OČAMI MIZANTROPA

k) Metafyzická potreba

 

 

105 (570)

 

Ak je niekto filozof, akože vždy sme boli filozofmi, po­tom nemáme oko pre to, čo bolo a pre to, čo bude: - vidíme len bytujúcno. Keďže však nijakého bytujúcna niet, filozofovi sa ušlo ako jeho „svet" iba imaginárno.

 

106 (571)

 

Zastávať sa jestvovania v celku vecí, o ktorých vôbec nič nevieme, presne preto, lebo je výhodné nemôcť o nich nič vedieť, bolo Kantovou naivitou, následkom dodatočného naliehania potrieb, predovšetkým morálno-metafyzických.

 

107 (572)

 

Umelec nevydrží nijakú skutočnosť, hľadí inam, späť: jeho vážnou mienkou je, že to, čo je nejaká vec hod­ná, je onen tieňu sa rovnajúci zostatok, ktorý sa získa­va z farieb, tvaru, zvuku, myšlienok; verí, že čím viac sa vec, človek, subtilizujú, zrieďujú, vyprchávajú, tým sú hodnotnejší: čím menej reálnosti, tým väčšia hodnota. To je platonizmus: ktorý mal však ešte smelosť navyše, v obracaní: - stupeň reality odmeriaval podľa stupňa hodnoty a povedal: čím viac „idey", tým viac bytia. Pojem „skutočnosť" prevrátil a povedal: „čo pokladáte za skutočné, je omyl a čím bližšie pristúpime k ,idei', tým bližšie sme k ,pravde'". - Rozumieme tomu? To bolo najväčšie prekrstenie: a keďže ho prevza­lo kresťanstvo, udivujúcu vec nevidíme. Platón ako umelec, ktorým bol, uprednostňoval v princípe zda­nie pred bytím! teda lož a vybásňovanie pred prav­dou! neskutočné pred daným! - bol však natoľko pre­svedčený o hodnote zdania, že mu pripisoval atribúty „bytie", „príčinnosť" a „dobrotivosť", „pravda", slovom, všetko ostatné, čomu sa pripisuje hodnota.

       Sám pojem hodnoty, myslený ako príčina: prvý vhľad.

       Ideál, myslený so všetkými atribútmi, ktoré prepo­žičiavajú úctu: druhý vhľad.

 

108 (573)

 

Idea „pravého sveta" alebo „Boha" ako absolútne nezmyslového, duchovného, dobrotivého je vzhľadom na to, že náprotivné inštinkty sú ešte všemohúce, nú­dzovým opatrením...

       Miernosť a dosiahnutá humanita sa presne preja­vuje na poľudštení bohov: Gréci v najsilnejšom obdo­bí, čo nemali sami pred sebou nijaký strach, ale boli v podstate šťastní, priblížili svojich bohov ku všetkým svojim afektom -.

       Zduchovnenie idey Boha je preto ďaleko od to­ho, aby znamenalo nejaký pokrok: naozaj výrazne to cítime v styku s Goethem - keď sublimovanie Boha na cnosť a ducha sa pociťuje ako drsnejší stupeň...

 

109 (574)

 

Nezmysel všetkej metafyziky ako odvodzovanie pod­mieneného z nepodmieneného.

       K povahe myslenia patrí, že k podmienenému si primýšľa, vymýšľa nepodmienené: ako primýšľa, vymýš­ľa k mnohosti svojich procesov „ja": meria svet podľa samých takých veličín, ktoré sú kladené ním samým: podľa svojich základných, principiálnych fikcií „ne­podmienené", „účel a prostriedok", „veci", „substan­cie", podľa logických zákonov, podľa čísiel a tvarov.

       Keby si myslenie takto nepretváralo svet na „veci", na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazývať poznaním. Nepravda jestvuje len v dô­sledku myslenia.

       Myslenie je neodvoditeľné, taktiež pocity: tým však ešte ani zďaleka nie je dokázané ako pôvodné alebo „osebe súcne"!, ale sa len konštatuje, že sa nemôžeme dostať zaň, pretože nemáme nič iné než myslenie a pociťovanie.

