OČAMI MIZANTROPA

g) Súd. Pravý - falošný

 

 

65 (530)

 

Kantov teologický predsudok, jeho neuvedomený dog­matizmus, jeho moralistická perspektíva ako vládnu­ca, riadiaca, nariaďujúca.

       Πρωτον ψεΰδος: ako je možný fakt poznania?, je vô­bec poznanie faktom?, čo je poznanie? Keď nevieme, čo je poznanie, nemôžeme zodpovedať otázku, či je poznanie. - Veľmi pekné! Ale ak už ani „neviem", či je poznanie, či môže byť poznanie, otázku „čo je pozna­nie" vôbec nemôžem rozumne klásť. Kant vo fakt poznania verí: to, čo chce, je naivita: poznanie poznania!

       „Poznanie je súd!" Súd je však viera, že niečo je tak a tak! A nie poznanie! „Všetko poznanie pozostáva zo syntetických súdov" s charakterom všeobecnej plat­nosti (vec sa má vo všetkých prípadoch tak a nie inak), s charakterom nevyhnutnosti (nikdy nemôže nastať opak tvrdenia).

       Vždy sa predpokladá oprávnenosť viery v poznanie: tak ako sa predpokladá oprávnenosť citu pri súde svedo­mia. Tu je morálna ontológia vládnucim predsudkom.

 

Záver je teda:

1. sú tvrdenia, ktoré pokladáme za všeobecne platné a nevyhnutné;

2. charakter nevyhnutnosti a všeobecnej platnosti ne­môže pochádzať zo skúsenosti;

3. musí sa teda zdôvodniť bez skúsenosti, odinakiaľ, a musí mať iný zdroj poznania!

 

Kant usudzuje 1) sú tvrdenia, ktoré platia len pod ur­čitou podmienkou; 2) touto podmienkou je, že nepochádzajú zo skúsenosti, ale z čistého rozumu.

 

Teda: otázkou je, odkiaľ berie svoje dôvody naša viera v pravdivosť takýchto tvrdení? Nie, odkiaľ má svoju príčinu! Ale vznik viery, silného presvedčenia, je psy­chologický problém: a takúto vieru často navodzuje veľmi obmedzená a krátka skúsenosť. Už predpokla­dá, že existujú nielen „dáta a posteriori", ale aj dáta a priori, „pred skúsenosťou". Nevyhnutnosť a všeo­becná platnosť nemôžu byť nikdy dané skúsenostne: na základe čoho je teraz jasné, že bez skúsenosti vô­bec existujú?

       Niet ojedinelých súdov!

       Ojedinelý súd nie je nikdy „pravý", nie je nikdy po­znaním; záruka vzniká len v súvislosti, vo vzťahu medzi mnohými súdmi.

       Čím sa líšia pravá a falošná viera? Čo je poznanie? On to „vie", to je božské!

       Nevyhnutnosť a všeobecná platnosť nemôžu byť nikdy dané skúsenostne! Teda nezávisle od skúsenos­ti, pred všetkou skúsenosťou! Ten vhľad, ktorý je da­ný a priori, pramení v samom rozume, je teda nezávislý od všetkej skúsenosti, je „čistým poznaním"!

       „Princípy logiky, veta o identite a protirečení sú čis­té poznatky, lebo predchádzajú každú skúsenosť." - To však nie sú vôbec nijaké poznatky! ale len regula­tívne články viery.

       Aby sa dala zdôvodniť apriórnosť (čistá rozumo­vost') matematických súdov, musí sa priestor chápať ako forma čistého rozumu.

       Hume prehlásil: „niet vôbec nijakých syntetických súdov a priori". Kant hovorí: ale sú! matematické! A keď teda takéto súdy sú, je dozaista aj metafyzika, poznanie vecí čistým rozumom!

       Matematika sa stáva možnou za takých podmienok, za akých metafyzika nikdy nie je možná. Všetko ľudské poznanie je buď skúsenosť, alebo matematika.

       Súd je syntetický: t. j. spája rôzne predstavy.

       Existuje a priori: t. j. ono spojenie je všeobecne plat­né a nevyhnutné, také, aké nemôže byť nikdy dané zmyslovým vnímaním, ale len čistým rozumom.

       Ak majú jestvovať syntetické súdy a priori, rozum musí byť schopný spájať: spájanie je forma. Rozum musí mať formotvornú schopnosť.

 

66 (531)

 

Súdenie je naša najstaršia viera, naše najnavyknutejšie pokladanie za pravdu alebo nepokladanie za pravdu, tvrdenie alebo popieranie, istota, že niečo je tak a nie inak, viera, že tu sme vskutku „poznali" - čo sa verí ako pravdivé vo všetkých súdoch?

