Vznik rozumu a logiky | ocami-mizantropa

e) Vznik rozumu a logiky

43 (508)

Pôvodne chaos predstáv. Predstavy, ktoré sa navzájom znášali, zostali, najväčší počet zanikol - a zaniká.

44 (509)

Pôda žiadostivostí, z ktorej vyrástla logika: stádový inštinkt v pozadí. Prijímanie rovnakých prípadov predpokladá „rovnakú dušu". S cieľom dorozumenia sa a ovládania.

45 (510)

Ku vzniku logiky. Fundamentálny sklon klásť ako rovnaké, vidieť ako rovnaké sa modifikuje, drží na uzde úžitkom a škodou, úspechom: vytvára sa prispôsobenie, miernejší stupeň, v ktorom sa sklon môže uspokojovať bez toho, aby zároveň popieral život a uvádzal ho do nebezpečenstva. Celý tento proces úplne zodpovedá onomu vonkajšiemu, mechanickému procesu (ktorý je jeho symbolom), že plazma ustavične zaraďuje do svojich foriem a radov, robí si rovnakým to, čo si prisvojuje.

46 (511)

Rovnakosť a podobnosť.

1) Hrubší orgán vidí mnohú zdanlivú rovnakosť;

2) Duch chce rovnakosť, t. j. podriadiť zmyslový dojem danému radu: práve tak, ako si telo asimiluje anorganické.

K pochopeniu logiky:

Vôľa k rovnakosti je vôľa k moci - viera, že niečo je tak a tak (podstata súdu), je následkom vôle, že to má byť, pokiaľ je to len možné, rovnaké.

47 (512)

Logika sa viaže na podmienku: povedzme, že sú identické prípady. Fakticky, aby sa logicky myslelo a usudzovalo, musí sa táto podmienka splniť najprv fiktívne. To znamená: vôľa k logickej pravde sa môže splniť, len keď sa prijalo zásadné sfalšovanie všetkého diania. Z toho plynie, že tu vládne pud, ktorý je schopný uplatniť obidva prostriedky, najprv sfalšovanie a potom zaujatie svojho hľadiska: logika nepochádza z vôle k pravde.

48 (513)

Sila vynaliezavosti, čo vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty, rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov: - pri „substancii", „subjekte", „objekte", „bytí", „stávaní" nejde o metafyzické pravdy. - Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší umelci abstrakcie spomedzi mocných stvorili kategórie.

49 (514)

Morálka, dlhou skúsenosťou a skúšaním dokázaný spôsob života, stáva sa napokon uvedomenou ako zákon, ako dominujúca... A tým do nej vstupuje celá skupina príbuzných hodnôt a stavov: stáva sa ctihodnou, nenapadnutelnou, svätou, pravdivou; k jej vývinu patrí, že sa na jej pôvod zabúda... Je to znak toho, že sa stala vládcom...

Celkom to isté sa mohlo stať s kategóriami rozumu: po mnohom hmataní a tápaní mohli sa osvedčiť relatívnou užitočnosťou... Dospelo sa do bodu, kde sa zhrnuli, uvedomili sa ako celok - a kde sa nariadili, t. j. kde pôsobili ako nariaďujúce... Odteraz platili ako apriórne, ako mimoskúsenostné, ako neodmietnuteľné. A predsa nevyjadrujú azda nič iné, než určitú rasovú a rodovú účelnosť - iba ich užitočnosť je ich „pravdou" -.

50 (515)

Nie „poznávať", ale schematizovať - nakladať chaosu toľko regulárnosti a foriem, až to učiní zadosť našej praktickej potrebe.