 

110 (575)

 

„Poznávanie" je spätné vzťahovanie: svojou podstatou je regressus in infinitum. To, čo sa zastavuje (pri údaj­nej causa prima, pri nepodmienenom atď.), je lenivosť, únava —

 

111 (576)

 

K psychológii metafyziky: vplyv bojazlivosti. Čoho sa ľudia najviac báli, čo bolo príčinou najväč­šieho utrpenia (vládychtivosť, rozkoš atď.), s tým za­obchádzali najviac nepriateľsky a z „pravého" sveta to eliminovali. Krok za krokom tak vyškrtali afekty - Boha kládli ako protiklad zla, to znamená, že reali­ta sa stala negáciou žiadostivostí a afektov (t. j. pria­mo ničím).

       Rovnako nenávideli nerozum, svojvoľné, náhodné (ako príčinu nespočetných fyzických útrap). A teda tento element v bytujúcne osebe negovali, chápali ho ako absolútnu „rozumnosť" a „účelnosť".

       Rovnako sa obávali zmeny, pominuteľnosti: nimi sa vyjadruje stiesnená duša, plná nedôvery a zlej skúse­nosti (prípad Spinoza: opačný druh človeka by túto zmenu pokladal za podnet).

       Silou oplývajúci a hrajúci sa druh bytostí by prá­ve afekty, nerozum a zmenu aj s ich konzekvenciami nebezpečenstvom, kontrastom, zánikom atď. v eudaimonistickom zmysle uvítal.

 

112 (577)

 

Proti hodnote večne rovnakého (proti Spinozovej nai­vite, rovnako aj Descartovej) hodnota najkratšieho a najpominuteľnejšieho, zvodné zablyšťanie sa zlata na bruchu hada vita -

 

113 (578)

 

Morálne hodnoty v teórii poznania samej:

dôvera v rozum - prečo nie nedôvera?

„pravý svet" má byť dobrý svet - prečo?

zdanlivosť, zmena, protirečenie, boj, zhodnotené ako nemorálne: túžba po svete, v ktorom toto všet­ko chýba;

vymyslený transcendentný svet, aby zostalo miesto pre „morálnu slobodu" (u Kanta);

dialektika ako cesta k cnosti (u Platóna a Sokrata: zrejme preto, lebo sofistika sa pokladala za cestu k nemorálnosti);

čas a priestor ideové: teda „jednota" v podstate ve­cí, teda nijaký „hriech", nijaké zlo, nijaká nedokonalosť - ospravedlňovanie Boha;

Epikuros možnosť poznania popiera: aby ako naj­vyššie udržal morálne (resp. hedonistické) hodnoty. To isté robí Augustín, neskôr Pascal („skazený rozum") na prospech kresťanských hodnôt;

Descartovo opovrhovanie všetkým meniacim sa; rovnako aj Spinozovo.

 

114 (579)

 

K psychológii metafyziky. - Tento svet je zdanlivý: teda existuje pravý svet; - tento svet je podmienený: teda existuje nepodmienený svet; tento svet je protirečivý: teda existuje neprotirečivý svet; tento svet je v stávaní: teda existuje bytujúci svet: - samé falošné úsudky (slepá dôvera v rozum: keď je A, musí byť aj jeho protikladný pojem B). K týmto úsudkom inšpiruje strasť: v princípe sú to želania, aby takýto svet jestvoval; taktiež sa tým vyjadruje nenávisť voči svetu, ktorý spô­sobuje strasť, a to tak, že sa vymýšľa iný, hodnotnejší: tvorivý je tu resentiment metafyzikov voči tomu, čo je skutočné.

       Druhý rad otázok: načo strasť?... a tu nám vyply­nie úsudok o vzťahu pravého sveta k nášmu zdanlivé­mu, menlivému, strastnému, protirečivému:

1) Strasť ako následok omylu: ako je možný omyl?

