OČAMI MIZANTROPA

m) Veda

 

 

129 (594)

 

Veda - doteraz to bolo odstraňovanie úplnej zmäte­nosti vo veciach hypotézami, ktoré všetko „vysvetľu­jú“ - teda z odporu intelektu voči chaosu. - Tento is­tý odpor sa ma zmocňuje pri skúmaní seba samého: aj vnútorný svet by som si rád obrazne predstavoval pomocou schémy a dostal sa z intelektuálneho zmät­ku. Takýmto zjednodušením bola morálka: o člove­ku učila ako o poznanom, ako o známom. - Morálku sme zničili - zase sme sa stali sami sebe úplne temný­mi! Viem, že o sebe nič neviem. Fyzika pripadá mys­li ako blahodarný čin: veda (ako cesta k poznaniu) zís­kava po odstránení morálky nové čaro - a pretože tu nachádzame len dôslednosť, musíme svoj život zaria­diť tak, aby nám ju zachovával. To vytvára určitý druh praktického rozmýšľania o existenčných podmienkach nás ako poznávajúcich.

 

130 (595)

 

Naše predpoklady: nijaký Boh: nijaký účel: konečná sila. Chceme sa vyvarovať toho, aby sme nízkym vymýšľali a predpisovali pre nich potrebný spôsob mys­lenia!!

 

131 (596)

 

Nijaká „morálna výchova“ ľudského rodu: potreb­ná je však disciplinárna škola vedeckých omylov, lebo „pravda“ znechucuje a strpčuje život - predpoklada­júc, že človek nebol neodvratne vrhnutý na svoju drá­hu a že na svoj poctivý vhľad sa podujme s tragickou pýchou.

 

132 (597)

 

Predpoklad vedeckej práce: viera, že sme spätí s vedec­kou prácou a vytrvalí v nej, takže jednotlivec môže pracovať na každom akokoľvek malom mieste v dôve­re, že nepracuje nadarmo.

       Jestvuje veľké ochromenie: zbytočne pracovať, zby­točne bojovať. —

 

* * *

 

Hromadiace obdobia, kde sa vynachádzajú sila a mo­censké prostriedky, ktoré raz použije budúcnosť: veda ako prostredná stanica, kde sa prostredné, viacsmerne zamerané, komplikovanejšie bytosti vybíjajú a uspokojujú svojím najprirodzenejším spôsobom: všetky tie bytosti, ktorým sa prieči čin.

 

133 (598)

 

Filozof sa zotavuje inak a iným: zotavuje sa napr. nihi­lizmom. Viera, že pravdy vôbec niet, viera nihilistov, je veľkým vystieraním údov pre toho, kto je ako vojno­vý bojovník poznania v ustavičnom zápase so samými škaredými pravdami. Lebo pravda je škaredá.

 

134 (599)

 

„Nezmyselnosť diania“: viera v ňu je následok vhľadu do falošnosti doterajších interpretácií, zovšeobecnenie skľúčenosti a slabosti - nie nejaká nevyhnutná viera.

       Človekova neskromnosť: - popierať zmysel tam, kde ho nevidí!

 

135 (600)

 

Nekonečná vykladateľnosť sveta: každý výklad je symptómom rastu alebo zániku.

       Jednota (monizmus) je potrebou inercie; viac spô­sobov výkladu je znakom sily. Nechcieť uprieť svetu jeho znepokojujúci a enigmatický charakter!

 

136 (601)

 

Proti vôli k zmiereniu a mierumilovnosti. K nej patrí aj každý pokus o monizmus.

 

137 (602)

 

Tento perspektivistický svet, tento svet pre oko, hmat a ucho, je veľmi falošný svet, a to už vtedy, keď ho porovnávame so svetom, ako ho vidí oveľa jemnej­ší zmyslový aparát. Keď však svoje zmysly zjemňuje­me, jeho zrozumiteľnosť, prehľadnosť, jeho praktic­kosť, jeho krása sa začínajú strácať: rovnako sa stráca krása, keď premýšľame o udalostiach dejín; poriadok účelu je už ilúzia. Slovom, svet sa javí ako tým hod­notnejší, určitejší, krajší, významuplnejší, čím povrch­nejšie a nedbanlivejšie ho zhŕňame, podávame ako ce­lok. Čím hlbšie do neho nahliadame, tým viac mizne naše oceňovanie - bezvýznamnosť sa blíži! Svet, čo má hodnotu, sme stvorili my! Spoznávajúc toto, spozná­vame aj to, že uctievanie pravdy je už následok ilúzie - a že tvoriacu, zjednodušujúcu, stvárňujúcu, básniacu silu si máme ceniť viac ako pravdu.