Pri tvorbe rozumu, logiky, kategórií bola smerodajná potreba: potreba nie „poznávať", ale subsumovať, schematizovať s cieľom porozumenia, vypočítania... (Usporadúvanie, vybásňovanie podobného, rovnakého - vývoj rozumu je tým istým procesom, ktorým prechádza každý zmyslový dojem !). Tu nepracovala preexistentná „idea": ale užitočnosť, že len keď veci vidíme hrubé a urobené rovnakými, sú pre nás vypočítateľné a ovládateľné... Finalita v rozume je účinok, nijaká príčina: pri každom inom nepretržite podnecovanom druhu rozumu sa životu nedarí - stáva sa neprehľadným - priveľmi nerovnakým - .

Kategórie sú „pravdy" len v tom zmysle, že podmieňujú náš život: ako je takou podmieňujúcou „pravdou" euklidovský priestor. ( Totiž: keďže nikto nebude trvať na nevyhnutnosti toho, že existujú práve ľudia, rozum, ako aj euklidovský priestor, je čírou idiosynkráziou určitých druhov zvierat a jednou popri mnohých iných...)

Subjektívne nutkanie nemôcť tu protirečiť je biologická nevyhnutnosť: inštinkt užitočnosti, nariaďujúci usudzovať tak, ako usudzujeme my, máme v tele, takmer sme týmto inštinktom... Aká je to však naivita vyvodzovať z toho dôkaz, že tým získavame „pravdu osebe"!... Nemôcť protirečiť dokazuje nemohúcnosť, nie „pravdu".

51 (516)

Tvrdiť a popierať jedno a to isté sa nám nedarí: to je subjektívna skúsenostná veta, nevyjadruje sa ňou nijaká „nevyhnutnosť", ale len nemohúcnosť.

Ak je podľa Aristotela veta o protirečení najistejšia zo všetkých zásad, ak je tou poslednou a najnižšou, do ktorej ústia všetky dokazovania, ak obsahuje princíp všetkých iných axióm: o to prísnejšie by sa malo uvážiť, aké tvrdenia predpokladá už v základe. Buď sa ňou tvrdí niečo týkajúce sa skutočného, bytujúcna vôbec, ako keby to poznala už odinakiaľ; totiž, že sa mu nemôžu pripisovať protikladné predikáty; alebo chce táto veta povedať, že sa mu protikladné predikáty pripisovať nemajú. Logika by potom bola imperatívom, nie na poznávanie pravého, ale na kladenie a usporadúvanie sveta, ktorý sa má pre nás nazývať pravým.

Slovom, je otvorená otázka: sú logické axiómy adekvátne skutočnému, alebo sú mierami a prostriedkami na vytvorenie skutočného, pojmu „skutočnosti" pre nás?... Aby sme mohli pritakať tomu prvému, museli by sme však, ako som povedal, bytujúcno už poznať; čo tak rozhodne nie je. Veta teda neobsahuje kritérium pravdy, ale imperatív o tom, čo pre nás má platiť ako pravdivé.

Dajme tomu, že by takéhoto so sebou samým identického A, ako to každá veta v logike (aj v matematike) predpokladá, vôbec nebolo, že A by už bolo zdanlivosťou, potom by logika predpokladala len zdanlivý svet. V onú vetu veríme vskutku pod dojmom nekonečnej empirie, ktorá sa zdá ustavične ju potvrdzovať. „Vec" - to je vlastný substrát A; predpokladom viery v logiku je naša viera vo veci. A logiky je tak ako atóm dodatočnou konštrukciou „veci"... Keďže to nechápeme a z logiky robíme kritérium pravého bytia, sme už na ceste klásť všetky oné hypostázy: substanciu, predikát, objekt, subjekt, akciu atď. ako reality: to znamená koncipovať metafyzický svet, „pravý svet" (- tento je však zdanlivý svet ešte raz...).

Už najpôvodnejšie myšlienkové akty, tvrdenie a popieranie, pokladanie za pravdu a nepokládáme za pravdu, pokiaľ nie sú len zvykom, ale pokladať za pravdu alebo za nepravdu predpokladajú vôbec ako právo, ovláda viera, že pre nás existuje poznanie, že súdenie môže skutočne vystihnúť pravdu: - slovom, logika nepochybuje o tom, že môže vypovedať o niečom osebe pravdivom (totiž, že tomu nemôžu prislúchať protikladné predikáty).