2) Strasť ako následok viny: ako je možná vina? (- samé skúsenos­ti zo sféry prírody alebo spoločnosti, zuniverzalizované a projektované do „osebe"). Keď je však podmiene­ný svet príčinne podmienený nepodmieneným, musí ním byť spolupodmienená sloboda k omylu a k vine: a znovu sa pýtame načo[1].... Svet zdania, stávania, pro­tirečenia, strasti je teda chcený: načo?

       Chyba týchto úsudkov: vytvorili sa dva protiklad­né pojmy - keďže jednému z nich zodpovedá realita - „musí" realita zodpovedať aj druhému. „Odkiaľ by sme inak mali jeho protikladný pojem?" - Rozum je tak zdrojom zjavenia o bytujúcne osebe.

       Pôvod oných protikladov sa však nemusí nevyhnut­ne odvodzovať z nadprirodzeného zdroja rozumu: sta­čí proti tomu postaviť pravú genézu pojmov: - táto po­chádza z praktickej sféry, zo sféry užitočnosti, a práve preto sa zakladá na silnej viere (ak neusudzujeme pod­ľa tohto rozumu, zanikneme: tým sa však „nedokazuje" to, čo rozum tvrdí).

       Predpojatosť metafyzikov voči strasti: je celkom naivná. „Večná blaženosť": psychologický nezmysel. Udatní a tvoriví ľudia nikdy nechápu slasť a strasť ako najvyššie hodnotové otázky - sú to sprievodné sta­vy: ak chceme niečo dosiahnuť, musíme chcieť obo­je -. Tým, že metafyzici a veriaci kladú problémy slas­ti a strasti do popredia, prejavuje sa v nich čosi slabé a choré. Aj morálka je pre nich taká dôležitá len pre­to, lebo je pre nich podstatnou podmienkou odstrá­nenia strasti.

       Rovnako predpojatosť v dôsledku zdania a omylu: príčina utrpenia, povera, že šťastie je spojené s pravdou (zámena: šťastie v „istote", vo „viere").

 

115 (580)

 

Keďže jednotlivé teoreticko-poznávacie základné po­stoje (materializmus, senzualizmus, idealizmus) sú dôsledkami hodnotení: zdroj najvyšších citov slasti („hodnotové city") rozhoduje aj o probléme reality!

    - Miera pozitívneho vedenia je celkom ľahostajná alebo vedľajšia: pozrime sa len na vývoj v Indii.

    - Budhistická negácia reality vôbec (zdanlivosť=strasť) je dokonalým dôsledkom: nedokázateľnosť, neprístupnosť, chýbanie kategórií nielen pre „svet osebe", ale aj vhľad do chybných procedúr, v dôsledku ktorých sa celý tento pojem získal. „Absolútna realita", „bytie osebe" protirečenie. Vo svete v stávaní je „realita" vždy len simplifikáciou kvôli praktickým cieľom, ale­bo je klamom na základe nekvalitných orgánov, alebo rozdielnosťou v tempe stávania.

       Logické popieranie sveta a nihilizovanie plynie z toho, že bytie musíme klásť do protikladu k nebytiu a že pojem „stávanie" sa popiera, („niečo" nastáva.)

 

116 (581)

 

Bytie a stávanie. - „Rozum", vyvinutý na senzualistickom základe, na predsudkoch zmyslov, t. j. vo viere v pravdivosť zmyslových súdov.

       „Bytie" ako zovšeobecnenie pojmu „život" (dýchať), „byť oživený", „chcieť, pôsobiť", „nastávať."

       Protikladom je: „byť ne-oživený", „ne-nastávajúci", „ne-chcejúci." Teda: proti „bytujúcnu" sa nekladie ani nebytujúcno, zdanlivé, a ani mŕtve (lebo mŕtve môže byť iba niečo, čo môže aj žiť).

       „Duša", „ja", kladené ako prafakt; a vkladané všade, kde je stávanie.

 

117 (582)

 

Bytie - nemáme o tom inú predstavu než „žiť."- Te­da ako môže niečo mŕtve „byť"?

 

118 (583) A

 

S počudovaním vidím, že veda sa dnes uspokojuje s odkázanosťou na zdanlivý svet: pravý svet - nech je, aký chce - dozaista nemáme orgán na poznávanie pravého sveta:

       Tu sa už smieme pýtať: akýmže to len orgánom po­znávania kladieme aj tento protiklad?...

