OČAMI MIZANTROPA

d) Biológia pudu poznávania

 

 

PERSPEKTIVIZMUS

 

 

28 (493)

 

Pravda je druh omylu, bez ktorého by určitý druh ži­vých bytostí nemohol žiť. Rozhodujúca je napokon hodnota pre život.

 

29 (494)

 

Je nepravdepodobné, že by naše „poznávanie" ma­lo siahať ďalej, než práve stačí na zachovanie života. Morfológia nám ukazuje, ako sa zmysly a nervy spo­lu s mozgom vyvíjajú v pomere k namáhavosti obživy.

 

30 (495)

 

Keď sa moralita onoho „neluhaj" odmietne, „zmysel pre pravdu" sa musí legitimovať pred iným fórom: - ako prostriedok zachovania človeka, ako vôľa k moci.

       Aj naša láska k peknému: je tiež stvárňujúcou vô­ľou. Obidva zmysly sa dopĺňajú; zmysel pre skutočné je prostriedkom na získanie moci, aby sme mohli ve­ci stvárňovať podľa svojej ľubovôle. Slasť zo stvárňovania a pretvárania - praslasť! Môžeme pochopiť iba svet, ktorý sme sami vytvorili.

 

31 (496)

 

O mnohých spôsoboch poznávania. Sledovať jeho re­láciu k mnohým iným predmetom (čiže reláciu spôsobu) - aké by malo byť poznávanie iného predmetu! Už sám spôsob, akým poznáme a poznávame, patrí k existenčným podmienkam: pritom je úsudok, že (pre nás samých) nemôžu byť nijaké druhy intelektu, než je ten, čo nás zachováva, unáhlený: táto faktická podmienka je možno iba náhodná a azda vôbec nie je potrebná.

       Náš poznávací aparát nie je na získavanie „pozná­vania" zariadený.

 

32 (497)

 

Apriórne „pravdy", ktorým najľahšie veríme, sú pre mňa - predbežné predpoklady, napríklad zákon kauzality, veľmi dobre osvojené zvyky viery, také vžité, že neveriť v ne by zničilo rod. No sú to preto pravdy? To je ale úsudok! Ako keby sa pravda dokazovala tým, že človek stále pretrváva!

 

33 (498)

 

Nech je náš intelekt akokoľvek následkom existenč­ných podmienok: - nemali by sme ho, keby sme ho nepotrebovali a nemali by sme ho taký, keby sme ho nepotrebovali mať taký, aj keby sme mohli žiť inak.

 

34 (499)

 

„Myslenie" v primitívnom stave (pred-organické) zna­mená presadzovanie tvarovania, ako je to v kryštále. - Podstatné v našom myslení je zaraďovanie nového materiálu do starých schém (=Prokrustovo lôžko), robenie nového rovnakým.

 

35 (500)

 

Zmyslové vnemy projektované „navonok": „vnútri" a „von" - rozkazuje tu telo -?

       Tá istá rovnakým robiaca a usporadúvajúca sila, ktorá vládne v idioplazme, vládne aj v privteľovaní si vonkajšieho sveta: vzhľadom na celú minulosť v nás sú naše zmyslové vnemy už rezultátom tohto pripodobňovania a robenia rovnakým; nenasledujú hneď po „dojme" -

 

36 (501)

 

Predpokladom všetkého myslenia, súdenia, vnímania ako porovnávania je „kladenie rovnakým", ešte predtým „robenie rovnakým". Robenie rovnakým je to isté, čo privteľovanie prisvojenej si matérie amébou.

       „Spomienka" neskôr, keďže tu sa rovnakým robiaci pud javí už ako skrotený: rozdiel sa zachováva. Spomí­nanie ako zakladanie do rubrík a škatuľkovanie; ak­tívny - kto?

 

37 (502)

 

Pokiaľ ide o pamäť, musíme zmeniť spôsob mysle­nia: tu sídli najväčšie pokušenie prijímať „dušu", kto­rá bezčasovo reprodukuje, znovu spoznáva atď. Zažité však žije „v pamäti" ďalej; že „prichádza", za to vôbec nemôžem, vôľa pre to nič nerobí, ako je to aj pri pri­chádzaní každej myšlienky. Deje sa niečo, čo si uvedomujem: teraz prichádza niečo podobné - kto to pri­voláva? budí?

