Súmrak modiel

Úslovia a šípy

Problém Sokrata

"Rozum" vo filozofii

Morálka ako niečo proti prírode

Omyl slobodnej vôle

Zlepšovatelia ľudstva

Čo Nemcom uniká

Potulky „nečasového"

K psychológii umelca

Pekný a škaredý

Umenie pre umenie?

Morálka pre lekárov

Môj pojem slobody

Pošepkať konzervatívcom do ucha

Môj pojem génia

Zločinec a čo je mu príbuzné

Friedrich Nietzsche

Morálka ako niečo proti prírode

Omyl slobodnej vôle

Zlepšovatelia ľudstva
Čo Nemcom uniká
Potulky „nečasového"

K psychológii umelca
Pekný a škaredý
Umenie pre umenie?
Morálka pre lekárov
Môj pojem slobody
Pošepkať konzervatívcom do ucha
Môj pojem génia
Zločinec a čo je mu príbuzné

Úslovia a šípy

Sladká nečinnosť je začiatok každej psychológie. Akože? Žeby psychológia bola - neresť?

Aj najodvážnejší z nás má len zriedkakedy odvahu priznať, čo vlastne vie...

Aby sa dalo žiť osamote, treba byť zverom alebo bohom - vraví Aristoteles. Chýba tretia možnosť: treba byť obidvoje - filozofom...

„Každá pravda je jednoduchá." Nie je to dupľovaná lož? -

Raz pre vždy hovorím, že je veľa vecí, ktoré nechcem vedieť. - Múdrosť dáva hranicu aj poznaniu.

V divokosti svojej povahy sa človek najlepšie zbaví svojej perverzity, svojej duchovnosti...

Akože? Žeby človek bol len omylom boha? Či boh bol len omylom človeka? -

Pomôž si sám: potom ti každý pomôže. To je princíp lásky k blížnemu.

Nebuďte zbabelí pri svojich činoch! Nehanbite sa po čine! - Výčitky svedomia sú neslušné.

Môže byť somár tragickým prípadom? - Že niekto hynie pod ťarchou bremena, ktoré ani nevládze uniesť, ani nemôže zhodiť?... To je prípad filozofa.

Čože? Ty hľadáš? Chcel by si sa zdesaťnásobiť, zostonásobiť? Hľadáš prívržencov? - Hľadaj nuly! -

Posthumným ľuďom - napríklad mne - sa rozumie horšie ako načas narodeným, ale lepšie ich počuť. Presnejšie povedané: nám sa nikdy nerozumie - a odtiaľ pochádza naša autorita...

Medzi ženami. - „Pravda? Ó, pravdu nepoznáte! Nie je to atentát na všetky naše hanblivosti? "

Kto nevie vložiť do vecí svoju vôľu, dáva im aspoň zmysel... to znamená, že verí, že vôľa je už v nich (to je princíp „viery").

Ako? Vy ste volili cnosť a vypätú hruď, no súčasne poškuľujete po výhodách ľudí bez zábran? - Ale veď cnostný sa zrieka „výhod"... (vyvesiť antisemitovi na domové dvere).

Dokonalá žena sa dopúšťa literatúry ako malého hriechu: pre pokus, len tak pomimo, obzerajúc sa, či to niekto spozoroval, a aby to niekto spozoroval ...

Spokojnosť chráni aj pred prechladnutím. Prechladla niekedy žena, ktorá vedela, že je dobre oblečená? - Mám na mysli prípad, že bola chabo oblečená.

Mám sa na pozore pred všetkými systematikmi a idem im z cesty. Vôľa zaraďovať je nedostatok čestnosti.

Žena sa považuje za hlbokú - prečo? Lebo jej nikdy neprídete na dno. Žena nie je ani len plytká.

Keď má žena mužské cnosti, je to na zutekanie; keď nemá žiadne mužské cnosti, zuteká sama.

„Koľko sa kedysi svedomie nahrýzlo! a aké dobré zuby malo! - A dnes? Kde je chyba?" - pýta sa jeden zubný lekár.

Človek sa zriedka dopustí len jednej prenáhlenosti. Pri prvom prenáhlení robí vždy príliš veľa. Práve preto sa obyčajne dopustí druhej prenáhlenosti - tentoraz robí primálo...

Zašliapnutý červ sa krúti. To je rozumné. Zmenšuje tým pravdepodobnosť, že ho zašliapnu znovu. V jazyku morálky je to: pokora. -

Existuje odpor voči lži a pretvárke pochádzajúci z pyšného pojmu cti; existuje taký istý odpor zo zbabelosti, lebo lož je zakázaná božím prikázaním. Sú takí, čo neklamú zo zbabelosti...