       Tým, že svet, ktorý je našim orgánom prístupný, chápeme aj ako od týchto orgánov závislý, tým, že svetu rozumieme ako subjektívne podmienenému, tým sa nevyjadruje, že objektívny svet je vôbec možný. Kto nás núti myslieť si, že subjektivita je reálna, esenciál­na?

       „Osebe" je dokonca protizmyselná koncepcia: „uspôsobenosť osebe" je nezmysel: pojem „ bytie", „vec" máme vždy len ako vzťažný pojem...

       Je zlé, že so starým protikladom „zdanlivý" a „pra­vý" sa rozšíril korelatívny hodnotový súd: „hodnoto­vo nepatrný" a „absolútne hodnotný".

       Zdanlivý svet pre nás neplatí ako „hodnotný" svet; zdanie má byť inštanciou proti najväčšej hodnote. Hodnotný osebe môže byť len „pravý" svet...

       Predsudok predsudkov! Po prvé, bolo by osebe mož­né, že pravý stav vecí by predpokladom života natoľko škodil, že by im bol natoľko protikladný, že práve zda­nie by bolo nevyhnutné, aby sme mohli žiť... To sa de­je v toľkých situáciách: napríklad v manželstve.

Náš empirický svet by bol inštinktmi sebazácho­vy podmienený aj v hraniciach svojho poznávania: za pravé, dobré, hodnotné by sme pokladali to, čo oso­ží zachovaniu rodu...

a) Nemáme kategórie, podľa ktorých by sme mohli deliť svet na pravý a zdanlivý. (Mohol by byť práve  len nejaký zdanlivý svet, nie však iba náš zdanlivý svet.)

b) Aj keby sme predpokladali pravý svet, ešte vždy by pre nás mohol byť hodnotovo nižší: práve kvantum ilúzie chce zachovaním svojej hodnoty pre nás zna­menať viac. (Žeby zdanie ako také bolo základom zamietacieho súdu?)

c) Že medzi stupňami hodnôt a stupňami reality je ko­relácia (takže najvyšším hodnotám by prislúchala aj najvyššia realita), je metafyzický postulát vychádzajúci z predpokladu, že poznáme hierarchiu hodnôt: totiž, že táto hierarchia je morálna... Len za tohto predpokladu je pre definíciu všetkého najhodnotnejšieho potrebná pravda.

 

B

 

Je kardinálne dôležité, aby sme sa pravého sveta zbavi­li. Je veľkým spochybňovateľom a znižovateľom hodnoty sveta, ktorým sme my: doteraz bol naším najne­bezpečnejším atentátom na život.

       Vojna proti všetkým protikladom, na základe kto­rých sa fingoval pravý svet. K týmto predpokladom patrí, že morálne hodnoty sú najvyššie.

       Morálne hodnotenie ako najvyššie by sa vyvráti­lo, keby sa dalo dokázať, že je následkom nemorálne­ho hodnotenia: ako špeciálny prípad reálnej nemorál­nosti: samo by sa tým redukovalo na zdanie a ako zda­nie by už samo od seba nemalo právo zdanie odsúdiť.

 

C

 

„Vôľu k pravde" by potom bolo treba preskúmať psy­chologicky: nie je morálnym násilím, ale formou vôle k moci. Bolo by to treba dokázať tým, že používa všet­ky nemorálne prostriedky: metafyzici predovšetkým -.

       Dnes stojíme pred overením tvrdenia, že morálne hodnoty sú najvyššie hodnoty. Metodika bádania sa do­siahne len vtedy, keď sa premôžu všetky morálne pred­sudky: - predstavovala by víťazstvo nad morálkou...

