OČAMI MIZANTROPA

i) Vec o sebe a jav

 

 

 

88 (553)

 

Hnilobná škvrna Kantovho kriticizmu sa postupne stala viditeľnou aj povrchnejšiemu pohľadu: Kant už nemal právo rozlišovať medzi „javom“ a „vecou osebe“ - sám si odňal právo aj naďalej rozlišovať týmto starým bežným spôsobom, pretože odmietol usudzova­nie z javu na príčinu javu ako nedovolené - primerane k jeho chápaniu pojmu kauzality a jeho čisto vnútrofenomenálnej platnosti: na druhej strane toto chápanie už predpokladá uvedené rozlišovanie, ako keby „vec osebe“ nebola len vyvodená, ale daná.

 

89 (554)

 

Je zrejmé, že ani veci osebe nemôžu byť vo vzájomnom vzťahu príčiny a účinku, a ani jav s javom: z čoho ply­nie, že vo filozofii, ktorá verí v „osebe“ a v javy, pojem „príčina a účinok“ nie je použiteľný. Kantove chyby — ... Zrevidované psychologicky, pojem „príčina a účinok“ pochádza fakticky len zo spôsobu myslenia, ktorý ve­rí, že vždy a všade príčinne pôsobí vôľa na vôľu - kto­rý verí len v živé a v princípe len v „duše“ (a nie vo veci). Uvedený pojem sa v mechanistickom svetonázore (ktorý je logikou a jej aplikáciou na priestor a čas) redukuje na matematický vzorec - ktorým, ako sa musí vždy znovu podčiarknuť, sa nikdy niečo nechápe, zato však sa niečo označuje, zaznačuje.

 

90 (555)

 

Najviac sa fabuluje o poznaní. Radi by sme vedeli, ako sú uspôsobené veci osebe: ale, hľa, vecí osebe niet! Aj keby sme dokonca predpokladali, že vec osebe, nie­čo nepodmienené, existuje, práve preto by sme ju nemohli poznať. Niečo nepodmienené nemožno poznať: inak by to nebolo nepodmienené! Poznávať však vždy znamená „klásť sa ako čímsi podmienený“ —; pozná­vajúci takýmto spôsobom chce, aby sa ho to, čo chce poznať, nijako netýkalo a aby sa to isté niečo vôbec ni­koho nijako netýkalo: pričom sa, po prvé, vynára protirečenie v chcení poznávať a v požadovaní, aby sa ho to netýkalo (načo je potom poznávanie?) a po druhé, keďže niečo, čo sa nikoho nijako netýka, vôbec nie je, teda to vôbec ani nemožno poznávať. - Poznávať znamená „klásť sa do podmienenosti niečím“: cítiť sa niečím podmienený a aj ono samo z našej strany pod­mieňovať — je to teda za všetkých okolností konštatovanie, označovanie, uvedomovanie si podmienok (nie pátranie po podstate, po veci, po „osebe“).

 

91 (556)

 

„Vec osebe“ je rovnako zvrátená ako „zmysel osebe“, „význam osebe“. Niet „faktického stavu osebe“, ale, aby mohol existovať faktický stav, vždy sa doň najprv musí vložiť zmysel.

Ono „čo je to? „ je vkladanie zmyslu videného z po­zície čohosi iného. „Esencia“, „podstatnosť“ je čosi perspektivistické a už predpokladá mnohosť. Princí­pom je vždy „čo je to pre mňa?“ (pre nás, pre všetko, čo žije atď.).

       Vec by bola označená len vtedy, keby sa všetky by­tosti na ňu pýtali „čo je to“ a ich otázky by sa zodpovedali. Predpokladajme, že jedna jediná bytosť so svojimi vlastnými reláciami a perspektívami na všetky veci by chýbala, tak vec by ešte vždy nebola „defi­novaná“.

       Slovom: podstata nejakej veci je tiež len mienka o „veci“. Alebo skôr: „to platí“ znamená vlastne „to je“, jediné „to je“.

       Nesmieme sa pýtať: „kto teda interpretuje?“, ale in­terpretovanie ako forma vôle k moci jestvuje samo ako afekt (nie však ako „bytie“, ale ako nejaký proces, nejaké stávanie).

