OČAMI MIZANTROPA

c) Viera v "ja". Subjekt

 

 

16 (481)

 

Proti pozitivizmu, ktorý sa zastavuje pri fenoménoch „sú len fakty", by som povedal: nie, práve fakty nie sú, sú len interpretácie. Nemôžeme konštatovať fakt „osebe": chcieť niečo také je azda nezmysel.

       „Všetko je subjektívne", hovoríte: ale už to je výklad. „Subjekt" nie je nič dané, ale len niečo pri-básnené, vsunuté-za. - Je nevyhnutné klásť napokon za interpretáciu ešte interpreta? Už to je básnenie, hypotéza.

       Pokiaľ má slovo „poznanie" vôbec zmysel, je svet poznateľný: je však inak vykladateľný, nemá za sebou zmysel, ale má nespočetné množstvo zmyslov. - „Perspektivizmus".

Sú to naše potreby, čo vykladajú svet; naše pudy a ich za a proti. Každý pud je druhom vládychtivosti, každý má svoju perspektívu, ktorú by rád vnútil všetkým ostatným pudom ako normu.

 

17 (482)

 

Kde sa začína naša nevedomosť, kam už ďalej nemôžeme dovidieť, tam vkladáme nejaké slovo, napríklad slovo „ja", slovo „činiť", slovo „trpieť": - azda sú to línie horizontu nášho poznania, ale nie „pravdy".

 

18 (483)

 

Myslením sa kladie „ja"; doteraz sa však verilo, ako ľud, že v „ja myslím" tkvie čosi bezprostredne isté a že toto „ja" je danou príčinou myslenia a že analogicky s ňou chápeme všetky iné príčinné vzťahy. Akokoľvek môže byť teraz oná fikcia vžitá a nenahraditeľná - to samo ešte nedokazuje nič proti jej vybásnenosti: neja­ká viera môže byť životnou podmienkou, a napriek to­mu môže byť falošná.

 

19 (484)

 

„Myslí sa: teda jestvuje mysliace": do toho ústi Descartova argumentácia. To však znamená, že našu vieru v pojem substancie kladieme už ako „pravé a priori": - to, že keď myslíme, musí byť niečo, „čo myslí", je jednoducho formulácia nášho gramatického zvyku, kto­rý k činu pripája činiteľa. Slovom, už tvoríme - a nielen konštatujeme - logicko-metafyzický postulát... Descartovou cestou nedospievame k čomusi absolútne istému, ale len k faktu veľmi silnej viery.

       Ak vetu zredukujeme na „myslí sa, a teda jestvujú myšlienky", máme číru tautológiu: a práve toho, čo je otázne, „reality myšlienky", sa to netýka - totiž tou­to formou sa „zdanlivosť" myšlienky nedá odmiet­nuť. Čo však Descartes chcel, je, že myšlienka nemá len zdanlivú realitu, ale ju má osebe.

 

20 (485)

 

Pojem substancie dôsledkom pojmu subjektu: nie nao­pak! Ak sa vzdáme duše, „subjektu", tak chýba vôbec predpoklad „substancie". Dostaneme stupne bytostna, stratíme bytostno.

       Kritika „skutočnosti": k čomu vedie „viac či menej skutočnosti", gradácia bytia, v ktorú veríme? -

       Stupeň nášho životného a mocenského citu (logika a súvislosť zažitého) nám dáva mieru „bytia", „reality", ne-zdania.

       Subjekt: je to terminológia našej viery v jednotu všetkých rôznych momentov najvyššieho citu pre realitu: túto vieru chápeme ako účinok jednej príčiny - v našu vieru veríme natoľko, že si kvôli nej vôbec vymýšľame „pravdu", „skutočnosť", „substanciálnosť". - „Subjekt" je fikcia, ako keby naše mnohé rovnaké stavy boli účinkom jedného substrátu: „rovnakosť" tých­to stavov sme však vytvorili len my; faktickým stavom je robenie ich rovnakými a ich upravovanie, nie rovna­kosť (- tú treba skôr popierať-).

 

21 (486)

 

Aby sme mohli rozhodnúť, čo je bytie, museli by sme vedieť, či to a ono je reálne (napr. „fakty vedomia"); taktiež, čo je istota, čo je poznanie a podobne. - Keďže to však nevieme, kritika poznávacej schopnosti je nezmyselná: ako by mohol byť nástroj schopný kritizo­vať sám seba, keď môže na kritiku použiť práve len seba? Nemôže sám seba ani definovať!

 

22 (487)

 

Nemusí napokon všetka filozofia objasniť predpokla­dy, na ktorých sa zakladá pohyb rozumu? - našu vieru v „ja" ako v substanciu, ako v jedinú realitu, podľa kto­rej veciam pripisujeme realitu vôbec? Konečne sa dostáva na svetlo najstarší „realizmus": v rovnakom čase, keď sa celé náboženské dejiny ľudstva spoznávajú ako dejiny povery o duši. Tu je hranica: samo naše mysle­nie involvuje onú vieru (svojím rozlišovaním substan­cie, akcidentu; činu, činiteľa atď); nevšímať si ju zna­mená: už nesmieť myslieť.