 

119 (584)

 

Poblúdenie filozofie sa zakladá na tom, že verilo, že v logike a rozumových kategóriách má kritérium prav­dy, respektíve reality, namiesto toho, aby v nich vide­lo prostriedky na také účelné usporiadanie sveta, aby to slúžilo na úžitok (teda, „principiálne", na užitočné falšovanie). „Kritériom pravdy" bola fakticky len biologická užitočnosť takéhoto systému principiálneho fal­šovania: a keďže nejaký živočíšny rod nepozná nič dôležitejšie ako sa zachovať, mohlo sa tu fakticky hovoriť o „pravde." Naivita bola len v tom, že za mieru vecí, za smernicu o „reálnom" a „nereálnom" sa brala antropocentristická idiosynkrázia: slovom, že sa absolu­tizovala podmienenosť. A hľa, teraz sa svet jedným ra­zom rozpadol na „pravý" a na „zdanlivý" svet: a práve svet, v ktorom si človek vytvoril rozum, aby ho obýval a sa v ňom zariadil, práve ten mu bol zdiskreditova­ný Namiesto toho, aby formy používal ako rukolapný dôkaz toho, že si svet urobil ovládateľným a vypočítateľným, šialenstvo filozofov prišlo na to, že v týchto kategóriách je daný pojem onoho sveta, ktorému iný svet, ten, v ktorom žijeme, nezodpovedá... Prostried­ky sa pochopili zle, ako miera hodnoty, ba ako odsú­denie úmyslu...

       Úmysel bol klamať sa užitočným spôsobom: pros­triedkami na to bol vynález formúl a znakov, s pomocou ktorých sa mätúca mnohosť redukovala na účelnú a ovládateľnú schému.

       Ale beda! teraz sa do hry vniesla morálna kategó­ria: nijaká bytosť sa nechce klamať, nijaká bytosť nesmie klamať - teda jestvuje len vôľa k pravde. Čo je „pravda"?

Schému poskytla veta o protirečení: pravý svet, ku ktorému hľadáme cestu, si nemôže protirečiť, nemôže sa meniť, nemôže byť v stávaní, nemá pôvod a koniec.

       To je najväčší omyl, ktorého sme sa mohli dopustiť, pravý osud omylu na Zemi: verili sme, že v rozumových formách máme kritérium reality - zatiaľ čo sme ich mali na to, aby sme sa stali pánmi reality, aby sme realite chytrým spôsobom neporozumeli zle...

       A hľa: teraz sa svet stal falošným, a to presne pre vlastnosti, ktoré vytvárajú jeho realitu, zmena, stávame, mnohosť, protiklad, protirečenie, vojna. A teraz sa vynorilo všetko osudné:

1. Ako sa zbavíme nepravého, len zdanlivého sveta? (- bol ním skutočný, jediný svet);

2. ako sa sami čo najväčšmi staneme protikladom charakteru zdanlivého sveta? (Pojem dokonalej bytosti ako protikladu každej reálnej bytosti, poveda­né jasnejšie, ako protirečenie životu...)

       Celé smerovanie hodnôt sa zameriavalo na ohová­ranie života; dogmatický ideál sa zamieňal s pozna­ním vôbec: takže náprotivná strana vždy osočovala aj vedu.

       Cesta k vede sa takto dvojnásobne uzamkla: raz vierou v „pravý" svet a potom protivníkmi tejto viery. Prírodoveda, psychológia 1) sa odsúdili pre svoje ob­jekty, 2) pripravili sa o ich nevinnosť...

       V skutočnom svete, kde je úplne všetko zreťazené a podmienené, znamená odsúdiť alebo odmyslieť niečo, odmyslieť a odsúdiť všetko. Slová „to nemalo byť", „to by nemalo byť" sú fraška... Ak si domyslíme dôsledky, keby sme chceli odstrániť to, čo je v nejakom zmysle škodlivé, búrajúce, zruinovali by sme prameň života. Fyziológia to predsa demonštruje lepšie!

       Vidíme ako morálka a) otravuje celý svetonázor, b) odrezáva cestu k poznaniu, k vede, c) rozkladá a pod­kopáva všetky skutočné inštinkty (keďže učí pociťovať ich korene ako nemorálne).

       Vidíme pred sebou pracovať hrozný nástroj décadence, ktorý sa udržiava pomocou tých najposvätnejších mien a úkonov.

