top of page

Mark Twain

 

 

 

Listy zo Zeme

 

 

 

 

Stvoriteľ sedel na tróne a dumal. Za ním sa rozprestierala bezhraničná nebeská klenba, presiaknutá nádherným svetlom a farbami, pred ním sa ako múr dvíhala čierna temrava Vesmíru. Jeho statná postava sa pevne vypínala k zenitu sťa hora a jeho božská hlava tam žiarila ako vzdialené slnko. Pri nohách mu stáli tri ozrutné postavy, archanjeli. No popri ňom ich skoro ani nebolo vidieť, siahali mu po členky.

       Keď Stvoriteľ prestal premýšľať, povedal: „Premýšľal som. Ajhľa!"

       Zdvihol ruku a z nej mu vytryskol ohnivý vodopád, milión úžasných sĺnc. Preťali čierňavu a rútili sa preč, stále ďalej a ďalej. Ako prenikali do odľahlých kútov priestoru, scvrkávali sa a slabli, až napokon sa trblietali pod nesmiernou kupolovitou strechou Vesmíru len ako diamantové očká.

       Po hodine rozpustil Veľkú radu.

       Archanjeli odišli spred jeho tváre ohromení a zamyslení. Utiahli sa do súkromia, kde sa dalo slobodne rozprávať. Ani jeden z trojice nechcel začať prvý, hoci všetci chceli, aby voľakto začal. Nevedeli sa dočkať rozhovoru o veľkej udalosti, ale nik sa nechcel vysloviť, kým nevedel, ako zmýšľajú o nej ostatní. A tak chvíľu bezcieľne a s prestávkami drkotali o hlúpostiach. Rozhovor sa preťahoval, nikam neviedol, až napokon archanjel Satan pozbieral odvahu - mal jej v zásobe veru dosť - a prelomil ľady. Povedal: - Vieme, o čom sme sa sem prišli porozprávať, páni. Prestaňme sa teda pretvarovať a začnime. Ak Rada súhlasí...

       -    Áno, súhlasí! - prerušili ho vďačne Gabriel a Michal.

       -    Výborne, môžeme pokračovať. Boli sme svedkami úžasnej udalosti. V tom sa určite zhodneme. Akú má hodnotu - ak nejakú má - to je vec, ktorá sa nás osobne netýka. Môžeme si o nej myslieť, čo len chceme, a to je všetko. Nemáme hlasovacie právo. Myslím, že Vesmír bol dobrý taký, aký bol, a aj nám vyhovoval. Bol v ňom chládok a prítmie, z času na čas sme si tam odpočinuli po období strávenom v nadmieru príjemnom nebeskom podnebí a uprostred únavnej nádhery nebies. Ale to sú bezvýznamné drobnosti. Čo je tá nová, úžasná stránka veci, páni?

       -    Vynález a zavedenie automatického, nekontrolovaného a samočinne pôsobiaceho zákona, ktorým sa riadia tie myriády krúžiacich a naháňajúcich sa sĺnc a svetov!

       -    Tak je, - pokračoval Satan. - Chápete, aká je to neobyčajná myšlienka. Pánov intelekt ešte nikdy nevyprodukoval čosi podobné. Zákon - presný a nemenlivý, samočinne pôsobiaci zákon - za celú večnosť netreba meniť, opravovať ani prispôsobovať! Povedal, že obe nespočetné obrovské telesá sa budú veky a veky ponárať do vesmírnych pustatín, budú putovať nepredstaviteľne rýchlo po ozrutánskych dráhach, a predsa sa nikdy nezrazia za dvetisíc rokov, doba ich obehu sa nikdy nepredĺži ani neskráti o stotinu sekundy! To je nový zázrak, najväčší zázrak - samočinne pôsobiaci zákon! A dal mu meno - ZÁKON PRÍRODY - a povedal, že prírodný zákon je BOŽÍM ZÁKONOM -, že sú to dva rovnocenné názvy pre jednu a tú istú vec.

       -    Hej, - ozval sa Michal, - povedal, že zavedie zákon prírody - Boží zákon - v celom svojom kráľovstve a dá mu zvrchovanú a neporušiteľnú moc.

       -    Ešte povedal, - doložil Gabriel, - že postupne stvorí zvieratá a aj tie podriadi tomuto zákonu.

       -    Áno, - potvrdil Satan. - Počul som Ho, ale nerozumel som Mu. Čo sú to zvieratá, Gabriel?

       -    Hm, odkiaľ to mám vedieť? Odkiaľ to máme vedieť? Je to nové slovo.

       (Uplynuli tri storočia nebeského času - čo sa rovná sto miliónom rokov pozemského času. Vstupuje anjelský posol.)

       -    Páni, On robí zvieratá. Neráčite sa ísť pozrieť?

       Išli, videli a boli zmätení. Veľmi boli zmätení - a Stvoriteľ si to všimol. Povedal: - Spytujte sa. Budem odpovedať.

       -    Ó, božský, - ozval sa Satan a vzdal mu hold, - načo sú tie zvieratá?

       -    Skúšam na nich mravy a spôsoby. Pozoruj ich a vezmi si z nich ponaučenie.

 

       Boli ich tam tisíce. Jednostaj čosi robili. Zamestnávali sa hlavne tým, že sa navzájom prenasledovali. Satan poznamenal, keď preskúmal jedno zo zvierat pod silným mikroskopom:

       -    Toto veľké zviera zabíja slabšie zvieratá, Pane Bože.

       -    Hej, tiger. Jeho prírodným zákonom je dravosť. Jeho prírodný zákon je Božím zákonom. Nemôže ho neposlúchať.

       -    To znamená, že sa nedopúšťa hriechu, keď ho poslúcha, Pane?

       -    Nie, je nevinný.

       -    Tento druhý tvor je plachý, Pane Bože, a hynie bez odporu.

       -    Hej, králik. Chýba mu odvaha. Taký je jeho prírodný zákon - Boží zákon. Musí sa mu podriadiť.

       -    Nemožno teda od neho požadovať, aby konal proti svojej prirodzenosti a postavil sa na odpor, Pane?

       -    Nie. Od žiadneho tvora nemožno čestne žiadať, aby sa vzoprel svojej prirodzenosti - Božiemu zákonu.

       Po dlhom čase a po mnohých otázkach prehovoril Satan:

       -    Pavúk zabije muchu a zožerie ju, vták zabije pavúka a zožerie ho; divá mačka zabije hus; ti... skrátka a dobre, všetky sa navzájom zabíjajú. Vraždia sa na všetky strany. Sú tu nespočetné zástupy tvorov a všetky zabíjajú, zabíjajú, zabíjajú, všetky vraždia. A neslobodno im to zazlievať, Pane Bože?

       -    Neslobodno im to zazlievať. Taký je ich prírodný zákon. A zákon prírody je vždy Božím zákonom. Aha - pozri - hľa! Tu je nový tvor - a majstrovský výtvor - ČLOVEK!

       Muži, ženy, deti prichádzali v húfoch, v stádach, v miliónoch.

       -    Čo s nimi budeš robiť, Pane Bože?

       -    Do každého jednotlivca vštepím naraz v rozličných odtieňoch a stupňoch všetky možné mravné vlastnosti, ktoré som pojednej porozdeľoval medzi nemé tvorstvo - odvahu, zbabelosť, dravosť, nežnosť, poctivosť, spravodlivosť, prefíkanosť, zradnosť, veľkodušnosť, ukrutnosť, zlomyseľnosť, nenávisť, chlípnost', milosrdenstvo, súcit, bezúhonnosť, sebectvo, miernosť, česť, lásku, podlosť, šľachetnosť, oddanosť, faloš, úprimnosť, nevernosť - každý človek bude mať v sebe všetky tieto vlastnosti a ony budú tvoriť jeho prirodzenosť. U niektorých vznešené a ušľachtilé črty potlačia zlé, a to budú dobrí ľudia; u iných prevládnu zlé stránky, a to budú zlí ľudia. Hľa - pozrite - už miznú.

       -    Kam odišli, Pane Bože?

       -    Na Zem. Oni aj všetky zvieratá.

       -    Čo je to Zem?

       -    Malý glóbus, ktorý som stvoril kedysi pred vekmi. Videli ste ho, ale nevšimli ste si ho v tom výbuchu svetov a sĺnc, čo mi vytryskli z ruky. Človek je pokus a ostatné tvory sú ďalší pokus. Čas ukáže, či stáli za námahu. Predstavenie sa skončilo, môžete odísť, páni.

       Uplynulo niekoľko dní.

       To sa rovná dlhému úseku (nášho) času, lebo v nebi je jeden deň ako tisíc rokov.

       Satan trúsil obdivné poznámky o Stvoriteľových oslňujúcich činoch. Ak niekto „čítal medzi riadkami", pochopil, že sú to sarkastické poznámky. Satan sa s nimi tajne zveril svojim spoľahlivým priateľom, archanjelom. No počuli ich ktorísi obyčajní anjeli a hlásili to hore.

       Satan odišiel na deň do vyhnanstva. Na jeden nebeský deň. Na taký trest už bol zvyknutý, pretože mal priveľmi ostrý jazyk. Predtým ho posielali do Vesmíru, lebo nikde inde ho nemohli poslať, a znudene poletoval hore-dolu vo večnej noci a v arktickom chlade. Ale teraz si spomenul, že by mohol vyhľadať Zem a pozrieť, ako pokračuje pokus s ľudským pokolením.

       Z času na čas písaval o ňom - veľmi dôverne - domov svätému Michalovi a svätému Gabrielovi.

 

 

 

Satanov list

 

Je to čudné, neobyčajné a zaujímavé miesto. Nič mi tu nepripomína domov. Ľudia sú všetci šialení, všetky ostatné tvory sú šialené. Zem je šialená, aj sama Príroda je šialená.

 

       Človek je úžasný čudák. Aj ten najlepší by sa dal prirovnať najviac ak k poniklovanému anjelovi nižšej triedy. Toho najhoršieho ťažko opísať a predstaviť si; skrátka a dobre, je to sarkazmus. A pritom nazýva sám seba lichotivo a nanajvýš úprimne „najušľachtilejším dielom Božím". Vravím vám čistú pravdu. A nevymyslel si to len nedávno, tvrdil to odjakživa a uveril tomu. Uveril tomu a nenašiel sa nik, kto by sa mu vysmial.

 

       Ba ešte si myslí, že je Stvoriteľovým miláčikom, ale to mi už ani neuveríte. Nazdáva sa, že Stvoriteľ je naňho pyšný; dokonca sa domnieva, že ho Stvoriteľ miluje, nadchýna sa ním, vysedúva dlho do noci a obdivuje ho; hej, myslí si, že ho Stvoriteľ ochraňuje a pomáha mu z kaše. Modlí sa k Nemu a nazdáva sa, že On ho počúva. Aká čudácka myšlienka! V modlitbách mu neohrabane, prostoducho a kvetnato lichotí. A myslí si, že On sedí a spokojne pradie nad týmito bláznovstvami a kochá sa v nich. Každý deň sa modlí o pomoc, priazeň a ochranu. A modlí sa s nádejou a dôverčivo, hoci On nikdy nevypočul žiadnu jeho modlitbu. Každodenné potupy, každodenné porážky ho neodrádzajú, modlí sa ďalej. V tejto húževnatosti je čosi skoro ušľachtilé. A neviem, či to nebude pre Vás prisilný tabak, ale človek si myslí, že príde do neba!

 

       Má platených učiteľov, čo mu to nahovárajú. Rozprávajú mu aj o pekle, o večnom ohni a o tom, že tam pôjde, ak nebude plniť prikázania. Čo sú to tie prikázania? Je to čudáctvo. Časom Vám o nich porozprávam.

 

 

 

List druhý

 

„Nepovedal som Vám o človeku ani slovíčka nepravdy." Prepáčte mi, ak občas v listoch opakujem túto poznámku. No chcem, aby ste brali vážne veci, o ktorých Vám píšem. A viem, že aj ja by som z času na čas potreboval túto pripomienku, keby som bol na Vašom a Vy na mojom mieste, aby som neupadol do pochybností.

 

       Lebo nesmrteľníkovi pripadá na človeku všetko čudné. Na nič nehľadí tak ako my, má celkom iný zmysel pre proporcie ako my a cení si natoľko odlišné hodnoty, že sa v ňom pravdepodobne nebudú môcť vôbec vyznať ani najnadanejší spomedzi nás napriek našim veľkým intelektuálnym schopnostiam.

 

       Vezmime si hoci tento príklad: vymyslel si nebo, ale celkom z neho vynechal svoj najvyšší pôžitok, extázu, ktorá zaujíma prvé a najpoprednejšie miesto v srdci každého jedného príslušníka jeho - i nášho - pokolenia, pohlavný styk!

 

       Ani čo by záchranca povedal človeku hynúcemu v rozžeravenej púšti, že si môže vybrať všetky veci, po ktorých túži, okrem jednej, a ten by sa zriekol vody!

 

       Jeho nebo sa mu podobá: je čudné, zaujímavé, ohromujúce, groteskné. Dávam Vám slovo, že v ňom niet ani jedinej veci, ktorú si naozaj cení. Skladá sa - úplne a dokonale - zo zábav, o ktoré na Zemi skoro vôbec nestojí. A predsa skalopevne verí, že v nebi sa mu budú páčiť. Nie je to čudné? Nie je to zaujímavé? Nemyslite si, že zveličujem, lebo ja naozaj nezveličujem. Tu máte podrobnosti!

 

       Ľudia väčšinou nespievajú, ľudia zväčša nevedia spievať, ľudia zväčša nevydržia na mieste, kde iní spievajú, ak by to malo trvať viac ako dve hodiny. Zapamätajte si to.

 

       Iba tak dvaja ľudia zo sta vedia hrať na nejakom hudobnom nástroji a ledva štyria zo sta by sa to chceli naučiť. Poznačte si to.

 

       Mnohí ľudia sa modlia, no iba máloktorí sa modlia radi. Zopár sa ich modlí dlho, ostatní sú s modlitbou raz-dva hotoví.

 

       Do kostola chodí viac ľudí, ako by chcelo.

 

       Štyridsiati deviati ľudia z päťdesiatich pokladajú deň Pána za hrôzostrašnú nudu.

 

       Spomedzi všetkých návštevníkov kostola v nedeľu sa dve tretiny nudia už v polovici bohoslužieb a ostatní ešte skôr, ako sa bohoslužby skončia.

 

       Najradostnejší okamih pre všetkých nadíde, keď kňaz zdvihne ruky, aby im dal požehnanie. Kostolom preletí tichý šum úľavy a spoznáte, že to z ľudí prehovorila vďačnosť.

 

       Každý národ sa zvysoka pozerá na iné národy.

 

       Každý národ nenávidí všetky ostatné národy.

 

       Všetky biele národy pohŕdajú všetkými farebnými národmi bez ohľadu na odtieň farby, a keď môžu, utláčajú ich.

