Milovanie v husej koži

Óda na večnosť

Nejaký deň nejakého leta, keď včely

ladia klavír v úľoch,

keď voda nie je pre nikoho doma,

keď túži

stať sa zasa ničím dážď.

Je čosi viac než iba hudba vo veciach,

ak okrídlení muži

vyletujú z dielní.

Vstúp do nej,

budeš nesmrteľný!

To sa vie: červy

— tie to prekazili!

Pelešia v hline

a naťahujú v stromoch hodinky.

A strom sa ukláňa

a cúva do jesene.

Opustený. Sám.

A dal by večnosť za súcit,

za láskavé slovo,

za hocijakú tvár,

ktorú by videl.

Hrom. Potlesk

holubích krídel.

Pád zostrelenej hviezdy.

Pád hviezdy.

Pád

bez začiatku a bez konca.

Počuť, ako božiu hlavu obletuje brok

a v duši bazy sneží jak v duši lakomca.

Z absolútneho denníka I

(2)

Keď budeš visieť na drôtiku a nohy sa ti budú

knísať v prievane, pochopíš,

že sú to iba ďalšie kroky do prázdna.

Tak už s tým prestaň, už je po jarmoku

a ty si sa predal ešte za živa...

Bol si vždy oslík, ktorý beží v kufríku,

bol si vždy uzavretý,

bol si na kľúčik

a nesúc svoj náklad, bol si nesený,

lež iným smerom.

To práve je tá mechanika pohybu,

to je ten slávny výstup blázna,

ktorý prichádza, aby sa presvedčil,

že tu už nie je,

no vracajúc sa vidí, že neodišiel,

a tak tam sedí, plače na schodoch,

zúfalo kričiac do rehotu divadla:

»Preboha, kto som a kam sa ponáhľam?«

Ubúda času ako múky z vreca.

Mohla byť z teba krásna mŕtvola,

mohol si ležať v tráve, pozerať svetu pod sukne,

mať v uchu cvrčka,

žltnúť pri hudbe,

mohol si byť citovaný,

mohli po tebe pomenovať cukráreň...

— A čo si?

Nula. Trocha kostí. V najlepšom prípade

vec občas potrebná na hodinách anatómie.

Už sa rozpadáte,

ty a ten starý dáždnik, čo sa zabúda,

nič, púhe kostry v tmavom kabinete...

Pod tvojím hrudným košom

hrať s lunou basketbal!

Nič. Tma, prach a krieda!

Len postupne

objavujú sa topole a trávy, morské hviezdice,

trhá sa Zem, kontinenty sa vzďaľujú...

Kde si bol vtedy, homo sapiens?

S tebou to ešte skúsiť? Teba potiahnuť

hodvábnym leskom?

Ó, čierny dáždnik,

strata pamäti,

zatmenie slnka,

náhle slepnutie!

Ó, čierny dáždnik,

bodka za životom!

S tebou byť nezáväzný.

Teba si púšťať

z ucha do ucha ako banálnu hudbu,

teba si v hlave rozložiť,

nechať ťa letieť po vetre,

bol by z teba povetroň,

vzrušil by si mesto!

(4)

Padáme ako po behu, vypľúvame zakrvavené mestá,

opúšťame ich, škrtíme sa vlastnými rukami

a pred zrkadlom

odhaľujeme pohlavie maloletého slova,

ochotní vyspať sa s každou lepšou básňou.

Závidíme si, nenávidíme sa.

Tak ako vy bifteky, hltáme svoje narkotiká,

aby sme uvideli motýľa,

prechádzajúceho do skupenstva ruže.

Trápime ženy, nechávame sa trápiť ženami,

píšeme, píšeme,

posledná spodná sukňa noci je dávno popísaná,

a nikto nevie, čo je poézia.

Niektorí ju definujú

ako prijatý návrh na ukončenie panenstva

a iní

ako prerušovanú súlož citu s rozumom,

ale to je fatálny omyl!

Poézia chodí v kockovanej košeli

a kašle na bontón!

Z tohto hľadiska

kométa v hlave

a luna pod nechtom

môžu byť celkom vhodné pre báseň,

ale poézia je niečo iné, vážení!

Začína sa to vtedy,

keď spozoruješ, ako sa v tebe pohol kostlivec,

ako ti znútra siahol do vrecka a skúma

rok, mesiac a deň narodenia,

farbu očí,

zvláštne znamenie...

To je čas básne.

Tras sa, lebo prichádza

posolstvo v podobe semena,

bolesť a krv,

olej na oheň.