       Čo sú predikáty? - Zmeny v sebe sme nepochopi­li ako také, ale ako čosi „osebe", čo nám je cudzie, čo len „vnímame": a kládli sme ich nie ako dianie, ale ako bytie, ako „vlastnosť" - a vniesli sme do nich vy­myslenú bytosť, ktorej patria, t. j. kládli sme účinok ako účinkujúce a účinkujúce ako bytostno. Ale ešte aj v tejto formulácii je pojem „účinok" svojvoľný: lebo o oných zmenách, ktoré prebiehajú v nás a o ktorých určite veríme, že my sami nie sme ich príčinami, usudzujeme len to, že musia byť účinkami: podľa úsudku: „ku každej zmene patrí pôvodca"; - ale tento úsudok je už mytológiou: oddeľuje účinkujúce a účinkova­nie. Keď hovorím „blesk svieti", kládol som svietenie raz ako činnosť, druhý raz ako subjekt: predpokladal som, že k dianiu patrí bytie, ktoré nie je s dianím jedno, skôr zostáva, je a nie je v „stávaní". Určovať dianie ako účinkovanie: a účinok ako bytie: to je dvojitý omyl, čiže interpretácia, ktorej sa dopúšťame.

 

67 (532)

 

Súd - to je viera: „Toto a toto je tak." V súde teda tkvie doznanie, že sme sa stretli s „identickým prípadom": predpokladá teda porovnávanie pomocou pamäti. Súd nespôsobuje zdanie, že tu ide o identický prípad. Skôr verí, že ho vníma; pracuje s predpokladom, že vo vše­obecnosti existujú identické prípady. Ako sa nazýva oná funkcia, ktorá musí byť oveľa staršia, pracujúca skôr, čo vyrovnáva a spodobňuje osebe nerovnaké prípady? Ako sa volá oná druhá, čo na základe tejto prvej atď. „Čo vzbudzuje rovnaké pocity, je rovnaké": ako sa však volá to, čo robí pocity rovnakými, čo ich „berie" ako rovnaké? - Keby sa predtým v pocitoch nevykonával istý druh vyrovnávania, nemohli by byť vôbec nijaké súdy: pamäť je možná len za stáleho podčiarkovania už navyknutého, zažitého. - Proces asimilácie sa musí udiať už pred súdením: teda aj tu je intelektuálna činnosť, ktorá nie je vedomá, ako je to pri bolesti v dô­sledku poranenia. Všetkým vnútorným organickým funkciám pravdepodobne zodpovedá nejaké vnútorné dianie, teda asimilovanie, vylučovanie, narastanie atď.

       Podstatné: vychádzať z tela a používať ho ako vo­didlo. Je to oveľa bohatší fenomén, pripúšťajúci zreteľnejšie pozorovanie. Viera v telo je lepšie určená než viera v ducha.

       „Nech akokoľvek silno veríme v nejakú vec: kritérium pravdy nespočíva v tom." Čo je však pravda? Nie azda nejaký druh viery, ktorý sa stal podmienkou ži­vota? Potom by prirodzene bola kritériom sila, napr. pokiaľ ide o kauzalitu.

 

68 (533)

 

Logická určitosť, priehľadnosť ako kritérium pravdy („omne illud verum est, quod clare et distincte percipitur" Descartes )[1]: tým sa stáva mechanistická hypo­téza o svete vítanou a uveriteľnou.

       To je však hrubá zámena: ako simplex sigillum veri[2]. Odkiaľ vieme, že pravé uspôsobenie vecí sa nachá­dza v tomto vzťahu k nášmu intelektu? - Nemohlo by to byť inak?, že najviac uprednostňuje, oceňuje, a teda aj označuje ako pravú tú hypotézu, ktorá mu najväčš­mi poskytuje cit moci a bezpečnosti? - Intelekt robí kritériom toho najvzácnejšieho, a teda pravého, svoju najslobodnejšiu a najmocnejšiu schopnosť a zdatnosť...

       „Pravý": po stránke citovej: to, čo najsilnejšie pod­necuje cit („ja");

       po stránke myslenia: - to, čo poskytuje mysleniu najväčší cit sily;

       po stránke hmatania, videnia, počúvania: - to, pri čom treba klásť najsilnejší odpor.

Teda podnietiť najvyššie stupne vo výkone, aby sa vzbudila viera, že objekt je „pravdivý", to jest skutočný. Cit sily, boja, odporu navádza na to, že niečo, čomu sa tu odporuje, existuje.

 

1. „všetko, čo chápeme jasne a zreteľne, je pravdivé" (Pozn.prekl.)

2. jednoduché je pečaťou pravdy (Pozn. prekl.)

 

69 (534)

 

Kritériom pravdy je narastanie citu moci.

 

70 (535)

 

„Pravda": v mojom spôsobe myslenia to neznamená nevyhnutne protiklad omylu, ale v najzásadnejších prípadoch iba dopĺňanie sa rôznych omylov: tak, že jeden je starší, hlbší než iný, dokonca, že je nevykoreniteľný, pretože organická bytosť nášho druhu by bez neho nemohla žiť; zatiaľ čo iné omyly nás ako ži­votné podmienky takto netyranizujú, skôr ich môže­me vzhľadom na takýchto „tyranov" odstrániť a „vyvrátiť".