 

       Belosi neobcujú s „negrami" a ani s nimi neuzatvárajú manželstvá.

 

       Nepúšťajú ich do svojich škôl a kostolov.

 

       Celý svet nenávidí Židov a ľudia ich znášajú len vtedy, keď sú bohatí.

 

       Poznačte si, prosím, všetky tieto detaily.

 

       Ďalej. Všetci normálni ľudia sa desia hluku.

 

       Všetci ľudia, normálni či blázniví, obľubujú v živote pestrosť. Jednotvárnost' ich rýchlo unavuje.       Každý človek neprestajne zušľachťuje svoj rozum podľa toho, ako bol duševne vystrojený, a takto trávi značnú, najcennejšiu a podstatnú časť života. Najnižší intelekt rovnako ako najvyšší vyznačuje sa nejakou zručnosťou a nanajvýš ochotne ju skúša, dokazuje, zdokonaľuje. Fagan, ktorý v hre vyniká nad kamarátom, sa cvičí rovnako usilovne a nadšene ako sochár, maliar, klavirista, matematik a ostatní. Ani jeden by nevedel byť šťastný, keby nesmel rozvíjať svoje nadanie.

 

       A teraz už poznáte fakty. Viete, z čoho sa ľudský rod teší a z čoho sa neteší. Ľudia si vymysleli nebo celkom sami, vlastnými hlavami: Skúste uhádnuť, ako vyzerá. Nepodarilo by sa Vám to ani za stopäťdesiat večností. Najschopnejšej hlave, akú poznám a akú poznáte Vy, by sa to nepodarilo ani za päťdesiat miliónov rokov. Dobre, tak Vám teda o tom nebi porozprávam.

 

       1. Ponajprv Vás upozorním na nezvyčajnú skutočnosť, s ktorou som začal. Totižto človek, podobne ako nesmrteľníci, stavia pohlavný styk, prirodzene, na prvé miesto pred všetky ostatné radosti, a predsa ho vylúčil zo svojho neba! Už len myšlienka na tento styk ho vzrušuje. Ak sa mu naskytne príležitosť, celkom stráca rozvahu. V takom stave by riskoval život, dobré meno, všetko, dokonca aj to svoje čudné nebo, len aby využil príležitosť a dosiahol to neprekonateľné vyvrcholenie. Všetci chlapi a ženy, počínajúc mladými a končiac staršími, si cenia súlož väčšmi ako všetky ostatné pôžitky dohromady, a predsa je to tak, ako vravím: do svojho neba si ju vôbec nedali, jej miesto tam zaujíma modlitba.

 

       Natoľko si cenia súlož. A pritom je taká úbohá ako všetky ich takzvané „slasti". Aj ten najlepší a najdlhší akt je nepredstaviteľne krátky, myslím, v porovnaní s nami nesmrteľníkmi. Pokiaľ ide o opakovanie styku, je človek obmedzený - aké nepochopiteľné je to pre nás nesmrteľníkov. My zotrvávame v styku a v jeho najvyšších extázach nepretržite a bez prerušenia po stáročia. Nikdy nepochopíme ani primerane neprecítime, ako poskromne sa dostáva ľuďom tohto bohatého daru, pri ktorom blednú všetky ostatné bohatstvá a vôbec nestoja za námahu.

 

       2.    V ľudskom nebi všetci spievajú! Človek, ktorý na Zemi nespieval, tu spieva. Človek, ktorý na Zemi nevedel spievať, tu vie. Tento zborový spev neznie len pri zvláštnych alebo občasných príležitostiach, vôbec ho neprerušujú chvíle ticha. Trvá celé dni, celých dvanásť hodín bez prestania. A nikto neodíde. Zatiaľ čo na Zemi by sa všetci rozutekali po dvoch hodinách. Spievajú sa len hymny. Ba vlastne len jedna hymna. Vždy na tie isté slová, dokopy ich je sotva tucet, nerýmujú sa, nie je to žiadna poézia: „Hosanna, hosanna, hosanna, Pán Boh zástupov! Lá, lá, lá! S-s-s! Bum!... á-á-á!."

 

       3.    Zároveň všetci ľudia hrajú na harfách, milióny a milióny ľudí! A na Zemi by sotva dvadsiati z tisíca vedeli, či vôbec chceli hrať na nejakom nástroji.

 

       Len si predstavte ten ohlušujúci uragán zvukov - naraz jačia milióny a milióny hlasov a súčasne škrípu milióny a milióny hárf! Spytujem sa Vás: Nie je to ohavné, nie je to protivné, nie je to hrozné?!

 

       A držte sa: to má byť chválospev, poklona, lichôtka, pochlebovanie! Spytujete sa, kto je ochotný znášať túto čudnú poklonu, túto bláznivú poklonu; kto ju nielenže znáša, ale komu sa páči, kto sa z nej teší, kto ju požaduje, kto ju nariaďuje? Zadržte dych!

 

       Vraj Boh! Teda Boh tohto plemena. Sedí na tróne, obklopený štyriadvadsiatimi staršími a niekoľkými inými dvornými hodnostármi, obzerá si neprehľadné zástupy nadšených ctiteľov, usmieva sa, pradie od šťastia a spokojne pokyvkáva hlavou na sever, na východ, na juh. Nazdávam sa, že také výstredné a naivné divadlo vo Vesmíre ešte nik nevymyslel.

 

       Hneď vidieť, že vynálezca neba neprišiel na túto predstavu sám, ale ju odkukal z parádnych obradov vo voľaktorom úbohom, odľahlom samostatnom štátiku kdesi na Východe.

 

       Všetci normálni belosi nenávidia hluk; a predsa pokojne prijali takéto nebo - bezmyšlienkovite, nerozvážne, nekriticky - a naozaj chcú doň ísť! Hlboko nábožní sivovlasí starci zväčšia snívajú o tom šťastnom dni, keď sa zbavia pozemských starostí a vojdú do nebeských radostí. Pritom vidieť, aké im pripadá nebo vzdialené, neskutočné a ako málo na nich pôsobí, lebo sa na tú veľkú zmenu vlastne vôbec nepripravujú: ani jediného som nevidel s harfou, ani jediného som nepočul spievať.

 

       Ako vidíte, touto nezvyčajnou ceremóniou chvália Boha: chvália ho hymnou, chvália ho tak, že sa mu klaňajú. Táto ceremónia nahrádza v nebi „kostol". Na Zemi títo ľudia nevydržia v kostole dlho - nanajvýš hodinu a štvrť, aj to len raz za týždeň, a to v nedeľu. Raz za sedem dní. A ani vtedy sa bohvieako netešia, že pôjdu do kostola. Len si predstavte, čo im poskytuje nebo: „kostol", ktorý trvá večne, a nedeľu, ktorá nemá konca! Krátka nedeľa na Zemi ich raz-dva unaví, a predsa túžia po večnej; snívajú o nej, rozprávajú o nej, myslia si, že si myslia, že sa z nej budú tešiť - prostoducho a nanajvýš úprimne si myslia, že si myslia, že budú v nebi šťastní!

 

       To preto, lebo vôbec nerozmýšľajú, len si myslia, že rozmýšľajú. Veď ani nemôžu rozmýšľať; ledva dvaja ľudia z desaťtisíc majú čím rozmýšľať. A čo sa týka ich predstavivosti - hm, len si spomeňte na ich nebo! Prijímajú ho, schvaľujú ho, obdivujú ho. To vám poskytuje obraz o ich intelektuálnej úrovni.

 

       4.    Vynálezca ich neba by doň nastrkal bez ladu a skladu všetky národy. Všetky sú si rovné, žiadny neprevyšuje niektorý iný; ľudia si musia byť navzájom „bratmi", musia sa pomiešať, spoločne sa modliť, spoločne hrať na harfách, spoločne vyvolávať hosanna - belosi, negri, Židia, všetci - bez rozdielu. Tu na Zemi sa všetky národy navzájom nenávidia a každý jeden nenávidí Židov. A predsa každý pobožný človek zvelebuje nebo a chce sa doň dostať. Celkom naozaj. A keď upadne do svätého nadšenia, myslí si, že si myslí, že by nosil celé ľudstvo v náručí, len keby tam bol!

 

       Človek je skrátka zázrak! Kiežby som vedel, kto ho vymyslel.

 

       5.    Každý človek na svete vlastní svoj dielik rozumu, väčší alebo menší. Či je veľký alebo malý, vystatuje sa ním. Vypína hruď, keď spomínate mená vznešených duchovných vodcov ľudstva, a miluje rozprávky o ich skvelých činoch. Lebo je z ich krvi, a keď preslávili seba, preslávili jeho. „Hľa, čo zmôže ľudská myseľ!" vykrikuje. A odrecituje osvietených mužov všetkých čias; a poukáže na nepominuteľné diela, ktoré dali svetu, na technické zázraky, ktoré vynašli, a na slávu, ktorou ovenčili vedu i umenia. Pred nimi strháva klobúk ako pred kráľmi, prejavuje im najhlbšiu a najúprimnejšiu úctu, na akú sa zmôže jeho rozjasané srdce - takto zvelebuje intelekt nad všetko na svete a vynáša ho skoro až do nebies, do nebotyčných výšav. A po tom všetkom si vymyslí nebo, v ktorom sa nenájde ani štipka rozumu!

 

       Aké je to čudné, zvláštne a zmätené! Je to presne tak, ako vravím, hoci to znie neuveriteľne. Tento úprimný ctiteľ rozumu, ktorý tak štedro odmeňuje jeho kolosálne činy, si tu na Zemi vyhúta náboženstvo a nebo, ktoré si vôbec nectí rozum, nevyznamenáva ho, neobdarúva ho: v skutočnosti sa o ňom ani nikdy nezmieňuje.

 

       Medzičasom ste si už všimli, že ľudia si vymysleli a vytvorili nebo na základe celkom určitého plánu. Podľa tohto plánu zahrnuli do neba s úmornou dôkladnosťou ozaj všetky človeku protivné veci a vylúčili z neho všetky veci, ktoré má rád!

 

       Veru, čím ďalej pôjdeme, tým očividnejšia bude táto čudná skutočnosť.

 

       Zapamätajte si: v ľudskom nebi sa rozum netríbi, ani sa nemá kde uplatniť. Za rok by tam zhnil - zhnil a zosmradol. Zhnil a zosmradol - a stal by sa svätým. Aké šťastie: pretože len svätý by vydržal radosti toho blázinca.

 

 

 

List tretí

 

Už ste si všimli, že človek je zvláštny tvor. V minulosti mal (zodral a odhodil) stovky a stovky náboženstiev; dnes má stovky a stovky náboženstiev a každý rok si vymyslí aspoň tri nové. Nepreháňal by som, ani keby som tento počet zväčšil.

 

       Kresťanstvo patrí medzi jeho hlavné vierovyznania. Náčrt kresťanstva Vás iste zaujme. Podrobne ho vysvetľuje kniha obsahujúca dva milióny slov, ktorá sa volá Starý a Nový zákon. Volá sa ešte aj ináč - slovo Božie. Lebo kresťan sa nazdáva, že každé slovo tejto knihy nadiktoval Boh - ten Boh, o čom som už vravel.

 

       Je to veľmi zaujímavá kniha. Obsahuje znamenitú poéziu, zopár múdrych legiend, zopár krvavých príbehov, trochu dobrých mravov, záplavu nemravností a vyše tisíc klamstiev.

 

       Táto Biblia vznikla hlavne zo zlomkov starších biblií, ktoré vykonali svoje a zanikli. Všimnite si preto, že jej nevyhnutne chýba originalita. Tri či štyri najimpozantnejšie a najpôsobivejšie udalosti zaznamenali už v starších bibliách, aj všetky najlepšie predpisy a pravidlá správania pochádzajú z týchto biblií. Iba dve veci sú tu nové: po prvé, peklo, a potom to čudné nebo, o ktorom som Vám už rozprával.

 

       Čo si počať? Ak uveríme spolu s týmito ľuďmi, že ich Boh vymyslel tieto ukrutnosti, oklebetíme ho; ak uveríme, že títo ľudia si ich vymysleli sami, oklebetíme ich. V oboch prípadoch stojíme pred nepríjemnou dilemou, lebo nám neublížila ani jedna strana.

 

       V záujme pokoja sa pridáme všetci na jednu stranu. Spojíme sa s ľuďmi a zválíme celé to nepríjemné bremeno na Neho - nebo, peklo, Bibliu a všetko ostatné. Nevyzerá to správne, nevyzerá to spravodlivé, no keď si uvedomíte, aké je to nebo a ako zdrvujúco je prepchané všetkými človeku protivnými vecami, uverili by ste, že by si ho bol vymyslel človek? A keď Vám začnem rozprávať o pekle, budete pochybovať ešte väčšmi a možno poviete: „Nie, človek by neprichystal také miesto ani sebe ani nikomu inému; jednoducho by to nemohol urobiť."

 

       Tá nevinná Biblia rozpráva o stvorení. Vraj o stvorení Vesmíru? Hej, Vesmíru. Za šesť dní!

 

       Boh to dokázal. Nevravel tomu Vesmír - to je moderný názov. Úplne sa sústredil na tento svet. Vybudoval ho za päť dní - a potom? Za jediný deň bol hotový s dvadsiatimi miliónmi sĺnc a osemdesiatimi miliónmi planét!

 

       Čomu mali slúžiť - podľa jeho predstáv? Mali dodávať svetlo tomuto nepatrnému hračkovému svetu. Stvoril ich len na to. Na nič iné. Jedno z dvadsiatich miliónov sĺnc (najmenšie) malo svietiť vo dne, kým ostatné mali vypomáhať nespočetným vesmírnym mesiacom zmierňovať nočnú temnotu.

 

       Celkom zjavne veril, že myriády trblietavých hviezd sa zaskveli na čerstvo urobenej oblohe v tej chvíli, keď slnko po prvý raz zapadlo za obzor. Zatiaľ čo v skutočnosti zažmurkala prvá hviezda na čiernej nebeskej klenbe až tri a pol roka po tej pamätnej, úžasnej celotýždňovej lopote. Potom sa zjavila jedna-jediná hviezda a začala sa mihotať. O tri roky sa zjavila ďalšia. Obe žmurkali spoločne viac ako štyri roky, kým sa pripojila tretia. Keď uplynulo prvých sto rokov, v šírych priestranstvách pochmúrnej oblohy sa neligotalo ešte ani dvadsaťpäť hviezd. Ani koncom prvého tisícročia nevyzerali nebesá bohvieako zaujímavo. Keď uplynul prvý milión rokov, iba polovica hviezd z dnešnej zostavy vysielala svetlo viditeľné bez teleskopov a uplynul ďalší milión rokov, kým ostatné nasledovali ich príklad, ako sa ľudovo hovorí. Ale nik si nevšimol, že sa zjavili, pretože v tých časoch teleskopy nejestvovali.