Tak do biela rozžeravená nahota syčí

všade okolo,

kolotoče stromov sa krútia

a krútia...

Každá báseň má svoj čas,

ale čas básne je kratší, než si myslíš.

(7)

Ach, akvamaríny sú studené,

bolia ma tvoje oči, oranžové plamene!

Hnedá, vôňa pálenej kože,

povraz na hrdle. Biela, pleť

konvalinky a nože!

Dajte pokoj, ja to viem,

aj vy ste plakávali

do vlasov predavačky z parfumérie.

Vtedy ste boli bohatí

a milovali vás!

Dobrý deň, slečna.

Svieti u vás med,

šialenstvo šalvie,

purpur, oheň,

pižmá.

A kde je báseň?

Nemáme!

Ach, akvamaríny sú studené!

(9)

Úbohý básnik, ktorý vykráda

klenotnice a kostoly,

verný vôl plužných slov,

s Andromédou v pysku!

Príležitostne budeš vypískaný,

pôjdeš na oheň,

všetky hanby sveta budú v tebe porátané

a ich suma pripíše sa ti k ťarche.

Tvoje poníženia sa rozpočítajú na prvé a druhé

a prvé vojdú do druhých,

aby ich naplnili, samy nimi napĺňané.

Ó, nežný úd!

Tvoje meno je strata semena

a tvoje tehotenstvá sa nikdy neukončia plačom mláďat.

Budeš opľúvaný

a ženy, ktoré si miloval, budú pri tom,

s očami prižmúrenými tak nauzučko,

že pod nohy ti budú plakať žiletky...

To nie je ako vtedy, keď ste spití

kdejakou hudbou náhodného tela

do výstrihov malé luny dávili!

Kde je tá žena, ktorá sa nevyzliekla v zreničke tvojho oka?

A predsa —

kto, ako ty bezradný pred tajomstvom blizien,

prosil pozhovieť?

Kto odmietal jesť ľalie?

Kto nahú ani rosu nevzal na jazyk?

Kto veril, že sú všetky zrnká peľu spočítané?

Komu bolo ľúto ľahkých púpav?

Podvodník!

Ktovie, čo si niesol, ale niesol si to tak,

aby všetci uverili, že máš so sebou vozík,

do ktorého sa ukladajú

strieborné podkovy strateného šťastia.

Postupne si vypovedal celý svoj životopis,

ale zámerne si zabudol na nejakú maličkosť,

ktorá sa stávala kľúčovým bodom básne.

(10)

Ubúda času — len sa teš!

Si bežcom, ktorý má pod košeľou líščie mláďa!

Štvornožci

Boli sme dvaja. Hľadali sme dvoch.

Vo štvrtok večer náhle zomrel boh.

V jeho štvorrozmernom oku sa zachveli

štyria fialoví anjeli.

Niečo sa chystá.

Nejaké hrozné veci visia vo vzduchu.

Ospravedlňte poruchu.

Niekto niekoho volá.

V nejakom meste začal zvoniť zvon.

Nejaký hluchý človek

zdvihol hluchý telefón.

Omyl!

To sa nestalo.

Ticho ako po smrti.

Ako keby v nočnom vzduchu

chodil niekto vyzutý.

Akási neviditelná, nahá noha

rozknísala dom.

Niekto stojí dolu hlavou nad nami,

nejaký inteligentný a krátkozraký hmyz.

Pod dohľadom televízneho boha

lúštim miliónty kvíz.

A v božom oku sa zmráka.

V jeho sklenenom oku vševesmírna únava.

Storočie,

tvoja absolútna hlava

zlyháva!

Tvoj prázdny rukáv nad zástupmi,

tvoja zástava,

ó, tvoja neviditeľná a tajná ruka,

tá desí, tá zviera ako lis.

Dupocú vo mne neuveriteľné kone tvojich psychoanalýz.

Rozmnožujem sa. Beda!

Erdžím ti lásku, ale nerozumieš.

Som črieda.

A som aj osamelý hlas v nočnom tichu,

nariekajúci pri zabitom.

Som bolesť trávy pod kopytom.

Už sa úži

večnosť v oku boha.

Nejaký zástup vo mne kráča,

nejaký zástup prekračuje rieku.

Cudzí muži.

Nejakí nepravdepodobní a cudzí muži na úteku.

To som ja

— a čosi vo mne,

čosi s operenou dušou udavača,

pretvaruje sa,

narieka

zďaleka, ako z hviezd,

a otvára svoj kockovaný notes.

Aleaia, aleaia,

aleaia, beda, beda,

aleaiactaest!