Myslieť a písať sa dá len posediačky (G. Flaubert). - Chytil som ťa, nihilista! Práve vysedávanie je hriech proti Duchu svätému! Len vychodené myšlienky majú cenu.

Sklamaný sa ozval. - Hľadal som veľkých ľudí, ale našiel som vždy len opice ich ideálu.

Boli to pre mňa stupne a ja som po nich vystúpil hore, - musel som po nich stúpať. Ony si však mysleli, že som si na nich chcel odpočinúť.

Čo na tom, že ja mám pravdu? Mám priveľa pravdy. - A kto sa dnes najviac smeje, smeje sa aj naposledy.

Vzorec môjho šťastia: jedno Áno, jedno Nie, jedna rovná čiara, jeden cieľ...

Problém Sokrata

Samému mi prišla na um táto neúcta, že totiž títo veľkí mudrci sú úpadkové typy, po prvý raz práve v prípade, ktorý najsilnejšie protirečí predsudkom učených aj neučených ľudí: spoznal som v Sokratovi a Platónovi príznaky úpadku, nástroje gréckeho rozpadu, niečo pseudogrécke, niečo protigrécke („Zrod tragédie" 1872). Stále viac som bol presvedčený, že onen súhlas múdrych vôbec nedokazuje, že majú pravdu v tom, v čom sú si zajedno: dokazuje skôr, že títo najmúdrejší z múdrych sa akosi fyziologicky zhodli, že budú mať rovnaký negatívny postoj k životu, - a nemôžu inak. Hodnotenia a posudzovania života, za alebo proti, nemôžu byť nakoniec nikdy pravdivé: majú len cenu symptómov, do úvahy prichádzajú len ako príznaky - také posudky sú vo svojej podstate iba hlúposti. Treba sa toho dotknúť prstami a pokúsiť sa pochopiť túto podivuhodnú jemnosť, že hodnota života sa nedá odhadnúť. Neodhadne ju živý, lebo je sám stránkou, dokonca predmetom sporu, a nie sudcom; ani mŕtvy, a to z iného dôvodu. - Ak filozof vidí v hodnote života problém, je to dokonca námietka proti nemu, pochybovanie o jeho múdrosti, prejav jeho nerozumnosti. - Akože? Všetci títo veľkí mudrci - nielenže boli dekadenti, neboli ani múdri? - Ale vrátim sa k problému Sokrata.

Svojím pôvodom patril Sokrates do najnižšej vrstvy ľudu: vzišiel z chudoby. Vie sa a dá sa vidieť, aký bol ošklivý. Ale ošklivosť, ktorá je v podstate námietka, je u Grékov skoro jej vyvrátenie. Bol Sokrates vôbec Grék? Ošklivosť je často iba výraz pre retardovaný vývoj. Inokedy sa javí ako vývoj smerujúci k úpadku. Kriminalistickí antropológovia hovoria, že typickí zločinci sú oškliví: obludná tvár, obludný duch. Ale zločinec je dekadent. Bol Sokrates typický zločinec? - Iste by tomu neprotiřečil posudok slávneho fyziognóma, ktorý znel Sokratovým priateľom tak pohoršlivo. Tento cudzinec, ktorý sa vyznal v obličajoch, prechádzajúc Aténami povedal Sokratovi do tváre, že je monstrum, - že má v sebe všetky zlé neresti a vášne. A Sokrates odvetil len: „Poznáte ma, pán môj!"

Vysvetlil som, čím Sokrates fascinoval: zdal sa byť lekárom, vykupiteľom. Treba ešte poukázať na omyl, spočívajúci v jeho viere v "rozumnosť za každú cenu"? - Je sebaklamom filozofov a moralistov myslieť si, že sa zbavia dekadencie, ak proti nej povedú boj. Zbaviť sa jej je mimo ich možností: keby čokoľvek volili ako prostriedok na ich záchranu, je to iba iný prejav dekadencie - menia jej prejav, ale ju samu neodstraňujú. Sokrates bol nedorozumením; celá morálka zlepšovania, aj kresťanská, bola nedorozumením... Najprudšie denné svetlo, rozumnosť za každú cenu, život jasný, studený, opatrný, povedomý, bez inštinktu, odporujúc inštinktom - veď to bola iba choroba, iná choroba - a nijako nie návrat k "cnosti", "zdraviu", šťastiu... Musieť potláčať inštinkty - to je vzorec pre dekadenciu: kým je život vzostupný, rovná sa šťastie inštinktu. -

"Rozum" vo filozofii

S hlbokou úctou robím výnimku pri mene Herakleita. Kým ostatný národ filozofov zamietal svedectvá zmyslov, pretože poukazujú na rôznorodosť a premenlivosť, Herakleitos odmietal ich svedectvo, pretože predstavovalo veci tak, ako keby mali trvanie boli v jednote. No aj Herakleitos krivdil zmyslom. Zmysly neklamú ani tak, ako si to o nich myslia eleati, ani tak, ako si to myslel Herakleitos - neklamú vôbec. Až to, čo urobíme z ich svedectva vloží do nich klamstvo, napríklad lož o jednote, o objektivite, o substancii, o trvaní... "Rozum" je príčina, že falšujeme svedectvo zmyslov. Kým zmysly svedčia o stávaní, pominutí, premene, neklamú... Ale Herakleitos bude mať večne pravdu v tom, že bytie je prázdna predstava. Existuje jedine "zjavný" svet: "pravý" svet je len priklamaný...