Tu vládne hrubý senzualistický predsudok, že pocity nás učia pravdy o veciach - že o jednej a tej istej veci nemôžem súčasne povedať, aj že je tvrdá, aj že je mäkká. (Inštinktívny dôkaz „nemôžem mať zároveň dva protikladné pocity" - je celkom hrubý a falošný).

Pojmový zákaz protirečenia vychádza z viery, že môžeme tvoriť pojmy, že pojem podstatu veci nielen označuje, ale aj uchopuje... Logika (ako aj geometria a aritmetika) platí fakticky len o fingovaných podstatnostiach, ktoré sme vytvorili my. Logika je pokus chápať skutočný svet nami kladenou schémou bytia, správnejšie: urobiť nám ho formulovatelným, vypočítateľným...

52 (517)

Predpoklad bytujúcna je potrebný, aby sme mohli myslieť a usudzovať: logika sa zaoberá len pravidlami pre to, čo zostáva rovnaké. Z tohto dôvodu by tento predpoklad ešte nemal dôkazovú silu na to, aby sa týkal reality: „bytujúcno" patrí k našej optike. „Ja" ako bytujúcne (- nedotknuté stáváním a vývojom).

Fingovaný svet subjektu, substancie, „rozumu" atd., je nevyhnutný: - je v nás usporadúvajúca, zjednodušujúca, falšujúca, umelo oddeľujúca moc. „Pravda" je vôľa stať sa pánom rozmanitosti zmyslových zážitkov: - zaraďovaním fenoménov do určitých kategórií. Pri tomto vychádzame z viery v „osebe" vecí (fenomény berieme ako skutočné).

Charakter sveta v stávaní ako neformulovatelhý, ako „falošný", ako „protirečiaci si". Poznanie a stávanie sa vylučujú. Teda „poznanie" musí byť čímsi iným: musí mu predchádzať vôľa robiť poznávateľným, určitý spôsob samého stávania musí vytvárať klam bytujúcna.

53 (518)

Ak je pre nás naše „ja" jediným bytím, podľa ktorého vytvárame alebo chápeme všetko bytie: veľmi dobre! Potom je úplne namieste pochybnosť, či tu nejde o perspektivistickú ilúziu - o zdanlivú jednotu, v ktorej sa spája všetko ako v línii horizontu. Na vodidle, ktorým je telo, sa ukazuje nesmierna rozmanitosť. Metodicky je dovolené používať ako vodidlo lepšie skúmateľný, bohatší fenomén na pochopenie chudobnejšieho. Napokon: ak predpokladáme, že všetko je stávanie, tak poznanie je možné len na základe viery v bytie.

54 (519)

Ak je „len jedno bytie, „ja", a ak sa podľa jeho obrazu vytvárajú všetky ostatné „bytujúcna" - ak napokon viera v „ja" stojí a padá s vierou v logiku, t. j. s metafyzickou pravdou rozumových kategórií: ak sa na druhej strane „ja" ukazuje ako čosi stávajúce-, tak -

55 (520)

Ustavičné prechody nedovoľujú hovoriť o „individuu" atd'.; sám „počet" bytostí je v toku. Keby sme hrubým spôsobom neverili, že vidíme „pokojné" vedľa pohybujúceho sa, nevedeli by sme nič o čase a nič o pohybe. Tak isto by sme nevedeli nič o príčine a účinku, a bez mylnej koncepcie „prázdneho priestoru" by sme vôbec nedospeli ku koncepcii priestoru. V pozadí vety o identite je „očný klam", že jestvujú rovnaké veci. Svet v stávaní by sme nemohli v prísnom slová zmysle „pochopiť" ani „poznať"; čosi ako „poznanie": t. j. vzájomné primeriavanie dávnejších a mladších omylov jestvuje len tak, že „chápajúci" a „poznávajúci" intelekt nachádza už vytvorený hrubý svet, vytesaný zo samých zdanlivostí, ale spevnený, keďže tento druh zdania zachoval život.

