prímeria, kým nevydýchne naposledy.

       Len sa prizrite na človeka bližšie, čo je to za prácu. Načo sú mu mandle? Neplnia nijakú užitočnú úlohu, nemajú nijakú cenu. Nemajú tam čo robiť. Je to iba pasca. Plnia iba jedinú úlohu a robotu: obstarávať ich majiteľovi angínu a podobné radosti. A načo je človeku slepé črevo? Nemá nijakú cenu, nemôže plniť nijakú užitočnú úlohu. Je to iba zatajený nepriateľ, ktorý po celý život čaká na zatúlané hroznové zrniečka a využíva ich na vyvolanie zápalu. A načo sú chlapovi prsné bradavky? Na robotu sa nehodia a ako ozdoba nestoja za nič. Načo je človeku brada? Neplní nijakú užitočnú funkciu, je iba na otravu a na zlosť, všetky národy ju nenávidia, všetky národy ju prenasledujú britvou. A pretože je iba na otravu a zlosť, príroda nikdy nepripustí, aby chlapovi v čase od puberty až po hrob prestala rásť. Chlap nikdy neoplešivie na brade. Ale vlasy! Slúžia človeku ako pôvabná ozdoba, sú pohodlné, výborne ho chránia pred istými zhubnými chorobami, človek si ich cení väčšmi než zlato. A práve preto mu ich príroda necháva iba do polčasu. Aký úbohý je ľudský zrak, čuch, sluch, orientačný zmysel! Kondor zočí zdochlinu na päťmíľovú vzdialenosť, to človek nedokáže nijakým ďalekohľadom. Stopársky pes nájde stopu starú dva dni. Drozd počuje červíka, ako si prevŕtava cestu pod zemou. Keď odnesieme mačku v uzavretom koši, trafí domov z dvadsať míľ vzdialeného kraja, ktorý predtým nikdy nevidela.

       Druhé pohlavie plní isté svoje úlohy žalostne úboho v porovnaní s tými istými úlohami u vyšších živočíchov. U ľudí vyvoláva menštruácia, ťarchavosť a pôrod hrôzu. Tieto úlohy nespôsobujú vyšším živočíchom takmer nijaké ťažkosti.

       Pokiaľ ide o výzor, vezmime si tigra bengálskeho - je to ideál pôvabu krásy, telesnej dokonalosti, vznešenosti. A potom si vezmime človeka - toho úbožiaka. Je to živočích s parochňou, s trepanovanou lebkou, so sluchovým strojčekom, so skleným okom, s lepenkovým nosom, s porcelánovými zubmi, so striebornou prieduškou, s drevenou nohou - skrátka tvor, ktorý je poplátaný a pofľakovaný od hlavy až po päty. Ako bude vyzerať, ak mu na druhom svete neobnovia tieto antikvárne drobnôstky?

       Človek má jednu nesmiernu prednosť. Vyniká svojím intelektom. V tom sa mu nijaký vyšší živočích nevyrovná. Je to zaujímavé a pozoruhodné, že ho nečaká nebo, v ktorom by sa mohla uplatniť jeho jediná prednosť. Hoci si nebo vymyslel sám, intelektuálne radosti doň nezahrnul. Je to pozoruhodná medzera. Akoby mlčky pripúšťal, že nebo je len pre vyššie živočíchy. Nad tým sa treba zamyslieť. A vážne zamyslieť. Človeku sa vnucuje pochmúrna myšlienka: Azda ani nie sme takí dôležití, ako sa všetci nazdávame.