 

38 (503)

 

Celý poznávací aparát je abstrakčný a simplifikačný aparát - nezameraný na poznanie, ale na zmocňovanie sa vecí: „účel" a „prostriedok" sú vzdialené od podstaty rovnako ako „pojmy". „Účelom" a „pros­triedkom" sa zmocňujeme procesu (- vymýšľame pro­ces, ktorý je uchopitelný), ale „pojmami" sa zmocňu­jeme „vecí", ktoré proces vytvárajú.

 

39 (504)

 

Vedomie - začínajúce celkom vonkajškovo, ako koor­dinácia a uvedomovanie si „dojmov" - zo začiatku čo najvzdialenejšie od biologického centra indivídua; no proces, ktorý sa prehlbuje, zvnútorňuje, sa ustavične približuje k onomu centru.

 

40 (505)

 

Naše vnemy, ako im rozumieme: t. j. súhrn všetkých tých vnemov, uvedomenie si ktorých bolo pre nás a pre celý organický proces pred nami užitočné a podstat­né: teda nie všetky vnemy vôbec (nie napríklad elektrické); to znamená: zmysly máme len na vyberanie vnemov - takých, na ktorých nám musí záležať, aby sme sa zachovali. Vedomie siaha potiaľ, pokiaľ je vedo­mie užitočné. Niet pochybnosti o tom, že všetky zmys­lové vnemy sú celkom preniknuté hodnotovými súdmi (užitočné a škodlivé - teda príjemné alebo nepríjem­né). Jednotlivá farba vyjadruje pre nás zároveň hod­notu (hoci si to priznávame zriedka alebo len po dl­hom výlučnom pôsobení tej istej farby, napríklad väzni vo väzení alebo pomätení). Tak aj hmyz reagu­je na rôzne farby inak: niektorý má rád túto, iný onú, napríklad mravce.

 

41 (506)

 

Najprv obrazy - vysvetliť ako vznikajú obrazy v du­chu. Potom slová, používané pre obrazy. Napokon pojmy, možné, len keď sú už slová - zhrnutie mno­hých obrazov pod čosi nenázorné, ale počuteľné (slo­vo). Trocha emócie vznikajúcej pri „slove", teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto slabá emócia je to spoločné, základ poj­mu. Že slabé pocity sa kladú ako rovnaké, že sa poci­ťujú ako tie isté, je základný fakt. Teda zámena dvoch celkom blízkych pocitov v konštatovaní týchto poci­tov; - kto však konštatuje? Už v každom zmyslovom dojme je tým prapočiatočným verenie: určitý spôsob pritakania prvou intelektuálnou činnosťou! Začiatok „pokladania za pravdu"! Teda vysvetliť: ako vzniklo „pokladanie za pravdu"! Aký zmyslový zážitok tkvie za „pravdivým"?

 

42 (507)

 

Hodnotenie „verím, že to a to je tak" ako podsta­ta „pravdy". V hodnoteniach sa vyjadrujú podmien­ky zachovania a rastu. Všetky naše poznávacie orgá­ny a zmysly sa vyvinuli len vzhľadom na podmienky zachovania a rastu. Dôvera v rozum a jeho kategó­rie, v dialektiku, teda hodnotenie logiky, dokazuje len jej užitočnosť pre život dokázanú skúsenosťou: nie jej „pravdu".

       Že musíme mať množstvo vier; že môžeme tvoriť súdy; že pokiaľ ide o všetky podstatné hodnoty, chý­ba pochybovanie: - to je predpoklad všetkého živého a jeho života. Teda je nevyhnutné, že niečo sa musí pokladať za pravdivé - nie, že niečo je pravdivé.

       „Pravdivý a zdanlivý svet" - tento protiklad reduku­jem na hodnotové vzťahy. Podmienky nášho zachovania sme projektovali ako predikáty bytia vôbec. Z to­ho, že v našej viere musíme byť stabilní, aby sme pro­spievali, sme vyvodili, že „pravý" svet nie je menli­vým svetom v stávaní, ale že je bytujúcny.