Vznik „vecí“ je celkom a naskrze dielom predsta­vujúcich si, mysliacich, chcejúcich, pociťujúcich. Sám pojem „vec“, ako aj všetky vlastnosti. - Aj „subjekt“ je čosi vytvorené, „vec“ ako všetky ostatné: zjednoduše­nie, aby sa označila sila, ktorá kladie, vymýšľa, myslí ako taká, na rozdiel od všetkého jednotlivého klade­nia, vymýšľania, myslenia. Teda schopnosť na rozdiel od všetkého jednotlivého označuje: v zásade činnosť s ohľadom na všetku činnosť, ktorú ešte treba očaká­vať (činnosť a pravdepodobnosť podobnej činnosti).

 

92 (557)

 

Vlastnosti veci sú účinky na iné „veci“:

ak si iné „veci“ odmyslíme, vec nemá vlastnosti,

t. j. niet veci bez iných vecí,

t. j. niet „veci osebe“.

 

93 (558)

 

„Vec osebe“ protizmyselná. Keď si odmyslím všet­ky relácie, všetky „vlastnosti“, všetky „činnosti“ ne­jakej veci, vec neostane: lebo vecitosť primýšľame len my z logických potrieb, teda s cieľom označenia, porozumenia (zviazania onej mnohosti relácií, vlastnos­tí, úkonov).

 

94 (559)

 

„Veci, ktoré majú uspôsobenosť osebe“ - dogmatická predstava, s ktorou treba absolútne skoncovať.

 

95 (560)

 

Že by veci mali uspôsobenosť osebe, celkom odhliad­nuc od interpretácie a subjektivity, je úplne zbytočná hypotéza: to by predpokladalo, že interpretova­nie a bytie subjektom nie je podstatné, že vec, zbavená všetkých relácií, je ešte vecou.

       Naopak: zdanlivo objektívny charakter vecí: nemo­hol by vyústiť iba do diferencie medzi stupňami v subjektívnom? - že azda nám by sa pomaly sa menia­ce vyjavilo ako „objektívne“ trvajúce, bytujúcne, ako „osebe“ - že niečo objektívne by bolo len falošným dru­hovým pojmom a protiklad by bol v subjektívnom?

 

96 (561)

 

Ak je všetka jednota jednotou len ako organizácia? „Vec“, v ktorú veríme, je však dodatočne vymyslená len ako podklad pre rôzne predikáty. Keď vec „zapríčiňu­je“, znamená to: všetky ostatné vlastnosti, ktoré sú tu ešte okrem tejto a momentánne sú latentné, berieme ako príčinu, takže teraz vystupuje jedna jediná vlastnosť: t. j. berieme súčet jej vlastností - x - ako príčinu vlastnosti x: čo je predsa úplne hlúpe a bláznivé!

       Všetka jednota je jednotou len ako organizácia a sú­hra: neinak, než ako je jednotou ľudské spoločenstvo: teda protiklad atomistickej anarchie, a tým výtvor na ovládanie, ktorý znamená jedno, ale nie je jedno.

 

97 (562)

 

„V kultivácii myslenia sa muselo dospieť do bodu, kde vzniklo uvedomenie si toho, že to, čo sa označovalo ako vlastnosti vecí, sú pocity pociťujúceho subjektu: vlastnosti tým prestali patriť veci.“ Zostala „vec osebe“. Rozlišovanie medzi vecou osebe a vecou pre nás sa zakladá na staršom, naivnom vnímaní, ktoré ve­ci pripisovalo energiu: analýza však ukázala, že aj si­la bola pribásnená a rovnako i - substancia. „Afikuje vec subjekt?“ Koreň predstavy substancie je v jazy­ku, nie v bytujúcne mimo nás! Vec osebe vôbec nie je problém!

       Bytujúcno bude treba myslieť ako pocit, ktorého základom už nie je nič nepociťujúce.

       V pohybe nie je daný nový obsah pocitu. Bytujúcno nemôže byť pohybom obsahovo: teda je formou bytia.

