Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
NEPOKOJ
Rovnováha
* Zvony na nedeľu * Žmúračka * Poviedka s osou * Kalendár * Zakázaná láska * Jeseň * Zima * Sentimentálne vianoce *
Zvony na nedeľu
Zvony, zvony na nedeľu,
zvony krídla bronzového anjela,
počuteľne letiaceho sematam,
nacenganého jak ľalia.
Zvony smutné, zvony veselé,
zvony jednej letnej nedele,
prebúdzali ma a ja som zo sna skríkol.
Nárazy zvonov, zvony nárazníkov,
zvony v slnku horiace jak vlaky s naftou,
zvony brokátov a zvony taftov,
zvony, pod ktorými som ťa videl nahú.
Zvony, hľadám svoju rovnováhu.
Vôbec, svet bol trocha šikmý
v tomto popoludní iba pre plavcov.
Prezradím ti: Prestrieľaný šípmi
modrý bazén neba vytekal.
Vtedy za zákrutou rieky parník ako sova zahúkal,
pritisla si líce na pleť jablka,
zľakla si sa, zaspala si v jabloňovom lístí.
Svet bol celkom zelený a čistý,
orgován bol lacný, peľu všade dosť,
tenký mesiac z neba visel ako myší chvost...
Amen, amen, vtedy si bola ešte panna,
pod pazuchou s vôňou tlčeného muškátu,
na procesii zo sukne si kvety vysýpala,
lupene ruží, ktoré rastú v prstoch.
Jeden z nich zdvihol náhodou
profesor náboženstva,
ten blondiak,
usmial sa a zamykajúc dvere kabinetu,
náhodou
posadil si ťa na kolená.
...Bas psov,
iskry vodopádov,
fosfor mačky,
do špiku
plač trápených detí.
Putuj k bohu kolenačky,
aby si bol svätý.
Tu sa odhaľujú tajné súhvezdia,
malé luny
sotva vychodiace
zvykajú si na dotyky prstov.
Proti ránu beží noc
so zježenou srsťou.
Amen, amen, zastaňte,
ona sa mi páči!
Zvony, zvony behúni,
zvony posmievači.
Zvony, zvony, ach, môj zvon,
tristo bohov trúbi na trombón!
V izbe prudko zavoňalo ihličie,
za chrbtom som cítil tisíc nožov.
Pomaly jak auto vchádzal do mňa les,
socha s mostom, rieka, propeler,
jabloň plná vtákov.
Zelený mlyn leta mával krídlami
— na konci prázdnin, v agátovej aleji —
mlel jedno a to isté:
»Opakujte mi túto vetu ešte raz...
Čo sa dá krásne robiť v letný podvečer?
Odpovedajte na otázku celou vetou!...«
Mlčala.
Všetko sa už naučila,
ale mlčala.
Učebnicu hore nohami
obracal hlúpy vietor.
»Répétez moi cette phrase encore une fois...
Vy máte skvelú výslovnosť, slečna...
Je vous adore...
Ja vás zbožňujem...«
Základné číslovky,
áno, tie, v prvom rade...
Un, deux, trois, quatre, cinq...
Jeden, dva, tri, štyri, päť...
Päť mužov tlačí do garáže
veľkú, smutnú limuzínu môjho detstva.
No a čo? Človek nie je dieťa.
Zvoní zvon
starého leta?
Poznáme!
Vieme, jak to chodí:
Zlatá brána otvorená,
za tou bránou jedna žena,
za tou ženou zvoní zvon,
celé leto zvoní zvon.
Na jeseň
— poznáme,
vieme, jak to chodí —
otvoriť okno na poschodí,
skočiť von!
V podstate by to za to ani nestálo. Verejne
bolo známe: cundra ako svet!
Vraveli nám v škole: »Čo je elektrina, vlastne nevieme!«
Možno to, keď ju zdvíhame rukou zo zeme...