Morálka ako niečo proti prírode

Nakoniec ešte uvážme, aké naivné je hovoriť "Človek by mal byť taký a taký!" Skutočnosť nám ukazuje nádherné bohatstvo typov, hojnosť márnotratnej hry foriem a premien: a nejaký úbohý v kúte učupený moralista na to povie: "Nie! Človek by mal byť iný“!... Vie dokonca, aký by mal byť, tento skľúčený úbožiak a pokrytec, maľuje sa na stenu a dodáva "Ecce homo!"... Ale aj keď sa moralista obracia len na jedného a vraví mu: "Ty by si mal byť taký a taký!", neprestáva sa robiť smiešnym. Jednotlivec je kus osudu, odpredu aj odzadu, je o zákon viac, o nevyhnutnosť viac pre všetko, čo príde a čo bude. Povedať mu "Zmeň sa!" znamená žiadať, aby sa zmenilo všetko, dokonca ešte aj odzadu...

A veru boli dôslední moralisti, čo chceli človeka inakšieho, totiž cnostného, chceli ho podľa svojho obrazu, totiž ako pokrytca: za tým účelom negovali svet! Nebola to malá pochabosť. Nebol to skromný spôsob neskromnosti!... Ak morálka odsudzuje sama o sebe, nie vzhľadom na niečo, nie z ohľadu na niečo, nie pre úmysly života, potom je to špecifický omyl, s ktorým by človek nemal mať súcit, je to idiosynkrázia degenerovaných bytostí, a zapríčinila nevýslovne veľa škody!...

Naproti tomu my iní, my imoralisti, my sme vo svojom srdci urobili miesto pre všetky druhy porozumenia, pochopenia, schvaľovania. My nenegujeme ľahko, svoju česť hľadáme v bytí potvrdzujúcich. Oči sa nám stále viac a viac otvárali pre tú ekonómiu v zákone života, ktorá potrebuje a vie využiť ešte aj všetko to, čo svätá pochabosť kňaza, čo chorý rozum kňaza odmieta, pre tú ekonómiu v zákone života, ktorá ešte aj v odpornej species pokrytca, kňaza či cnostného človeka, nachádza svoju výhodu, - akú výhodu? - Ale veď my sami, my imoralisti, sme tu odpoveď... -

Omyl slobodnej vôle

Dnes už nemáme nijaký súcit s pojmom „slobodná vôľa“: vieme príliš dobre, čo je to - je to najpochybnejší fígeľ teológov, aký existuje, a to za tým účelom, aby sa ľudstvo urobilo „zodpovedným" v ich zmysle, to znamená urobiť ho závislým od seba... Tu podám len psychológiu všetkého, čo robí niekoho zodpovedným. - Všade, kde sa hľadajú zodpovednosti, zvykne to byť inštinkt, ktorý chce trestať a súdiť, ktorý stále hľadá. Stávanie sa zbavuje svojej nevinnosti, keď sa akýsi stav bytia prevádza na vôľu, úmysly či činy zodpovednej voľby: učenie o vôli bolo vynájdené v podstate za účelom trestu, to znamená pod zámienkou chcieť niekoho urobiť vinným. Celá stará psychológia, psychológia vôle, sa zakladá na tom, že jej pôvodcovia, to boli kňazi na čele starých spoločností, si chceli vytvoriť právo dávať tresty - alebo chceli vytvoriť toto právo pre svojho boha... Ľudia boli vyhlásení za „slobodných“, aby mohli byť súdení, aby mohli byť potrestaní — aby sa mohli stať vinnými: v dôsledku toho sa musel považovať každý čin za chcený a pôvod každého činu za zakotvený v povedomí (- a tak sa princípom psychológie stala zásadná psychologická lož...). Dnes sme sa pustili opačným smerom a ako imoralisti sa zo všetkých síl snažíme pojmy viny a trestu dostať preč zo sveta a očistiť od nich psychológiu, dejiny, prírodu, spoločenské inštitúcie a sankcie, takže v našich očiach niet radikálnejšieho nepriateľstva ako s teológmi, ktorí neprestávajú zamorovať nevinnosť stávania sa koncepciami „morálneho svetového poriadku", to je „trestom" a „vinou“. Kresťanstvo je metafyzika kata...

