

Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
Miroslav Válek
(* 17. júl 1927, Trnava – † 27. január 1991, Bratislava)

BÁSNE
Zápalky
Dotyky
Nite
Rovina
Príťažlivosť
Oslnenie
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať
Robinson
Nepokoj
Milovanie v husej koži
Slovo
Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom
Z vody
Text z obálky súborného vydania BÁSNE
Národný umelec Miroslav Válek (1927) je autorom pôvodných zbierok poézie Dotyky (1959), Príťažlivosť (1961), Nepokoj (1963), Milovanie v husej koži (1965), Slovo (1976), Z vody (1977), literárnoteoretických a kultúrnopolitických statí O literatúre a kultúre (1979),veršov pre deti v knižkách Kúzla pod stolom (1959), Pozrime sa do prírody, kto osoží a kto škodí (1960), Kde žijú vtáčky (1961), Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov (1964), Do Tramtárie (1970), a významným predpokladom poézie.
Spoločné vydanie jeho prvých štyroch zbierok, doplnené o cyklus ranej poézie Zápalky, vyšlo vo viacerých vydaniach pod názvom Štyri knihy nepokoja (1971, 1973, 1975).
BÁSNE sú súborným vydaním všetkých autorových pôvodných zbierok.
Básnické dielo Miroslava Válka značí významný posun vo vývine slovenskej poézie. Autorova bytostne imaginatívna poézia, vyvierajúca však z hlbokého racionálneho poznania, s veľkou umeleckou silou odzrkadľuje súčasného človeka a svet. Nesie výrazné humanistické posolstvo a angažuje sa za najpokrokovejšie ideály, ktoré zrodil socializmus.
Ale nevravte, skutočne!? Nenesie žiadne idealistické posolstvo, nie je tam štipka humanizmu. Je to realizmus ako bič, i keď často skrytý medzi riadkami, čo je pochopiteľné vzhľadom na dobu, kedy žil a tvoril. Vyjmite jadro z vaty ľúbivosti, hrejivých poetických pojmov a predostrite ho idealistovi - humanistovi, alebo kresťanovi, alebo podobným a uvidíte, ako bojazlivo odvrátia svoju tvár. Napokon, je jasne vidieť, že Válek používa napríklad gýčové básnické tvary zámerne, aby to nakoniec všetko prudko schladil realitou, ktorú sa človek neustále snaží trápne zakryť akýmsi polopriehľadným igelitom. Válek tak vytvára kontrast, v ktorom sa jasnejšie prejavuje rozdiel medzi tým, čo sa myslí a chce, a tým čo je. Zdôranil tak krutosť života. Válkova tvorba nenesie humanistické posolstvo, ale ukazuje, že hlboké racionálne poznanie vedie k rozpadu ilúzií, tak potrebných pre vytváranie životných perspektív. Je to počin ducha, osamelého vo svojom poznaní, poézia je pre neho prostriedok dorozumenia, sonda v temných vodách, kde možno len občas natrafiť na spriaznenú dušu.
neváš
Mizantrop
Slovo je len slovo, no pomocou slov sa môžeme dorozumieť. Reč je forma, ktorou sa dorozumievame, a tá je zdedená, povedali to už mnohí. Ale ľudia môžu dať forme nový obsah, alebo ak už našli nový obsah, môžu i formu zmeniť. A to je už ťažšie. Kto chce meniť, musí na to mať, nemôže byť ľahtikár, musí i hĺbku poznať, musí poznať obsah a aj sám mať na obsah i na formu. Mieru si už potom nájde. Nejde však len o mieru, lež ide predovšetkým o zodpovednosť, o zodpovednosť za seba i za iných.
Odkazujeme vám,
vy sladkí, tušení, prichádzajúci z našej
krvi:
Myslite na nás,
my sme boli váš osud,
práve tak ako vy ste osud tých,
ktorí prídu prekročiť po vás
hraničnú čiaru života.
Je to záver jednej Válkovej básne. Náročky som si ho nehcal na koniec. Je v ňom stručne a presnejšie vyjadrené to, čo som chcel naznačiť už skôr a o čo sa každý ozajstný, vážny umelec svojim dielom usiluje.
Z doslovu Vincenta Šikulu