 

       Teda kresťanský hvezdár vie už tristo rokov, že jeho božstvo nestvorilo hviezdy za tých úžasných šesť dní; ale kresťanský hvezdár nezveličuje tieto drobné nezrovnalosti. Ani kňaz nie.

 

       Vo svojej Knihe Boh výrečne ospevuje svoje impozantné výtvory a dáva im najveľkolepejšie mená, aké nájde. Naznačuje tak, že pociťuje mocný a spravodlivý obdiv k veľkosti. A predsa vyrobil tie milióny ohromných sĺnc na to, aby osvetľovali naše nepatrné nebeské teliesko, a nestanovil slniečku tohto sveta, aby sa krútilo okolo nich. Vo svojej knihe spomína Arktura - pamätáte sa na Arktura? Raz sme sa ta vybrali. Patrí medzi nočné svietidlá tejto Zeme! A je to ozrutánska guľa, päťdesiattisíc ráz väčšia ako toto zemské slnko a vyzerá pri ňom ako katedrála pri melóne.

 

       Avšak v nedeľnej škole sa deti ešte vždy učia, že Arktur bol stvorený na to, aby osvetľoval Zem. Deti vyrastajú a naďalej veria tomu, hoci už dávno zistili, že sa to akiste prieči pravde.

 

       Podľa Knihy a jej služobníkov má Vesmír len šesťtisíc rokov. Len v priebehu posledného storočia zistili bádateľské, hľadačské umy, že bude mať asi sto miliónov rokov.

 

       Za šesť dní stvoril Boh človeka a ostatné živé tvorstvo.

 

       Vyrobil muža a ženu a spolu s ostatnými tvormi ich umiestnil do príjemnej záhrady. Nejaký čas si tam nažívali všetci v súlade, v spokojnosti a v kvete mladosti. Potom prišla pohroma. Boh vystríhal muža a ženu, aby nejedli z ovocia ktoréhosi stromu. A doložil veľmi čudnú poznámku: vraj zomrú, ak budú z neho jesť. Smiešne jednoducho preto, lebo nemohli vedieť, čo to znamená, pretože nikdy nevideli nikoho zomrieť. Ani On, ani nijaký iný boh by nebol dokázal vysvetliť týmto nevedomým deťom, ako to myslí, keď im neukázal nijaký príklad. Tie slová neznamenali pre nich vôbec nič, práve tak ako by neboli nič znamenali pre niekoľkodňové novorodeniatko.

 

       Onedlho ich potajomky vyhľadal had. Priblížil sa k nim vzpriamený, lebo hady vtedy akiste tak chodili. Had povedal, že zakázané ovocie im naplní prázdne hlavy múdrosťou. A tak si zajedli zo zakázaného stromu. Bolo to celkom prirodzené, lebo človek túži po poznaní; naproti tomu kňaz, podobne ako Boh, ktorého napodobňuje a zastupuje, sa zapodieva tým, že od začiatku znemožňuje ľuďom vedieť niečo užitočné.       Adam a Eva si zajedli zo zakázaného ovocia a hneď im veľké svetlo osvietilo zadebnené hlavy. Už vedeli. Čo? Niečo užitočné? Kdeže - jednoducho spoznali, čo je dobré a čo zlé, a vedeli, ako páchať zlé. Predtým to nevedeli. Preto sa do tých čias nijako nepoškvrnili, neprevinili, nezhrešili.

 

       No teraz vedeli páchať zlo - a tipieť zaň; získali to, čomu vraví cirkev neoceniteľná schopnosť, zmysel pre mravnosť. Zmysel, ktorý odlišuje človeka od zvieraťa a vyzdvihuje ho nad zviera. V skutočnosti by ho mal ponižovať, lebo človek je vždy skazený a hriešny, kým zviera je vždy čisté a nevinné. Pripadá mi to, akoby človek dával prednosť hodinkám, ktoré nevyhnutne musia ísť zle, pred hodinkami, ktoré nemôžu ísť zle.       Cirkev si ešte vždy cení zmysel pre mravnosť ako najušľachtilejšiu ľudskú vlastnosť, hoci vie, ako jednoznačne zle o nej Boh zmýšľa a ako nešikovne sa usiloval zamedziť svojim šťastným deťom v záhrade osvojiť si ju.

 

       Dobre teda, Adam a Eva už vedeli, čo je zlo a ako ho činiť. Vedeli, ako činiť rozličné druhy ziel, a najmä to hlavné - na ktoré myslel Boh predovšetkým. A to je umenie a tajomstvo pohlavného styku. Pre Adama a Evu to bol nádherný objav, jednostaj sa krútili okolo neho a celkom sa naň sústredili. Ako tí úbožiaci jasali!

 

       Keď sa raz takto zabávali, zrazu počuli, že Boh sa prechádza v kroví. Popoludní to zvyčajne robieval a zmocnila sa ich hrôza. Prečo? Lebo boli nahí. Predtým to, nevedeli. Predtým im to neprekážalo; ani Bohu nie.

 

       V tej pamätnej chvíli sa zrodila necudnosť; a mnohí ľudia si ju odvtedy cenia, hoci by istotne nevedeli vysvetliť, prečo.

 

       Adam a Eva prišli na svet nahí a bez hanby - nahí a nevinní; a nikto z ich potomstva neprišiel na svet inakšie. Všetci vstúpili doň nahí, bez hanby a s čistou mysľou. Vstúpili doň cudní. Necudnosť a skazenosť si museli nadobudnúť; ináč sa k nej nemohli dostať. Prvou povinnosťou kresťanskej matky je pošpiniť myseľ svojho dieťaťa. A ona to nezabudne urobiť. Jej syn vyrastie, stane sa misionárom, ide medzi nevinných divochov a civilizovaných Japoncov a pokazí ich. A tak si privlastnia necudnosť, zahaľujú si telá a prestávajú sa kúpať spoločne nahí.

 

       Konvencia nesprávne nazývaná cudnosťou nie je a nemôže byť žiadnou normou, lebo protirečí prírode i rozumu; je to výmysel a riadi sa ľudskými náladami či chorobnými vrtochmi. A tak si v Indii jemná dáma zahaľuje tvár i prsia, a nohy od bokov si necháva obnažené, kým jemná európska dáma si zahaľuje nohy a odkrýva tvár a prsia. V krajinách obývaných nevinnými divochmi si jemná európska dáma rýchlo zvykne na úplnú nahotu dospelých a prestáva upadať do rozpakov. - V osemnástom storočí istý vysoko kultivovaný francúzsky gróf a grófka - neboli príbuzní - stroskotali a v nočnom úbore uviazli na neobývanom ostrove a čoskoro zostali nahí. Aj oni sa hanbili - tak týždeň. Potom ich nahota prestala trápiť a onedlho prestali na ňu myslieť.

 

       Ešte nikdy ste nevideli oblečeného človeka. Nuž, veru ste nič nestratili.

 

       No pokračujme v biblických kuriozitách. Prirodzene očakávate, že Boh určite Adama a Evu nepotrestal za neposlušnost', ako sa im vyhrážal, lebo nestvorili sami seba ani svoju prirodzenosť ani svoje pudy či slabosti, a teda nemohli dokonale plniť ničie prikázania a nezodpovedali nikomu za svoje činy. Budete prekvapení, ale Boh potrestal Adama a Evu, ako sa im vyhrážal. Adam a Eva boli potrestaní a dodnes sa nájdu ľudia, ktorí ten zločin ospravedlňujú. Rozsudok smrti bol vykonaný.

 

       Ako ste postrehli, jediná osoba zodpovedná za priestupok dvojice unikla trestu, ba ešte sa stala katom nevinných.

 

       U nás doma by sme si mohli dovoliť vysmiať sa takejto morálke, ale tu by to vyznelo ako ukrutnosť. Mnohí ľudia vedia rozmýšľať, ale v náboženských otázkach túto schopnosť nikto neuplatňuje.

 

       Najrozumnejší ľudia Vám povedia, že ak človek počal dieťa, je jeho mravnou povinnosťou nežne sa oň starať, chrániť ho pred úrazom, brániť ho pred chorobami, obliekať ho, kŕmiť, trpieť jeho vrtochy, nedotknúť sa ho, iba ak láskajúcou rukou a v záujme jeho dobra, a nedopúšťať sa na ňom v žiadnom prípade svojvoľnej ukrutnosti. Boh zaobchádza so svojimi pozemskými dietkami deň čo deň, noc čo noc presne naopak. Ale tí istí najrozumnejší ľudia ochotne schvaľujú tieto zločiny, ospravedlňujú ich, odpúšťajú ich a rozhorčene vyhlasujú, že to nie sú žiadne zločiny, ak sa ich dopúšťa On. Náš domov je zaujímavý, ale nenájde sa v ňom nič, čo by bolo aspoň spolovice také zaujímavé ako ľudská myseľ.

 

       Dobre teda, Boh vyhnal Adama a Evu z raja a nakoniec ich zavraždil. A jedine preto, lebo neposlúchli rozkaz, ktorý nemal právo im vydať. No ako uvidíte, nezastavil sa pri tom. Pre seba má jeden mravný zákonník a pre svoje deti celkom iný. Od svojich dietok požaduje, aby zaobchádzali s previnilcami spravodlivo a vľúdne a aby im odpustili sedemdesiatsedem ráz; zato on nezaobchádza spravodlivo ani vľúdne s nikým; prvému nevedomému a ľahkomyseľnému páru neodpustil prvý hriešik. Nepovedal im: „Tentoraz vám to prepáčim, dávam vám možnosť napraviť sa."

 

       Naopak! Uzmyslel si, že bude trestať ich dietky po veky vekov, až do konca dní za malicherný priestupok, ktorý spáchali iní, prv ako sa ony narodili. Ešte vždy ich trestá. Mierne? Nie, ukrutne.

 

       Nepredpokladáte, že by sa takáto Bytosť tešila veľkej úcte. Mýlite sa: svet ho volá najspravodlivejším, najčestnejším, najlepším, najmilovanejším, najzhovievavejším, najpravdovravnejším, najláskavejším, prameňom všetkej mravnosti. Tieto sarkazmy odznievajú denne po celom svete. Ale nie ako vedomé sarkazmy. Nie, ľudia ich berú vážne; vyslovujú ich bez úsmevu.

 

 

 

List štvrtý

 

Prvá dvojica odišla teda z raja prekliata - navždy prekliata. Stratili všetky radosti, ktorým sa oddávali pred „pádom". A predsa boli bohatí, lebo získali pôžitok, ktorý im vynahradil všetky ostatné: naučili sa najvyššiemu umeniu.

 

       Horlivo sa v ňom cvičili a nachádzali v ňom uspokojenie. Božstvo im prikázalo cvičiť sa v ňom. Tentoraz poslúchli. Ale na tom nezáležalo ani zamak, pretože by sa v ňom boli cvičili, i keby im to bolo zakázalo tisíc božstiev.

 

       Výsledky sa ukázali. Volali sa Kain a Ábel. A mali aj zopár sestier a vedeli, čo majú s nimi robiť. A tak sa ukázali ďalšie výsledky: Kain a Ábel počali viacero synovcov a neterí. A tí zase počali ďalších bratrancov a sesternice z druhého kolena. Tu sa príbuzenské zväzky začali trochu zamotávať a ľudia sa už ani nepokúšali sledovať ich.

 

       Príjemná práca na zaľudňovaní sveta počas vekov nanajvýš úspešne pokračovala. Veď za tých šťastných dní sa ľudia oboch pohlaví mohli oddávať najvyššiemu umeniu vo veku, keď už mali byť právom mŕtvi aspoň osemsto rokov. Ľúbeznejšie, milšie, krajšie pohlavie očividne prekvitalo, lebo priťahovalo ešte aj bohov. Skutočných bohov. Zostupovali z nebies a výborne sa zabávali s temperamentnými mladými kvetinkami. Biblia o tom rozpráva.

 

       Za pomoci hosťujúcich cudzincov sa ľudstvo rozrastalo a rozrastalo a dosiahlo počet niekoľkých miliónov. No Boh sa v ľuďoch sklamal. Znepokojovala ho ich morálka, v niektorých ohľadoch nebola o nič lepšia ako jeho. Ba ľudia napodobňovali jeho mravy až nelichotivo verne. Boli to veľmi zlí ľudia, a keďže nevedel, ako ich napraviť, múdro sa rozhodol, že ich zničí. Toto je jediná naozaj osvietená a znamenitá myšlienka, ktorú mu Biblia pripisuje. Navždy by si bol býval napravil reputáciu, keby bol býval zostal tejto myšlienke verný a keby ju bol býval uskutočnil. Ale on býval odjakživa nestály - ak nepočítame reklamu - a dobré predsavzatie vyšlo nazmar. Človekom sa pýšil; človek bol jeho naj znamenitějším vynálezom; človek bol po muche jeho najväčším miláčikom a ťažko by mu bolo padlo úplne ho stratiť. A tak sa napokon rozhodol, že na ukážku zachráni zopár ľudí a ostatných utopí. Vari nič by nebolo preňho príznačnejšie. On stvoril všetkých tých nehanebníkov a on jediný zodpovedal za to, ako sa správali. Ani jeden si nezasluhoval smrť, a predsa to bola dobrá politika vyhubiť ich; veď hlavný zločin spáchali, keď ich stvoril, a keby im bol dovolil ďalej sa rozmnožovať, bremeno zločinu by sa bolo zväčšovalo. No súčasne nemohlo byť ani reči o spravodlivosti, o nezaujatosti, ak by niektorých bol zahrnoval osobitnou priazňou. Bolo treba utopiť všetkých alebo nikoho.

 

       Nie, on to tak neurobil; on zachránil pol tucta ľudí a podnikol nový pokus s ľudstvom. Nedokázal predvídať, že ľudstvo sa znovu skazí. Lebo on je predvídavý iba vo svojich vyhláseniach.

 

       Zachránil Noema s rodinou a ostatným prichystal záhubu. Načrtol archu a Noe ju postavil. Nikto predtým ešte nestaval archu a nevedel nič o archách; a tak muselo z toho vzísť čosi nezvyčajné. A aj vzišlo. Noe bol sedliak, a hoci poznal nároky kladené na archu, raz nevedel povedať, či táto archa bude spĺňať požiadavky, pokiaľ ide o veľkosť, alebo nie (a nespĺňala ich), a preto neodhodil žiadnu radu. Boh nevedel, že nie je dosť veľká, ale spoľahol sa na náhodu a archu nezmeral ako treba. Nakoniec plavidlo ani zďaleka nestačilo a svet dodnes za to trpí.