       „Všetko je falošné! Všetko je dovolené!“

       Pekné, „hodnotné“ sa dostavuje len pri určitej tu­posti pohľadu, pri vôli k jednoduchosti: osebe je to, neviem čo.

 

138 (603)

 

Vieme, že zničenie ilúzie ešte nevytvára pravdu, ale len kus nevedomosti navyše, rozšírenie nášho „prázdneho priestoru“, prírastok k našej „pustote“ -

 

139 (604)

 

Čo jediné môže byť poznaním? - „výklad“, vkladanie zmyslu - nie „vysvetľovanie“ (vo väčšine prípadov nový výklad starého výkladu, ktorý sa stal nezrozumiteľ­ným, ktorý je teraz iba znakom). Niet faktického stavu, všetko je plynulé, neuchopiteľné, cúvajúce; tým ešte najtrvajúcejším sú naše mienky.

 

140 (605)

 

Rozhodnutie medzi „pravým“ a „nepravým“, vôbec rozhodnutie o faktických stavoch sa od základu líši od stvoriteľského kladenia, od tvorenia, stvárňovania, premáhania, chcenia, aké tkvie v podstate filozofie. Vkladanie zmyslu - táto úloha ešte vždy bezpodmie­nečne ostáva, za predpokladu, že v tom nijaký zmy­sel netkvie. Tak je to s tónmi, ale aj s osudmi národov: s rôznymi cieľmi sú schopné najrozmanitejšieho výkla­du a smerovania.

       Ešte vyšším stupňom je postaviť cieľ a až potom sformovať faktické: teda výklad činu, a nie iba pojmo­vé prebásnenie.

 

141 (606)

 

Človek napokon nenachádza vo veciach nič viac, než čo do nich sám vložil: - znovunachádzanie sa nazýva vedou, vkladanie - umením, náboženstvom, lás­kou, pýchou. Aj keby to mala byť detská hra, malo by sa v obidvoch pokračovať, dobre o obidvoch zmýšľať - jedni kvôli znovunachádzaniu, iní - my iní! - kvô­li vkladaniu!

 

142 (607)

 

Veda: jej dve stránky:

vzhľadom na indivíduum;

vzhľadom na kultúrny komplex („úrovne“);

       - protikladné hodnotenie podľa tejto a podľa onej stránky.

 

143 (608)

 

Vývin vedy čoraz väčšmi rozkladá „známe“ na ne­známe: - chce však práve opak a vychádza z inštinktu prevádzať neznáme na známe.

       In summa veda pripravuje zvrchovanú nevedomosť, cit, že „poznania“ vôbec niet, že snívať o ňom bol druh namyslenosti, ba čo viac, že na to, aby sme „pozna­nie“ uplatnili čo i len ako možnosť, nám nezostal ani len pojem - že „poznanie“ je protirečivá predstava. Prastarú mytológiu a márnivosť človeka prekladáme na nezlomný fakt: ako už nie je ako pojem dovolená „vec osebe“, tak už nie je ako pojem dovolené ani „poznanie osebe“. Zvádzanie „číslom a logikou“, zvádza­nie „zákonmi“.

       „Múdrosť“ ako pokus vymaniť sa z perspektivistických hodnotení (t. j. z „vôle k moci“): životu nepriateľský a rozkladný princíp, symptóm, ako u Indov atď., oslabovanie sily osvojovania.

 

144 (609)

 

Nestačí, že nahliadaš, v akej nevedomosti žije človek a zviera: musíš mať ešte aj vôľu k nevedomosti a priu­čiť sa jej. Potrebuješ pochopiť, že bez tohto druhu ne­vedomosti by bol sám život nemožný, že je podmien­kou toho, aby sa živé zachovalo a prospievalo: musí ťa obklopovať veľký, pevný múr nevedomosti.

