Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
PIATY OBRAZ
V Aténach. Námestie s rečníckou tribúnou uprostred. V popredí a po stranách otvorené stĺporadie chrámu a v ňom sochy bohov, girlandy kvetov, oltár. Eva ako Lucia, manželka vojvodcu Miltiada, v sprievode viacerých služobníc, ktoré nesú obetné dary, prichádza k chrámu so synom Kimonom. Na námestí postávajú otrhanci. Žiarivé ráno.
EVA
Tadeto, syn môj, k chrámu. Tamtým smerom
na rýchlej lodi otec odplával
ďaleko od nás, za hranice vlasti
barbarov zahnať, čo sa odvážili
slobodu našej vlasti ohrozovať.
Nuž, poďme, syn môj, pomodlime sa,
nebo nech chráni pravdu otčiny
a otec nech sa vráti domov zdravý.
KIMON
Načo šiel otec do ďalekých krajín,
prečo tam bráni týchto zbabelcov,
keď doma žiali jeho krásna žena.
EVA
Och, neodsudzuj svojho otca, Kimon,
bo také deti stihne kliatba bohov,
len vrúcna láska oprávňuje ženu
nad veľkým krokom muža zaplakať
a zapýriť sa, keby zakolísal.
Tvoj otec konal ako pravý muž.
KIMON
Máš teda strach, že bude porazený?
EVA
Tvoj otec, syn môj, hrdina je, vyhrá,
ja strachujem sa iba o jedno,
či ovládne sám seba?
KIMON
Nerozumiem.
EVA
Vieš, ľudskou dušou hýbe ctižiadosť,
aj v otrokovi drieme táto sila;
keď nemá priestor, na zločin sa zvrhne.
Keď sloboda ju krvou odkojí,
vyrastie na cnosť občiansku a z cnosti
zrodí sa všetko ušľachtilé, krásne.
Keď prebujnie však, slobody sa zmocní
a zápasí s ňou na život a na smrť.
Keby ho táto sila premohla
a zapredať by vedel svoju vlasť,
prekliala by ho! Modlime sa, syn môj!
(Vojdú na nádvorie chrámu. Medzitým sa na námestí zhromažďuje stále väčší zástup.)
PRVÝ Z DAVU
Nijakú správu vzrušujúcu nečuť,
vojakom našim nik nekladie odpor?
DRUHÝ Z DAVU
Aj doma je to všetko ospanlivé.
Vari už nikto plány nesnuje,
aby - jak predtým - za pomoci davu
využil hlasy všemožného ľudu?
Už od rána sa tuná ponevieram,
no nedajbože nájsť pre svoj hlas kupca.
PRVÝ Z DAVU
Úplná nuda, ale čo si počneš?
TRETÍ Z DAVU
Ech, zišlo by sa dáke vzrušenie.
(Eva medzitým zapálila oheň na oltári, umyla si ruky a pripravuje sa obetovať dary. Služobnice začínajú spievať hymnus, ktorého jednotlivé slohy zaznievajú v priebehu výstupu. Námestie sa naplní davom, občanmi. Dvaja demagógovia sa rujú o rečnícku tribúnu.)
PRVÝ DEMAGÓG
Ustúp mi, lebo musím prehovoriť,
vlasť ocitla sa v nebezpečenstve!
(Dav súhlasne reve.)
DRUHÝ DEMAGÓG
Zahynie, ak len cekneš, zapredanec!
(Dav sa smeje a tlieska.)
PRVÝ DEMAGÓG
Teba si, bratku, nikto nekúpi.
Srdce mám plné bôľu, občania,
veď šľachetného bolí, keď má v prachu
potupiť veľkosť; a ja musím pohnať
veľkého muža, ktorý slávil triumf,
sem pred váš súd.
DRUHÝ DEMAGÓG
No to si, ničomník
ohromne začal. Teraz ovenči
obetné zviera.
PRVÝ DEMAGÓG
A ty zmizni, oplan!
Z DAVU
Čo počúvame toho posmešníka?
(Dav strháva Druhého demagóga z tribúny.)
PRVÝ DEMAGÓG
Aj keď ma srdce bolí, hovorím,
bo teba, slávny ľud môj vladársky,
vážim si viac jak nášho vojvodcu.
DRUHÝ DEMAGÓG
Tých podkupnýcha hladných pozbierancov,
čo čakajú jak pes pri stole pána
na odpadky? - Ty sprostý zbabelec,
tvoj vkus ti veru vôbec nezávidím.
Z DAVU
Aj ten je zradca, dolu, dolu s ním!
(Bijú ho stále viac. Eva obetuje dve holúbätá a tymián.)