Čo jediné môže byť naše učenie? - Že nikto nedáva človeku jeho vlastnosti, ani boh, ani spoločnosť, ani jeho rodičia alebo predkovia, ani sám si ich nedáva (nezmysel tejto tu naostatok odmietnutej predstavy učil ako „rozumom poznateľnú slobodu“ Kant a pred ním možno už Platón). Nikto nie je zodpovedný za to, že je vôbec tu, že je taký a taký, že žije v týchto podmienkach alebo v tomto prostredí. Osudnosť ľudského bytia sa nedá vylúpnuť z osudnosti všetkého, čo tu bolo a čo bude. Nie je dôsledkom vlastného úmyslu, nejakej vôle, nejakého účelu; nerobí sa na ňom pokus dosiahnuť „ideálneho človeka", „ideál šťastia" alebo „ideál morálnosti“ - je absurdné chcieť presunúť niečiu podstatu na taký alebo onaký cieľ. My sami sme vymysleli pojem „účel“: v skutočnosti účel chýba... Človek je potrebný, človek je kus osudnosti, patrí k celku, je v celku - neexistuje nič, čo by mohlo súdiť, merať, porovnávať, odsudzovať naše bytie, pretože to by znamenalo súdiť, merať, porovnávať, odsudzovať všetok celok... Ale niet ničoho okrem celku! - Že sa už nikto nerobí zodpovedným, že spôsob bytia sa už nesmie odvodzovať od nejakej prvotnej príčiny, že svet nie je jednotka ani ako celok zmyslových údajov ani ako „duch“, až toto je veľké oslobodenie - až to obnovuje nevinnosť stávania sa... Pojem „boh" bol dosiaľ najväčšia námietka proti bytiu... Popierame boha, popierame zodpovednosť vychádzajúcu z boha: až tým vykupujeme svet. -

Zlepšovatelia ľudstva

Najprv prvý príklad, a to predbežný. Vo všetkých dobách existovala snaha „zlepšiť" ľudí: predovšetkým toto sa nazývalo morálkou. No pod týmto jediným slovom sa môžu skrývať najrozličnejšie tendencie. „Zlepšovaním" sa nazývalo aj skrotenie šelmy v človeku, aj vypestovanie určitého druhu ľudí: až tieto zoologické výrazy vyjadrujú skutočnosti - samozrejme skutočnosti, o ktorých typický „zlepšovateľ", kňaz, nevie nič - nechce nič vedieť... Nazvať skrotenie zvieraťa jeho zlepšením znie v našich ušiach skoro ako žart. Kto vie, čo sa deje v cirkusoch, zapochybuje o tom, že sa tam šelmy „zlepšujú". Oslabia sa, urobia sa menej škodlivými, depresívnym účinkom strachu, bolesťou, ranami a hladom sa z nich stanú choré šelmy. - Nie inakšie je to so skroteným človekom, ktorého kňaz „zlepšil". V skorom stredoveku, keď bola cirkev naozaj predovšetkým cirkusom, všade sa poľovalo na najkrajšie exempláre „plavovlasej beštie" - „zlepšovali sa", napríklad, ušľachtilí Germáni. Ale ako potom vyzeral taký „zlepšený", do kláštora zvedený Germán? Ako karikatúra človeka, ako nepodarenec: stal sa z neho „hriešnik", poskakoval v klietke, veď ho zavreli medzi samé strašidelné pojmy... A tak tu teraz ležal, chorý, biedny, zlostný aj na seba; plný zloby proti popudom k životu, plný podozrenia voči všetkému, čo ešte ostalo silné a šťastné. Skrátka, „kresťan"... Fyziologicky povedané: v boji so zvieraťom môže byť jediným prostriedkom na jeho oslabenie urobiť ho chorým. Cirkev to pochopila: skazila človeka, oslabila ho - a robila si nárok na zásluhu, že ho „zlepšila"...