NB. O vysvetlenie diania sa možno pokúsiť po prvé: predstavou obrazov diania, ktoré ho predbiehajú (účely);

po druhé: predstavou obrazov diania, ktoré dobie­hajú za ním (matematicko-fyzikálne vysvetlenie).

 

Obidvoje sa nemá miešať. Teda: fyzické vysvetlenie, ktoré je zobrazením sveta z pocitu a myslenia, nemô­že dať samo vzniknúť pociťovaniu a mysleniu a ani ich odvodiť: naopak fyzika musí aj pociťujúci svet dôsled­ne konštruovať ako existujúci bez pociťovania a účelu - až nahor po najvyššieho človeka. A teleologické je len dejinami účelov a nikdy nie je fyzikálne!

 

98 (563)

 

Naše „poznávanie“ sa obmedzuje na konštatovanie kvantít, nijako však nemôžeme zabrániť tomu, aby sme tieto diferencie v kvantite nepociťovali ako kvality. Kvalita je perspektivistickou pravdou pre nás; nijaké „osebe“.

       Naše zmysly majú určité kvantum ako stred, v kto­rom fungujú, t. j. to, čo je veľké a čo malé, pociťujeme vo vzťahu k podmienkam našej existencie. Keby sme svoje zmysly desaťnásobne zostrili alebo otupili, zahynuli by sme: - t. j. aj vzťahy veľkosti pociťujeme vzhľa­dom na umožnenie našej existencie ako kvality.

 

99 (564)

 

Nemali by byť všetky kvantity príznakom kvalít? Väč­šej moci zodpovedá iné vedomie, žiadostivosť, iný perspektivistický pohľad; sám rast je želaním byť viac; z quale vyrastá túžba po väčšom quante; v čis­to kvantitatívnom svete bolo by všetko mŕtve, strnu­lé, nehybné. - Redukcia všetkých kvalít na kvantity je nezmysel: z toho vyplýva, že jedno a iné stoja pospo­lu, analógia -

 

100 (565)

 

Kvality sú naše neprekročiteľné obmedzenia; ničím nemôžeme zabrániť, aby sme pociťovali číre kvantitatívne diferencie ako niečo od kvantity základne od­lišné, totiž ako kvality, ktoré už nie sú navzájom redukovateľné. Ale všetko, vzhľadom na čo má slovo „poznanie“ vôbec zmysel, vzťahuje sa na oblasť, kde sa môže počítať, vážiť, merať, na kvantitu: zatiaľ čo na­opak všetkým našim hodnotovým pocitom (t. j. prá­ve našim pocitom) ide priamo o kvality, t. j. o naše, len nám samým patriace perspektivistické „pravdy“, ktoré naskrze nemožno „poznať“. Je zrejmé, že každá od nás odlišná bytosť pociťuje iné kvality a že teda ži­je v inom svete než my. Kvality sú našou vlastnou ľud­skou idiosynkráziou: požadovať, aby tieto naše ľudské výklady a hodnoty boli všeobecnými a azda konštitu­tívnymi hodnotami, patrí k dedičným bláznovstvám ľudskej pýchy.

 

101 (566)

 

„Pravý svet“, nech sa doteraz koncipoval akokoľvek - bol vždy zdanlivým svetom ešte raz.

 

102 (567)

 

Zdanlivý svet, t. j. svet nahliadaný podľa hodnôt; usporiadaný, povyberaný podľa hodnôt, t. j. v tomto prípade z hľadiska užitočnosti vzhľadom na zachova­nie a vzostup moci určitého druhu živočíchov.

       Perspektivistické sa teda s charakterom „zdanlivosti“ vysporadúva! Ako keby nejaký svet ešte zvýšil, keď sa to perspektivistické odráta! Tým by sa odrátala aj relatívnosť.

       Každé centrum sily má pre všetko ostatné svoju perspektívu, t. j. svoje celkom určité hodnotenie, svoj spôsob akcie, svoj spôsob odporu. „Zdanlivý svet“ sa teda redukuje na špecifický spôsob akcie voči svetu vychádzajúc z centra.

       Niet vôbec nijakého iného spôsobu akcie: a svet je len slovo pre celkovú hru týchto akcií. Realita pozostáva presne z tejto partikulárnej akcie a reakcie kaž­dého jednotlivého voči celku...