EVA
Oh, prijmi, prosím, svätá Afrodita,
dym obetný a prosbu vypočuj:
Nie vavrín svieži žiadam pre muža,
lež slasť a pokoj v kruhu rodiny!
(V obetnom dyme zjaví sa usmievavý Eros; obklopujú ho Charitky, zasypávajú ho ružami. Skupina je pohrúžená do pobožnosti.)
SLUŽOBNICE
Buď milostivá.
EROS
Nech je požehnaná
čistota tvojho srdca!
CHARITKY
Charitky
ju budú chrániť!
SLUŽOBNICE
Vďaka, Afrodita!
PRVÝ DEMAGÓG
Čuj obžalobu, ľud môj! Miltides
vlasť zapredal.
DRUHÝ DEMAGÓG
Si luhár! Lužeš! Mlčte!
Mňa počúvajte, kým vás nezahanbí
neskorá ľútosť.
PRVÝ Z DAVU
Dolu, bezočivec!
(Dav zmetie Druhého demagóga z tribúny.)
PRVÝ DEMAGÓG
Mám v rukách výkvet tvojej mládeže!
Hej, Lemnos dobyl, ale pred Fárosom
nečinne stojí. Podplatili ho.
TRETÍ Z DAVU
O hlavu nech je kratší!
PRVÝ OBČAN
No tak, kričte,
ináč sa môžte z môjho nájmu pratať!
(Obetovanie končí, božstvá zmizli.)
EVA (vstane.)
Čo je to vonku za krik, syn môj milý?
KIMON
Súdia tam muža, ktorý zradil, mama.
EVA (zostupuje schodami pred chrámom.)
Vždy zachviem sa, keď hladujúci ľud
najlepších mužov súdi bez milosti.
Keď padne klenot do blata, tu zberba
posmešne jasá, ako by v tej chvíli
zbaviť sa mohla ťarchy vlastnej špiny.
DRUHÝ Z DAVU
Som zachrípnutý, pane, ale predsa
chcel by som kričať.
DRUHÝ OBČAN
Prepláchni si hrdlo.
DRUHÝ Z DAVU
A čo mám kričať?
DRUHÝ OBČAN
Žiadaj jeho hlavu!
Z DAVU
Smrť zradcovi!
EVA
Ach, o koho zas ide?
DRUHÝ DEMAGÓG (pristúpi k Eve)
Nuž o toho, kto o hlavu je vyšší,
ako tí druhí a to neznášajú!
EVA
Snáď Miltiades? Beda, bohovia!
Aj starý Krispos žiada hlavu muža,
ktorý mu strhol putá otroctva?
KRISPOS
Ach, odpusť, pani, ale z nás dvoch jeden
zahynúť musí. Ja mám troje detí.
Môj živiteľ ma núti…
EVA
Beda ti,
tvoj osud spravil z teba podliaka,
no odpúšťam ti, keďže hladom hynieš.
Čo si však myslieť o vás, Thersites,
a o vás všetkých, čo hýrite v slasti,
kým Miltiades zahnal nepriateľa
od mestských brán! Ó, hanba, nevďačníci!
THERSITES
Oh, pani moja, veľmi nám je ľúto,
čo si však počať, je to vôľa ľudu.
Kto riskoval by majetok a pokoj,
kto vzdoroval by tejto povodni!
PRVÝ DEMAGÓG
Rozsudok ľudu vyhlasujem, čujte!
(Lucifer ako bojovník pribehne s vydesenou tvárou.)
LUCIFER
Pohroma, ľudia! Nepriateľ sa valí!
PRVÝ DEMAGÓG
To nie je možné, vari Miltiades
ho nezadržal?
LUCIFER
On sám na nás tiahne!
Keď dopočul sa, čo tu vystrájate,
vzplanulo hnevom vladárovo srdce.
S ohňom a mečom vtrhne do mesta.
DRUHÝ DEMAGÓG
Toto je vaše dielo, zradcovia!
Z DAVU
Nech zhynú všetci! Sláva vojvodcovi!
Beda nám, beda, zachráň sa, kto môžeš.
To je náš koniec!
PRVÝ PEDAGÓG
Nie je! Rýchle k bránam
vzdať vojvodcovi hold!
EVA
Ó, bohovia!
Rozsudok ľudu, ktorý bral mi muža,
bol trpký, ale trpkejší je sto ráz,
keď sa mi vracia, lebo potvrdil ho.
PRVÝ Z DAVU
Zadržte jeho ženu. Keby mestu
ublížiť chcel, nech zhynie spolu s deckom.
EVA
Pre teba, muž môj, rada zahyniem,
len syna nech nám kliatba nepostihne.