 

145 (610)

 

Veda - pretváranie prírody na pojmy s cieľom ovláda­nia prírody - to patrí do rubriky „prostriedky.“

       Účel a vôľa človeka však musí takisto rásť, úmysel vzhľadom na celok.

 

146 (611)

 

Na všetkých stupňoch života nachádzame ako to naj­silnejšie a ustavične činné myslenie - ešte aj v každom percipovaní a zdanlivej strasti! Zjavne sa takto stáva najsilnejším a najnáročnejším a natrvalo tyranizuje všetky iné sily. Napokon sa stáva „vášňou osebe.“

 

147 (612)

 

Právo na veľký afekt - pre poznávajúceho znovu ho získať!, lebo sebazbavovanie sa a kult „objektívneho“ vytvorili aj v tejto oblasti falošnú hierarchiu. Na vr­chol sa dostal omyl, ako učil Schopenhauer: práve zbavenie sa afektu, vôle je jediným prístupom k „pravé­mu“, k poznaniu; vôle zbavený intelekt vôbec nemôže inak, hovorí, než vidieť pravú, vlastnú podstatu vecí.

       Ten istý omyl in arte: ako keby bolo všetko pekné, len čo sa to nazerá bez vôle.

 

148 (613)

 

Súperenie afektov a nadvláda jedného afektu nad in­telektom.

 

149 (614)

 

„Poľudštiť svet“, t. j. čoraz väčšmi sa v ňom máme cí­tiť ako páni -

 

150 (615)

 

Poznanie bude mať u vyšších bytostí aj nové formy, ktoré teraz ešte nie sú potrebné.

 

151 (616)

 

Že hodnota sveta tkvie v našej interpretácii (- že nie­kde inde sú azda možné ešte iné interpretácie než iba ľudské -), že doterajšie interpretácie sú perspektivistické hodnotenia, v dôsledku ktorých sa zachovávame pri živote, t. j. vo vôli k moci, v náraste moci, že kaž­dé povýšenie človeka prináša prekonanie užších interpretácií, že každé dosiahnuté posilnenie a rozšírenie moci otvára nové perspektívy a umožňuje veriť v no­vé horizonty - o tom hovoria moje spisy. Svet, ktorý sa nás týka, je falošný, t. j. nie je faktickým stavom, ale je vybásnený a zaokrúhľuje chatrný počet pozorovaní, je „v plynutí“, ako čosi nastávajúce, ako stále po novom sa presúvajúca falošnosť, ktorá sa nikdy nepribližuje k pravde: pretože - „pravdy“ niet.

 

152 (617)

 

Rekapitulácia:

 

Vtlačiť stávaniu charakter bytia - to je najvyššia vô­ľa k moci.

       Dvojnásobné falšovanie, zmyslami a duchom, aby sa dosiahol svet bytujúcna, zotrvávajúceho, rovnako hodnotného atď.

       Že sa všetko navracia, je tým najväčším priblížením sa sveta stávania svetu bytia: - vrchol skúmania.

       Z hodnôt, ktoré sa pripisujú bytujúcnu, pochádza odsudzovanie a nespokojnosť v tom, čo je v stávaní: až potom sa na základe toho vymyslel takýto svet bytia.

       Metamorfózy bytujúcna (telesá, Boh, idey, prírodné zákony, formuly atď.).

       „Bytujúcno“ ako zdanie; obracanie hodnôt: zdanie bolo tým, čo udeľuje hodnotu -.

       Poznanie osebe je v tom, čo je v stávaní, nemožné; aké poznanie je teda možné? Poznanie ako omyl o sebe samom, ako vôľa k moci, ako vôľa ku klamú.

       Stávanie ako vymýšľame, chcenie, sebapopieranie, premáhanie seba samého: nijaký subjekt, ale činenie, kladenie, stvoriteľské, nijaké „príčiny a účinky“.

       Umenie ako vôľa k premáhaniu stávania, ako „zvečňovanie“, ale krátkozraké, vždy podľa perspektívy: takpovediac opakujúc tendenciu celku v malom.

       Všetko, čo ukazuje život, skúmať ako zmenšený vzorec celkovej tendencie: preto nová fixácia pojmu „života“ ako vôle k moci.