56 (521)

K „logickej zdanlivosti". - Pojem „indivíduum" a „rod" rovnako falošné a len zdanlivé. „Rod" vyjadruje len fakt, že veľké množstvo podobných bytostí vystupuje do popredia v rovnakom čase a že tempo ďalšieho rastu a menenia je dlhý čas spomalené: takže faktické malé pokračovania a prírastky sa už neveľmi pozorujú (- vývojová fáza, v ktorej sa vyvíjanie nestáva viditeľným, takže sa zdá, že sa dosiahla rovnováha a umožňuje sa falošná predstava, že tu sa dosiahol cieľ - a že vývoj mal cieľ...).

Forma platí ako čosi trvajúce, a preto hodnotnejšie; no formu sme vymysleli len my; a akokoľvek často sa „dosahuje tá istá forma", neznamená to, že je to tá istá forma - ale zjavuje sa vždy niečo nové - a len my, porovnávajúci, zaratúvame nové, pokiaľ sa podobá starému, do jednoty „formy". Ako keby sa mal dosiahnuť nejaký typ, ktorý takpovediac vyvstáva a prebýva v našom vzdelávaní.

Forma, rod, zákon, idea, účel - tu všade sa robí rovnaká chyba, že fikcii sa podsúva falošná realita: tak, ako keby dianie obsahovalo nejakú poslušnosť - v dianí sa tu robí umelé delenie medzi tým, čo koná, a tým, podľa čoho sa konanie riadi (ale „čo" a „podľa čoho" sú kladené len poslúchaním našej metafyzicko-logickej dogmatiky: nie sú „faktickým stavom").

Tomuto nutkaniu tvoriť pojmy, rody, formy, účely, zákony („svet identických prípadov") nemáme rozumieť tak, že by sme boli schopní fixová i pravý svet; ale ako nutkaniu upraviť si svet tak, aby sa v ňom umožnila naša existencia: - vytvárame tak svet, ktorý je pre nás vypočítateľný, zjednodušený, zrozumiteľný atd.

Takéto nutkanie spočíva v činnosti zmyslov, ktorú podporuje rozum - zjednodušovaním, robením hrubším, podčiarkovaním a vybásňovaním, na čom sa zakladá všetko „znovuspoznávanie", všetka možnosť robiť si zrozumiteľným. Naše potreby spresnili naše zmysly tak, že „rovnaký svet javov" sa stále znovu vracia, čím nadobudol zdanie skutočnosti.

Naše subjektívne nutkanie veriť v logiku vyjadruje len to, že dávno predtým, než sme si uvedomili samu logiku, sme nerobili nič iné, než že sme vkladali jej postuláty do diania: teraz ich v dianí nachádzame - inak už nemôžeme - a domnievame sa, že toto nutkanie zaručuje niečo o „pravde". My sme stvorili „vec", „rovnakú vec", subjekt, predikát, činnosť, objekt, substanciu, formu, lebo najdlhšie sme sa zaoberali robením rovnakým, robením hrubým a jednoduchým. Svet sa nám javí ako logický, lebo my sme ho urobili logickým.

57 (522)

Základné riešenie. Veríme v rozum: ten je však filozofiou šedivých pojmov. Jazyk je vybudovaný na najnaivnejších predsudkoch.

Teraz „včítavame" do vecí disharmónie a problémy, lebo myslíme len v jazykovej forme - a tým veríme vo „večnú pravdu rozumu" (napr. subjekt, predikát atď.).

Ak to nechceme robiť pod nátlakom jazyka, prestávame myslieť, dospievame ešte práve tak k pochybnosti, že tu vidíme hranicu ako hranicu.

Rozumové myslenie je interpretovanie podľa schémy, ktorú nemôžeme odhodiť.

>>> obsah <<<

f) Vedomie >>>

<<< d) Biológia pudu poznávania