Morálka pestovania a morálka krotenia sú si rovnako hodné toľko, ako prostriedky, ktorými sa presadzujú: môžeme vyhlásiť za najvyšší princíp, že ak chce niekto ustanoviť morálku, musí mať bezpodmienečnú vôľu konať nemorálne. To je ten veľký, znepokojujúci problém, ktorý som riešil najdlhšie: aká je psychológia „zlepšovateľov" ľudstva. Jedna celkom malá a v podstate bezvýznamná skutočnosť - takzvaná svätá lož - mi umožnila prvé vysvetlenie tohto problému: svätá lož, dedičstvo všetkých filozofov a kňazov, ktorí „zlepšovali" ľudstvo. Ani Manu, ani Platón, ani Konfúcius, ani židovskí, ani kresťanskí učitelia nikdy nepochybovali o svojom práve klamať. Nepochybovali ani o celkom iných právach... Vyjadrené ako poučka by to mohlo znieť: všetky prostriedky, ktoré dosiaľ mali urobiť ľudstvo morálnym, boli od základu nemorálne. –

Čo Nemcom uniká

Kultúra a štát sú antagonisti - neklamme sa! „Štát ako tvorca kultúry" je len moderná idea. Jeden žije z druhého, jednému sa darí na úkor druhého. Všetky veľké obdobia kultúry boli časy politického úpadku: čo je veľké v zmysle kultúry, bolo nepolitické, dokonca antipolitické. - Goetheho srdce sa otvorilo pri fenoméne Napoleon - zatvorilo sa mu pri „oslobodzovacích vojnách"... Vo chvíli, keď sa Nemecko stáva veľmocou, rastie závažnosť Francúzska ako kultúrnej moci. Už dnes sa presídlilo do Paríža veľa novej vážnosti, veľa novej vášne pre duchovné veci; napríklad otázka pesimizmu, problém Wagnera a takmer všetky psychologické a artistické otázky sa tam preberajú neporovnateľne jemnejšie a dôkladnejšie ako v Nemecku - Nemci sú neschopní takej vážnosti. - V dejinách európskej kultúry znamená vznik „Ríše" predovšetkým jedno: preloženie ťažiska príťažlivosti. Vie sa to už všade: v hlavnej záležitosti - a tou je stále kultúra - Nemci už neprichádzajú do úvahy. Pýtajú sa ma: Máte ešte aspoň jedného ducha, ktorý v Európe zavážil Ako boli svojho času váš Goethe, váš Hegel, váš Heinrich Heine, váš Schopenhauer? - A údiv, že už niet ani jedného nemeckého filozofa, nemá konca. –

V skutočnosti robia nemecké „vyššie školy" brutálny výcvik, aby so stratou čo možno najkratšieho času pripravili ohromné množstvo mladých mužov, použiteľných - využiteľných - pre štátnu službu. „Vyššie vzdelanie" a nespočetné množstvo - to si dopredu protirečí. Každé vyššie vzdelanie je výnimka: musí byť privilegovaný, kto má mať právo na také veľké privilégium. Veľké a krásne veci nemôžu byť prístupné všetkým: krása patrí málo ľuďom.

Učiť sa vidieť, ako to ja rozumiem, je takmer to, čo nefilozofický spôsob reči nazýva silnou vôľou: podstatné je práve „nechcieť", môcť rozhodnutie odložiť. Každý neduchovný postoj, každá vulgárnosť pochádza z neschopnosti odporovať podráždeniu - taký človek musí reagovať, poslúcha každý impulz. V mnohých prípadoch je taká nutnosť už príznak choroby, úpadku a vysilenia - temer všetko, čo nefilozofická hrubosť reči označuje menom „neresť", je v podstate iba fyziologická neschopnosť nereagovať. - Praktické použitie „naučenia sa vidieť": ako učiaci sa, stane sa človek pomalým, nedôverčivým, protirečivým. Všetko cudzie, novosti každého druhu nechá najprv s nepriateľským pokojom pristúpiť až k sebe - a ruku od toho odtiahne. Mať dvere otvorené na všetky strany, ponížene líhať na brucho pred každou maličkosťou, skákať za všetkými a vrhať sa do všetkého, skrátka, tá chýrna moderná „objektívnosť" je zlý vkus, je nevkusná par excellence. –

Samotná skutočnosť, že Nemci vôbec zniesli svojich filozofov, predovšetkým tú naj deformovanejšiu kaliku pojmov, aká kedy existovala, toho veľkého Kanta, dáva dobré svedectvo o nemeckej pôvabnosti.

Každé vyššie vzdelanie je výnimka: musí byť privilegovaný, kto má mať právo na také veľké privilégium. Veľké a krásne veci nemôžu byť prístupné všetkým: krása patrí málo ľuďom.

A všade vládne neslušné náhlenie, ako keby sa niečo zameškalo, ak mladý muž vo veku 23 rokov nie je ešte „hotový" a nevie odpovedať na „hlavnú otázku": čo budem? - Akýsi vyšší druh ľudí, s dovolením, nemá rád „povolania" práve preto, lebo vie, že je povolaný ...