Óda na boha zvierat

Zvieratá,
prisahám na vaše jazyky,
na vaše zubadlá,
na vaše citlivé ústa:

vesmír je prázdny!

Čo urobíme?
Koho zavraždíme?
Kam ukryjeme kosti?

Do seba,
zvieratá,
do seba ukryjeme
aj všetko ostatné
– ťažší o zviera,
o človeka ľahší.

Ako po poprave
ležia na hromadách
krvavé hubertusy stromov.

Lesy odišli,
nahé na kožu.
Už navždy samota,
už na veky vekov
fialové tetovanie dažďa.
Milosť, zvieratá,
pripomínam vám
nesmrteľnosť chrústov!
Vznešená ropucha,
neopúšťaj nás,
modli sa, slimák,
oroduj za nás,
prechovávač kostolného striebra.

Kde je boh?
Tranzistorový boh,
elektrónkový boh?
Nech predstúpi boh,
odpúšťajú sa mu viny naše!

Jazvece, supy, líšky,
priznajte sa:
musí byť nejaký boh,
hluchonemý,
slepý,
zodpovedný boh!

Dúhové muchy,
boha vášho
neviditeľného
stiahneme z božích nebies
za osem muších nôh!

Vyslyš nás, milostivý hmyz,
zamávaj anjelskými krídlami,
odpovedzte, cyklámenová voš:

Vy ste boh?

Zatýkame vás,
na večnú slávu
zvierat.

Z absolútneho denníka II

(1)

Každý nech je pripravený na cestu.
Každý nech volá do svojho mäsa
mená vecí, ktoré chce vziať so sebou.
Každý nech vzlyká,
každý nech sa bojí,
každý nech si líha do svojho mäsa
a nech v ňom zotrvá
čo najdlhšie, a každý sám.

Čo je v tvojom mäse?
Dymiaci kameň, motýľ krutohlav,
skrížené ručičky pätprstých bylín,
či ešte iná vec?
- Musím mať istotu, ak ťa chcem milovať.

Čo je v mojom, to neviem.

(6)

Pozoroval som párenie slov za vlhkého večera,
mľaskanie jazykov,
prašťanie srsti v ušiach lopúchov,
miešanie slín, až veciam na koreň.
Ó, jeseň!
Ó, údesné milovanie červených mravcov!
Kanec s čistou tvárou utekal,
liahlo sa slovo v hrdlách hrdličiek,
sladké a oplzlé.
Príď, báseň, buď pravdivá!

(11)

Panvice, hrnce
a iné hviezdy zo starého železa,
hodvábna láska, láska z barchetu,
smrť, štastie, náhoda a oči
- zelené, čierne, psie, sklenené, uhrančivé oči,
to všetko sa uvedie do pohybu
- do toho niečo zo vzduchu:
» ... kúp si, suka, chlapčeka ... «,
» ... kuš, Monika, prší ... «
- a život ubieha.

Miluj ma. Miluj ma aj tak!
Fistulový hrom
pod pazuchou neba smiešne skuvíňa,
dymí sa nad kopcami mäsa.

Každý nech je pripravený na cestu.

Skaza titanicu

Skaza Titanicu

Tak je teda mŕtvy

John Fitzgerald Kennedy.

Mŕtvy tak neskutočne a absurdne

— kamene chodia naopak jak raky,

zástupy si naberajú do úst vodu, aby vzlykala,

a more nezrozumiteľne šumí,

odzadu si recitujúc Homéra.

To všetko v poslednej chvíli pred objavením Ameriky

— Hannibal ešte neprekročil Alpy,

nepredával sa preparovaný mozog Einsteina

a Attila, bič boží, neprehovoril v OSN.

Ale čas letí, obloha cvaká čeľusťami,

utkvelé predstavy Williama Shakespeara,

dogy dánskych princov

ako hrdzavé zámky visia na bránach osudu:

Byť - a či...?

Nie!

Skôr než stihol zachrániť kapitalizmus,

kapitalizmus mu venoval

peknú perlu do kravaty.

O, Karolína,

okarína detstva píska falošne.

»Čas nepracuje pre nás.«

Nie!

V chatrčiach svojej existencie,

maličkých, maličkých,

takže ich stačia zaskliť mušie krídla,

zdĺhavo rozmotávame uzlové písmo svojich životov,

noc za oknami vykrikuje spoluhlásky úžasu,

nečitateľná voda podpisuje mlčanie.

Ó, horľavá a bledá jeseň schizofrenikov,

svet potrebuje trocha nežnosti,

nech zaplanie,

nech padá,

nech zapáli si svoje superlampióny,

nech sa mu sníva hviezda s padákom!