       Že však viera, nech je akokoľvek potrebná pre za­chovanie bytosti, nemá nič dočinenia s pravdou, spoznáva sa napr. z toho, že musíme veriť v čas, priestor a pohyb bez toho, že by sme sa cítili nútení priznávať im absolútnu realitu.

 

23 (488)

 

Psychologické odvodenie našej viery v rozum. - Pojem „realita", „bytie" je prevzatý z nášho citu „subjektu".

       „Subjekt": interpretovaný z nás, takže „ja" platí ako substancia, ako príčina všetkej činnosti, ako činiteľ.

       Sila presvedčivosti logicko-metafyzických postu­látov, viery v substanciu, v akcident, atribút atď., je vo zvyku skúmať všetku našu činnosť ako násle­dok našej vôle pozorovať: - takže „ja" ako substancia v množstve zmien nezaniká. - Vôle však niet. -

       Nemáme vôbec nijaké kategórie, aby sme mohli od­deliť „svet osebe" od „sveta ako javu". Všetky naše rozumové kategórie majú senzualistický pôvod: sú odčí­tané z empirického sveta. „Duša", „ja" - dejiny týchto pojmov ukazujú, že aj tu najstaršie delenie („dych", „život)...

       Keď nie je nič materiálne, nie je ani nič nemateriál­ne. Pojem neobsahuje nič viac.

       Nijaké „atómy" subjektu. Sféra subjektu stále rastú­ca alebo sa zmenšujúca, stredobod systému stále sa presúvajúci; v prípade, že nemôže organizovať osvo­jenú si masu, rozpadáva sa vo dvoje. Na druhej strane si môže pretvoriť slabší subjekt na svojho funkcioná­ra bez toho, že by ho zničil, aby s ním vytvoril do ur­čitého stupňa novú jednotu. Nijaká „substancia", skôr niečo, čo sa osebe usiluje o zosilnenie; a čo sa len ne­priamo chce „zachovať" (chce sa presiahnuť -).

 

24 (489)

 

Všetko, čo vstupuje do vedomia ako „jednota", je už nesmierne komplikované: vždy máme len zdanie jednoty.

       Fenomén tela je bohatší, zreteľnejší, uchopiteľnejší fenomén: metodicky predostrieť ako prvé, bez odhalenia jeho konečného významu.

 

25 (490)

 

Prijímanie jedného subjektu azda nie je nevyhnut­né; azda je rovnako dobre povolené prijímať mnohost' subjektov, ktorých súhra a boj je vôbec základom náš­ho myslenia a vedomia. Druh aristokracie „buniek", ktoré vládnu? Platí to medzi pares, ktorí sú zvyknu­tí na spoluvládu a vedia rozkazovať?

       Moje hypotézy: Subjekt ako mnohost'. Bolesť inte­lektuálne a v závislosti od súdu „škodlivá": projektovaná.

       Účinok vždy „neuvedomený": vydedukovaná a predstavovaná príčina sa projektuje, časovo je následná.

       Slasť je druh bolesti.

       Jediná sila, ktorá existuje, je rovnakého druhu ako sila vôle: rozkazovanie iným subjektom, ktoré sa po­tom menia.

       Stála pominuteľnosť a prchavosť subjektu. „Smrteľ­ná duša".

       Číslo ako perspektivistická forma.

 

26 (491)

 

Viera v telo je fundamentálnejšia než viera v dušu: tá­to vznikla z nevedeckého uvažovania o agóniách tela (niečo, čo ho opúšťa. Viera v pravdivosť sna -).

 

27 (492)

 

       Východiskový bod tela a fyziológie: prečo? - Zís­kavame správnu predstavu o spôsobe jednoty nášho subjektu, totiž ako vládcov na čele nejakého spoločen­stva (nie ako „duší" alebo „životných síl"), rovnako aj o závislosti týchto vládcov od ovládaných a o pod­mienkach hierarchie a deľby práce ako umožnenia zároveň jednotlivcov i celku. Taktiež o tom, ako živé jednoty ustavične vznikajú a umierajú a ako večnosť nepatrí k „subjektu"; tiež, že boj sa prejavuje aj poslúchaním a rozkazováním a že k životu patrí plynu­lé určovanie hraníc moci. K podmienkam, za ktorých možno vládnuť, patrí určitá nevedomosť o jednotli­vých úkonoch, ba aj o zlyhaniach spoločenstva, v kto­rej sa vládca udržiava. Slovom, získavame aj ocenenie nevedenia, pohľadu vo veľkom a zhruba, zjednodušo­vania a falšovania, to perspektivistické. Najdôležitej­šie je však: že chápeme, že vládca a jeho poddaní sú rovnakého druhu, že všetci sú cítiaci, chcejúci, myslia­ci - a že všade, kde vidíme alebo hádame v tele pohyb, učíme sa dodatočne usudzovať na príslušný subjektív­ny, neviditeľný život. Pohyb je symbolika pre oko; poukazuje na to, že niečo sa cítilo, chcelo, myslelo.

       Nebezpečenstvá priameho pýtania sa subjektu na subjekt a každého sebaodzrkadľovania ducha sú v tom, že by pre jeho činnosť mohlo byť užitočné a dô­ležité interpretovať sa falošne. Preto sa pýtame tela a odmietame svedectvo zostrených zmyslov: alebo si všímame, či sa s nami sami podriadení nemôžu do­stať do styku.