OČAMI MIZANTROPA

h) Proti kauzalizmu

 

 

80 (545)

 

Verím v absolútny priestor ako substrát sily: táto ohraničuje a stvárňuje. Čas je večný. Osebe však niet priestoru ani času. „Zmeny" sú len javy (alebo zmys­lové deje pre nás); ak aj zistíme ich akokoľvek pravidelný opätovný návrat, nezdôvodňuje sa tým nič než práve tento fakt, že sa tak dialo vždy. Cit, že post hoc je propter hoc, možno ľahko odvodiť ako nedorozumenie; je to pochopiteľné. No javy nemôžu byť „príčinami"!

 

81 (546)

 

Vykladanie diania buď ako činnosti, alebo ako trpnosti (- teda každá činnosť je trpnosťou) hovorí: každá zmena, každé stávanie iného predpokladá pôvodcu a niekoho, na kom „sa deje zmena".

 

82 (547)

 

Psychologické dejiny pojmu „subjekt". Telo, vec, okom skonštruovaný „celok" budí rozlišovanie medzi činnosťou a činiteľom; činiteľ, príčina činnosti, chápaný čoraz jemnejšie, zanechal napokon po sebe „subjekt".

 

83 (548)

 

Náš zlozvyk chápať pamäťový znak, skracujúcu formulu ako bytosť, napokon ako príčinu, povedať napr. o blesku: „svieti". Alebo čo len slovko „ja". Klásť druh perspektívy pri videní zase ako príčinu videnia samého: to bol majstrovský kúsok pri vymýšľaní „subjektu", „ja"!

 

84 (549)

 

„Subjekt", „objekt", „predikát" - tieto rozlíšenia sú vytvorené a teraz sa do nich ako do schém zahŕňajú všetky zdanlivé fakty. Falošné základné pozorovanie je, že verím, že som to ja, kto je v niečom činný, v niečom trpný, kto niečo „má", kto „má" vlastnosť.

 

85 (550)

 

V každom súde je celá, plná, hlboká viera v subjekt a predikát alebo v príčinu a účinok (totiž ako tvrdenie, že každý účinok je činnosťou a že každá činnosť predpokladá činiteľa); a táto posledná viera je dokonca len jednotlivým prípadom prvej, takže ako základná ostáva viera: existujú subjekty, všetko, čo sa deje, vzťahuje sa predikatívne na nejaký subjekt.

       Niečo zbadám a hľadám dôvod toho: pôvodne to znamená: hľadám v tom nejaký úmysel a predovšetkým niekoho, kto má úmysel, subjekt, činiteľa: všetko dianie je činenie - kedysi sa videli vo všetkom dianí úmysly, je to náš najstarší zvyk. Má ich aj zviera? Nie je ako čosi živé aj ono odkázané na interpretáciu podľa seba? - Otázka „prečo?" je vždy otázkou na causa finalis, na nejaké „načo?" Zo „zmyslu causa efficiens" nemáme nič: tu má Hume pravdu, zvyk (nie však iba zvyk indivídua!) nás vedie k očakávaniu, že istý, často pozorovaný priebeh nasleduje po inom: ďalej nič! Čo nás mimoriadne upevňuje vo viere v kauzalitu, nie je veľký návyk nasledovania udalostí po sebe, ale naša neschopnosť interpretovať dianie inak než ako dianie podľa úmyslov. Je to viera v živé a mysliace ako v jediné pôsobiace - vo vôľu, v úmysel, je to viera, že všetko dianie je činením, že všetko činenie predpokladá činiteľa, je to viera v „subjekt". Nemala by byť táto viera v pojem subjektu a predikátu veľkou hlúposťou?

       Otázka: Je úmysel príčinou nejakého diania? Alebo aj to je ilúzia? Nie je ilúziou toto dianie samo?

 

86 (551)

 

Kritika pojmu „príčina". - O príčine nemáme absolútne nijakú skúsenosť; psychologicky domýšľané, celý pojem vzniká z nášho subjektívneho presvedčenia, že my sme príčinou, totiž toho, že rameno sa pohybuje... To je však omyl. My, činitelia, odlišujeme seba od činenia a túto schému používame všade - hľadáme činiteľa každého diania. Čo sme urobili? Pocit sily, napätia, odporu, svalový pocit, ktorý je už začiatkom činenia, sme nesprávne pochopili ako príčinu, prípadne vôľu činiť to a to sme pochopili ako príčinu, lebo po nej nasleduje akcia.