A svetu sa zatiaľ rozväzujú topánky,

svet sa potkýna,

stretajú ho orleánske panny,

mesalíny

a jacquelíny,

svet sa hanbí za svoje veľké nohy,

je mu naponáhlo,

má už pod čapicou

svoje Termopyly a dynamity

a v ruke svoje prvé zápalky.

Zhasni už, maličká, zaspi.

Budem trikrát hádať, čo ti mám dať na Vianoce...

Čo sa asi dáva,

keď celá Zem podobá sa vianočnému stromu,

na ktorom benzínoví mnísi vybuchujú ako prskavky

a na ktorý skvelí chlapci z Texasu

zavesili práve čokoládového černoška

-- je na zjedenie, drahá?!

Zima. Z abstraktného neba padá sneh.

Blíži sa doba ľadová,

epocha sťahovania zvierat do ľudí,

automatizovaná

až po poslednú gombičku na kožuchu šialenstva,

do ktorého ťa zakrúcam celkom nahú,

hviezda striptízu,

madona na predaj.

— pravda!

Každý deň nové zemetrasenie.

Každý deň nejaká skaza Titanicu.

Ustavične sa vynárajú na povrch

podprsenky a postele,

prvosienky a prstene,

idioti a intimity,

brutovia a brutality

každý deň nejaká pevnina na dno v niekom padá!

Sláva!

Dokončili atómovú archu Noema

a Golema,

kybernetické dieťa človeka.

Sláva Golemovi!

Aj stvoriteľovi sláva!

Stvoriteľa bolí hlava.

Obrovský urýchľovač času mu v nej hučí. Opačne!

A dejiny krútia sa v ňom. Opačne!

Luna, nula na oblohe

osvetľuje unylo

vek vnútorných prvohôr,

komfortnú púšť nylonu.

Tu je to miesto,

kam prichádzajú mŕtvoly piť agátový čaj.

Tu nahé víchry plačú na ramene zúfalstva

a kĺby noci duto pukajú. Reuma

trápi drahých zosnulých.

Smrť je len samota o pol tóna nižšie,

čas premýšľania na dubovej doske.

Dupni nohou! V jamke po podkove

vystúpi čierna voda, oznámi

stroskotanie stromu.

Tamdolu v tebe ťažké lode plávu,

namáhavo sa pokúšajú vyletieť.

Ťažké sny!

Ťažké krídla smutných, divých husí!

Neotvoria. Neklop!

Taký je život.

Tak dunia čelá pod vekami rakiev

a tak sa hlava ľahko zapáli. Náchylná je

na mučenie ohňa...

Preboha!

Smrť všetko urovná!

Len si nenamýšľaj!

Smrť nemá koniec. Má len začiatok.

Často celé týždne neotvoríš ruku.

Bojíš sa.

Tam svietiace duše mŕtvych koní obletujú čas...

Koľko je hodín? Na ktorej hviezde?

Neviem.

Ich drsné chvosty vzduch odierajú práve zo siedmej kože.

Ich chvosty blčia, kvílivo zapadajú v jazerách,

purpurové kométy,

sláčiky Paganiniho,

britvy!

Prilož si svoju dobu na hrdlo,

aby si vedel, ako hlboko je do živej krvi!

Často celé týždne neotvoríš ruku;

bolí ťa úzkosť očakávania:

čo by si v nej videl?

Nič, to je to hrozné!

Tak je teda mŕtvy

John Fitzgerald Kennedy,

kamenný anjel kapitalizmu,

metafora,

symbol,

človek!

Ó, ako odvracal hlavu kôň v pohrebnom sprievode

a ako plakal dovnútra

— čistými konskými slzami,

Amerika,

umýval tvoju hanbu.

More vyložilo na breh čierne rukavice.

Ticho, od ktorého rastie svetu hrb.

Ticho, ticho. Prsty na očiach.

Zamrežované mesto, s hlavou pri zemi,

pobieha ako zviera.

My sa nenáhlime?

Čas pracuje pre nás?

Je to naše storočie

a naša éra!

Len tak

Len tak,
ako keby som ťa stretol náhodou,
ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi,
ako keby som ťa mohol odviezť loďou,
len tak mimochodom
poviem: »Mám ťa rád!«
Povieš: »Ach! Ako každý!«

Také pokorenie!
Možno by to bolo práve v auguste.
Zahanbený až po korene
stromov,
krútil by som kľúčom na prste,
povedal by som ti: »Poďme domov!«
Len tak,
ako náhodou.
A mimochodom.