A vlani, páni, to je na smiech, spitá jak ježiško
a mesto, oči na stopkách, len na
ňu, keď tam tak ležala, no, hnus!
Vždy jej bolo ľúto miznúceho snehu,
ako loďku hojdala si v rukách hlavu boľavú,
oplakala motýľa, aj jašteričku v liehu...
Potom — to sa dalo čakať — v takomto stave z mosta
rovno na kameň... Zabudlo sa na ňu.
...pochovali sme ju pri samučkom brehu,
pod trávu.
A stále rovnako sa krúti Zem
z jari do leta a z leta do jesene,
rovnaké sú mračná nad ňou zavesené,
rovnaké slnko páli
tých, ktorí zrádzali,
aj tých, čo milovali...
Odvtedy už prešlo veľa jesení a veľa nedieľ.
To bolo všetko dávno. Zvony mlčali.
Iba raz, tesne pred svitaním,
úbohý anjel, krídlami tlčúc o seba,
preletel nízko nad strechami,
mučené nebo zrúklo ako lev
za pätami tryskového anjela,
zvony na nedeľu
o štvrtej ráno
zobudili ma.
Žmúračka
Luna je dnes nebezpečne nízko.
Plačeš, akoby si nosil v hlave cibuľu.
Tvoje oči šikmé ako tráva.
Luna. Luna s hrbom ohmatáva
zosnulú.
Nebo previazané bledomodrou stužkou.
Pri schádzaní zo smrteľnej postele
kúpime si pištoľ s nežnou muškou,
čaj a iné veci domnelé.
Za tebou sa rozplakala tráva.
Obloha sa kníše ako balíček.
Veľa prachu. Čudák pochováva
v čiernych šatách odstrelený malíček.
Tak sme teda bez nebíčka. Hurá!
Spievaj, že sme zasa krásne plonkoví!
Prababičky v hrobe ticho žmúria
a hľadá nás niekto voskový.
Poviedka s osou
Otočili ho tvárou k stene, aby premýšľal.
Presne desať minút na odpoveď, ako pri maturite.
Osa vo vzduchu,
vrážala do čistého okna,
bzučala ako starý jednoplošník,
vrážala, padala,
znelo to, ako keby ktosi klopal nechtom na obločné sklá
a ako keby každým klopnutím diskrétne vyvolal
niekoho z tej miestnosti
na pohárik koňaku alebo na kus reči,
ktorá sa vždy začínala rovnako:
»Ale tento vtip ste zaručene nepočuli, vážený pán kolega...«
A končila sa kýchnutím a smiechom,
od ktorého zvonil dom
jak pri čistení retazí.
Bolo sparné leto,
čas plynul neuveriteľne pomaly,
osa narážala na sklo, padala,
pri každom páde opúšťal ju jeden z posádky,
za oknami hystericky zajačala záchranka,
zrýchlilo sa odkvitanie púpav
a na dlážke padák vedľa padáka.
Začal sa deň dozrievania tabaku a ubúdania vôd,
žltol vzduch a osa bola tmavožlto hlúpa.
Ale kto z nás myslí na priesvitnosť skla
a na jeho neoblomnosť súčasne?
Kto — zdvíhajúc nohu, aby spravil krok —
premietne si v mozgu súčasne jej spätný pohyb?
Bolo by to neočakávané,
ako keby sme stretli dom,
prechádzajúci na druhú stranu ulice.
A predsa — ktovie...
»Moji milí,« — povedal, keď zdvihol pohár — »pretože vojna je
poéziou života a my všetci sme vlastne služobníkmi múzy, poviem
vám milú báseň. Zasmejete sa. Začínam:
Nehovorte to nikomu.
Odkryl som tajomstvá,
ktoré stráži sedem žien Modrofúzových.
Viem spraviť slnko
z pomaranča hodeného do vzduchu,
podľa vône vetra poznám,
ako chutia bozky žien v krajinách, z ktorých prichádza.
