OČAMI MIZANTROPA

f) Vedomie

 

 

58 (523)

 

Nič nie je chybnejšie než robiť z psychických a fyzic­kých fenoménov dve tváre, dve zjavenia jednej a tej is­tej substancie. Nevysvetľuje sa tým nič: ak chceme vy­svetľovať, pojem „substancia“ je celkom nepoužitelný. V druhej úlohe je vedomie takmer indiferentné, nad­bytočné, azda určené, aby zmizlo a urobilo miesto úplnému automatizmu -

       Keď pozorujeme len vnútorné fenomény, sme po­rovnateľní s hluchonemými, hádajúcimi slová, ktoré nepočujú, z pohybu perí. Z javov vnútorného zmys­lu usudzujeme na neviditeľné a iné fenomény, ktoré by sme vnímali, keby naše prostriedky pozorovania bo­li dostatočné.

       Pre tento vnútorný svet nám chýbajú jemnejšie or­gány, a tak tisícnásobnú komplexnosť pociťujeme ešte ako jednotu, takže do nej vmýšľame kauzalitu, v kto­rej každý dôvod pohybu a zmeny ostáva pre nás neviditeľný - jej zviditeľnením vo vedomí je len sled myšlienok, citov. Že táto postupnosť má niečo do činenia s kauzálnym zreťazením, je celkom nevierohodné: vedomie nám nikdy neposkytuje príklad prí­činy a účinku.

 

59 (524)

 

Úloha „vedomia". - Podstatné je, že pokiaľ ide o úlohu „vedomia", nedopúšťame sa prechmatov: vyvinulo sa v našom vzťahu k „vonkajšiemu svetu". Naproti tomu správcovstvo, resp. dozor nad súhrou telesných funkcií a starostlivosť o ne nám do vedomia nevstupujú; prá­ve tak, ako ani duchovné spravovanie: nesmieme po­chybovať o tom, že na to má svoju najvyššiu inštanciu: druh riadiaceho komitétu, kde svoj hlas a moc uplatňujú rôzne hlavné žiadostivosti. „Slasť“, „strasť" sú po­kyny z tejto sféry: vôľový akt tiež: idey tiež.

       In summa: to, čo si uvedomujeme, podlieha kauzál­nym vzťahom, ktoré sú nám naskrze neprístupné - sled myšlienok, citov, ideí vo vedomí nevyjadruje nič o tom, že tento sled je kauzálny sled: je to však zdanlivo tak, s najväčšou pravdepodobnosťou. Na tej­to zdanlivosti sme založili celú našu predstavu ducha, rozumu, logiky atď. (- to všetko nie je: sú to fingované syntézy a jednoty) a znovu sme ju projektovali do vecí, za veci!

       Samo vedomie sa zvyčajne chápe ako súborné senzórium a najvyššia inštancia; pritom je to len prostriedok zdieľateľnosti: vyvinulo sa v styku a vzhľadom na záujmy styku... „Styk sa tu chápe aj ako pôsobe­nie vonkajšieho sveta a z našej strany ako naše pritom nevyhnutné reakcie; tiež ako naše pôsobenie navonok. Nie je riadením, ale je orgánom riadenia.

 

60 (525)

 

Moja veta, vtěsnaná do formuly, ktorá vonia staroveko, kresťanstvom, scholastikou a iným pižmom: pojmom „Boh ako duch" sa Boh ako dokonalosť neguje...

 

61 (526)

 

Kde je určitá jednota v zoskupovaní, ako príčina tejto koordinácie sa vždy kládol duch: k čomu však niet nijakého dôvodu. Prečo by mala byť idea komplexného faktu jednou z podmienok tohto faktu? alebo prečo by musela komplexnejšiemu faktu predchádzať predsta­va ako jeho príčina? -

        Budeme sa vystríhať toho, aby sme účelnosť vysvet­ľovali duchom: niet nijakého dôvodu pripisovať duchu vlastnosť organizovať a systematizovať. Oblasť nervo­vého systému je oveľa rozsiahlejšia: svet vedomia je k nemu pridaný. V celkovom procese adaptácie a systematizácie nehrá vedomie úlohu.

 

62 (527)

 

Fyziológovia a aj filozofi veria, že ako vedomie priberá na jasnosti, jeho hodnota rastie: že najjasnejšie vedomie, najlogickejšie, najchladnejšie myslenie znamená najvyšší stupeň. Ale - podľa čoho sa určuje táto hodnota? - Vzhľadom na vzbudenie vôle je najpovrchnejšie, najzjednodušenejšie myslenie najväčšmi užitočné - mohlo by preto - atď. (lebo ponecháva iba málo mo­tívov).

       Precíznosť konania je v antagonizme s predvídajú­cou a často neisto súdiacou prezieravosťou: túto poslednú vedie hlbší inštinkt.

 

63 (528)

 

Hlavný omyl psychológov: nezreteľnú predstavu chá­pu vzhľadom na jasnú ako nižší druh predstavy: čo sa však z nášho vedomia vzdiali a stáva sa preto temným, zato ešte môže byť osebe celkom jasné. Stemnenie je vecou perspektívy vedomia.

 

 

64 (529)

 

Nesmierne prechmaty:

 

1. nezmyselné preceňovanie vedomia, keď sa z neho robí jednota, podstata: „duch", „duša", niečo, čo cíti, myslí, chce -

2. duch ako príčina, najmä všade, kde sa javí účelnosť, systém, koordinácia;

3. vedomie ako najvyššia dosiahnuteľná forma, ako najvyšší spôsob bytia, ako „Boh";

4. vôľa vnesená všade, kde je účinok;

5. „pravý svet" ako duchovný svet, ako prístupný pro­stredníctvom faktov vedomia;

6. poznanie absolútne ako schopnosť vedomia, všade, kde je vôbec poznanie.

 

Dôsledky:

 

• Každý pokrok je pokrokom k stávaniu sa uvedo­meným; každý krok späť k stávaniu sa neuvedomeným; (- stávanie sa neuvedomeným sa pokladalo za prepadanie žiadostivostiam a zmyslom - ako zozvieratšťovanie...)

• k realite, k „pravému bytiu" sa približujeme dialek­tikou; vzďaľujeme sa od neho inštinktmi, zmyslami, mechanizmom...

• rozpustenie človeka na ducha by znamenalo robiť ho Bohom: duch, vôľa, dobrotivosť - jedno;

• všetko dobré musí pochádzať z duchovnosti, musí byť faktom vedomia;

• pokrok k lepšiemu môže byť iba pokrokom k stáva­niu sa uvedomeným.