Bolo by to asi
v stredu, o pol štvrtej pred obchodom,
pri vedľajšom vchode,
kde sa predávajú spomienkové predmety
a vzducholode.
Zašepkala by si:
»Ale? A kam?«
Spýtal by som sa ťa: »Čo je ti?
Preboha, vrav, tak čo je ti?«
»Ach, nič,« odvetila by si,
»iba, že si to povedal tak náhle
a mimochodom ... «

Kde si?
Stále sa desím,
že ťa stretnem v noci,
v letnej horúčave,

keď mŕtva luna stojí za oknom
jak hypnotizovaný spáč
a keď sa ľakám,
že ma už zasa tuší

plač.

Keď pijem čaj
a meliem kávu,
keď sa bojím,
aj keď si kabát obliekam,
ustavične mám v hlave
to tvoje: »A kam?«
Ktoviekam!
Niekam, kde by som ti bol blízko
ako stromu strom,
kde by som sa ti prezradil,
ako prezrádza sa voda vode,
len tak,
ako náhodou.

Ako keď prší.

Óda na lásku

V tej chvíli medzi nocou a dňom,
keď sa Zem krúti na pivovej fľaši,
keď konečne aj peklo odpočíva,
blcha diablov sa už opila
a diabol bĺch spí v perí čiernych sliepok, až sa práši
z chĺpkov obilia,
keď za očami hlúpych melú mak,
keď je tma vlastne najčernejšia v rozkroku,
v tej chvíli vecí horeznak
hovorí žena ľútostivú vodu,
slabikuje dym:
Čo, kedy, koľko ráz a s kým...

Niečo klope vo vajíčku.
Niečí hlások škemrá: »Vstúp!«

V nejakej hlave kotúľa sa hlava,
nejaký muž tam visí
v slučke slovíčka.

Krysí zub odhlodáva z nebíčka.

Množenie vecí.
Narážanie ľadov.
Nežnosti, čo Zemou otrasú.
Milovanie v husej koži
úžasu.

Noc, vlhká ako po súloži
hviezd.
Láska ako nebo.
A Mesiac ako päsť.

Vzduch, ktorý brúsi drsné hranolčeky.

Zlostná hudba skla.

A tma a tma, až do nahoty kostí,
až takmer biela...
...Boh, skladajúci nový stroj
zo súčiastok tela.

Skľúčenosť

Rád by som bol faraónom s achátovým okom.

Rád by som si ponechal svoj náskok,

svoj odstup od vecí.

Je predsa len príliš zložitá tá hra a nikdy nevieš,

či si ten, čo hľadá, alebo hľadaný.

Dômyselnosť úkrytu, vzdialenosti, dokonca aj čas

znamenajú tak málo,

že iba zhoda náhod alebo chvíľková roztržitosť osudu
dovolia veciam zmiznúť z pamäti,
ale čo sa stalo, trvá, je to v nás,
nejakým spôsobom sme zúčastnení na potope sveta,

aj nepravdepodobné sa stáva občas zrejmé. Pamätáš?
V blčiacom vzduchu, v ohni ľalií,

keď pred všetkými skrytí

videli sme, jak duše vecí oslepujúco žiarili,

si natiahla ruku a povedala: »Cítim
škvrny na slnku.«

I

Utekaj, Gaius Julius Caesar,

budem rátať do tisíc a nájdem ťa.

Vidím ťa, sladká Kleopatra.

Do tvojich vlasov havran zapadal a dosiaľ

jeho krídla na oblohe — prísnosť obočia

a pod ním ticho také úlisné a temné,

že musíš veriť v modré oči hromu

a prosiť výšku, hoci kolenačky,

nech stane sa.

Planéta?

Nejaký žart

nejakého boha!

Choď, hľadaj!

Je stále niečo skryté

za chrbtom niečoho.

Kop pod topoľom, v ktorom preklína

chromý démon stromu,

kde spodná voda usína na predlaktí piesku,

kde kľúčne kosti strážia svoje tajomstvá

a plaché nahé červy zväzujú ruky mŕtvolám.

Zahrmelo v balvanoch,

v ktorých sa trápia stáda,
vzduch ako keby načúval dažďu s ťažkou hlavou,

tráva akoby uhýbala pred nejakým hlasom:

Zvieratá znútra oslovili nás.

Vstúp do vecí a povedz, čo si videl!

Videl si lásku, ako protirečí príčine,

ako popiera súvislosť pohlavia a plodu,

ako si rozostiela zelené postele,

ako vchádza do purpuru jej slávnostná jazda,

ako sa zakrýva,
ako psím jazykom zlizuje z oblohy Mesiac

— dynamit —
ako na všetkých kríkoch visia jej krvavé lôžka!