       Už nezostáva ani tieň práva hovoriť tu o zdaní...

       Špecifický spôsob reagovania je jediný spôsob reago­vania: nevieme, koľko je ešte spôsobov a aké sú.

       Niet však nijakého „iného“ „pravého“, podstatného bytia - tým by sa vyjadroval nejaký svet bez akcie a re­akcie...

       Protiklad zdanlivého sveta a pravého sveta sa redu­kuje na protiklad „svet“ a „nič“ -

 

103 (568)

 

Kritika pojmu „pravý a zdanlivý svet“. - Prvý z nich je čírou fikciou, vytvorenou zo samých fingovaných vecí.

       „Zdanlivosť“ patrí sama k realite: je formou jej by­tia; t. j. vo svete, v ktorom niet bytia, musí sa určitý vypočítateľný svet identických prípadov vytvoriť iba zda­ním: tempo, v ktorom možno pozorovať a porovnávať atď.

       „Zdanlivosť“ je usporiadaný a zjednodušený svet, na ktorom pracovali naše praktické inštinkty: pre nás je úplne pravý: totiž žijeme, môžeme v ňom žiť: dôkaz jeho pravdivosti pre nás...

       Svet, odhliadnuc od našej podmienky v ňom žiť, svet, ktorý sme neredukovali na naše bytie, našu logiku a psychologické predsudky, neexistuje ako svet „osebe“; je esenciálne svetom relácií: podľa okolností má z každého bodu svoju odlišnú tvár: jeho bytie je esenciálne v každom bode iné: tento svet tlačí na kaž­dý bod, odporuje mu každý bod - a tieto sumarizácie sú v každom prípade celkom nekongruentné.

       Miera moci určuje, ktorá bytosť má inú mieru moci: akou formou, násilím, donucovaním zapríčiňuje ale­bo odporuje.

       Náš jednotlivý prípad je celkom zaujímavý: vytvo­rili sme koncepciu možnosti žiť vo svete, percipovať práve dosť nato, aby sme to ešte vydržali...

 

104 (569)

 

Našu psychologickú optiku určuje toto:

1. že zdieľanie je nevyhnutné a že na zdieľanie mu­sí byť niečo pevné, zjednodušené, precizovateľné (predovšetkým v takzvanom identickom prípade). Aby však mohlo byť zdieľateľné, musí sa pociťovať ako usporiadané, ako „znovu poznateľné“. Materiál zmyslov, usporiadaný rozumom, redukovaný na hrubé hlavné línie, urobený podobným, subsumovaný pod príbuzné. Teda: nezreteľnosť a chaos zmyslového dojmu sa takpovediac logizuje;

2. svet „fenoménov“ je usporiadaný svet, ktorý pociťu­jeme ako reálny. „Realita“ sa zakladá na stálom navracaní sa rovnakých, známych, príbuzných vecí, na ich logizovanom charaktere, na viere, že tu môžeme počítať, účtovať;

3. protikladom tohto sveta fenoménov nie je „pra­vý svet“, ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh sveta fenomé­nov, pre nás „nepoznateľný“;

4. otázky, aké môžu byť veci „osebe“, celkom odhliad­nuc od našej zmyslovej receptivity a rozumovej aktivity, musíme odmietnuť s otázkou: odkiaľ by sme mohli vedieť, že veci sú? „Vecitosť“ sme stvorili len my. Otázkou je, či by nemohlo byť ešte mnoho spô­sobov vytvoriť takýto zdanlivý svet - a či toto tvo­renie, logizovanie, upravovanie, falšovanie nie je najlepšie garantovanou realitou samou: slovom, či reálne nie je výlučne to, čo „kladie veci“; a či príčinné „pôsobenie vonkajšieho sveta na nás“ tiež nie je len následkom takýchto chcejúcich subjektov... Iné „bytosti“ pôsobia na nás; náš upravený zdan­livý svet je upravovaním a premáhaním ich akcií: druh defenzívneho pravidla. Len subjekt je dokáza­teľný: hypotéza, že sú len subjekty - že „objekt“ je len druh príčinného pôsobenia subjektu na sub­jekt... modus subjektu.