       Predpoklad niečoho, čo nemožno vyvrátiť - prečo by už vďaka tomu mal byť „pravý"? Táto veta asi poburuje logikov, ktorí ako hranice vecí kladú svoje hra­nice: tomuto optimizmu logikov som však už dávno vyhlásil vojnu.

 

71 (536)

 

Všetko, čo je jednoduché, je len imaginárne, nie je „pravé". Čo je však skutočné, pravé, nie je Jedno a ani nie je na Jedno zredukovateľné.

 

72 (537)

 

Čo je pravda? - Inertia: tá hypotéza, ktorá prináša uspokojenie: najnepatrnejšia spotreba duchovnej si­ly atď.

 

73 (538)

 

Prvá veta. Ľahší spôsob myslenia víťazí nad ťažším; - ako dogma: simplex sigillum veri. - Dico: že zreteľnosť má niečo preukázať ako pravdu, je úplná detinskosť...

       Druhá veta. Náuka o bytí, o veci, o samých pevných jednotách je stokrát ľahšia než náuka o stávaní, o vý­voji. ..

       Tretia veta. Logika sa mienila ako uľahčenie: ako prostriedok vyjadrovania - nie ako pravda... Neskôr pôsobila ako pravda...

 

74 (539)

 

Parmenides povedal, „čo nie je, to nemyslíme"; - my sme na druhom konci a hovoríme „čo možno myslieť, musí byť dozaista fikcia".

 

75 (540)

 

Sú mnohoraké oči. Aj sfinga má oči: - a teda sú mno­horaké „pravdy", a teda niet pravdy.

 

76 (541)

 

Nápisy na modernom blázinci.

„Myšlienkové nevyhnutnosti sú morálne nevyhnut­nosti."

 

Herbert Spencer.

 

„Najvyšším skúšobným kameňom pravdy nejakej vety je nepochopiteľnosť jej popierania."

 

Herbert Spencer.

 

77 (542)

 

Ak by mal byť charakter jestvujúcna falošný - bolo by to totiž možné - čo by bola potom pravda, všetka naša pravda?... Nesvedomité sfalšovanie falošného? Vyššia mocnina falošného?...

 

 

78 (543)

 

Vo svete, ktorý je vo svojej podstate falošný, bola by pravdivosť protiprirodzenou tendenciou: mohla by mať zmysel iba ako prostriedok ku zvláštnej vyššej mocnine falošnosti. Aby sa však mohol fingovat" svet pravého, bytujúcna, musel byť najprv stvorený ten, kto je pravdivý (počítajúc s tým, že o takom sa verí, že je „pravdivý").

       Prosto, priehľadný, sebe neprotirečiaci, trvajúci, zostávajúci si rovný, bez záhybu, kamufláže, záclo­ny, formy: človek takto koncipuje svet bytia ako „Boh" podľa svojho obrazu.

       Aby bola pravdivosť možná, musí byť celá ľudská oblasť veľmi čistá, malá a úctyhodná: výhoda musí byť v každom zmysle na strane pravdivého. - Lož, lesť, pretvárka musia vzbudzovať údiv...

 

79 (544)

 

Narastanie „pretvárky" podľa stúpajúcej hierarchie bytostí. Zdá sa, že v anorganickom svete chýba - moc proti moci, celkom surovo - lesť sa začína v organic­kom; rastliny sú v nej už majstrami. Najvyšší ľudia, ako Cézar, Napoleon (Stendhalovo slovo o ňom), podobne vyššie rasy (Taliani), Gréci (Odyseus); k podsta­te povýšenia človeka patrí tisícnásobne väčšia úskočnosť... Problém herca. Môj dionýzovský ideál... Op­tika všetkých organických funkcií, všetkých najsilnej­ších životných inštinktov: omyl chcejúca sila v celom živote; omyl aj ako predpoklad myslenia. Prv, než sa „myslí", muselo sa „vymýšľať";[3] upravovanie na identické prípady, na zdanlivosť rovnakého, je pôvodnejšie než poznávanie rovnakého.

 

3. V origináli: "Bevor "gedacht" wird, muss schon "gedichtet" worden sein." (Pozn. prekl.)

 

(Odkaz na Stendhalovo slovo sa týka miesta z jeho Vie de Napoléon (Préface p. XV), ktoré si Nietzsche zaznačil do iného zošita a ktoré znie: „Une croyance presque in­stinctive chez moi c'est que tout homme puissant ment quand il parle et à plus forte raison quand il écrit."[4]

([Pozn. nem. redakcie.])

 

4. "Takmer inštinktívne verím, že každý mocný muž klame, keď hovorí, a ešte viac, keď píše." (Pozn. prekl.)