Pi zo stupají včiel, uč sa od múdrosti hmyzu,

ktorý letiac listuje si vo večnosti

tak neuveriteľne rýchlo, že zabúda,

skôr než sa dozvie.

Ach, ty už vieš

kde je voda slzou,
prečo do pamäti semien vchádza sekera

a ako zamyká sa

za slávou tela!

A kde je lebka Minotaurova?

Kde je ten nežný milenec?

Kde sú deti Herodesove?
Kde je kameň, pod ktorým spáva zemetrasenie?

Kde sú muži, ktorí vstupovali do ohňa ako muži

a vychádzali z neho ako mávnutie?

Možno v budúcnosti. Neviem.

Čo je minulé a čo je budúce?

Nerozoznávam
zvuk padajúcej vody od padajúcej vody.
Som príčinou aj následkom
práve tak, ako motýľ je budúcnosťou húsenice
a húsenica budúcnosťou motýľa.
A láska? A nenávisť?
Ošklivosť a krása?
Až príliš sú si podobné, až príliš,
a sprisahané
až na pot zrkadla,
vyhadzujú nám na oči každý náš omyl. Neľutuj.

Život je iba prenášanie lampy v tmavej miestnosti

vždy trocha svetla z trocha inej strany,

ale je to stále tá istá tvár, ktorú vidíme.

Nevrav, čo tušíš.

Verím,
že vyslovené slovo nakloní vesmír.

Zdôrazňujem
nekonečnosť pohlavia

rovnako ako bezpohlavnosť smrti.

Smrť hovorí s nami sopránom,
spáva v uchu hudby,
počúva náš zachrípnutý bas a trpí
pocitom menejcennosti.
A predsa každodenne zostupuje a prosí,
aby smela vytvoriť úplný súlad duší,
niečo medzi áno a nie,
nejaký pevný vzťah medzi tým, čo bolo, a tým, čo je.

Smrť, ktorá má tak rada bezvetrie,
že každé naše dýchnutie ju bolí v chrbte,
smrť, ktorá cíti pohyb budúceho plodu ako búrku v kolene,
maľuje si víchor do kútikov očí, prichádza,
smrť od stvorenia smrti takto prichádza a skúma:

čo je človek?

Ach, človek

Slnečník slnečnice,

dáždnik dážďoviek,

barlička pod pazuchami hliny!

Jednako —

je iba jedna smrť? Nie je tisíc smrtí?

Nerozmýšľaj o tom. Netráp sa.
Je predsa možné, že sa len uskutočňuje, čo bolo už myslené,

nedopovedané sa opakuje, zabudnuté sa vracia.

II

Pred Vianocami,
v tisícdeväťstošesťdesiatom štvrtom

Holofernesova hlava cestovala vo vlaku

tak krásne sťatá,
že okolo nej krúžil malý kolotoč,

plný dobrých ľudí.

Bol biely deň

a bola medzi nimi britva,

ktorú si podávali z očí do očí.

V tom istom čase ležal Ramses II.
pod betónovú dlážkou na Topoľovej ulici,
pretože jeho žena milovala šoféra;
ten najprv nechcel. Potom zazvonil.
Preboha! Ako sa to stalo?
Je bez viny.

Šla len po ulici
a mala v očiach čierne klaksóny.

Niekedy sa mi zdá, že aj Zem je hlava,

oddelená od obrovského trupu a hodená

do niečoho, čomu tak zhruba hovorí sa vesmír.

Teda meče na hrdle,

násilenstvá, krv

a všetky tie úkladné vraždy

sú iba napodobovaním

onoho prapôvodného gesta?

A podlosť a zrada

a vojny

a mor,
aj naše objatia pod pečaťou luny,

prísahy, našepkávané do rukáva noci,

v mačacom striebre hviezd,

áno, tá láska, tá lož,

to všetko už bolo?

Je to len zotrvačnosť, ktorá nás núti

vracať sa k sebe, začínať

tak ako predtým?

Ó, predtým!
Spomínam si ťa v ohni,
ktorým som si ťa na ružovo zapamätal
a v ktorom ma tvoje vlasy dusili jak dym!
A ty si svoje ruky nad ním držala,
ty si ho zaklínala,
tvoje prsty boli ohňom spočítané,
krotiteľka hadov!
V tvojich rukách horeli aj Pompeje, aj Hirošima,

tvoje ruky,
bielym žiarením múky rozsvietené,

aj v hodine smrti kvások chránili.