 

120 (585)

 

Obrovské premietanie o sebe: uvedomiť sa nie ako in­divíduum, ale ako ľudstvo. Premietajme o sebe, obzrime sa v myšlienkach späť: kráčajme malými a veľký­mi cestami!

 

A

 

Človek hľadá „pravdu": svet, čo si neprotirečí, nekla­me, nemení sa, pravý svet - svet, v ktorom niet strasti: protirečenie, klam, zmena - príčiny strasti! Nepochy­buje, že svet, aký má byť, existuje; chcel by si k nemu hľadať cestu. (Indická kritika: aj „ja" ako zdanlivé, ne­reálne.)

       Odkiaľ tu človek berie pojem reality? Prečo odvo­dzuje zo zmeny, z klamu, protirečenia práve strasť? a prečo nie skôr svoje šťastie?... -

       Pohŕdanie, nenávisť k všetkému, čo zaniká, mení sa, putuje: kde sa berie toto oceňovanie trvajúceho? Vôľa k pravde je tu viditeľne len túžbou po svete trva­júceho.

       Zmysly klamú, rozum koriguje omyly: teda, usu­dzovalo sa, rozum je cesta k trvajúcemu; najnezmyselnejšie idey musia byť k „pravému svetu" najbližšie. Najväčšie údery nešťastia prichádzajú zo zmyslov - ony sú klamári, ohlupovači, ničitelia. -

       Šťastie môže zaručiť iba bytujúcno: zmena a šťastie sa vylučujú. Podľa toho najvyššie želanie má na zrete­li zjednotenie sa s bytujúcnom. To je formula pre ces­tu k najvyššiemu šťastiu.

       In summa: Svet, aký by mal byť, existuje; tento svet, v ktorom žijeme, je omyl - tento náš svet by nemal existovať.

       Viera v bytujúcno sa ukazuje len ako následok: vlastným primum mobile je neviera v stávajúce, nedôvera voči stávajúcemu, podceňovanie všetkého stávania...

       Čo za druh človeka takto reflektuje? Neproduk­tívny, strasť zažívajúci druh, životom unavený druh. Keby sme si mysleli protikladný druh človeka, vieru v bytujúcno by nepotreboval: ba čo viac, pohŕdal by ním ako mŕtvym, nudným, indiferentným...

       Viera, že svet, ktorý by mal byť, je, skutočne exis­tuje, je vierou neproduktívnych, čo nechcú vytvoriť svet, ktorý má byť. Predpokladajú ho ako daný, hľa­dajú prostriedky a cesty, aby sa k nemu dostali. „Vôľa k pravde" - ako bezmocnosť vôle k tvoreniu.

 

Poznanie, že niečo je tak a tak:

>   Antagonizmus v stupňoch sily pováh

Konanie, aby sa niečo stalo tak a tak:

 

Fikcia sveta, zodpovedajúceho našim prianiam; psy­chologické ťahy a interpretácie, aby sme všetko, čo si ctíme a pociťujeme ako príjemné, spojili s týmto pra­vým svetom.

       „Vôľa k pravde" je na tomto stupni podstatne ume­ním interpretácie: k čomu ešte vždy patrí sila interpretácie.

       Ten istý druh človeka, aký sa stal ešte o stupeň úbohejším a nemal už silu interpretovať, tvoriť fikcie, sa stáva nihilistom. Nihilista je človek, ktorý o svete, aký je, súdi, že by nemal byť a o svete, ktorý by mal byť, súdi, že neexistuje. Podľa toho jestvovanie (konanie, prežívanie strasti, chcenie, cítenie) nemá nijaký zmysel: pátos „zbytočného" je pátosom nihilistu - ako je pátos zároveň aj nihilistovou nedôslednosťou.

       Kto svoju vôľu nie je schopný vložiť do vecí, kto je vôle a sily prostý, ten do nich vkladá zmysel, t. j. vieru, že v nich vôľa už je.

       Pokiaľ sa až možno vo veciach zaobísť bez zmyslu, pokiaľ až vydržíme žiť v nezmyselnom svete, je meradlom stupňov sily vôle: pretože sami kúsok z neho or­ganizujeme.