Nehovorte to nikomu.
Najlepšie sú bozky Valinkine,
voňajú všetky vanilkou.
Valinka je chudobná krajčírka v našom meste.
Chudobná, ale čestná.
Šije s každým,
musí to byť však láska zvoniaca čistým zlatom.
Láska, ktorá nezvoní, sa prísne trestá!
Túto veršovačku sme našli vo vrecku študenta, predtým než...
A pretože sa — vôbec nie náhodou — mená zhodovali, hneď som jej
ju poslal.« Potom, keďže bol tak trocha aj filozof, dodal: »Ale
dôverne vám vravím — len čo som hlbšie prebádal jej dušu, dal som
jej meno Osa. Tá Osička má nielen štíhly driek, ale aj nabrúsený
jazyk, pravda, okrem iných a vábnějších kvalít, napríklad okrem
— poďte trocha bližšie —
a okrem
a okrem
a okrem,
to je tak asi to hlavné. Ako vidíte, život je zložitý a presný ako
hodinky, ale nevylučuje možnosť nečakaných náhod a stretnutí.
Tým končím, dobrú chuť!
Pime ďalej!«
V istých situáciách uverí človek
v schopnosť vody hovoriť po hebrejsky,
ako aj v iné, podivnejšie veci.
Ale kto nikdy nevidel
smutnú vŕbu plakať do vreckovky,
neuverí ani
v možnosť stromov vzlietať na noc do vzduchu.
Prečo by veril, keď nevidel?
A kto videl chromatickú harmoniku jesenných vetrov?
Kto videl svietiaci koreň v hrobe elektrikára
alebo tmu vo svojom vlastnom hrobe?
Kto? Kto? Kto?
Tvárou k stene postavený za trest, to videl:
Osu, keď osamel,
osu, čo nakoniec preletela cez sústrastné sklo,
zanechávajúc v ňom za odmenu svoje prstene,
ako kruhy na vode,
miznúce a z falošného zlata.
A ďalej? Mohol by povedať.
Mohol by povedať všetko. Ale nie.
Postavili ho k stene, aby premýšľal.
Presne desať minút na odpoveď, ako pri maturite.
Tak mlčal, aby si napokon uvedomil: »Mám smolu,«
aby sa obrátil a skríkol:
»Prosím, mám smolu!
Prosím, vytiahnem si radšej inú otázku.«
Ale nebolo inej otázky.
Bolo len ticho také úplné, že počul,
ako si mihnutím oka rozkolísal v hlave zvon.
Mal smolu!
Mal smolu!
Mal smolu!
Nebolo inej otázky,
iba tá jedna.
A prvé štyri minúty už prešli.
Otočili ho tvárou k stene ako vec.
V tej chvíli v parku zavoňali azalky,
akosi privčas vyšiel veľký Mesiac,
ženy vykročili zo zelených brán,
ružovými prstami si zapínali blúzky,
podpätkami zvonili na kamenných kockách,
ulica znela ako veľký xylofón,
voňalo v nej sidolom a mliekom,
v kinách hrali výpravný veľkofilm,
v ktorom povestný Theo Lingen v úlohe komorníka
zvádzal krásnu barónku...
Tá náhoda, že cez prestávku zazrel známu blondínku, po ktorej
už dávno pásol! Prehýbala sa v páse ako osa, smiala sa a volala:
»Och, nevydržím!«
»Och, zošaliem!«
»Och, zomriem!«
Povedal jej, inšpirovaný filmom: »Zomriem s vami krásavica,
nech sa čo chce stane!« »Čo?« — vykríkla. »Pozrite sa doma do
zrkadla, pane!«
Otočili ho k stene ako zrkadlo,
ako sa otáča zrkadlo v zlej chvíli,
keď sa nám nechce práve vidieť svoju tvár,
keď vidieť svoju tvár je skoro také isté
ako zazvoniť večer pri dverách vlastného bytu,
spýtať sa: »Prepáčte, prosím, pán Walter Krist je doma?«
a počuť, ako pán Walter Krist odpovedá:
»To bude omyl, toho nepoznám,
Walter Krist v tomto dome nikdy nebýval.«
Preto je lepšie pozerať si do tyla,
stáť radšej za sebou,
mať odstup,
chodiť v zástupe,
ktorého čelo tvorí chlapec s jablkom
a na konci ktorého je muž
— chuť tohto jablka má stále na jazyku —
a čaká, kedy sa ponad plecia nahne k nemu smrť.