 

       Noe postavil archu. Postavil ju, ako najlepšie vedel, ale zabudol na viacero podstatných vecí. Archa nemala nijaké kormidlo, nijaké plachty, nijaký kompas, nijaké čerpadlá, nijaké mapy, nijaké olovnice, nijaké kotvy, nijaký rýchlomer, nijaké osvetlenie, nijaké vetranie. A o najhlavnejšej veci - o skladisku - radšej pomlčme. Archa sa mala plaviť po vodách jedenásť mesiacov a len pitnej vody by bola potrebovala toľko, že by bola zaplnila dve také archy. Avšak nijaká dodatočná archa sa nezhotovila. Vodu zvonku nemohli používať; bola odpoly slaná, ľudia a suchozemské zvieratá ju nemohli piť.

 

       Veď sa nemala zachrániť len ukážka ľudského plemena, ale aj obchodné vzorky iných živých tvorov. Nezabúdajte, že ostatné tvory pozorovali Adama, keď jedol jablko v raji a naučil sa rozplodzovať a rozmnožovať - aj ony si osvojili toto Umenie. Aká ľstivosť, aká šikovnosť, veď vyťažili z jablka všetko, čo stálo zato, pričom z neho neochutnali a nenadobudli zhubný zmysel pre mravnosť, príčinu všetkých nemravností.

 

 

 

List piaty

 

       Noe začal zhromažďovať zvieratá. Mal si vybrať v živočíšnej ríši po jednom páre z každého druhu tvorov behajúcich či plaziacich sa, plávajúcich či lietajúcich. Môžeme iba hádať, ako dlho mu trvalo, kým pozháňal všetky zvieratá a koľko ho to stálo , lebo zoznamy o týchto podrobnostiach sa nezachovali. Keď sa Symmachus chystal zoznámiť svojho mladého syna so životom dospelých v cisárskom Ríme, poslal ľudí do Ázie i Afriky, aby tam nachytali divú zveri na zápasy v aréne. Lovcom dalo tri roky práce, kým pozháňali zvieratá a dopravili ich do Ríma. Uvedomte si, že lovili len štvornožce a krokodíly - nie vtáky, hady, žaby, červíky, vši, potkany, blchy, kliešte, húsenice, pavúky, muchy, komáre - len a len obyčajné štvornožce a krokodíly; a zo štvomožcov iba dravce. A predsa, ako som vravel, trvalo im tri roky, kým ich pozháňali. Zvieratá, doprava a mzdy chlapom stáli spolu štyri a pol milióna dolárov.

 

       Koľko zvierat? Nevieme. No bolo ich menej ako päťtisíc, lebo to bol rekordný počet, aký kedy nazhromaždili pre rímske hry. A o túto zbierku sa nezaslúžil Symmachus, ale Titus. No v porovnaní s Noemovou zmluvou to boli iba detské hračky. Len vtákov, štvomožcov a sladkovodných živočíchov museli nazhromaždiť stoštyridsaťšesťtisíc druhov a hmyzu vyše dvoch miliónov druhov.

 

       Tisíce a tisíce týchto tvorov sa chytajú veľmi ťažko, a keby sa Noe nebol vzdal a rezignoval, ešte i dnes by sa lopotil, ako vraví kniha Levitikus. Ale ja netvrdím, že Noe ustúpil. Nie, on sa nevzdal. Zhromaždil toľko zvierat, koľko sa mu ich zmestilo do archy, a potom prestal.

 

       Keby bol býval poznal všetky požiadavky od začiatku, bol by si uvedomil, že potrebuje vlastne celú flotilu árch. Lenže on nevedel, koľko je na svete druhov zvierat, a nevedel to ani jeho Pán. A tak nevzal vôbec kenguru, vačicu, gilského netvora, vtákopyska a chýbala mu celá hŕba iných nepostrádateľných požehnaní, ktoré stvoril milujúci Stvoriteľ pre človeka a na ktoré zabudol. Tieto tvory sa kedysi dávno zatúlali do končín sveta, ktoré on ešte nikdy nevidel a v ktorých sa nevyznal. A tak všetky unikli potope len o vlások.

 

       Zachránili sa úplnou náhodou. Vysvitlo, že niet dosť vody. Voda stačila zatopiť len nepatrný kútik Zeme - o zvyšku sveta sa vtedy nevedelo, a predpokladalo sa, že nejestvuje.

 

       Avšak Noe sa rozhodol naozaj a definitívne prestať vtedy, keď pre čisto obchodné ciele už nazbieral dosť druhov, a nechal ostatné vyhynúť preto, lebo ho k tomu pohla udalosť posledných dní. Akýsi rozrušený cudzinec priniesol nanajvýš znepokojivú zvesť. Vraj táboril medzi horami a dolinami dákych šesťsto míľ odtiaľ a naskytol sa mu úžasný pohľad: Stál nad zrázom obráteným do širokého údolia a údolie sa len tak vlnilo a černelo čudnými zvieratami. O chvíľu prešli zvieratá popri ňom, ruvali sa, zápasili, chňapali po sebe, škrečali, fŕkali! Bola to hrozná, obrovská masa zdivočených tiel! Boli tam mývaly veľké ako slony; žaby veľké sťa kravy; neuveriteľne ozrutánske megatérium s celým háremom; jaštery, jaštery, samé jaštery, skupina po skupine, čeľaď po čeľadi, druh po druhu - tridsať metrov dlhé, desať metrov vysoké a dva razy také škriepne. Ktorýsi tak švihol celkom nevinného durhamského býka chvostom, že vyletel sto metrov do vzduchu a dopadol chlapovi k nohám. Len zafučal a bolo po ňom. Chlap tvrdil, že tieto ozrutánske zvieratá sa dopočuli o arche, a preto prichádzajú. Prichádzajú, aby sa zachránili pred potopou. Neprichádzali v pároch, ale v húfoch; nevedeli, že na palubu zoberú len po dvojici z každého druhu, vravel cudzinec, a na predpisy dokonale kašlú. Skrátka, jednoducho by sa nalodili na archu, a ak by nemohli, chceli by vedieť, prečo nie. Cudzinec však povedal, že do archy by sa ich nezmestila ani polovica. Okrem toho prichádzali hladné a zožrali by všetko, čo nájdu, všetky zásoby i celú rodinu.

 

       Tieto fakty sa do biblickej verzie vôbec nedostali. Nenájdete tam o nich ani jedinej zmienky. Celá vec sa ututlala. Ba ani mená tých ozrút sa nespomínajú. Aspoň vidíte, že ľudia sú schopní klamať v bibliách aj inde, ak hanebne porušili nejakú zmluvu. Tie mocné zvieratá by boli preukazovali človeku neoceniteľné služby najmä dnes, keď na doprave toľko záleží - a keď toľko stojí, ale už sú všetky pre človeka stratené. Všetky sú stratené, a zavinil to Noe. Všetky sa utopili. Poniektoré ešte pred ôsmimi miliónmi rokov.

 

       Cudzinec teda rozpovedal, čo videl, a Noe pochopil, že musí zmiznúť, kým sa priženú obludy. Bol by odplával hneď, ale čalúnnici a natierači mali dokončiť ešte nejaké drobnosti v mušom salóne, a to ho stálo jeden deň. Druhý deň stratil, kým pozháňal na palubu muchy. Bolo ich totiž šesťdesiatosem miliárd a Boh sa ešte obával, že ich nebude dosť. Ďalší deň stratil nakladaním štyridsiatich ton vyberanej špiny určenej muchám za potravu.

 

       Potom konečne Noe vyplával a bol najvyšší čas; archa sa práve strácala na obzore, keď dobehli obludy a začali bedákať spolu s nariekajúcimi otcami i matkami a s vyľakanými malými deťmi, ktoré sa v lejaku tisli ku skalám omývaným vlnami a úpenlivo sa modlili k najspravodlivejšiemu, najmilosrdnejšiemu a najsúcitnejšiemu, ktorý nikdy nevyslyšal žiadnu modlitbu, odkedy vznikli z piesku, zrnko po zrnku, tie skaly až do tých čias, keď sa znovu rozpadli na piesok.

 

 

 

List šiesty

 

Tretieho dňa napoludnie vysvitlo, že zabudli na muchu. Spiatočná plavba trvala dlho a bola namáhavá, keďže nemali mapu ani kompas a tvárnosť všetkých pobreží sa zmenila; vytrvalo stúpajúce vody zaplavili nižšie položené orientačné body a vyšším dodali nezvyklý výzor. No po šestnástich dňoch poctivého a odovzdaného hľadania konečne muchu našli. Muchu uvítali na palube chválospevmi a ďakovnými hymnami. Z úcty k jej božskému pôvodu stáli pritom príslušníci rodiny s obnaženými hlavami. Boli otrávení a ustatí, morilo ich počasie, ale ináč sa mali dobre. Muži i s rodinami pomreli hladom na pustých horských štítoch, ale naši cestovatelia sa nesťažovali na nedostatok stravy; poskytovali im ju nespočetné, prvotriedne odležané mŕtvoly Takto sa prozreteľne zachoval pri živote boží miláčik.

 

       Prozreteľne. To je ono. Lebo na muchu nezabudli náhodou. Nie, v tom bola ruka Prozreteľnosti. Náhody nejestvujú. Všetky udalosti, ktoré sa stanú, majú svoj cieľ. Prozreteľnosť ich predvída od začiatku dní, Prozreteľnosť ich od začiatku dní určuje. Už na úsvite Stvorenia predvídal Pán, že Noe sa zľakne vpádu nespočetných čudesných skamenelín, stratí hlavu a predčasne utečie na more bez istej nepostrádateľnej choroby. Bude mať všetky ostatné choroby a bude ich môcť rozširovať po svete medzi novými ľudskými plemenami, ale bude mu chýbať jedna z najlepších - týfusová horúčka. Táto choroba urobí za obzvlášť priaznivých okolností z človeka kaliku a nezabije ho. Postihnutý sa znovu pozviecha, môže dlho žiť - ale hluchý, nemý, slepý, zmrzačený a slabomyseľný. Mucha domáca je hlavným roznášačom týfu; rozširuje ho spoľahlivejšie a účinnejšie ako všetci ostatní roznášači tejto obávanej metly ľudstva dovedna. Túto muchu predurčila Prozreteľnosť od začiatku dní, aby zostala na brehu, vyhľadala tyfoidnú mŕtvolu, napásla sa na hnilobe, nachytala na nohy zárodky a aby ich odovzdala novozaľudnenému svetu do trvalého užívania. Tá jediná mucha sa postarala o to, že za veky, čo odvtedy uplynuli, zaplnili chorí miliardy posteli, zapríčinila, že sa po Zemi potĺkali miliardy zmrzačených tiel a miliardy cintorínov sa zaplnili mŕtvymi.

 

       Veľmi ťažko pochopí človek postoj biblického Boha v tomto zmätku protikladov, v tomto zmätku váhavej nedôslednosti a železnej neoblomnosti, v tomto zmätku sladučkej abstraktnej morálky slov a meravej pekelnej morálky skutkov, v tomto zmätku prchavej láskavosti odčiňovanej ustavičnou zlomyseľnosťou.       Pravda, keď prekonáte počiatočné rozpaky a objavíte kľúč k jeho náture, nakoniec ho svojím spôsobom pochopíte. On sám poskytuje tento kľúč nanajvýš čudne, detinský a ohromujúco úprimne. Je to žiarlivosť!

 

       Predpokladám, že stratíte dych. Už viete - vravel som Vám o tom v predošlom liste, že ľudia jasne označujú žiarlivosť za slabosť, za výrobnú značku obmedzencov; za vlastnosť všetkých obmedzencov, za vlastnosť, za ktorú sa hanbí aj ten najobmedzenejší človek. A keď ho z nej obvinia, neprizná sa k nej a rozhnevá sa, akoby to bola dajaká strašná urážka.

 

       Žiarlivosť. Nezabudnite na ňu, dobre si ju zapamätajte. To je kľúč. Za jeho pomoci sčasti pochopíte Boha, ako Vám budem postupne rozprávať; nikto Boha nepochopí bez tohto kľúča. Ako som už raz povedal, on sám verejne zdvihol ten zradný kľúč, aby ho všetci videli. Naivne, z mosta doprosta a bez najmenšieho náznaku rozpakov vraví: „Ja, tvoj Pán a tvoj Boh som žiarlivý Boh."

 

       Nuž, to ako keby povedal: „Ja, tvoj Boh a tvoj Pán som malicherný Boh; malicherný a háklivý na maličkosti."

 

       Varoval ľudí: neznesie myšlienku, že by sa hociktorému inému Bohu ušlo z nedeľných poklôn tohto smiešneho, nepatrného ľudského plemena - všetky ich chce pre seba. On si tie poklony váži. Sú preňho bohatstvom. Ako plechový peniaz pre Zulukafra.

 

       Ale počkajte - krivdím mu, nevykresľujem Vám ho pravdivo. Zaslepenosť spôsobila, že nevravím pravdu. Nepovedal, že dychtí po všetkých lichôtkach. Ani slovom nespomenul, že by sa nechcel o ne deliť s inými bohmi. Povedal toľko: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou!"

 

       Pripúšťam, to je čosi úplne iné a stavia ho to do oveľa lepšieho svetla. Bohov bolo nadostač - ako sa vraví, za plnú opálku - a on iba požadoval, aby si ho ctili tak ako ostatných - ani viac ani menej. Priznal im právo oplodňovať pozemské panny, ale nie za výhodnejších podmienok, za akých to mohol robiť on. Chcel, aby ho pokladali za im rovného. Na tomto nástojil, aby bolo jasné; nechcel mať žiadnych bohov pred sebou. Smú s ním kráčať bok po boku, ale nik nesmie kráčať na čele sprievodu, a on sám si nečinil nároky na vodcovskú úlohu.

 

       Nazdáte sa, že sa dokázal udržať v tomto Čestnom a úctyhodnom postavení? Nie. Zlého rozhodnutia by sa vedel držať večne, ale dobré predsavzatie by porušil ani nie za mesiac. Postupne ho zavrhoval a pokojne sa vyhlásil za jediného Boha v celom Vesmíre.

 

       Ako som už vravel, žiarlivosť je tým kľúčom; okato sa tiahne celými jeho dejinami. Je krvou a kostrou jeho postoja, je základom jeho povahy. Aká malichernosť dokáže narušiť jeho pokoj a zmiasť jeho úsudok, ak sa bezprostredne dotkne jeho žiarlivosti! A nič nerozjatrí túto ranu tak rýchlo, tak spoľahlivo a tak dôkladne ako podozrenie, že mu hrozí konkurencia v božskosti. Obával sa, že Adam a Eva budú „ako bohovia", keď zjedia jablko zo stromu poznania; to natoľko rozpálilo jeho žiarlivosť a zapôsobilo na jeho rozum, že sa nedokázal zachovať čestne ani milosrdne k tým úbožiakom. Ba neudržal sa a ukrutne a zločinne vybabral aj s ich nevinným potomstvom.