KIMON
O mňa sa neboj. Poď, poď rýchle so mnou,
v chráme nám nikto neublíži, mama.
(Pred zástupom prenasledovateľov sa utiahnu do chrámu, nymfy spustia za nimi girlandy ruží. Zástup ihneď cúvne. Zvonku zaznejú fanfáry, dav sa s bedákaním rozuteká. Nymfy zmiznú.)
LUCIFER (mädlí si ruky, chechtá sa.)
Môj žart mi vyšiel! Zasa vyhral rozum
nad doráňaným srdcom plným žiaľu.
(Obrátený k chrámu.)
Len keby ma tak nerušila krása,
ktorá sa vždy a večne omladzuje.
Jej prostredie ma mrazí, je mi cudzie,
aj nahý človek je v nej taký cudný,
hriech ušľachtilý, osud vznešený,
uprostred nikdy nevädnúcich ruží
tak nekonečne prostých ako bozky.
Kde toľko mešká svet, ktorý mám rád,
svet príšer, hrôz a večných pochybností;
už by mal zahnať prelud trblietavý,
bo človek, ktorý v boji so mnou padá,
vždy znovu vstane ako očarený. -
No uvidíme, čo to bude robiť,
keď hrôza smrti vkročí medzi nás,
či na hraničnej čiare, ktorú spraví,
s tieňohrou vašou navždy neskoncuje.
(Na čele ozbrojeného sprievodu prichádza Adam ako Miltiades, je ranený, podopierajú ho. Pred ním koriaci sa dav a demagógovia.)
Z DAVU
Nech žije vodca! Milosť, veľký pane!
ADAM
Čo koríte sa? Z čoho máte strach?
čo môžte chcieť, vy, silní, od slabého?
A kde je moja žena, môj syn kde je,
stalo sa niečo, že ma nevítajú?
EVA
Prečo sa vraciaš, muž môj, Miltiades,
keď ani mňa tvoj návrat nepoteší?
ach, syn môj, pomôž, podopri ma, klesám,
nezdedíš po ňom ani dobré meno!
ADAM
Nechápem, prečo ľud ma odprosuje,
a moja žena preklína, keď hyniem?
EVA
Tvoja vlasť hynie a s ňou moje srdce,
prečo si prišiel, povedz, v čele vojska?
ADAM
A vari nemám právo na sprievod?
Vraciam sa, lebo zranenie mi bráni
zastávať ďalej miesto, čo som prijal,
aby som do rúk tých, čo vyslali ma,
všetku moc zložil, vydal počet z činov,
čo vykonal som pre majestát ľudu.
Prepúšťam všetkých spolubojovníkov,
zaslúžite si teplo rodných krbov,
a teraz aj ja meč svoj zavesím
nad svätý oltár Pallas Atény.
(Dá sa odviesť po schodoch do chrámu. Ozbrojenci sa rozídu.)
EVA (hody sa mužovi okolo krku.)
Šťastnejšej ženy nieto, Miltiades,
nad ženu, čo má šľachetného muža.
Pozri sa, ako vyrástol tvoj syn,
podobá sa ti celkom.
ADAM
Moji milí!
KIMON
Vždycky som vedel: čo môj otec spraví,
urobí dobre.
EVA
Nezahanbuj ma.
To mala vedieť, syn môj, jeho žena.
ADAM
Otcov meč, Kimon, odovzdaj ty sám.
KIMON (zavesí meč.)
Ochraňuj, prosím, otcov vzácny meč,
raz si preň prídem k tebe, bohyňa.
EVA
K tej dvojnásobnej obeti nech matka
tymiánu pridá. Pallas, vzhliadni na nás.
(Obetuje tymián.)
PRVÝ DEMAGÓG (na rečníckej tribúnel.)
Či nevravel som, že nás všetkých zradil?
Že Dárius ho kúpil? Predstiera,
že ranený je, nechce už viesť vojnu.
Z DAVU
Smrť zradcovi!
ADAM
Čo pokrikujú ľudia?
EVA
Ach, Miltiades, strašné reči vedú:
vraj si nás zradil, kričí znovu dav.
ADAM
Ja že som zradil? Smiešna obžaloba!
Ja, maratónsky víťaz!
EVA
Za ten čas,
čo nebol si tu, svet sa veľmi zmenil.
PRVÝ DEMAGÓG
Chyťte ho teda! Chyťte!
(Dav sa tlačí pred stĺporadie chrámu, medzi nimi je Lucifer.)
EVA
Miltiades,
ostaňme v chráme, tu si v bezpečí.
Ach, škoda, že si vojsko rozpustil,
mohol si radšej vypáliť ten brloh.