»Poručík Walter Krist! Už len minúta!«
» Rozumiem!
Čelo, stáť!
Zaraďte sa!
Už len minúta!«
Ale jeho chvíľa ešte neprišla, hoci tie slová počul celkom jasne.
A toho druhého je mu ozaj ľúto. Nie je vrah a nechcel by ho
zabiť. A vôbec, každá smrť je vlastne absurdná. Aj tak ho už dosť
bili, zahnali ho do kúta. Nemôže ani sledovať svoj zástup.
Všetky jeho tváre sa rozutekali a obracajú sa k nemu s nemou
výčitkou. Nech teda vraví. Nech ho prinútia. Zázračný večer.
Vzduch plný medu. Už len minúta.
Otočili ho k stene, aby premýšľal.
Otočili ho k stene ako vec.
Otočili ho k stene ako zrkadlo.
Ó, smutný súmrak odvrátených vecí,
ktorých duša je jednorozmerná
a ktoré potrebujú oči človeka!
Sám do seba sa díval,
sám seba odrážal.
Svetielka leta
v diaľke miznúce,
trasľavý dych sviec,
ale aj smiech šialeného mesta,
o ktoré sa rozbil ako porcelán
známy soprán ženy,
azda trápenej v tej istej chvíli
a pre tú istú vec:
»Och, nevydržím!«
»Och, zošaliem!«
»Och, zomriem!«
Spomína si: Hnusný večer. Noc sa nadúvala ako ropucha.
Vychádzali z kina. Smiali sa. Ona tiež. Ale on sa nepoznával.
Svrbela ho dlaň. Bola celkom iná. Čakal na nich čierny
Opel-Kapitán. »Pozri sa, má vyššiu hodnosť ako ja a poslúcha.
« Povedala: »Miláčik« — a stiahla záclony. »Nechcela som, aby si
to zbadal. Rob, čo chceš! Už tak dávno ho mám rada! A možno
tu už miliónkrát spal. A možno ešte bude, kto to môže vedieť.
Nuda. Spime. Padám z nôh.« Zavrel oči, ako keby usínal. Zdalo
sa mu, že na posteli pri ňom sedí boh. Salutoval mu a vravel:
»Rozkaz spáľte, ako keby sa vám bol len prisnil.« Usmial sa
a pohrozil mu prstom: »Walter, Walter, buď na neho prísny!«
Bol. Ale dal mu možnosť, aby sa sám rozhodol. Len sekundu
váhal, keď tam pred ním stál. Potom zdvihol oči k nebu:
»Rozumiem, pán generál.«
Áno, smrť.
Vyslovovaná jedným dychom, ako príslovia.
Áno, smrť — na čo dobrá?
Čomu podobná?
Smrť dobrá na lámanie chleba,
na ostrenie nožov,
na zlý sen
a na kvílenie pamäti v nekonečných nociach.
Smrť, sama sebe podobná,
smrť nevyhnutná
ako západ slnka
a smrť zbytočná
jak plavec pod vodou a jeho krásny profil!
»Zázračný večer!
A vzduch samý med!«
»Nech teda odpovedá,
pravdivo a hneď!«
»Vážený pán kolega, tento vtip ste zaručene nepočuli.
»Ako keby niekto klopal na obločné sklá...«
»Tá náhoda, tá náhoda!«
Postav sa tvárou ku stene!
Nebuď ku mne zlá!