 

       Do dnešného dňa sa jeho rozum nezotavil z toho otrasu, neskrotná, prízračná pomstivosť ho dodnes nepopustila; aby strpčil Adamovým potomkom krátky život, povymýšľal toľké bolesti, útrapy, pohany a strasti, že skoro vyčerpal svoj vrodený dôvtip. Len si pomyslite, koľké choroby pre nich vynašiel! Je ich nespočetne veľa; nevymenuje ich žiadna kniha. A každá choroba je ako pasca nastavená nevinnej obeti.

 

       Človek je stroj. Samočinný stroj. Skladá sa z tisícov zložitých a jemných mechanizmov. Fungujú harmonicky a dokonale, v súlade so zákonmi, ktoré ich usmerňujú a ktorým človek nerozkazuje, nevládne, ktoré neusmerňuje. Stvoriteľ naplánoval nepriateľov pre všetky tieto mechanizmy. Majú za úlohu kaziť ich, domŕzať, prenasledovať, poškodzovať, sužovať ich bolesťami, útrapami a napokon ich zničiť. Nezabudol ani na jediný mechanizmus.

 

       Títo nepriatelia nezaháľajú pri človeku od kolísky až po hrob; neodpočívajú ani v noci ani vo dne. Je to hotová armáda, organizovaná armáda, obliehajúca armáda, útočiaca armáda; armáda čulá, ostražitá, energická, neľútostná, armáda, ktorá nikdy neustúpi, nikdy nepristúpi na prímerie.

 

       Napreduje po čatách, po rotách, po práporoch, po plukoch, po brigádach, po divíziách, po vojenských zboroch; príležitostne spojí svoje oddiely a vrhne sa na ľudstvo celou silou. Je to Stvoriteľova Veľká armáda a on je jej hlavným veliteľom. Na jej čele vlajú desivé prápory s heslami Pohroma, Choroba, a ktoviečo ešte.

 

       Choroba! To je tá hlavná sila, neúnavná sila, pustošivá sila! Zaútočí na dojča, len čo sa narodilo, zasypáva ho jednou chorobou za druhou: záškrtom, osýpkami, príušnicami, črevnými katarmi, bolesťami zubov, šarlachom a inými detskými špecialitami. Choroba sa ženie za deckom do mladosti a zasypáva ho zasa špecialitami tohto obdobia života. Ženie sa za mládencom do dospelosti, za dospelým do staroby a za starcom do hrobu.

 

       Keď už poznáte tieto skutočnosti, pokúste sa uhádnuť, ako človek najradšej volá tohto ukrutného hlavného veliteľa! Ušetrím Vám námahu - ale nesmiete sa smiať. Volá ho svojím otcom na nebesiach!       Akými čudnými cestami sa uberá ľudská myseľ! Kresťan vychádza z priamočiareho predpokladu, z jasného predpokladu, z nezmeniteľného a neotrasiteľného predpokladu: Boh je vševedúci a všemohúci.

 

       To znamená, že sa nič nestane, o čom by on vopred nevedel, že sa to stane; nič sa nestane bez jeho súhlasu; nič sa nestane, ak sa on rozhodne tomu zabrániť.

 

       Je to vari dosť jasné? Stvoriteľ je teda nepochybne zodpovedný za všetko, čo sa stane?

 

       Kresťan to priznáva tou podčiarknutou vetou. Priznáva to rozcítene, nadšene.

 

       A keď múdry kresťan urobil Stvoriteľa zodpovedným za všetky pospomínané bolesti, choroby a útrapy, ktorým by mohol zabrániť, nazýva ho zaliečavo naším otcom!

 

       Vravím Vám to tak, ako to je. Vystrojí Stvoriteľa všetkými znakmi nepriateľa a potom príde k záveru, že nepriateľ je to isté ako otec! A pritom by nepripustil, že zlomyseľný šialenec sa v podstate neodlišuje od katechétu z nedeľnej školy. Čo si pomyslíte o ľudskej mysli? Pravda, ak sa nazdávate, že ľudská myseľ existuje.

 

 

 

List siedmy

 

Noe i s rodinou sa zachránil - ale neviem, či ho to tešilo. To „ale" som použil preto, lebo som ešte nevidel rozumného šesťdesiatročného človeka, ktorý by chcel znovu prežiť svoj život. Svoj alebo aj hocičí iný. Hej, rodina sa zachránila, ale sa necítila dobre. Veď boli plní mikróbov. Od hlavy až po päty. Prepchatí, nadutí od mikróbov, nafúknutí ako balóny. Bol to nepríjemný stav, ale nedalo sa nič robiť; museli zachrániť toľko mikróbov, aby sa budúcim pokoleniam ušlo dosť zhubných chorôb a mikróby sa mohli uchýliť len do ôsmich ľudí, čo boli na palube. Mikróby tvorili najdôležitejšiu časť nákladu archy, a to časť, o ktorú sa Stvoriteľ najväčšmi strachoval a v ktorej našiel najväčšie zaľúbenie. Museli mať dostatok výživy a príjemné prostredie. Boli tam zárodky týfu, zárodky cholery, besnoty, bacily spôsobujúce stípnutie čeľustí, tuberkulózne zárodky, bacily čierneho moru a stovky iných ušľachtilých, osobitne vzácnych tvorov, drahocenných nositeľov lásky Boha k človeku, požehnaných darov šialene zaľúbeného otca svojim deťom - tvorov, ktoré museli žiť v prepychu a tešiť sa štedrému pohostinstvu; usalašili sa v najvyberanejších kútoch vnútorností, aké im rodina mohla ponúknuť: v pľúcach, v srdci, v mozgu, v obličkách, v krvi, v črevách. Najmä v črevách. Hrubé črevo sa stalo ich obľúbeným útočiskom. Tam sa ich zhromažďovali nespočetné miliardy, tam sa činili, vypásali a zvíjali, a hymnami vzdávali chválu a vďaku. A v noci, keď všade zavládlo ticho, bolo počuť, ako si šepocú. Hrubé črevo bolo pre nich vlastne nebom. Zárodky ho celkom zapchali, takže stvrdlo ako plynové potrubie. A tým sa pýšili. Ich hlavná hymna sa o tom vďačne zmieňuje:

 

Zápchu, ó zápchu, radostné zvuky

ohlasujú. Až do najodľahlejších

útrob ľudských chválu vzdávajú jej

Tvorcovi!

 

Archa zapríčiňovala mnohé a storaké nepríjemnosti. Rodina musela žiť rovno medzi nespočetnými zvieratami a vdychovať nepríjemný smrad, ktorý šírili. Vo dne v noci ich ohlušoval rev a škrek, ktorý vydávali. A tieto neznesiteľné útrapy pociťovali obzvlášť mučivo dámy, lebo kde sa len pozreli, všade videli tisíce páriacich a rozmnožujúcich sa zvierat. A potom, boli tam muchy. Rojili sa všade a prenasledovali rodinu celý deň. Ráno sa prvé prebúdzali a večer si posledné líhali spať. Ale zabíjať ich nesmeli, nesmelo sa im ubližovať, boli sväté, boli božského pôvodu, boli osobitnými obľúbencami Stvoriteľovými, jeho miláčikmi.

 

       Ostatné zvieratá sa časom rozpŕchli po svete; tigre sa usadili v Indii, levy a slony v neobývaných pustatinách a v tajných kútoch džungle, vtáctvo sa rozletelo po bezhraničnej ríši vzdušného priestoru, hmyz sarozliezol po jednotlivých podnebných pásmach podľa povahy a potreby; ale mucha? Mucha nemá štátnu príslušnosť, je doma vo všetkých podnebiach, pôsobí na celej zemeguli, všetky dýchajúce zvieratá sa stávajú jej korisťou a ona je im všetkým metlou a peklom.

 

       Človeku je mucha božským veľvyslancom, splnomocnencom, zvláštnym Stvoriteľovým zástupcom. Morí ho už v kolíske; v rojoch sa mu priciciava na opuchnuté viečka; bzučí, štípe a trápi ho, okráda ho o spánok, oberá o silu ukonané matky, keď dlho do noci bdejú a chránia svoje deti pred touto dobiedzavou pliagou. Mucha mučí chorého človeka doma, v nemocnici, ba ešte aj na smrteľnej posteli, keď melie z posledného. Dobiedza pri jedle, sliedi po pacientoch trpiacich odpornými a smrteľnými chorobami; brodí sa im v hnise, nachytá na nohy milióny smrteľných zárodkov; potom priletí na stôl k zdravému človeku a strasie ich do masla a na pečive zanechá toľko týfových zárodkov a vlastných výkalov, koľko len vládze na seba nabrať. Mucha pripraví o zdravie a o život viac ľudí ako všetci ostatní nespočetní Boží poslovia útrap a smrti dohromady.

 

       Sem bol plný ancylostomiáz. Úžasné, koľko húževnatého a obrovského úsilia venoval Stvoriteľ vznešenej úlohe - ako ožobráčiť človeka. Už som povedal, že pre každú jednu drobnosť v ľudskom organizme vymyslel osobitného mučiteľa a nezabudol na nič. To je svätá pravda. Mnohí chudobní ľudia musia chodiť bosí, lebo nemajú na topánky. Stvoriteľ sa chopil tejto príležitosti. Mimochodom poznamenávam, že si vždy všíma chudobných. Deväť desatín chorôb, ktoré vynašiel, vymyslel pre chudobných, a tí ich aj dostávajú. Zámožnejší dostanú iba to, čo zvýši. Len ma neupodozrievajte z povrchnosti, viem, čo vravím: Stvoriteľ vyhútal obrovskú väčšinu múk výslovne na to, aby nimi moril chudobu. To ste sa už mohli dovtípit' zo skutočnosti, že kazatelia s obľubou a často nazývajú Stvoriteľa „priateľom chudobných". Kazateľ nevysloví Stvoriteľovi za žiadnych okolností lichôtku, v ktorej by sa našiel čo i len náznak pravdy. Najnezmieriteľnejším a najneúnavnejším nepriateľom chudobných je ich otec na nebesiach. Jedinými skutočnými priateľmi chudobných sú ich blížni. Súcitia s nimi, ľutujú ich a dokazujú to skutkami. Vykonali veľa, aby im pomohli v biede; a zakaždým vyslovujú za túto pomoc uznanie otcovi na nebesiach.

 

       Rovnako je to s chorobami. Ak veda vykántri chorobu, ktorá pracovala pre Boha, žne chválu za to Boh a kazatelia sa idú potrhať od vďačnosti a upozorňujú, aký je On dobrý. Áno, On to učinil a možno čakal tisíc rokov, kým to učinil. Ale to nič; kazateľ povie, že Boh na to už dlho pomýšľal. Keď ľudia v zúfalstve povstanú, zvrhnú dávnu tyraniu a oslobodia národ, nadšený kazateľ to hneď zvestuje ako Božie dielo a vyzve ľudí, aby padli na kolená a vzdali mu vďaku. A kazateľ obdivne a rozcítene vyhlási: „Nech si tyrani uvedomia, že ich vidí Oko, ktoré nikdy nespí; a nech si zapamätajú, že náš Pán Boh raz stratí trpezlivosť a v určený deň zošle na nich búrku svojho hnevu."

 

       Kazatelia však zabúdajú, že On sa pohne posledný v celom Vesmíre; Oko, ktoré nikdy nespí, by pokojne mohlo spať, lebo mu trvá storočie, kým si všimne to, čo si hociktoré iné oko všimne za týždeň; v celých dejinách sa nenájde ani jediný prípad, keď On prvý pomyslel na dajaký šľachetný skutok; vždy naň pomyslí až chvíľu po tom, keď naň pomyslel iný a vykonal ho. Potom príde On a zhrabne zisk.

 

       Teda pred šesťtisíc rokmi bol Sem plný ancylostomiáz. Mikroskopických červíkov, prostým okom neviditeľných. Všetci Stvoriteľovi pôvodcovia najzhubnejších chorôb sú neviditeľní. Aká geniálna myšlienka. Tisíce rokov bránila človeku preniknúť až ku koreňom chorôb a marila jeho pokusy ovládnuť ich. Len celkom nedávno sa vede podarilo odhaliť niektoré tieto zákernosti.

 

       Medzi najnovšie chvályhodné vedecké triumfy patrí objav a identifikácia zákerného vraha známeho pod menom ancylostomiáza. Padajú mu za obeť najmä bosonohí bedári. Striehne na nich v teplých krajoch, na piesčitých miestach a zavŕta sa im do nechránených chodidiel.

 

       Ancylostomiázu objavil pred dvoma či troma rokmi istý lekár, ktorý dlhý čas trpezlivo študoval jeho obete. Choroba, ktorú červ vyvolával, vyčíňala v rozličných končinách Zeme od tých čias, čo Sem pristál na Ararate. Lenže nik netušil, že naozaj ide o chorobu. Postihnutých jednoducho pokladali za lenivých, pohŕdali nimi a posmievali sa im miesto toho, aby ich ľutovali. Ancylostomiáza je mimoriadne potmehúdsky a zákerný výmysel a celé stáročia kradmo a nerušene vyčíňal. Až teraz ho vyhubí lekár sa svojimi pomocníkmi.

 

       Boh zaostal. Pomýšľal na to dákych šesťtisíc rokov a rozhodoval sa. On prišiel na myšlienku, že ancylostomiázu by bolo treba vyhubiť. Už-už ju chcel vyhubiť, ale predbehol ho doktor Charles Wardell Stiler. Pochvalu však stihol zožať On. Ako vždy.

 

       Bude to stáť milión dolárov. Akiste práve zamýšľal obetovať túto sumu, ale zase ho odstrčil akýsi človek. Ako obyčajne. Mr. Rockefeller. On venuje túto sumu, no vďaka bude patriť inému. Ako obyčajne. Dnešné noviny nám povedia niečo o boji proti ancylostomiáze:

 

„Parazitické ancylostomiázy často oslabujú životaschopnosť postihnutých natoľko, že spomaľujú ich telesný a duševný vývoj, robia ich menej odolnými voči iným chorobám, znižujú ich práceschopnosť a v krajoch, kde táto choroba najviac vyčíňa, zvyšujú úmrtnosť na tuberkulózu, zápal pľúc, týfovú horúčku a maláriu. Ako sa ukázalo, oslabenú životaschopnosť mnohých ľudí v niektorých oblastiach, ktorá sa dlho pripisovala malárii a podnebiu a ktorá vážne ovplyvňuje hospodársky vývoj, v skutočnosti vyvoláva tento parazit. Choroba sa ani zďaleka neobmedzuje na jedinú spoločenskú vrstvu. Vyhľadáva si obete medzi vysokointeligentnými a zámožnými práve tak ako medzi nešťastnejšími. Odhaduje sa, že tento parazit postihuje najmenej dva milióny ľudí. Deti v predškolskom veku postihuje choroba častejšie a vážnejšie ako iné osoby.

       Hoci sa táto vážna choroba veľmi rozmohla, črtajú sa nám nanajvýš povzbudivé vyhliadky. Onemocnenie sa dá ľahko zistiť, rýchlo a účinne liečiť a možno mu (s Božou pomocou) úspešne predísť, ak sa použijú jednoduché a vhodné zdravotnícke opatrenia."