Potulky „nečasového"

K psychológii umelca

- Aby existovalo umenie, aby existovala vôbec nejaká estetická tvorba a pozorovanie, na to je nevyhnutný fyziologický predpoklad: opojenie. Opojenie musí najprv zvýšiť dráždivosť celého stroja: bez toho sa nedá tvoriť umelecky. Všetky druhy opojenia, nech majú akýkoľvek pôvod, majú túto silu: predovšetkým opojenie pohlavného vzrušenia, najstaršia a najpôvodnejšia forma opojenia. To isté platí o opojení v dôsledku všetkých veľkých túžob a silných afektov; o opojení oslavy, závodu, bravúrneho výkonu, víťazstva a každého extrémneho pohybu; o opojení krutosti; o opojení búrania; o opojení za určitých meteorologických vplyvov, napríklad jarné opojenie; alebo pod vplyvom narkotík; a nakoniec opojenie z vôle, opojenie z nazhromaždenej a prekypujúcej vôle. - Pri opojení je rozhodujúci pocit zvyšovania sily a jej plnosti. Na základe tohto pocitu dáva človek čosi veciam, núti ich brať od nás, znásilňuje ich - tento proces sa volá idealizácia. Zbavme sa tu jedného predsudku: idealizácia neznamená, ako sa všeobecne verí, odobratie či odrátanie maličkostí, vedľajších vecí. Rozhodujúce je skôr úžasné zdôraznenie hlavných rysov, takže ostatné sa pritom stratia.

V tomto stave človek obohacuje všetko z vlastnej plnosti: čo vidí a čo chce, to vidí nafúknuté, zhustené, silné, až preťažené silou. Kto pozná tento stav, mení veci do tých čias, kým nezodpovedajú jeho moci - kým nie sú obrazom jeho dokonalosti. Táto nutnosť premieňať na dokonalé je - umenie. Dokonca aj všetko to, čím sám nie je, mení sa takému človeku na čistú radosť; v umení sa človek vychutnáva ako dokonalosť. - Bolo by možné vymyslieť aj opačný stav, špecifické protiumelectvo inštinktu - taký druh bytia, ktorý by všetky veci ochudobňoval, zrieďoval, hubil. A veru sú dejiny bohaté na takých protiumelcov, na takých nenásytných hladošov života: tí sa zmocňujú vecí, vysilia ich, musia ich stenčiť. To je napríklad prípad každého pravého kresťana, povedzme Pascala: kresťan, ktorý by bol súčasne aj umelec, to sa nevyskytuje... Nebuďte detskí a neuvádzajte mi ako námietku Raphaela alebo nejakého homeopatického kresťana devätnásteho storočia: Raphael vravel Áno, Raphael robil Áno, teda Raphael nebol kresťan...

Pekný a škaredý

- Nič nie je relatívnejšie, povedzme obmedzenejšie, ako náš pocit krásna. Kto by ho chcel chápať nezávisle od potešenia, ktoré má človek z človeka, okamžite stratí pôdu pod nohami. „Krásne ako také" je len slovo, to nie je ani pojem. Pri kráse stanovuje človek seba za mieru dokonalosti; v osobitných prípadoch v nej sám seba zbožňuje. Druh ani nemôže inakšie povedať Áno k sebe samému. Jeho najprvší inštinkt, to je inštinkt sebazáchovy a sebašírenia, vyžaruje do takých jemností. Človek vníma svet ako preplnený krásou - zabúdajúc, že sám je jej príčinou. Len on sám obdaril svet krásou, žiaľ!, len veľmi ľudskou, príliš ľudskou krásou... V podstate sa človek zrkadlí vo veciach a považuje za pekné, čo mu vracia jeho obraz: posudok „krásne" je namyslenosť jeho rodu... Skeptikovi môže totiž malé podozrenie našeptať do ucha túto otázku: skrášli to naozaj svet, ak ho práve človek považuje za krásny? Poľudštil ho: to je všetko. Ale nič, vôbec nič nám nezaručuje, že práve človek predstavuje model krásy. Kto vie, ako vyzerá v očiach vyššieho sudcu vkusu? Možno je nápadný, možno dokonca zábavný, no možno trochu ľubovoľný... „Ó, božský Dionýzos, prečo ma ťaháš za uši?" pýtala sa raz Ariadna pri jednom z tých chýrnych rozhovorov na Naxe svojho filozofujúceho milenca. „Tvoje uši mi pripadajú smiešne, Ariadna: prečo nie sú ešte dlhšie?"