Veď tejto zberbe, ktorá dobre cíti,
že šľachetnejší si jak oni všetci,
že rodený si vladár, patria putá.
Tí nepadnú ti k nohám, tí ťa zničia.
PRVÝ DEMAGÓG
Nepočujete, aké reči vedie
zradcova žena?
EVA
Právom ženy je
brániť si muža, aj keby bol vinný,
no tým skôr, keď je nevinný a čestný
a protivník je nečestný a podlý.
PRVÝ DEMAGÓG
Prečo sa nechá veličenstvo ľud
tak znevažovať?
PRVÝ Z DAVU
Možno vraví pravdu.
PRVÝ OBČAN
Kto drží s nimi, sám je podozrivý.
Trhani, kričte, ináč podochnete!
Z DAVU
Smrť zradcovi!
ADAM
Ach, zakryže mu oči,
nech otcovu krv neuvidí tiecť.
A odstúp aj ty, nech ťa nezasiahne
blesk, čo ma šľahne. Nemám pre čo žiť,
keď vidím, že je nanič sloboda,
pre ktorú som sa celý život boril.
PRVÝ DEMAGÓG
Čo váhate?
Z DAVU
Nech zradca zahynie!
ADAM
Nie, nepreklínam ľud svoj zbabelý,
on nie je vinný. Má už v povahe,
že bieda z neho vždycky sluhu spraví,
že stačí zopár spupných podpaľačov,
aby sa zmenil na krvavý nástroj;
len ja som ako nerozumný blázon
uveril, že ľud potrebuje voľnosť.
LUCIFER (bokom.)
Ach, aký skvelý nápis na tvoj hrob
a na pomníky tých, čo ešte prídu.
ADAM
Nuž odveďte ma! Nechcem zneužívať
posvätné miesto.
(Dá sa viesť dolu schodmi; Evu nežne odovzdal do náručia služobníc.)
Už som pripravený.
DRUHÝ DEMAGÓG
Nič nestratil si ešte, obhajuj sa.
ADAM
Nemôžem, lebo rana špie a bolí
pri každom slove.
DRUHÝ DEMAGÓG
Skús to. Tento ľud
ešte pred chvíľou pri nohách ti kľačal.
ADAM
Nuž práve preto všetko zbytočné je,
ľud vlastnú hanbu nikdy neodpustí.
LUCIFER
Vytriezvel si už?
ADAM
Veru, načisto.
LUCIFER
A uznáš, že si zmätenému davu
bol lepším vládcom, ako bol on tebe?
ADAM
Možno máš pravdu, ale je to jedno.
Ten istý osud máva rôzne mená.
Už sa mu nechcem ani protiviť,
nemá to zmysel. Konečne, veď na čo
mal by mať človek dáke vyššie túžby?
Nech si len žije, nech si hľadá rozkoš,
ňou nech si krátky život naplní
a nech sa tacká spitý k tebe, Hádes.
Za novým cieľom veď ma, Lucifer,
s posmechom budem hľadieť na bolesti
aj cnosti iných, v rozkoši sa topiac.
A tebe, žena, ktorá si mi - tuším -
oázu v púšti vyčarila, vravím:
ak by si chcela ako cnostná matka
vychovať z môjho syna občana,
na posmech by si vyšla pred dievkami,
čo nalíčené sedia v bordeli
bozkami spité, vínom opojené.
Tiež zabávaj sa, odhoď všetky cnosti.
Na popravisko poďme. Prijmem trest, -
nie za podlosť, čo nikdy nespáchal som, -
lež za ideu, za ktorú som horel.
(Medzitým prinesú pred schodište klát, pri ktorom stojí Lucifer so sekerou v ruke. Adam skloní hlavu.)
PRVÝ DEMAGÓG
Popravte ho už! Nech žije vlasť!
LUCIFER (pološeptom.)
Rozlúčka je to prekrásna, či nie?
či nemrazí ťa chladný závan smrti
potupnej trochu, veľký hrdina?
EVA
Oh, márna bola moja prosba, Pallas.
(Z chrámu vyjde génius smrti ako mladík s krotkými očami, s fakľou, sklonenou k zemi a s vencom pristúpi k Adamovi.)
ADAM
Nebola márna. Zbohom, Lucia,
pokoj a mier sa rozhostili v srdci.
LUCIFER
Buď prekliaty, svet márnych snov a marív,
zas pokazil si krásu tejto chvíle!
EVA
Preklínam podlú dušu tohto ľudu,
čo kradmou rukou siahol na šťastie.
Kvet jeho v prachu pošliapaný leží.
A sloboda mu nedá toľko slastí,
koľko mne dala trpkostí a žiaľu.