       Filozofický objektívny pohľad môže byť takto zna­kom chudoby vôle a sily. Sila totiž organizuje to, čo je bližšie a najbližšie; „poznávajúci", ktorí chcú iba kon­štatovať to, čo je, sú takí, čo nevedia klásť nič také, aké to má byť.

       Umelci, medzidruh: kladú aspoň podobenstvo o tom, čo má byť - sú produktívni, lebo skutočne menia a preformovávajú; nie ako poznávajúci, ktorí po­nechávajú všetko tak, ako to je.

       Súvislosť filozofov s pesimistickými náboženstvami: ten istý druh človeka (- najvyšší stupeň reality pripisu­jú najvyššie hodnoteným veciam -).

       Súvislosť filozofov s morálnymi ľuďmi a ich hodno­tovými mierami (morálny výklad sveta ako zmysel: po zániku náboženského zmyslu -).

       Prekonanie filozofov, zničením sveta bytujúcna: medziperióda nihilizmu: pred tým, než sa dostaví si­la prevrátiť hodnoty a zbožštiť a schvaľovať zdanlivý svet ako jediný.

 

B

 

Nihilizmus ako normálny fenomén môže byť symptó­mom rastúcej sily alebo rastúcej slabosti:

čiastočne preto, lebo sila tvoriť, chcieť narastala tak, že všetky tieto celkové výklady a vkladania zmyslu už nepotrebuje („bližšie úlohy", štát atď.);

čiastočne preto, lebo sama tvorivá sila zabezpeču­júca zmysel slabne a vládu preberá sklamanie. Neschopnosť viery v „zmysel", „neviera".

Čo znamená veda vzhľadom na tieto dve možnosti?

 

• Ako znak sily a sebaovládania, ako schopnosť za­obísť sa bez spásonosných, utešujúcich iluzívnych svetov;

• ako podkopávajúca, pitvajúca, sklamávajúca, osla­bujúca.

 

C

 

Viera v pravdu, potreba mať oporu v niečom, čomu sa verí ako pravému: psychologická redukcia mimo všet­kých doterajších hodnotových citov. Strach, lenivosť.

       Podobne neviera: redukcia. Keďže neviera získava novú hodnotu, keď pravého sveta vôbec niet (- tým sa hodnotové city, ktoré sa doteraz premrhávali na bytujúcny svet, stávajú znovu slobodnými).

 

121 (586)

„Pravý" a „zdanlivý svet"

A

 

Zvody, vychádzajúce z tohto pojmu, sú trojakého dru­hu:

• neznámy svet: - sme dobrodruhovia, zvedaví - zdá sa, že známe nás unavuje (- nebezpečnosť pojmu tkvie v tom, že by sme si „tento" svet ohovorili ako známy...)-,

• iný svet, kde je to inak: - niečo v nás počíta s tým, že naše tiché odovzdanie, naše mlčanie stratia pritom svoju hodnotu - azda bude všetko dobré, ne­dúfali sme nadarmo... Svet, kde je inak, kde my sami... ktovie? sme iní...

• pravý svet: to je najpodivnejší žart a útok na nás; na slove „pravý" toho prischlo tak mnoho, že nech­tiac tým obdarúvame aj „pravý svet": pravý svet musí byť aj pravdivý, taký, čo nás nepodvádza, nemá nás za bláznov: veriť v neho znamená takmer musieť veriť (- zo slušnosti, ako sa to deje medzi dôveryhodnými bytosťami -).

 

* * *

 

Pojem „neznámy svet" nám ohovára tento svet ako „známy" (ako nudný -);

pojem „iný svet" ohovára, ako keby tento svet mo­hol byť iný - ruší nevyhnutnosť a osud (- poddať sa, prispôsobiť sa nepomáha);

pojem „pravý svet" ohovára tento svet ako neprav­divý, podvodnícky, nečestný, nepravý, nepodstatný - a teda aj ako nevytvorený pre náš úžitok (neradno pri­spôsobiť sa mu; lepšie: priečiť sa mu).