       „Príčiny" vôbec niet: v jednotlivých prípadoch, keď sa zdalo, že nám je daná a keď sme ju projektovali zo seba, aby sme porozumeli dianiu, sa dokázal sebaklam. Naše „porozumenie dianiu" pozostávalo v tom, že sme vymysleli subjekt, ktorý sa stal zodpovedným za to, že sa niečo dialo a ako sa to dialo. Náš cit vôle, náš cit „slobody", náš cit zodpovednosti a náš úmysel činiť sme zhrnuli do pojmu „príčiny": causa efficiens a causa finalis sú v základnej koncepcii jedno.

       Domnievali sme sa, že účinok by sa vysvetlil, keby sa poukázalo na stav, ktorému je už inherentný. Fakticky všetky príčiny vymýšľame podľa schémy účinku: tento je nám známy... Naopak, nie sme schopní o nejakej veci predpovedať, čo „zapríčiňuje". Vec, subjekt, vôľa, úmysel - všetko inheruje koncepcii „príčina". Hľadáme veci, aby sme vysvetlili, prečo sa niečo zmenilo. Ešte aj atóm je taká primyslená „vec" a „prasubjekt"...

       Konečne chápeme, že veci - teda aj atómy - nič nezapríčiňujú: pretože vôbec nie sú - že pojem kauzality je celkom nepoužiteľný. - Z nevyhnutného sledu stavov nevyplýva ich kauzálny vzťah (- to by znamenalo, že ich pôsobiacim schopnostiam dávame preskakovať z 1 na 2, na 3, na 4, na 5). Niet príčin ani účinkov. Jazykovo sa z toho nevieme vymaniť. Na tom však nezáleží. Keď myslím sval oddelený od jeho „účinkov", negoval som ho...

       In summa: dianie nie je ani zapríčinené, ani zapríčiňujúce. Causa je schopnosť zapríčiňovať, dodatočne primyslená k dianiu...

       Kauzálna interpretácia klam... „Vec" je súčtom jej účinkov, synteticky spojená pojmom, obrazom. Veda fakticky zbavila pojem kauzality jeho obsahu a pojem ponechala ako formulu rovnováhy, v ktorej sa stalo v princípe ľahostajným, na ktorej strane je príčina alebo účinok. Tvrdí sa, že v dvoch komplexných stavoch (silových konšteláciách) zostávajú kvantá síl rovnaké.

       Vypočítateľnosť diania nie je v tom, že sa sledovalo nejaké pravidlo alebo že sa poslúchala nejaká nevyhnutnosť, alebo že sme zo seba projektovali zákon kauzality do každého diania: - je v návrate „identických prípadov".

       Niet, ako sa domnieva Kant, kauzálneho zmyslu. Čudujeme sa, znepokojujeme sa, chceme niečo známe, čoho sa môžeme pridržiavať... Len čo sa nám v novom ukáže niečo staré, sme uspokojení. Údajný kauzálny inštinkt je len strach pred nezvyklým a pokus odhaliť v ňom niečo známe - nie hľadanie príčin, ale známeho.

 

87 (552)

 

K boju proti determinizmu a teleológii. - Z toho, že niečo nasleduje pravidelne a nasleduje vypočítateľne, neplynie, že to nasleduje nevyhnutne. To, že nejaké kvantum sily sa v každom konkrétnom prípade určuje a správa jedinečným spôsobom, ho nerobí „neslobodnou vôľou". „Mechanistická nevyhnutnosť" nie je fakt: do diania sme ju „vinterpretovali" len my. My sme formulovateľnosť diania vyložili ako následok nevyhnutnosti, vládnucej nad dianím. Z toho, že niečo robím, však nijako neplynie, že to robím nútene. Nútenie sa vo veciach vôbec nedá dokázať: pravidlo dokazuje len to, že jedno a to isté dianie nie je aj iným dianím. Len z toho, že sme do vecí vniesli subjekty, „činiteľov", vzniká zdanie, že všetko dianie je nútením, vykonávaným na subjektoch - kto ho vykonáva? opäť nejaký „činiteľ". Príčina a účinok - nebezpečný pojem, ak sa myslí čosi, čo zapríčiňuje a čosi, na čo sa príčinne pôsobí.

a) Nevyhnutnosť nie je faktický stav, ale interpretácia.

 

* * *

 

b) Ak sme pochopili, že „subjekt" nie je nič, čo zapríčiňuje, ale len fikcia, vyplýva z toho všeličo.

Vecitosť sme vymysleli len podľa vzoru subjektu a „vinterpretovali" sme ju do virvaru zmyslových zážitkov. Ak už v zapríčiňujúci subjekt neveríme, padá aj viera v zapríčiňujúce veci, vo vzájomné zapríčiňovanie, v príčinu a účinok medzi fenoménmi, ktoré nazývame vecami.

       Tým prirodzene padá aj svet zapríčiňujúcich atómov: prijímame ich vždy za predpokladu, že potrebujeme subjekty.