Ty si bola každodenným chlebom sveta!
Toto sa stalo,
to bolo napísané,
to už vieš.
Prečo teda dovolíš,
aby som nahou nohou vstúpil do tvojho tieňa?

Som len nôž,

v tvojej blízkosti

s bleskom prekrížený.

Zvoľ si blesk!

Ruky mám po lakte zodraté od tvojej kože,

siaham po tebe ako po zvierati,

zubami si ťa popamäti otváram,

na jazyku ma páliš ako zlý lieh.

Bláznivá ovečka!
S kopýtkami k nebu budeš obetovaná!

Zachráň sa! Bež!

Ó, predtým!
Koľko tisícročí už kvapká tvoja krv?

Z koľkých dlažieb si ju už tajne zotierala!

A keby si chcela,
odtajila by si puklinu aj z klenby nebeskej,

keby si chcela,
udržala by si aj vlások medzi stehnami,

aj jeleňom a vlkom by si odoprela.

Si voda.

Som smäd.

Blíži sa noc,
nebo čiernou srsťou zarastá

a svitá ako v bielom chrupe koňa.

Počuť, ako pod kožou ti padá špendlíček.

III

Pri zastávke trolejbusu číslo osemnásť

vynášali kosti z cintorína.

Bolo trinásteho júla, súdny deň,

a slnko bolo také oranžové

a tak hrozne bilo do hlavy,

že z hrobov
vystupovali neuveriteľné tanečnice,
medené medičky v žltom stĺpe ohňa
a poslucháčky konzervatória s takou hudbou v lýtkách,
že aj drevo zabúdalo na svoj absolútny sluch.
Zneli mužom v očiach,
siali semená,
bosým palcom
šteklili hlinu na zápästí,
jedli chlieb
a ako zo sna usmievali sa.

Pri zastávke trolejbusu číslo osemnásť

za ohradou cintorína stará žena kosti hľadala,

pri zastávke trolejbusu číslo osemnásť

stará žena
do čiernej sukne usedavo plakala.

Bolo slnko, bolo oranžové.

Bolo veľa slnka na takýto deň.

Neuvidela
ani jamku na temene hlavy,

ani malíček,

ako keby nebol ani pochovaný,

ani vlastnú ruku pred očami

neuvidela.

A slnko bolo také oranžové

a tak hrozne bilo do hlavy!

Príležitostný hrobár ležal v tráve,

pil lacný rum a spieval:

»A kto videl

a kto videl

židovské-

ho bo-

ha,
v červenej

čapici,

bez jedné-

ho ro-

ha?«

Koľko je vecí, ktoré sme nevideli,

ktoré neuvidíme
a pred ktorými sme iba slepcami,

zmäteno pobehujúcimi v jazdnej dráhe?

Tak plynie čas, tak prejdú povedľa

lásky a náhody,
príležitosti a priateľstvá.

Len občas
zachytí nás šťastie lesklým blatníkom

a padajúc vidíme v ňom svoj nečakaný portrét,

hroznú tvár,
akoby fotografovanú cez zreničku diabla.

Tak plynie čas,
dážď nevšímavo odpočítava kvapky na nespavosť noci,
ponáhľame sa domov, odkladáme
život ako nohavice,
v ktorých tak jasne vidieť kolená,
ako keby sme tisícročia prekľačali
na schodíkoch nejakých tajných kalvárií,
ponáhľame sa,
zhasíname,

v mesačnom svetle pijeme svoj bróm

a rozveseľujeme sa

úslužným bľabotaním plynu.

Tak zbohom.
Padáš do modrého okvetia,
len prsty ešte žlto zasvietia,
len čnelky nad hladinou indigových vôní.
Tam slza v oku slzy plače,
tam lúskaš v zuboch biele vypínače,
tam tma mat tvojej pleti rozopína,
tam, tam, kde drevo bolí hlina,
kde s jazýčkami od hadieho jedu duje z prázdna kostí,

tam, trocha nikde, trocha vo večnosti,

budeš sám.

Zamurovaní v múroch pokľakli

a z pohrebu sa vracia kapela.

Kôň v snehu. Ľudia ako sadze.

Noc temnou tvárou padá na mosadze.

Vo vzduchu sa sklí.

Kde je tá žena, ktorú okradli?
Tá žena v čiernej sukni, ktorá chodí
jak číra rosa cestičkami vody
za každou rakvou sveta, v každom sprievode,
už taká priezračná,
že viacej podobá sa nevode,
už skoro rosa rosy, púhe nič.
A nosí v sebe práskajúci bič
a krokom — len čo by tráva upažila —
ba ešte o trávičku kratším,
peši celú večnosť prechodí,
ten slepý kruh si točiac na prste jak kľúčik,
zamyká svet, otvára si nebo,
v samote života svojho boha mučí:
Bože, nevstal si z mŕtvych.
Bože, teba už niet.
Bože, ty si nebol?!