 

* * *

 

„Tohto" sveta sa teda stránime trojakým spôsobom:

• svojou zvedavosťou - ako keby zaujímavejšia časť bola niekde inde;

• svojou odovzdanosťou - ako keby nebolo nevy­hnutné odovzdávať sa - ako keby tento svet nebol nevyhnutnosťou posledného stupňa;

• svojou sympatiou a úctou - ako keby si ich tento svet nezasluhoval, ako nečestný, ako voči nám neúprimný...

In summa: revoltovali sme trojakým spôsobom: „zná­my svet" sme kritizovali na základe nejakého predmetu x.

 

B

 

Prvý krok rozvážnosti: pochopiť, nakoľko sme zvádza­ní - osebe by to totiž mohlo byť presne naopak:

a) neznámy svet by mohol byť uspôsobený tak, aby nám robil chuť na „tento" svet - azda ako stupídna a nepatrnejšia forma bytujúcna;

b) iný svet, nehovoriac o tom, že by spĺňal naše že­lania, ktoré sú tu neuspokojené, by mohol byť zahrnutý v mase toho, čo nám umožňuje tento svet: spoznávať ho by bolo prostriedkom nášho uspokojenia;

c) pravý svet: kto nám však vlastne hovorí, že zdan­livý svet musí byť menej hodnotný než pravý? Neprotirečí tomuto súdu náš inštinkt? Nevytvára si človek večne fingovaný svet, lebo chce mať lepší svet než je realita? Predovšetkým: ako prichádzame na to, že náš svet nie je pravý?... ponajprv by pred­sa mohol byť „zdanlivý" iný svet (napr. Gréci po­pri pravej existencii fakticky mysleli aj ríšu tieňov, zdanlivú existenciu -). A napokon: čo nás oprávňu­je klásť takpovediac stupne reality? To je niečo iné než neznámy svet - to už je chcieť niečo o nezná­mom svete vedieť. „Iný", „neznámy" svet - dobre!, ale povedať „pravý svet", to znamená „niečo o ňom vedieť"- to je protiklad predpokladu sveta x...

In summa: svet x by mohol byť v každom zmysle nud­nejší, neľudskejší a nedôstojnejší než tento svet.

Bolo by to inak, keby sa tvrdilo, že okrem tohto je x svetov, t. j. že je ešte každý možný svet okrem tohto. To sa však nikdy netvrdilo...

 

C

 

Problém: prečo dopadla predstava iného sveta vždy v neprospech, respektíve prečo sa stala kritikou „toh­to" sveta - na čo to poukazuje? -

       Totiž: národ, ktorý je na seba pyšný, ktorého život je na vzostupe, si bytie iným myslí vždy ako nižšie, nehodnotné bytie; cudzí, neznámy svet chápe ako svoj­ho nepriateľa, ako svoj protiklad, nepociťuje zvedavosť, cudzie úplne odmieta... Národ by nikdy nepri­pustil, že by iný národ bol „pravým národom"...

       Už to, že takéto rozlišovanie je možné - že tento svet sa chápe ako „zdanlivý" a onen ako „pravý", je symptomatické.

Ohnisko vzniku predstavy „iný svet":

filozof, ktorý vymýšľa rozumový svet, kde sú ro­zum a logické funkcie adekvátne: - z toho pochá­dza „pravý" svet;

náboženský človek, ktorý vymýšľa „božský svet":

- z toho pochádza „odprírodnený, protiprírodný" svet; morálny človek, ktorý finguje „slobodný svet":

- z toho pochádza „dobrý, dokonalý, spravodlivý, svätý" svet.

To spoločné troch ohnísk: chybný psychologický ťah, fyziologické zámeny.

       Akými predikátmi je označený „iný svet", taký, aký sa fakticky objavuje v dejinách? Stigmami filozofického, náboženského, morálneho predsudku.

       „Iný svet" vysvitajúci z týchto faktov ako synony­mum ne-bytia, ne-žitia, ne-chcenia žiť...

       Celkový vhľad: „iný svet" stvoril inštinkt životnej únavy a nie inštinkt života.

       Konzekvencia: filozofia, náboženstvo a morálka sú symptómami décadence.