       Napokon padá aj „vec osebe": lebo je v princípe koncepciou „subjektu osebe". Pochopili sme však, že subjekt je fingovaný. Protiklad „vec osebe" a „jav" je neudržateľný; tým však odpadáva aj pojem „jav".

 

* * *

 

c) Ak sa vzdáme zapríčiňujúceho subjektu, tak aj objektu, na ktorý sa príčinné pôsobí. Trvanie, rovnakosť so sebou samým, bytie, nie je inherentné ani tomu, čo nazývame subjektom, ani tomu, čo nazývame objektom: sú to zdanlivo trvajúce komplexy diania vzhľadom na iné komplexy - teda napr. pokiaľ ide o rozdielnosť v tempe diania (pokoj - pohyb, pevný - vratký: všetko protiklady, ktoré osebe neexistujú a ktorými ako protikladmi fakticky vyznačujeme len rozdiely v stupňoch určitej miery optiky. Niet protikladov: pojem protikladu máme len z logických protikladov - a odtiaľ sme ho falošne preniesli do vecí.)

 

* * *

 

d) Ak sa vzdáme pojmu „subjekt" a „objekt", potom aj pojmu „substancia" - a teda aj jeho rôznych modifikácií, napríklad „hmota", „duch" a iné hypotetické podstaty, „večnosť a nemeniteľnosť látky" atď. Zbavili sme sa „látkovosti".

 

* * *

 

Morálne vyjadrené, svet je falošný. Keďže však sama morálka je kusom tohto sveta, morálka je falošná.

Vôľa k pravde je robenie pevným, robenie pravým, trvajúcim, je odstránením onoho falošného charakteru zo zorného poľa, zmenou jeho významu na bytujúcno. „Pravda" takto nie je čosi, čo by tu bolo a čo by bolo treba nájsť a odhaliť - ale čosi, čo treba vytvoriť a čo poskytuje meno pre proces, ba čo viac, pre vôľu k premáhaniu, ktorá osebe nemá konca: vnášať pravdu ako processus in infinitum, aktívne určovanie - nie uvedomovanie si niečoho, čo by bolo osebe pevné a určité. Je to slovo pre „vôľu k moci".

       Život sa zakladá na predpoklade viery v trvajúce a pravidelne sa vracajúce; čím mocnejší je život, tým rozsiahlejší musí byť uhádnuteľný, takpovediac bytujúcnym urobený svet. Logizácia, racionalizácia, systematizácia ako pomôcka života.

       Človek projektuje svoj pud k pravde, svoj „cieľ" v ur­čitom zmysle mimo seba ako bytujúcny svet, ako metafyzický svet, ako „vec osebe", ako už daný svet. Jeho potreba ako tvoriaceho vybásňuje svet, na ktorom pracuje, ktorý si vopred predstavuje. Toto predstavovanie vopred (táto „viera" v pravdu) je jeho oporou.

 

* * *

 

Všetko dianie, všetok pohyb, všetko stávanie ako určovanie hierarchických a silových vzťahov, ako boj...

 

* * *

 

Len čo si vyfantazírujeme niekoho, kto je zodpovedný za to, že sme takí a takí atď. (Boh, príroda), len čo mu teda pridáme našu existenciu, naše šťastie a biedu ako úmysel, zničíme si nevinnosť stávania. Potom máme niekoho, kto chce naším prostredníctvom a s nami niečo dosiahnuť.

 

* * *

 

„Blaho indivídua" je rovnako imaginárne ako „blaho rodu": prvé sa neobetuje druhému, rod, pozorovaný z diaľky, je čosi rovnako plynúce ako indivíduum. „Zachovanie rodu" je len následok rastu rodu, t. j. prekonávania rodu na ceste k silnejšiemu druhu.

 

* * *

 

Tézy. - Že zdanlivá „účelnosť" („všetkému ľudskému umeniu nekonečne nadradená účelnosť") je len následkom onej v celom dianí sa odohrávajúcej vôle k moci: - že stávanie sa silnejším navodzuje poriadky, ktoré vyzerajú ako podobné návrhu na nejaký účel: - že zdanlivé účely sa nezamýšľajú, ale len čo sa dosiahne nadvláda nad menšou mocou a táto pracuje ako funkcia väčšej, poriadok v stupni, organizácii musí vzbudiť zdanie poriadku v prostriedku a cieli.

 

Proti zdanlivej „nevyhnutnosti":

1) nevyhnutnosť je len výrazom toho, že nejaká sila nie je aj niečím iným.

Proti zdanlivej „účelnosti":

2) je len výrazom poriadku vo sférach moci a v ich súhre.