OČAMI MIZANTROPA

b) Teoreticko-poznávacie východisko

 

 

 

5 (470)

 

Hlboký odpor voči tomu, raz a navždy sa uspokojiť s celostným skúmaním sveta. Čaro protikladného spôsobu myslenia: nedať si vziať dráždidlo enigmatického charakteru.

 

6 (471)

 

Predpoklad, že v základe vecí to prebieha tak morálne, že ľudský rozum má pravdu - je dôverčivosťou a predpokladom poctivca, dôsledkom viery v Božiu pravdivosť - Boh, myslený ako stvoriteľ vecí. - Pojmy, dedičstvo z preexistencie na onom svete -

 

7 (472)

 

Protirečenie údajným „faktom vedomia“. Pozorovanie je tisícnásobne ťažšie, omyl je azda podmienkou pozorovania vôbec.

 

8 (473)

 

Intelekt sa nemôže kritizovať sám, pretože sa nedá po­rovnávať s inak utvorenými intelektmi a pretože jeho schopnosť poznávať by sa prejavila len voči „pravej skutočnosti“, t. j., aby sme mohli intelekt kritizovať, museli by sme byť vyššou bytosťou s „absolútnym poznaním“. Toto už predpokladalo, že odhliadnuc od všetkých perspektivistických druhov pozorovania a zmyslovo-duchovného osvojovania je už niečo dané, nejaké „osebe". Psychologické odvodzovanie viery vo veci nám však zakazuje hovoriť o „veciach osebe“.

 

9 (474)

 

Že medzi subjektom a objektom má byť určitá adekvát­na relácia; že objekt má byť niečo, čo, videné zvnútra, bolo by subjektom, je dobromyseľný vynález, ktorého čas, ako si myslím, už pominul. Miera toho, čo si vôbec uvedomujeme, je celkom a úplne závislá od hrubej užitočnosti uvedomovania: ako nám táto uhlová perspektíva vedomia dovoľovala akési výpovede o „sub­jekte“ a „objekte“, ktoré by sa dotýkali reality! - -

 

10 (475)

 

Kritika novšej filozofie: chybné východisko, ako keby jestvovali „fakty vedomia" - a nijaký fenomenalizmus v sebapozorovaní.

 

11 (476)

 

„Vedomie“ - do akej miery sú predstavovaná predstava, predstavovaná vôľa, predstavovaný cit (čo jediné je nám známe) celkom povrchné! „Javom“ aj náš vnútorný svet!

 

12 (477)

 

Zastávam aj fenomenalitu vnútorného sveta: všetko, čo sa nám stáva vedomým, je skrz naskrz iba upravené, zjednodušené, zoschematizované, vykladané - skutočný priebeh vnútorného „vnímania", kauzálne zjednocovanie medzi myšlienkami, citmi, žiadostivosťami, medzi subjektom a objektom je nám absolútne skryté - a je azda čistým výmyslom. K tomuto „zdanlivo vnú­tornému svetu" pristupujeme s takými istými forma­mi a procedúrami ako k „vonkajšiemu" svetu. Nikdy nenarážame na „fakty": slasť a strasť sú neskoré a od­vodené intelektuálne fenomény...

       „Príčinnosť" sa nám vymyká; prijímať bezprostredné, príčinné puto medzi myšlienkami, ako to robí logika - je následok najhrubšieho a najneohrabanejšieho pozorovania. Medzi dvomi myšlienkami hrajú svoju hru ešte všetky možné afekty: pohyby sú však priveľmi rýchle, preto ich zaznávame, popierame...

       „Myslenie" ako ho určujú teoretici poznania vôbec neexistuje; je to celkom svojvoľná fikcia získaná vyzdvihnutím jedného elementu z procesu a odrátaním všetkých ostatných, je to umelé upravovanie s cieľom zrozumiteľnosti...

       „Duch“, niečo, čo myslí: azda dokonca „duch absolútny, čistý, pur“ - táto koncepcia je druhým odvodeným dôsledkom falošného sebapozorovania, veriace­ho v „myslenie": tu sa, po prvé, vymýšľa akt, ktorého vôbec niet, „myslenie", a, po druhé, vymýšľa sa sub­jekt-substrát, v ktorom sa tvorí každý akt tohto mys­lenia a nič iné: to znamená, že tak čin, ako aj činiteľ sú fingovaní.

 

13 (478)

 

Nemusíme hľadať fenomenalizmus na nesprávnom mieste: Nič nie je fenomenálnejšie (alebo, zrejmejšie:) Nič nie je takým klamom, ako tento vnútorný svet, ktorý pozorujeme slávnym „vnútorným zmyslom".

       Verili sme vo vôľu ako v príčinu až do tej miery, že sme podľa našej osobnej skúsenosti vkladali do diania príčinu vôbec (t. j. úmysel ako príčinu diania -).

       Veríme, že myšlienka a myšlienka, nasledujúce v nás po sebe, sú v nejakom kauzálnom zreťazení: obzvlášť logik, ktorý fakticky hovorí o samých prípadoch, čo sa v skutočnosti nikdy nevyskytujú, si zvykol na predsudok, že myšlienky zapríčiňujú myšlienky - .