Nič nie je krásne, len človek je krásny: na tejto naivnosti sa zakladá celá estetika, to je jej prvá pravda. Pridajme hneď druhú: nič nie je ošklivejšie ako zvrhávajúci sa človek - a tým je oblasť estetického posudku vymedzená. - Fyziológia potvrdzuje, že všetko ošklivé človeka oslabuje a zarmucuje. Pripomína mu to úpadok, nebezpečenstvo, bezmocnosť; naozaj ho to zbavuje sily. Pôsobenie ošklivosti sa dá merať dynamometrom. Zakaždým, keď je človek skleslý, vetrí blízkosť niečoho „ošklivého". Jeho pocit sily, jeho vôľa mať moc, jeho odvaha, jeho hrdosť - to všetko padá v prítomnosti niečoho ošklivého, stúpa v prítomnosti krásy... V prvom aj druhom prípade robíme ten istý záver: jeho premisy sú nahromadené v obrovskom množstve v inštinkte. Ošklivosť sa chápe ako náznak a príznak degenerácie: všetko, čo aj len nepatrne pripomína degeneráciu, vyvoláva v nás posudok „ošklivé". Každý znak vysilenia, ťarchy, staroby, únavy, každý druh neslobody, ako kŕč alebo ochrnutie, predovšetkým zápach, farba, forma rozkladu, hniloby, a keby to bola abstrakcia až do symbolického stavu - to všetko vyvoláva rovnakú reakciu a prívlastok „ošklivé". Tu prepuká nenávisť: ale koho to tu človek nenávidí? Niet pochýb: úpadok svojho fyzického typu. A nenávidí z najhlbšieho inštinktu svojho druhu; v tejto nenávisti je hrôza, opatrnosť, pohľad do hĺbky a do diaľky - je to najhlbšia nenávisť, aká existuje. V jej dôsledku je umenie hlboké...

Umenie pre umenie?

Čo robí každé umenie? Nechváli? Neoslavuje? Nevyberá? Nevyťahuje niečo na povrch? S tým všetkým posilňuje alebo oslabuje určité hodnotenia... Je to len niečo vedľajšie? Náhoda? Je to niečo, čoho sa inštinkt umelca nezúčastňuje? Alebo naopak: Nie je to predpoklad umelcovej schopnosti...? Necieli jeho základný inštinkt na umenie, alebo skôr na zmysel umenia, na život, na to, čo robí život žiaducim? - Umenie je veľké stimulans k životu: ako by sa dalo chápať ako bezúčelné, bezcieľne, ako l'art pour ľartizmus?

Morálka pre lekárov

- Chorý človek je parazit spoločnosti. V určitom stave je neslušné žiť ďalej. Prežívať v zbabelej závislosti od lekárov a ich praktík, keď sa stratil zmysel pre život, aj právo žiť, takto vegetovať by malo v spoločnosti vyvolať hlboké opovrhnutie. A lekári by mali byť sprostredkovateľmi tohto odsúdenia - nedávať recepty, ale každý deň novú dávku zhnusenia nad týmto svojím pacientom...

Hrdo umrieť, ak sa už nedá hrdo žiť. Dobrovoľná smrť, v pravý čas s jasnou mysľou a radosťou uskutočnená v kruhu detí a svedkov: tak, aby bola možná skutočná rozlúčka, keď je tu ešte ten, ktorý sa lúči, aj skutočné ocenenie toho, čo dosiahol a čo chcel, akési zhrnutie jeho života - úplný opak tej úbohej a príšernej komédie, ktorú hrá kresťanstvo okolo hodinky smrti. Kresťanstvu by sa nemalo nikdy zabudnúť, že zneužilo slabosť umierajúceho na znásilnenie svedomia, že aj spôsob smrti zneužilo na posudzovanie hodnôt o človeku a minulosti!

Nemáme v rukách možnosť zabrániť, aby sme sa narodili: môžeme však túto chybu napraviť - pretože niekedy je to chyba. Keď sa človek odstráni, urobí tú najúctyhodnejšiu vec, aká existuje: skoro si tým zaslúži žiť ...

Môj pojem slobody

Je to vôľa mať vlastnú zodpovednosť. Aby sa zachovala dištancia, ktorá nás delí. Aby sa človek stal ľahostajnejším voči námahe, tvrdosti, nedostatku, aj voči životu. Aby človek bol ochotný pre svoju vec obetovať aj ľudí, seba nevynímajúc. Sloboda znamená, že mužné, bojovné a víťazné inštinkty ovládnu iné inštinkty, napríklad, aj inštinkt „šťastia". Oslobodený človek, a ešte viac oslobodený duch, šliape po ničomných druhoch blaha, o ktorých snívajú kšeftári, kresťania, kravy, ženy, Angličania a iní demokrati. Slobodný človek je bojovník.

Národy, ktoré za niečo stáli, ktoré sa stali niečoho hodné, nedosiahli to nikdy pod liberálnymi inštitúciami: veľké nebezpečenstvo z nich urobilo niečo, čo si zaslúži úctu. Len nebezpečenstvo nám dá prostriedky, naše cnosti, náš pancier a naše zbrane, nášho ducha, - a núti nás byť silnými... Prvá zásada: treba mať potrebu byť silným: inakšie nebude človek nikdy silný.