Už zasa zvuk trúbky za oknom svetlá podráža.

Nejaký šialený džez. Opití svätí

ležia na chodníkoch.

Ticho.
Nespíš, mama?

Tma. Vietor

si huhle do dlaní.

Dnes v noci, nahý, krvavý

som z ohňa vyšľahol a vzlietol:

Boh medzi hviezdami bol iba namaľovaný.

Ja viem: istota.
Na klinec čierny klobúk zavesím.

(Nie to, že nebudeš, ale to, že si.)

Nezdvíhaj.

Prikry rukou.

Pod klobúkom

tma.

Láska nás z čistej vody uživí.

Buď stále so mnou,

a viac než seba miluj ma.

Tak teda žiť. Stáť na nohách,

podobať sa moru,

nepočítať odlivy.

Ja viem: strach.

Netrpezliví,

rátajú si do tisíc.

Už cítiš v sebe cudzie obrysy.

Utekaj -

Óda na Angeliku

Môže to byť zapísané do semienka

a do hliny,
môže byť jasné čo a kde,
môže byť už rozdelená strana dal a strana má dať,

vždy sa nájde niekto, kto to pošpiní,

nejaká čierna čiara,

nejaký
krt cez rozpočet záhrad.

A môžu o tom luhať noviny,
môžu ti to trúbiť ľaliovo,
môžu ti to odprisahať pod ľadom. Zlá hra
je zlá hra! Všetko sa to rozkričí!
Budeš jarnej vode na očiach,
budú ťa mať na břitvičkách holiči...
A tvoje lásky? Ach,
pravda! Spredu nízko, vzadu vysoko...

Už puká zem,
už je koniec mrazu
a za lýtkami cmukajú ti bahná.

Zub za zub.
Čo za oko?
Za skulinu v okne?
Za kľúč, ktorý spoľahlivo odomyká?

Angelika,

ty sladké jahňa,

choď do hája,
nech ťa stromy ihličkami zošijú,

buď panna!

Ja viem, už je rozkričané
po bylinkách a po poliach,
už vo výťahu vezú nahú snežienku,
ach, áno: už sa musí...
Už cengá v tráve perleťový klíček,
už vzala rybka lesklú udičku.

Smeje sa v tebe malý trpaslíček

a celý deň ti strúha mrkvičku.

V kruhu

Všadeprítomné oko škrtiča detí

slzí nad ružovou mašľou.

Už ju vidí, ako vybledá,
akoby v diaľke, ako za sklom, vlastne v budúcnosti
— ale na pohľad
je ešte stále krása večná.

To dáva nádej.
Teší sa, necháva zmiznúť Mesiac v rukáve,

zamyká,
skrýva ju k sebe pod kabát a volá:
»Vy, rohaté a parohaté veci, preč!
Vy, motýle a húsenice, z domu preč!«
Vo vlasoch mu erdží koníček so striebornou hrivou.

Ó, kúzelník!

Ó, dobrý, starý pán!

Má v uchu husle,

čaruje:
pri celkom malej sviečke,
ba aj v tme mu nahlas rastú prsty.

Potom je už veľmi ospalá,

sama v kruhu,

bojí sa,
dvanásť čiernych mačiek okolo nej tancuje

a spieva tenulinkým hlasom:

»Vrana letí,
nemá deti,

a my máme,
nepredáme,

a my mame nepredáme,

a myma nepred a,

amymema erpenad,

ane memy, ane memy,

ane mad.«

Spev

Večer ťa bielo poprestiera.
Som unavený ako zviera,
ako kôň s lunou,
stúpajúci do vysokého vrchu.
Ó, hrbáčikovia, ktorí ťa lovia na luničkách
jeleních kopýt!

Je len ich cval.

Je krv býčka.
Je len ich tanec nad pohlavím.

Modli sa slovo, ktorým ťa zakrvavím.

Nahota leta,
tvoja píšťala ma dojíma.
Nahota leta, tvoje slúžtičky, tvoji bosí králi!

Ó, láska:
náhoda tela, ktorého sme sa dotýkali.

Postoj!
Je čosi viac v tom speve:

dym, oheň, voda, slepé

hviezdy, strom...

Postoj, veď vidíš, že neviem!

Ozubený Mesiac sa točí.

Noc v nízkom drepe

močí nad mestom.