 

Viete, na chudobné deti vždy dozerá Oko, ktoré nikdy nespí. Odjakživa mali tú smolu. Oni a „chudobní duchom", ako sa sarkasticky vraví, nikdy nedokázali uniknúť z dohľadu tohto Oka.

 

       Hej, chudobní, ponížení, nevedomí - tí si to vypijú. Vezmime si africkú „spavú nemoc". Táto ukrutná pliaga kosí rasu neškodných a nevedomých černochov. Boh ich strčil do odľahlej divočiny a uprel na nich svoje otcovské Oko - to, čo nikdy nespí, keď môže niekomu spôsobiť žiaľ. O týchto ľudí sa postaral Boh ešte pred potopou. Za posla si vyvolil muchu príbuznú muche tse-tse. Tse-tse je mucha, ktorá vládne v kraji okolo Zambezi; na smrť doštípe dobytok i kone a robí tieto končiny neobývateľnými. Strašná sesternica muchy, mucha tse-tse, roznáša mikróby vyvolávajúce spavú nemoc. Cham bol plný týchto mikróbov, a keď sa plavba skončila, vypustil ich v Afrike. Vtedy sa začala šíriť táto pliaga; zlepšenie nastalo až po šesťtisíc rokoch, keď sa do záhady zahryzla veda a vypátrala príčinu choroby. Zbožné národy ďakujú teraz Bohu a vychvaľujú ho, že prišiel na pomoc svojim úbohým čemoškom. Kazatelia vravia, že si zaslúži chválu. Je to naozaj čudná bytosť. Spácha strašný zločin, pácha ho šesťtisíc rokov v jednom kuse, a potom si nárokuje chválu, pretože komusi inému vnukol, aby zmiernil jeho vlastné krutosti. Volajú ho trpezlivým a istotne je trpezlivý, lebo ináč by bol pred stáročiami uvrhol do zatratenia všetkých kazateľov za hnusné pochlebníctvo.

 

       Veda vraví o spavej nemoci čiže černošskej letargii toto:

 

Vyznačuje sa obdobiami spánku, ktoré sa dostavujú s prestávkami. Choroba trvá štyri mesiace až štyri roky a vždy sa končí smrťou. Postihnutý spočiatku vyzerá malátny, slabý, sinavý a nasprostastý. Opuchajú mu viečka a po tele sa mu vyhadzujú vyrážky. Upáda do spánku uprostred rozhovoru, pri jedle alebo pri práci. Ako choroba postupuje, pacient nemôže dobre jesť a veľmi schudne. K nedostatočnej strave a preležaninám sa neskôr pridružujú kŕče a nastáva smrť. Niektorí pacienti zošalejú.

 

       Cirkev i ľudia ho nazývajú otcom na nebesiach. A on vynašiel muchu a poslal ju, aby roznášala tieto poľutovaniahodné zdĺhavé útrapy, melanchóliu, chorobu a skazu telesnú i duševnú úbohým divochom, ktorí vôbec neublížili Veľkému Vinníkovi. Nenašli by ste pod slnkom človeka, ktorý by nepoľutoval úbohých čiernych trpiteľov a ktorý by ich neuzdravil, keby mohol. Ak chcete nájsť jedinú bytosť, ktorá by sa nad nimi nezľutovala, musíte ísť do neba; ak chcete nájsť jedinú bytosť, ktorá by ich mohla uzdraviť a ktorá by sa nedala na to nahovoriť, musíte ísť na to isté miesto. Iba jediný otec na svete je taký krutý, že trýzni svoje deti tou hroznou chorobou - iba jediný. Druhý taký sa nenájde za celú večnosť. Páčia sa Vám rozhorčené poetické výčitky vyjadrené zanietenými slovami? Tu máte jednu, rovno zo srdca otrokovho:

 

Nespočetné tisíce trúchlia

pre neľudskosť človeka k človeku!

 

Rozpoviem Vám zábavnú historku s clivým podtónom. Istý človek uveril a spytoval sa kňaza, čo má robiť, aby bol hoden nového stavu. Kňaz mu poradil: „Napodobňuj nášho otca na nebesiach a usiluj sa, aby si bol ako on." Ten človek si usilovne, dôkladne a vnímavo preštudoval Bibliu. Potom sa pomodlil, aby ho viedli nebesá a pustil sa do napodobňovania. Ľstivo dohnal ženu k tomu, že spadla zo schodov, zlomila si chrbtovú kosť a zmrzačila sa nadosmrti. Brata vydal zradne do rúk podvodníka, ktorý ho pripravil o celý majetok a priviedol ho do chudobinca. Jedného syna nakazil ancylostomiázami, druhého spavou nemocou, tretieho kvapavkou. Zavinil, že jedna jeho dcéra dostala šarlach a ešte ako mladé dievča ohluchla, onemela a oslepla. Druhú zasa zviedol za jeho pomoci akýsi ničomník, potom zatvoril pred ňou dvere a dievčina prekliala otca a zomrela v nevestinci. Nato sa prihlásil u kňaza, ale ten mu povedal, že takto svojho otca na nebesiach napodobňovať nemal. Novoobrátenec sa spýtal, v čom sa dopustil chyby, ale kňaz zvrtol reč na iné a spýtal sa ho, aké bolo po ceste počasie.

 

 

 

List ôsmy

 

Človek je nepochybne najzaujímavejší blázon na svete. Aj naj výstrednejší. Ani v Biblii ani mimo nej nemá nijaký písaný zákon, ktorý by nesledoval iný úmysel a cieľ, ako obmedziť alebo zmariť Boží zákon.

 

       Človek si len zriedka vyberie obyčajný fakt, ktorý by si zle nevysvetľoval. Inakšie nemôže, lebo tak je vybudovaný zmätok, ktorému sa vraví ľudská myseľ. Len uvážte, aké veci pripúšťa a aké čudesné závery z nich vyvodzuje.

 

       Napríklad pripúšťa, že Boh stvoril človeka. Stvoril ho bez jeho želania a vedomia.

 

       Z toho by jasne a nesporne vyplývalo, že len a len Boh zodpovedá za ľudské skutky. No človek to veľmi rozhodne popiera.

 

       Pripúšťa, že Boh stvoril anjelov dokonalých, nepoškvrnených, odolných voči bolesti a smrti a že by sa bol mohol rovnako láskavo zachovať i k človeku, keby bol býval chcel, ale popiera, že Boh bol mravne zaviazaný to urobiť.

 

       Pripúšťa, že človek nemá morálne práva svojvoľne zapríčiňovať vlastným deťom ukrutnosti, bolestivé choroby, smrť, ale odmieta myšlienku, že by Boh mohol mať v tomto smere obmedzené výsady.

 

       Biblické i ľudské zákony zakazujú vraždu, neveru, smilstvo, klamstvo, zradu, krádež, tyraniu a iné zločiny, ale tvrdia, že Boh nepodlieha týmto zákonom a smie ich hocikedy porušiť.

 

       Pripúšťa, že Boh dáva každému človeku temperament a náklonnosti pri narodení, pripúšťa, že človek nemôže žiadnym spôsobom zmeniť svoj temperament, nikdy sa nevymaní z jeho moci. A pritom pokladá za správne a rozumné trestať za zločiny človeka prekypujúceho vášňami a odmeňovať za zdržanlivosť človeka chladného.

 

       Pozrime sa teda na tieto rarity.

 

       Temperament (prirodzenosť).

 

       Vezmime si dve krajnosti, pokiaľ ide o temperament, kozu a korytnačku.

 

       Ani jedna ani druhá sa o svoj temperament nepričinila, ale prišla s ním na svet podobne ako človek a nemôže ho zmeniť práve tak ako človek.

 

       Temperament je Boží zákon, ktorý vpísala každému tvorovi do srdca ruka Božia a každý tvor ho musí poslúchať a bude ho poslúchať bez ohľadu na všetky obmedzenia a výstrahy zákonov, nech pochádzajú odhocikiaľ.

 

       Nuž teda, žiadostivosť je hlavnou črtou kozieho temperamentu, Božím zákonom v kozom srdci. V období párenia ho koza musí poslúchať a bude ho poslúchať po celý deň, nebude žrať ani piť. Keby Biblia prikázala koze „Nezosmilníš, nescudzoložíš", ešte aj človek, ten hlupák človek, by pochopil nezmyselnosť takého zákazu a nepřivolil by, aby trestali kozu za to, že počúva Stvoriteľov zákon. Avšak pokladá za správne a spravodlivé, že sa tento zákaz vzťahuje na človeka. Na všetkých ľudí. Na všetkých bez rozdielu.

 

       Na prvý pohľad vidieť, aké je to hlúpe, lebo podľa temperamentu, ktorý je ozajstným Božím zákonom, mnohí chlapi sú capmi, a keď sa im naskytne príležitosť, nemôžu nezhrešiť. Mnohým iným zase temperament dovolí zachovať si čistotu a premárniť príležitosť, ak ich žena nepriťahuje. Lenže Biblia vôbec nedovoľuje cudzoložstvo, či sa mu človek dokáže vyhnúť alebo nie. Nepripúšťa žiadny rozdiel medzi kozou a korytnačkou - medzi dráždivou a zmyselnou kozou, ktorá musí smilniť každý deň, lebo ináč by schradla a zdochla - a korytnačkou, tou chladnou, vyrovnanou puritánkou, ktorá si vyhodí z kopýtka len raz za dva roky, ba i vtedy zaspí a zobudí sa o šesťdesiat dní. Žiadna kozia krásavica sa nevie ubrániť pred hriešnym útokom, ani v nedeľu nie, keď zvetrí v okruhu troch míľ capieho muža a ak jej nestojí v ceste štrnásťstopový múr. Zato korytnačí muž a korytnačia žena nikdy nedychtia po velebných slastiach milovania natoľko, aby kvôli nim znesvätili deň Pána. A podľa kuriózneho ľudského rozumkovania si koza vyslúži trest a korytnačka pochvalu.

 

       Prikázanie „Nezosmilníš" neberie do úvahy rozdiely medzi týmito osobami. Musia ho rešpektovať všetci títo:

 

novorodeniatka,

deti v kolíske,

školské deti,

chlapci a dievčatá,

mládenci a devy,

starší,

štyridsiatnici a štyridsiatničky,

päťdesiatnici,

šesťdesiatnici,

sedemdesiatnici,

osemdesiatnici,

deväťdesiatnici,

starci a stareny nad sto rokov.

 

Toto prikázanie nedolieha na všetkých rovnako ťažko a ani nemôže doliehať. Mierne dolieha na tri skupiny detí.

 

       Tvrdo - tvrdšie - oveľa tvrdšie dolieha na tri ďalšie skupiny Ukrutne tvrdo.

 

       Miernejšie dolieha na ďalšie tri skupiny.

 

       Potiaľto napáchalo všetky škody, aké len mohlo, a pokojne by sa mohlo zrušiť. Znie to smiešne a hlúpo, ale prísny zákaz sa vzťahuje aj na štyri zvyšujúce kategórie. Úbohí starčekovia, veď by ho nemohli porušiť, ani keby chceli. A predstavte si, pretože vo všetkej svätosti navzájom necudzoložia, dostávajú pochvalu! Aký je to nezmysel, veď toľko vie aj Biblia, že i ten najvetchejší vyslúžilec by sa vykašľal na prikázanie a vysilil by prvú, hoci aj úplne neznámu ženu, len keby sa mu vrátil na hodinku kvet mladosti.

 

       Je to tak, ako vravím: každý článok v Biblii a v knihách zákonov sa usiluje zmariť Boží zákon - to je nezničiteľný a nezmeniteľný prírodný zákon. Boh týchto ľudí potvrdzuje miliónmi skutkov, že nerešpektuje nijaký biblický zákon. On sám porušuje každý zákon, prikázanie o cudzoložstve a všetky ostatné prikázania.

 

       Boží zákon si žena vysvetľuje jednoducho a jasne takto: Nebudeš sa obmedzovať v pohlavnom styku s druhým pohlavím v žiadnom veku.

 

       Boží zákon si muž vysvetľuje jednoducho a jasne takto: Po celý život sa budú na teba vzťahovať vo veciach sexuálnych neúprosné obmedzenia a ohraničenia.

 

       Žena vo veku od siedmich rokov až do smrti môže dvadsaťštyri dni z tridsiatich (ak nie je tehotná) hocikedy pohlavne obcovať. Hocikedy, tak ako svietnik môže hocikedy prijať sviečku. Deň čo deň, noc čo noc. A túži po tejto sviečke - dychtí po nej, prahne po nej, sníva o nej, tak ako jej to v srdci prikazuje Boží zákon.

 

       No muž môže iba krátko a aj to len striedmo. Môže od šestnástich či sedemnástich rokov po dobu tridsaťpäť rokov. Po päťdesiatke podáva chabé výkony, prestávky sa predlžujú a nik zo zúčastnených nemá z veci bohvieaký pôžitok. Zato mužova prastará matka dokáže toľko ako za mladi. Jej rastlinke nechýba vôbec nič. Svietnik má taký pevný ako hocikedy predtým, zatiaľ čo jeho sviečka rokmi postupne mäkne a slabne, až sa napokon neudrží a muž ju skľúčene odloží a dúfa v požehnané vzkriesenie, ktoré nikdy nepríde.

 

       Z povahy ženy vyplýva, že jej rastlinka nefunguje tri dni do mesiaca a po istú časť tehotnosti. V tomto čase žena klesá na duchu a často trpí. Zato sa jej poskytuje čestná, spravodlivá náhrada a veľká výsada: Po ostatné dni života môže bez obmedzenia milovať.

 

       Takto sa prejavuje Boží zákon v ženskej prirodzenosti. Čo má žena z tejto veľkej výsady? Využíva ju slobodne? Nie. Nikde na svete ju nevyužíva. Všade ju o ňu olúpili. Kto ju olúpil? Človek. Ľudské zákony - Biblia je slovo Božie.

 

       To bola ukážka ľudských „rozumových schopností". Aspoň tak ich nazýva človek. Muž si však isté veci všimne. Napríklad, že ani raz za života neuspokojí čo len jedinú ženu a žena by mohla každý deň vysiliť, zničiť a umoriť desať mužských rastlín, ktoré by si s ňou ľahli do postele.

 

       Človek si spojil tieto ohromujúco výrečné a jasné fakty a vyvodil z nich tento prekvapivý záver: Stvoriteľ stvoril ženu pre jediného muža.

 

       A tento jedinečný záver navždy spečatil zákonom.