Sloboda - ako niečo, čo človek má alebo nemá, čo chce, čo si vydobyje...

Pošepkať konzervatívcom do ucha

- Voľakedy sa nevedelo, ale dnes sa vie, alebo dalo by sa vedieť, že spätný vývoj alebo obrat späť v akomkoľvek zmysle či smere nie je vôbec možný. Aspoň my fyziológovia to vieme. No všetci kňazi a moralisti verili v tú možnosť - a chceli človeka priviesť späť k niekdajším predstavám cnosti, chceli ho ta čo aj preskrutkovať. Morálka bola vždy Prokrustovo lôžko. Dokonca aj politici napodobňovali v tomto ohľade kazateľov cnosti: ešte aj dnes máme politické strany, ktoré snívajú o račom kroku všetkých záležitostí. Ale nikto nemá možnosť stať sa rakom. Niet pomoci: musí sa ísť dopredu, to znamená krok za krokom sa ponárať do dekadencie (- to je moja definícia „pokroku"...). Tento vývoj sa dá brzdiť, ale brzdením sa degenerácia len zahatá, tým nakopí a potom ešte náhlivejšie prerazí: viac sa urobiť nedá. -

Môj pojem génia

Génius - pri práci, pri čine - je nevyhnutne márnotratník: jeho veľkosť je v tom, že sa ľahkomyseľne premárňuje... Inštinkt sebazáchovy je pritom utlmený: a prenikavý tlak prýštiacich síl mu zakazuje akúkoľvek ochranu a opatrnosť. Volá sa to „sebaobetovanie"; vyzdvihuje sa jeho „hrdinstvo", jeho ľahostajnosť voči vlastnému dobru, jeho odovzdanie sa nejakej idei, veľkej veci, vlasti: čo všetko sú samé nedorozumenia... Vytečie, pretečie, spotrebuje sa, nešetrí sa - to všetko s nešťastnou nedobrovoľnou osudovosťou, ako je samovoľné preliatie rieky cez brehy. Ale pretože takýmto výbušným typom za veľa ďakujeme, veľa sme im za to darovali, napríklad druh vyššej morálky... To je nakoniec spôsob ľudskej vďačnosti: nerozumie svojim dobrodincom. -

Zločinec a čo je mu príbuzné

- Typ zločinca je typ silného človeka za nepriaznivých okolností, silný človek, ktorý bol urobený chorým. Chýba mu divočina, určitá slobodnejšia a nebezpečnejšia príroda a taká forma jeho bytia, pri ktorej všetko, čo je v inštinkte silného človeka zbraň a pancier, je tu právom. Jeho cnosti spoločnosť zavrhla; jeho najživšie pudy, ktoré si priniesol na svet, čoskoro zrastú s ponižujúcimi hnutiami prostredia, s podozrením, strachom, nečestnosťou. Ale to je skoro recept na fyziologické zvrhnutie. Kto to, čo vie najlepšie a čo by robil najradšej, musí robiť tajne, s dlhým vypätím síl, opatrne a úlisne, stane sa anemickým; a pretože jeho inštinkty plodia stále len nebezpečenstvo, prenasledovanie a nešťastie, obrátia sa jeho city proti týmto inštinktom - pociťuje ich ako osobné nešťastie. V spoločnosti, v našej krotkej, priemernej, zrezanej spoločnosti sa prirodzene prostý človek z hôr či z dobrodružstiev mora nevyhnutne zvrhne na zločinca.

Zovšeobecnime prípad zločinca: predstavme si povahy, ktorým z nejakých dôvodov chýba verejný súhlas; ktoré vedia, že ich nikto nepovažuje za konajúcich dobro a užitočných; majú pocit čandalov, že nie sú rovnoprávni, ale že sú zo spoločnosti vylúčení, bezcenní a zdroje špiny. Také povahy majú na svojich myšlienkach a činoch farbu podzemia; všetko na nich je bledšie ako na povahách, na ktorých bytie padá svetlo dňa. Ale skoro všetky formy existencie, ktoré dnes vyznamenávame, žili kedysi v tomto napoly hrobovom ovzduší: vedecký charakter, umelec, génius, slobodný duch, herec, obchodník, objaviteľ... Kým platil kňaz za najvyšší typ, bol každý cenný druh ľudí znehodnotený... Príde čas - sľubujem to - keď bude platiť za najnižšieho, za nášho čandalu, ako najluhárskejší, najneslušnejší druh ľudí...

Skoro každý génius pozná ako štádium svojho vývoja „katilinovskú existenciu", to je pocit nenávisti, pomsty a vzbury proti všetkému, čo už je, čo sa už nestane... Katilina - predexistenčná forma každého Cézara. -