Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
SLOVO
Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom
(1) (2) (3) (4) (5) (6) (7) (8) (9)
(1)
Prečítajú ju, zívnu z hĺbky sál,
akoby zívli levy: „Napísal.
O všetkom niečo. Báseň. Slovíčka."
Ó, poézia, krásna vdovička,
toľkých si mala! Teba nemal nik?
Ani ten blázon, čudák, romantik,
ktorý si tebou svietil v tmavom byte;
stačilo škrtnúť telom o telo
a žilo sa, aj keď to bolelo?
Približné je to, je to neurčité:
podivuhodné curriculum vitae.
Milujete sa, ale neľúbite,
no vcelku prosté: treba čím skôr ísť.
To je tá láska: táto nenávisť;
veď on vie, že zasa s niekým spíš,
že to, čo hladká, je len hebký plyš,
že patrí ti, že ty mu nepatríš.
A spravila si, len čo robia sny:
Prázdny kút v srdci, vôňa po básni.
A istota, že zas sa budú vracať
nádeje, lásky, dažde jesenné.
Iba tá pieseň, len tá pieseň nie.
Idú piesne dokola, okolo stola -la -la...
Len jedna pieseň kdesi zaspala.
A jedna horko plakala.
(1) (2) (3) (4) (5) (6) (7) (8) (9)