 

       A vykonal to bez toho, že by sa bol poradil so ženou, hoci jej záleží na veci tisíc ráz väčšmi ako mužovi. Mužova plodivá schopnosť sa obmedzuje priemerne na sto výkonov ročne, počas päťdesiatich rokov, ženina plodivá schopnosť zvládne ročne tritisíc po celý ten čas - a toľko rokov viac, o koľko dlhšie žije. On má teda zo života nárok na päťtisíc občerstvení, kým ona až na stopäťdesiattisíc. A muž, ten nepredstaviteľný ničomník, ktorý dovedna nič neriskuje, vymyslí zákon, hoci mal túto robotu čestne a poctivo prenechať stránke, ktorá má na veci nepomerne väčší záujem!

 

       Z mojich úvah už viete, že muž je hlúpy. Teraz ste sa dozvedeli, že žena je fantasticky hlúpa.

 

       Keby ste Vy alebo hociktorá iná naozaj inteligentná bytosť mali upraviť vzťahy medzi mužom a ženou a uviesť ich na pravú mieru, iste by ste prisúdili chlapovi nárok na jednu päťdesiatimi ženy a žene by ste prisúdili hárem, či nie? Iste áno. Čestné slovo, tento chudáčik sa svojou vetchou sviečkou to zariadil celkom naopak. Šalamún, obľúbenec Boží, mal zbierku súložníc, ktorá sa skladala zo siedmich stoviek manželiek a z troch stoviek konkubín. Ak chcel zostať nažive, nemohol uspokojivo občerstvovať ani dve tie mladé stvory, hoci by mu boli bývali pomáhali pätnásti přeborníci. Skoro všetky tie dievčatá hladovali celé roky v jednom kuse. Predstavte si, aký to bol ukrutný človek, keď sa dokázal každý deň pozerať na toľké utrpenie a nedal sa pohnúť, aby ho zmiernil. Ba ešte im neľútostne strpčoval ich trúchlivé útrapy, lebo nariadil, aby statní strážcovia nikdy nespúšťali ženy z očí. Úbohým dievčatám sa pri pohľade na ich nádherné mužné črty zbiehali v ústach slinky, lenže páni nemali čím utešiť dievčatám svietniky, keďže to boli eunuchovia. Eunuch je muž, ktorému zahasili sviečku. Umelo.

 

       Z času na čas, ako budem postupovať ďalej, vyberiem dajaké biblické prikázanie a ukážem Vám, že vždy porušuje Boží zákon; potom sa dostáva do zákonníkov rozličných národov, a tam vystrája ďalej. Ale to počká, nemusíme sa ponáhľať.

 

 

 

List deviaty

 

Archa pokračovala v plavbe, blúdila hore-dolu bez kompasu a bez kormidla; stala sa hračkou náhodných vetrov a vírivých prúdov. A jednostaj pršalo, pršalo a pršalo! Dážď padal, lial sa, valil sa, zatápal zem. Ete nikdy tak nepršalo. Stávalo sa, že napršalo za deň šestnásť palcov, ale to nebolo nič. Teraz vydávali zrážky stodvadsať palcov za deň - desať stôp! Takto neuveriteľne lialo štyridsať dní a štyridsať nocí; voda zaliala všetky kopce pod štyristo stôp. Vtedy začali pociťovať sucho nebesá aj anjeli. Viac vody už ani nebolo.       Ako potopa sveta, to bolo sklamanie; no všetky Biblie všetkých národov dosvedčujú, že potôp sveta boli celé hromady, a táto nebola o nič horšia ako ostatné.

 

       Nakoniec archu vyniesla voda do výšky a archa uviazla na vrcholci Araratu, sedemnásťtisíc stôp nad dolinou; živý náklad vystúpil a rozliezol sa dolu kopcom.

 

       Noe si vysadil vinicu, vypil si vína a to ho položilo.

 

       Tohto človeka si vybral Boh z celého ľudstva ako najlepší možný exemplár. On mal splodiť ľudstvo na novom základe. Toto bol ten nový základ. Neveľmi sľubný. Pokračovať v pokuse znamenalo hodne a nanajvýš nerozumne riskovať. Nadišiel čas, aby urobil s týmito ľuďmi to, čo s ostatnými - aby ich utopil. Každý by si to bol uvedomil, iba Stvoriteľ nie. Ale on si to neuvedomil. Totiž, možno si to vôbec neuvedomil.

 

       Tvrdí sa, že od počiatku dní predvídal všetko, čo sa stane na svete. Ak je to pravda, predvídal, že Adam a Eva zjedia jablko; že ich potomstvo sa nebude dať vystáť a bude ho treba utopiť; že ani Noemovo potomstvo sa nebude dať vystáť a On bude musieť časom opustiť svoj trón na nebesiach, zostúpiť dolu a dať sa ukrižovať, aby znovu zachránil to odporné ľudské pokolenie. Celé? Nie! Časť? Áno. Akú veľkú? V každej zo stoviek a stoviek generácií zomrú miliardy ľudí a všetci budú zatratení okrem azda desiatich tisícov z miliardy. Tých desaťtisíc sa bude regrutovať z hŕstky kresťanov a spomedzi nich iba jeden zo sto bude mať aké-také vyhliadky. Len a len takí rímski katolíci, na ktorých sa usmeje šťastie a budú mať poruke kňaza, aby im v hodinke smrti vyšmirgľoval dušu. A sem-tam nejaký presbyterián. Ostatných nemožno spasiť. Všetci ostatní budú zatratení. Celé milióny.

 

       Pripustili by ste, že to všetko predvídal? Kazatelia to pripúšťajú. To akoby človek pripustil, že Boh je najväčší úbožiak v celom vesmíre. Pokiaľ ide o rozum, a pokiaľ ide o morálku a charakter, uviazol kdesi na Dávidovej úrovni.

 

 

 

List desiaty

 

Oba zákony, Starý aj Nový, sú zaujímavé, každý svojím spôsobom. Starý zákon vykresľuje Boha, ľudí, prv než nadobudli vieru, ten druhý opisuje, ako vyzeral potom. Starý zákon sa zapodieva hlavne krvou a zmyselnosťou. Nový spasením. Spasením ohňom.

 

       Keď zavítal Boh po prvý raz na Zem, priniesol život a smrť; pri druhom príchode priniesol peklo.

 

       Život nebol cenný dar, ale smrť áno. Život bol ako horúčkovité blúznenie a skladal sa z radostí strpčovaných zármutkami, z rozkoší kalených bolesťou, ako prízračná spleť kŕčovitých a prchavých pôžitkov, vzplanutí, vytržení, šťastia popretkávaného nekonečnými bôľmi, žiaľmi, nebezpečenstvami, hrôzami, sklamaniami, porážkami, pokoreniami a zúfalstvami - božská genialita nedokáže vymyslieť ťažšie muky. Ale smrť bola sladká, smrť bola mierna, smrť bola láskavá. Smrť liečila utrmácanú dušu a zlomené srdce, dávali im oddych a zabudnutie. Smrť bola najlepším priateľom človeka. Keď už nevládal žiť, prišla a oslobodila ho.

 

       Po čase Boh pochopil, že smrť zbabral. Zbabral ju v tom zmysle, že nesplnila očakávanie. Zbabral ju, lebo mŕtvy človek našiel v hrobe spásne útočisko pred všetkými ďalšími bolesťami, hoci živým spôsobovala vyberané útrapy. Ale to nestačilo. Bolo treba vyhútať, ako prenasledovať človeka ešte aj po smrti.

 

       Boh si márne lámal hlavu nad týmto orieškom po štyritisíc rokov. No ledva zostúpil na Zem a stal sa kresťanom, myseľ sa mu rozjasnila a vedel, čo má robiť. Vynašiel peklo a kázal o ňom.

 

       A teraz príde čosi čudné. Všetci veria, že kým bol Boh v nebi, bol prísny, tvrdý, urážlivý, žiarlivý a krutý. Ale keď zostúpil na Zem a prijal meno Ježiš Kristus, zmenil sa na svoj pravý opak, stal sa vľúdnym, jemným, milosrdným a odpúšťajúcim, z jeho povahy vymizla všetka tvrdosť a vystriedala ju hlboká a precítená láska k svojim úbohým smrteľným dietkam. Zatiaľ však Boh vynašiel peklo a kázal o ňom práve tak ako Ježiš Kristus!

 

       Inými slovami, ako krotký a láskavý Spasiteľ bol tisíc miliónov ráz krutejší ako v Starom zákone - ach, neporovnateľne krutejší ako hocikedy predtým, za starých čias, keď najviac vyčíňal!

 

       Krotký a láskavý? Postupne si rozoberieme tento rozšírený sarkazmus vo svetle pekla, ktoré vynašiel.

 

       Je pravda, že veniec za zlobu patrí rozhodne Ježišovi, vynálezcovi pekla, ale ako Boh konal tvrdo a neláskavo, ešte kým sa stal kresťanom. Nezdá sa, že by si bol vôbec uvedomoval, že by mal viniť seba, keď človek pochybil, lebo človek jednoducho konal v súlade so sklonmi, ktoré mu on nadelil. Nie, on nepotrestal seba, ale človeka. Ba trest bol obyčajne vždy ťažší ako hriech. A neraz ani nedopadol na páchateľa, ale na dakoho iného - napríklad na náčelníka, na stařešinu obce.

 

       A Izrael sa usadil v Šittime a ľud začal smilniť s dcérami Moabu.

       A Pán povedal Mojžišovi: Vezmi všetkých starších ľudí a obes ich pred Pánom oproti slnku, nech sa prudký hnev Pánov odvráti od Izraela.

 

Pokladáte to za čestné? Nezdá sa, že by sa boli starší ľudia zaplietli do cudzoložstva, a predsa neodvisol „ľud", ale oni.

 

       Ak to bolo správne a spravodlivé vtedy, potom by to malo byť správne a spravodlivé aj dnes, lebo kazatelia tvrdia, že Božia spravodlivosť je večná a nemenná; že je studnicou mravnosti a jeho mravnosť je večná a nemenná. Dobre teda, lenže potom by sme museli uveriť, že keby ľud newyorský začal smilniť s dcérami newjerseyskými, bolo by správne a spravodlivé postaviť pred radnicou šibenicu a obesiť na nej starostu i šerifa, sudcov i arcibiskupa, hoci nemali z toho nič. Mne sa to nezdá správne.

 

       Ba uisťujem Vás, že by sa to nemohlo stať. Ľudia by to nedovolili. Sú lepší ako ich Biblia. Nič by sa tu nestalo, okrem pár procesov kvôli odškodnému, pravda, keby sa už udalosť nedala ututlať. Dokonca ani dolu na Juhu by nepostupovali podľa zákona proti osobám, ktoré sa do škandálu nezaplietli. Schytili by povraz a rozbehli by sa za novinármi, a keby ich nevysnorili, zlynčovali by dajakého negra.

 

       Pomery sa značne zlepšili od čias Všemohúceho, nech si kazatelia vravia, čo chcú.

 

       Chcete sa dozvedieť ešte čosi viac o Božej morálke, sklonoch a správaní? Pamätajte si, že v nedeľnej škole naliehajú na deti, aby milovali Všemohúceho, aby si ho ctili, blahorečili mu, aby si ho brali za vzor a aby ho čo najviac napodobňovali. Čítajte:

 

       1, 2    A Pán hovoril Mojžišovi takto: „Ešte sa pomsti na Madiánčanoch pre Izraelitov a potom sa pripojíš k svojmu ľudu."

       7    I tiahli proti Madiánčanom, ako to Mojžišovi prikázal Pán, a pobili všetkých mužských.

       8    Medzi tými, ktorých pobili, boli aj madiánski králi: Evi, Rekem, Sur, Hura Rebe, pät madiánskych kráľov. Aj Baláma, syna Beorovho, zavraždili inečom.

       9    Potom Izraeliti odviedli madiánske ženy a deti do zajatia, so sebou vzali ako korisť všetok ich dobytok, všetky ich stáda a všetko ich imanie,

       10    podpálili všetky ich mestá, bydliská a stanové tábory,

       11    vzali všetku korisť a všetko, čoho sa len zmocnili z ľudí a zo statku,

       12    a priviedli tak zajatých, ako aj korisť a úlovok k Mojžišovi, kňazovi Eleazarovi a celej izraelskej pospolitosti do tábora na Moabskej stepi pri Jordáne oproti Jerichu.

       13    Mojžiš, kňaz Eleazar a všetky kniežatá ľudu vyšli im z tábora v ústrety.

       14    Mojžiš sa však rozhneval na veliteľov vojsk, na vodcov, na tisícnikov a stotníkov, ktorí sa vracali z bojovej výpravy.

       15    Mojžiš im vyčítal: „Prečo ste nechali nažive všetky ženské osoby?

       16    Veď práve ony to boli, ktoré na Balámovu radu zviedli Izraelitov, aby kvôli Fogorovi odpadli od Pána, za čo nákaza zastihla Pánov ľud.

       17    No teraz pobite všetkých chlapcov a povraždite aj všetky ženy, ktoré už obcovali s mužom.

       18    Ale všetky mladé devy, ktoré ešte neobcovali s mužským, nechajte si nažive pre seba!

       19    Vy sami ostanete za sedem dní von z tábora. Vy všetci, ktorí ste zabili človeka alebo ste sa dotkli zabitého, musíte sa tretieho a siedmeho dňa očisťovať, tak vy ako i vaši zajatí.

       20    Aj všetko šatstvo, všetky kožené veci, všetko, čo je zhotovené z kozej srsti a všetky drevené nádoby musíte očistiť."

       21    Kňaz Eleazar hovoril k bojovníkom, ktorí sa zúčastnili na vojnovej výprave: „Toto je zákonný predpis, čo dal Pán Mojžišovi."

       25, 26    Pán hovoril Mojžišovi takto: „Spočítaj s kňazom Eleazarom a s kniežatami ľudu všetko, čo sa nazbieralo ako korisť z ľudí a dobytka!

       27    Korisť potom rozdeľ napoly medzi tých, čo sa zúčastnili na boji i tiahli do poľa, a medzi celou pospolitosťou.

       28    Potom vyber od bojovníkov, čo tiahli do boja, dávku pre Pána, a to po jednom kuse na päťsto z ľudí, býkov, oslov a oviec.

       29    Vezmi to z ich polovice a oddaj to kňazovi Eleazarovi ako pozdvihujúcu obetu pre Pána."

       31    Mojžiš a kňaz Eleazar urobili tak, ako Mojžišovi nariadil Pán.

       32    Koristi, čiže toho, čo ostalo z koristi po tých, ktorí bojovali v poli, bolo šesťstosedemdesiatpäťtisíc oviec (a kôz),

       33    sedemdesiatdvatisíc kusov hovädzieho dobytka, šesťdesiatjedentisíc oslov,

       34    a čo sa týka ľudských duší, ženských, ktoré nepoznali obcovanie s mužským, bolo dovedna tridsaťdvatisíc

       40    a napokon šestnásťtisíc ľudí a dávka z toho pre Pána tridsaťdvaduší.

       41    A Mojžiš to oddal kňazovi Eleazarovi ako dávku na pozdvihujúcu obetu, ako to Pán prikázal Mojžišovi.       10    Ak pritiahneš k mestu, aby si ho dobyl, najprv mu ponúkneš mier.