Ach, aká si bledá!
Ako keby v tebe padal sneh
a krieda.
Bolesť? Nie!
Len osa a jej prstene!
Jeden z nich mi položili na srdce!
Vzduch jak med!
Oheň!
Osa!
Bola si môj svet
— tance, prstene —
z falošného zlata.
Jeho smrť sa podobala klbku nití,
ktoré niekto trpezlivo odvíja.
Ale kto je na tej druhej strane?
Matka, matka, si to ty?
Tvoja ihla pod nechtom,
matka, horí vo mne strom!
Prší. Nebo uplakané
ako oči siroty.
Jeho smrť sa podobala klbku nití.
Svetielka leta v diaľke miznúce,
prsteň na srdce.
Ponáhľal sa, ako keby žil.
Ale nebo všade prázdne ako oči blázna.
Sadol si.
Zvesil nohy do čierneho prázdna,
koniec nite zauzlil,
na konci sveta!
Svetielka leta
v diaľke miznúce.
Kalendár
Január, február, marec, apríl, máj
a iné luny.
Na chvíľu ma miluj ako naozaj!
Počuť, ako z hrdla noci strieka krv
a ako pijú kuny.
Nechaj, aby nebadane plynul čas,
aby striedali sa ročné obdobia
pri trvaní jediného bozku,
nechaj v peci žltý ohen jasať.
Vyber si ma z úst
a krvavo, jak čerešnovú kôstku,
k sebe si ma zasaď.
Zem a trávu úpenlivo prosím o korene.
Ja som ten chlapec, čo sa zrazil s hviezdou,
nesiem ti modré z neba, sinku pod okom.
Je mi s tebou dobre. Je mi hlboko.
A tiež som bol v nebi. Tiež som dúhu pil!
Ach, oddýchnuť si jak pod vodami íl!
Zhasli. Modré mlieko pijú. Odväzujú psov.
Skôr než zaspíš, polož si ma pod podušku,
narastiem ti krásne do vlasov.
Jak netopier dolu hlavou zavesená noc!
Odlož si ma ako zimnú hrušku.
Nechaj si ma aspoň do Vianoc!
Zakázaná láska
1
Zakázaná láska, dymy nad komínmi, zreje ovocie.
Júl. A celý v plavkách.
Čierna ako kavka.
Ústa ešte večer od peria.
Mliečna luna stvrdla,
na horizont hrdla
slnko padá ako sekera.
Trocha tvojej krvi,
sadze na obrvy,
horí vo mne tvoja tvár!
Bledá hviezda svieti,
k bledej hviezde letím,
začiernený ako kominár.
Zakázaná láska,
tažká letná zástava,
noc, keď hustnú cukry,
smaragd tráv.
Pod jazyk ma ukry,
budem k tebe rubín,
topás,
korund,
diamant
a ešte k tomu hrubý.
Lebo ty si ku mne láskavá.
Čierne veci po mysli mi chodia,
čierna, čierna voda,
čierny pes.
Ako čierna líška
šteká les.
Iba jedna žena v bledom je.
Čierna závisť!
Čierne svedomie!
Bledá luna, bledí priatelia,
bledá, bledá jeseň veselá!
Klamem ako knižka.
Klamem, závidím.
Zakázaná láska.
Nad komínom dym.
Jeseň
Zblázni sa
alebo do smrti sa upi.
Jeseň ti kladie vlhké ruky na ramená
a prosí o oheň,
jeseni na rukáve sedí myš
a jeseň modliká:
»Neodchádzajte, kúpte si jej rubíny.«
Odmietaš, teda ona si ťa kúpi.
A už sa nezbavíš
tých kradmých krokov za sebou
a v sebe toho odchádzania bez príčin
- a vlastne kam?
Aj keď spíš,
počuješ, ako si jeseň naťahuje hodiny,
ako si zlostne uhládza svoj plyš,
ako sa bojí, že sa oneskorí...