       Veríme - a veria v to ešte aj naši filozofi - že príčinami reakcií sú slasť a bolesť, že zmyslom slasti a bolesti je podnecovať reakcie. Slasť a vyhýbanie sa strasti sa priam po tisícročia pokladali za motívy každého konania. Po určitom uvážení by sme mohli pripustiť, že aj keby tieto stavy „slasti a bolesti" chýbali, všetko by prebiehalo tak, podľa presne takého zreťazenia príčin a účinkov: a jednoducho sa klameme, keď tvrdíme, že niečo zapríčiňujú: - sú to sprievodné javy s celkom inou finalitou než je vyvolávanie reakcií; sú to účinky v rámci už navodeného procesu reakcie.

       In summa: Všetko, čo sa stáva vedomým, je konečný jav, záver - a nič nezapríčiňuje; všetko, čo vo vedomí nasleduje po sebe, je celkom atomistické -. A my sme sa pokúšali porozumieť svetu obráteným chápa­ním - ako keby nič nepôsobilo a nebolo reálne, iba myslenie, cítenie, chcenie!...

 

14 (479)

 

Fenomenalizmus „vnútorného sveta". Chronologický obrat, takže príčina vstúpi do vedomia neskôr ako účinok. - Učili sme sa, že bolesť sa projektuje na nejaké miesto na tele, hoci v ňom nie je: - učili sme sa, že zmyslový pocit, ktorý sa naivne pokladá za podmienený vonkajším svetom, je skôr podmienený vnútorným svetom: že vlastná akcia vonkajšieho sveta prebieha vždy nevedome... Kus vonkajšieho sveta, ktorý si uvedomujeme, sa zrodil po účinku, pôsobiacom na nás zvonku a dodatočne sa projektuje ako je­ho „príčina"...

       Vo fenomenalizme „vnútorného sveta“ chronológiu príčiny a účinku obraciame. Základným faktom „vnútornej skúsenosti" je to, že príčinu si vymýšľame po tom, ako sa dostavil účinok... To isté platí aj o slede myšlienok: hľadáme dôvod myšlienky predtým, než si ho uvedomujeme: a potom vstupuje do vedomia najprv dôvod a potom jeho následok... Celé naše snívanie je vykladanie všetkých citov z možných príčin: a síce tak, že nejaký stav si uvedomujeme až po tom, ako do vedomia vstúpila preň vymyslená kauzálna reťaz.

       Celá „vnútorná skúsenosť" sa zakladá na tom, že pre nejaký vzruch nervových centier hľadáme a predstavujeme si príčinu - a že do vedomia vstupuje iba nájdená príčina: táto príčina vôbec nie je adekvátna skutočnej príčine - je to tápanie na základe niekdajších „vnútorných skúseností", t. j. pamäti. Pamäť však konzervuje aj zvyk starých interpretácií, t. j. mylnej príčinnosti - takže „vnútorná skúsenosť" musí znášať ešte aj dôsledky všetkých niekdajších falošných kauzálnych fikcií. Náš „vonkajší svet", ako si ho v každom okamihu projektujeme, sa nerozlučne viaže na starý omyl o dôvode: vykladáme si ho schematizmom „veci" atd.

       „Vnútorná skúsenosť" nám vstupuje do vedomia, až keď našla reč, ktorej indivíduum rozumie - t. j. preklad stavu do známejších mu stavov: - „rozumieť" znamená naivne len: môcť vyjadriť niečo nové rečou niečoho starého, známeho. Napríklad „cítim sa zle" - takýto súd predpokladá veľkú a neskorú neutralitu pozorujúceho: - naivný človek vždy hovorí: To a to spô­sobuje, že sa cítim zle - so svojím zlým cítením je si načistom iba vtedy, keď vidí dôvod cítiť sa zle... Nazývam to nedostatkom filológie; môcť odčítať text ako text bez toho, že by sa do neho zamiešala interpretácia, je najneskoršia forma „vnútornej skúsenosti" - ba azda je sotva možná...

 

15 (480)

 

Niet ani „ducha", ani rozumu, ani myslenia, ani vedomia, ani duše, ani vôle, ani pravdy: všetko nepoužitelné fikcie. Nejde o „subjekt a objekt", ale o určitý druh zvierat, ktorý prospieva len za určitej relatívnej správnosti, predovšetkým pravidelnosti svojich vnemov (takže môže skúsenosť kapitalizovať)...

       Poznanie pracuje ako nástroj moci. Tak je jasné, že s každým pribúdaním moci rastie...

       Zmysel „poznania": pojem tu treba chápať prísne a úzko antropocentricky a biologicky, ako pri „dobré", alebo „pekné". Aby sa určitý druh zachoval a jeho moc rástla, musí vo svojej koncepcii reality uchopovat' toľko vypočítateľného a rovnakým zostávajúceho, že následne sa môže konštruovať schéma jeho správania. Užitočnosť zachovania sa - nie nejaká abstraktno-teoretická potreba nebyť klamaný - je motívom vývoja poznávacích orgánov..., vyvíjajú sa tak, že ich pozorovanie stačí, aby nás zachovalo. Inak: miera vôle poznávať závisí od miery rastu vôle druhu k moci: druh uchopuje toľko reality, aby sa stal jej pánom, aby mu slúžila.