       13    A keď Pán, Boh tvoj, ti ho dá do tvojich rúk, pobiješ všetko, čo bude v ňom mužské, ostrím meča.

       14    Len ženy, deti, dobytok a všetko, čo v meste bude, jeho celú korisť rozdeľ vojsku a užívaj z tej koristi nepriateľskej, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj.

       15    Tak naložíš so všetkými mestami, ktoré budú vzdialené od teba a nie sú v počte tých, čo sa ti dostanú do vlastníctva.

       16    Iba z miest tých národov, čo ti dá Pán, Boh tvoj, nikoho nenecháš nažive, lež pobiješ ich ostrím meča.

 

 

Biblický zákon vraví: „Nezabiješ!"

 

       Boží zákon, vložený do srdca každému človeku pri narodení, vraví: „Zabiješ!"

 

       Kapitola, ktorú som vám odcitoval, dokazuje ďalší neúspech zákonov Knihy. Nemôžu vykoreniť mocnejší prírodný zákon.

 

       Títo ľudia veria, že sám Boh povedal: „Nezabiješ!"

 

       Potom je jasné, že nedokáže dodržať svoje vlastné prikázania.

 

       Pozabíjal všetkých tých ľudí - všetkých chlapov.

 

       Nejako sa prehrešili voči Bohu. Vieme, aký to bol hriech, ani sa nemusíme presvedčovať. Totiž vieme, že to bola hlúposť; nejaká maličkosť, ktorej by pripisoval význam iba Boh. Najpravdepodobnejšie daktorý Madiánčan zopakoval Onanov čin; Onanovi prikázali, aby „vošiel k bratovej žene", čo aj vykonal, ibaže vec nedokončil a „vypustil to na zem". Pán za to zmámil Onana, a kresťanom zostáva dodnes rozum stáť, prečo sa uspokojil s Onanom a nepovraždil všetkých obyvateľov v tristomíľovom okruhu - pretože sa neprehrešili a Boh zabíjal práve takých. Lebo on si vždy predstavoval čestné zaobchádzanie takto. Keby bol býval mal motto, bolo by znelo: „Nech neunikne ani jeden nevinný." Pamätáte sa, čo vyparatil za potopy. Boli tam zástupy a zástupy drobných detí a vedel, že mu nikdy ani v najmenšom neublížili; no ich príbuzní zhrešili, a to mu stačilo: videl, ako im vody stúpajú ku kričiacim ústam, videl v ich očiach divú hrôzu, videl v tvárach ich matiek zúfalé prosby, ktoré by boli dojali každého, ale on mal z kopca najmä na nevinných, a utopil tie drobné úbožiatka.

 

       A spomeňte si, že v prípade Adamovho potomstva sú nevinné miliardy ľudí - nik spomedzi nich nehrešil spolu s Adamom, ale Boh ich pokladá za vinných dodnes. Nikto z toho nevyviazne, ibaže by priznal svoju vinu. Úbohejšia lož by nestačila.

 

       Voľaktorý Madiánčan iste zopakoval Onanov čin a privolal na národ dokonalú pohromu. Ak neurazila Božie city táto neslušnosť, viem, čo to asi bolo: voľaktorý Madiánčan ocikal múr. Som si tým istý, lebo Studnica všetkých mravov by nikdy nebola strpela takú neprístojnosť. Človek mohol beztrestne ocikať strom, mohol beztrestne ocikať svoju matku, mohol si beztrestne ocikať nohavice, ale nesmel ocikať múr - to by bola priveľká opovážlivosť. Nikde sa nepíše, skadiaľ pramení Božia zaujatosť proti tomuto drobnému prečinu. No vieme, že to bola veľmi silná zaujatosť - taká silná, že Boh sa uspokojil, až keď zmasakroval obyvateľov kraja, kde poškvrnili ten múr.

 

       Vezmime si Jeroboamov prípad. „Odlúčim od Jeroboama každého, kto omočí múr." Stalo sa. A neodlúčil iba toho, čo to urobil, ale všetkých ostatných.

 

       Rovnako pochodil dom Baašov; Boh vyhubil všetkých, príbuzných, priateľov i ostatných, nenechal nažive „ani jediného, čo omočil múr".

 

       Jeroboamov prípad názorne dokazuje, že Boh netresce iba previnilcov; stíha aj nevinných. Odstránil ešte i „zvyšky" nešťastného domu, ako „človek, čo kydá hnoj a všetok ho odstráni". Teda i ženy, dievky a dievčatká. Boli napospol nevinné, lebo nemohli ocikať múr. Žiadna žena to nedokáže. Na tento výkon sa zmôžu len a len príslušníci druhého pohlavia.

 

       Čudný predsudok. A ešte vždy jestvuje. Protestantskí rodičia ešte vždy držia v domoch Bibliu pekne poruke, takže deti ju môžu študovať; a chlapci i dievčatá sa hneď na začiatku učia, že musia byť poctiví a svätí a nesmú ocikávať múr. Tieto úseky študujú pozorne, iba pasáže, navádzajúce k masturbácii, študujú dôkladnejšie. Po tých sliedia a hltajú ich v ústraní. Nenájdete protestantského chlapca, ktorý by nemasturboval. Do tohto umenia ho náboženstvo zasväcuje už v detstve. Aj dievča.

 

       V jednom ohľade predstihuje Biblia všetky ostatné knihy, ktoré učia jemnocitu a dobrým spôsobom: prenikne k dieťaťu. Prenikne mu do mysle v najcitlivejšom a najvnímavejšom veku - ostatné knihy musia čakať.

 

Nad zbraňou si budeš nosiť lopatku; a keď sa vonku vyprázdníš, vykopeš ňou jamku, obrátiš sa a zahrabeš to, čo vyšlo z teba.

 

Tento predpis vznikol za starých čias, lebo „Pán Boli tvoj chodieval po tvojom tábore".

 

       Možno sa ani nevyplatí zisťovať, prečo vlastne Boh vyhubil Madiánčanov. Naisto vieme len toľko, že to neurobil pre veľký prečin. Poučili sme sa už dostatočne na prípade Adamovom, na potope a na zneuctiteľoch múru. Ktovie, či si voľaktorý Madiánčan nezabudol doma lopatku, a takto privolal na seba skazu. Ale na tom nezáleží. Záleží predovšetkým na skaze a na takej či onakej morálke, na ktorej sa môže poučiť a zdokonaliť dnešný kresťan.

 

       Boh napísal na kamenné tabule: „Nezabiješ!" Aj „Nezosmilníš!"

 

       Pavol, hovoriaci hlasom Božím, odrádzal od pohlavného styku úplne. Ako sa zmenili Božie názory od príhody s Madiánčanmi.

 

 

 

List jedenásty

 

Dejiny ľudstva všetkých vekov sa topia v krvi, horknú od nenávisti a černejú sa od ukrutnosti. Ale práve za biblických čias sa páchali tieto neprávosti celkom bez miery. Ešte i Cirkev, ktorá preliala viac nevinnej krvi ako všetky politické vojny dovedna, odkedy sa stala najvyššou autoritou, zachovávala mieru. Istú mieru. Všimnite si však, že Pán Boh neba i zeme, zbožňovaný Otec človeka, nepozná žiadnu mieru, keď ide do vojny. Je dokonale nemilosrdný - on, ktorého nazývajú Studnicou milosrdnosti. Zabíja, zabíja a zabíja! Všetkých mužov, všetky zvieratá, všetkých chlapcov, všetky dojčatá; aj všetky ženy a všetky dievčatá s výnimkou tých, ktoré nestratili panenstvo.

 

       Nerozlišuje nevinných od vinných. Dojčatá sa neprevi-nili, zvieratá sa neprevinili, mnohí muži, mnohé ženy, mnohí chlapci, mnohé dievčatá sa neprevinili, a predsa musia pykať s vinníkmi. Šialený Otec lačněl len po krvi a mukách; nestaral sa, kto ich poskytne.

 

       Najťažší trest vymeral osobám, ktoré si v žiadnom prípade nezaslúžili taký hrozný osud - tridsaťdvatisícom panien. Preskúmali im obnažené rodidlá, aby sa presvedčili, či majú ešte neporušenú panenskú blanu; keď ich takto ponížili, poslali ich z domova preč a predali do otroctva; do najhoršieho a naj hanebnej šieho otroctva, do prostitúcie; do posteľového otroctva, aby svojimi telami vzbudzovali chlípnost' a ukájali ju; do otroctva hocikomu, či pánovi alebo surovému špinavému lotrovi.

 

       Otec na nebesiach zoslal tento zverský a nezaslúžený trest na opustené a osamotené panny, ktorým povraždili rodičov a príbuzných pred očami. A neprosili ho v tom čase v modlitbách, aby sa nad nimi zľutoval a pomohol im? Bezpochyby áno.

 

       Tieto panny boli „korisťou", bol to lup, úlovok. Hlásil sa o svoj podiel a dostali ho. Načo On potreboval panny? Zalistujte si v neskorších dejinách a dozviete sa:

 

       Aj jeho kňazi dostali svoj podiel na pannách. Načo potrebujú kňazi panny? Odpoveď na túto otázku Vám dá dôverná história katolíckej spovednice. Za celej existencie cirkvi sa spovedník zabával hlavne zvádzaním. Otec Hyacint dosvedčuje, že zo sto kňazov, ktorých spovedal, deväťdesiati deviati účinne využívali spovednicu na zvádzanie vydatých žien a mladých dievčat. Jeden kňaz sa vyznal, že z deväťsto žien a dievčat, ktorým slúžil svojho času ako otec spovedník, vyhli sa jeho smilným objatiam iba staré a mrzké ženy. Predpísaný zoznam otázok, ktoré má kňaz klásť pri spovedi, spoľahlivo vzruší každú ženu, ak len netrpí paralýzou.

 

       Nič v dejinách divošských ani civilizovaných národov sa dokonalosťou a nemilosrdenstvom nevyrovná kampani, ktorú viedol milosrdný Otec proti Madiánčanom. Úradná správa sa nezmieňuje o jednotlivých udalostiach, epizódach a podrobnostiach, narába len všeobecnými informáciami: všetky panny, všetkých mužov, všetky dojčatá, všetky „dýchajúce tvory", všetky domy, všetky mestá. Poskytuje iba celkový obraz o zuhoľnatených rumoviskách rozosiatych tu i tam po krajine, kde len oko dohliadne. Vaša predstavivosť si už domyslí chmúrnu mlkvotu, zlovestné ticho - ticho smrti. Pravdaže, boli aj jednotlivé udalosti. Odkiaľ ich poznáme?

 

       Z nedávnych dejín. Z dejín napísaných americkým Indiánom. Červenokožci zopakovali Božie dielo a zopakovali ho v ozajstnom Božom duchu. Minnesotskí Indiáni, hlboko a zradne oklamaní vládou Spojených štátov, povstali proti bielym usadlíkom a zmasakrovali ich. Zavraždili každého, kto im padol do rúk, nebrali ohľad na vek ani na pohlavie. Vezmite si túto príhodu:

 

       Na úsvite vtrhli do sedliackeho domu dvanásti Indiáni a zajali celú rodinu. Skladala sa z farmára, jeho ženy a zo štyroch dcér; najmladšia mala štrnásť a najstaršia osemnásť rokov. Rodičov ukrižovali, to je postavili ich nahých k stene obývacej izby a priklincovali im ruky k múru.

 

       Potom povyzliekali dcéry, pokládli ich na dlážku pred rodičov a postupne ich znásilnili. Nakoniec ukrižovali dievčatá na múr oproti rodičom a poodsekávali im nosy a prsia. Potom - ale radšej prestanem. To stačí. Na svete sa stávajú také ukrutné pohany, že sa o nich ani písať nedá. Jeden člen tejto nešťastnej ukrižovanej rodiny - otec - ešte žil, keď o dva dni prišla pomoc.

 

       Rozpovedal som Vám jednu príhodu z minnesotskej masakry. Mohol by som Vám ich rozpovedať i päťdesiat. Vyčerpali by všetky možné druhy ukrutností, aké dokáže vymyslieť zverská ľudská myseľ.

 

       A teraz, podľa týchto názorných ukážok, viete, čo sa stalo pod osobným dohľadom milosrdného Otca v kampani proti Madiánčanom. Minnesotský prepad bol jednoducho kópiou madiánskeho nájazdu. V prvom sa nepřihodilo nič, čo by sa nebolo prihodilo v druhom.

 

       Nie, nie je to celkom pravda. Indián sa zachoval milosrdnejšie ako milosrdný Otec. Nepopredal panny do otroctva, aby živorili ďalej a ukájali chúťky tých, čo im povraždili príbuzných. Znásilnil ich, potom im milosrdne skrátil útrapy a zavŕšil ich vzácnym darom smrti. Vypálil zopár domov, ale nie všetky. Odviedol nevinný nemý statok, ale nepozabíjal ho.

 

       Predpokladali by ste, že tento nesvedomitý Boh, tento morálny bankrotár sa stane učiteľom mravnosti, vľúdnosti, krotkosti, spravodlivosti, čistoty? Zdalo by sa to až nemožné, ale vypočujte si ho. Toto sú jeho vlastné slová:

 

Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je Kráľovstvo nebeské.

Blahoslavení tichí, lebo im bude patriť zem.

Blahoslavení, ktorí žalostia, lebo tí potešení budú.

Blahoslavení, ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.

Blahoslavení milosrdní, lebo tí dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo uzrú Boha.

Blahoslavení pokojamilovní, lebo ich synmi Božími volať budú.

Blahoslavení, ktorých prenasledujú pre spravodlivosť, lebo ich je Kráľovstvo nebeské.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovat' a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť - radujte sa a veseľte, lebo vaša odplata hojná je v nebi; tak totiž prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.

 

Tieto nesmierne sarkazmy, tieto obludné pokrytectvá vyslovili tie isté ústa, ktoré nariadili totálnu masakru madiánskych chlapov, dojčiat a dobytka; totálnu skazu domov a mesta; totálne vyhnanstvo panien do špinavého, neopísateľného otroctva. To on zoslal na Madiánčanov tie diabolské ukrutnosti, ktoré zopakovali do najmenších podrobností o osemnásť storočí červenokožci v Minnesote. Madiánska epizóda ho naplnila radosťou. Aj minnesotská, lebo ináč by jej bol zabránil.

 

       Blahoslavenstvá a odcitované kapitoly z Čísel a z Deuteronomia by sa vždy mali čítať z kazateľnice spolu. Potom by veriaci získali všestranný obraz o našom Otcovi na nebesiach. Ale nepoznal som ani jedného duchovného, ktorý by to bol urobil čo len raz.

 

 

Prekliate ľudské pokolenie >>>

 

 

© 2015 by MISANTHROPE.

  • Twitter Clean
bottom of page