Vlak píska,
letí ponad dvory
posledná smutná odmocnina vtáka.
Všetko si zapíš, hlúpy počtárik:
Že si mal veľa šťastia,
veľký strach
- a toho zlata
po vreckách!
Všetko si zapíš,
jeseň ti to zráta.
Vo viechach zhasli. Na pol roka tma.
Márnotratníci
vracajú sa domov s rubínmi.
Všetko je jasné:
Stromy zakotvili,
hlboko v hline rinčia reťaze,
most nad vodami praští ako trieska.
Tak mnoho váži slovo nepovedané,
až začínaš sa báť.
Niekto si tu tlieska.
Z dlane do dlane
presýpa jeseň svoje peniaze.
Predané deti idú spať.
Zima
V zime sú veci čistejšie a belšie. Je sneh
a belasosti všade, až to bolí.
Len ona češe prúdy svojej smoly.
Víchor ako britva, stromy z kože zdiera,
kdesi vo mne zaskučalo zviera.
Prichádza noc,
objektív luny otočí a poutiera
a do rána ju z každej strany sníma.
A to je už tmavomodrá zima.
Moja zima je biela. Vetry náhodné
sotva šteknú spod brán.
Moja zima je dobrá.
Zahoďme
starý klobúk melanchólie
a bežme prostovlasí do strmého brehu.
Moja zima je nežnosť,
iskrenie hviezd
a číry jagot snehu.
Ešte sú iné zimy, v ktorých spomeniem
ružovú zimu tvojho tela.
Nadýchal som sa zimy ružovej,
omrzela ma zima biela.
Zo všetkých zím jak ponorka som ustal.
Hlt vzduchu do pľúc, ako nôž!
Chcem počuť pukať kĺby kremeňa,
chcem drsný vlas čiernej zimy
omotať si okolo prsta.
Nech na sneh kvapká
krv obyčajná, ľudská,
červená.
Sentimentálne vianoce
To sú tie šťastné Vianoce.
Siroty mrznú po stovkách jak vrany,
kým na nás letia biele oceány,
korene slnka stále trápi smäd.
Sivé a ťažké hviezdy z olova
lejeme spolu do priezračnej vody,
okolo domu vlčia svorka chodí
a ty si moja láska staniolová,
budem jesť s tebou tmavý, horský med.
Obchádzam ťa v kruhu,
prezerám si ťa žltým pohľadom.
Bláznivé husle, vlčie zavýjanie,
na zadné zrazu postavil sa dom.
Pre teba, láska, mimózu a hrom!
Miluj ma!
Buď vlhká ako noc,
buď ako studňa hlboká.
Ja práve ako slnko
horľavý
a smutný som.
Vody sa zdvihli, zapráskal bič potoka,
usmiali sa utopenci pod ľadom.
A mne už skoro spadne na stôl hlava,
zdĺhavý Mesiac ma v okne podrezáva,
blesk krvi,
šabľa,
horí sad.
Počujem v peci veselého diabla
oheň rozbíjať.
A to sú tie šťastné Vianoce,
tá hudba zvonov,
tá tichá noc,
ten domov.
Ryšavé blchy z ohňa na zem skáču,
svrbí ma ruka na ten nežný krk.
A izba modravie jak pri zváraní kovov.
Náramky,
škrtiči jej úbeľových rúk.
Ale nie.
Ani nie.
Jej útle ruky váhavo zvoniace,
dve krotké ovečky,
schádzajú z môjho tela.
Obloha zhasla,
Zem mi uletela.
Aleluja,
aleluja,
už som spasený.
Zvon! Zvon!
Celé mesto medené jak zvon.
Ach, tá mladosť boľavá,
karmínový svet!
Plakala a volala.
Zvon, zvon, zvon!
Bol to neuveriteľný beh.
Na jazyku ešte sladla mi jak perník.
Boli biele Vianoce,
padal čierny
sneh.
