OČAMI MIZANTROPA

SLOVO

Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom

 

 

(1) (2) (3) (4) (5) (6) (7) (8) (9)

 

(7)

 

Nie. Rady nie. Lesk kovov, hodváb stužky.

A potom doma plakať do podušky

od hanby?

Aj pohan by

uveriť musel v boží trest!

Je ťažko zniesť

niekedy aj seba samého.

Aj bez tej príťaže.

Sotvaže

sa začal stávať človekom,

sotvaže

presvedčiť sa chcel, čo dokáže,

zakázali mu súťaže

a oznámkovali ho,

ani okom nemihol.

Ľúto je mi ho.

Je tvárny ako polyetylén.

Dajte mu ešte možnosť zmien!

 

Je, aký je. Snáď trocha naivný,

nesmej sa mu a nezívni,

ak vykladať ti bude svoje plány.

Nebuď odmeraný.

Sleduj jeho reč:

až príliš verí v ľudské možnosti!

Pohosti

ho a pošli preč.

 

Je ako každý: prototyp.

Ale má množstvo vlastných chýb.

Vy neveríte, že sa ich raz zbaví?

 

Život je prikrátky

a motor beží na vysoké obrátky?

Načo ten úsmev, pohľad vyhýbavý?

— A vôbec...

 

Vôbec sa nechce prispôsobiť dobe;

skôr dobu svojim predstavám.

„Ach, to je ošúchané ako zástava

a staré ako heslo májové.“

 

Prečo tak naraz lipnúť na slove?

Slovo je iba motýľ. Uletí.

A mohli ste mať výhru ako z rulety,

no vyhli ste sa rizikám.

Ako sa teda pohnúť z miesta? Kam?

 

Začnime hoci u detí:

na začiatku je krvi prúd,

rieka mlieka,

bolesť tela

i skvelá rovnováha pŕs.

 

Skús,

Uhádni

ženské sny!

 

Bež,

pozri na deti

a povedz: Čo je v kom?

Je ťažké stať sa človekom.

Úlohu svoju hrá v tom doba.

A bolesť tiež.

 

Ale to sa ti nepodobá.

Chceš

rýchly výsledok.

A čo je rok?

Nič, iba posunok

času, v ktorom ty možno uplynieš,

niekto sa narodí;

no človek nie je dielom náhody

a okamihu.

A nemusí byť podľa tvojho strihu.

Na človeka majú ľudia svoje nároky.

 

Človek je projekt na roky.

Človek je výtvor kolektívny.

Nič neovplyvní

tento zákon prostý.

V tom sú zarátané

nočné bdenia, roky samoty

aj vlastný pohyb z nedokonalosti.

 

Človeka chcem, ktorý ako ty

z mäsa je a kostí! Nie anjela a nie stroj

— božemôj —

nech ako ty sa raduje či zlostí,

ak náhodou stúpi vedľa,

ak prehrá boj,

či ak ho zviedla

krása úlisná.

A nech ho morí strach,

ak sa neprizná,

že ho nalapali

na hruškách!

 

Chcem človeka,

čo ním zostane

aj v radosti, aj v žiali,

keď činí pokánie,

aj keď je v siedmom nebi.

 

A komunista mohol by ním nebyť?

Nie!

 

Až po zem pokloniť sa

tým, ktorým patrí uznanie,

tým, ktorí z ruín stavali nám dom.

Nie, nenechajme ich napospas hrdzi.

Svet vedy možno im bol cudzí,

lež vedu sveta zvládli svojím životom.

 

Rad matkám. Za lásku a za život.

A milujúcim ženám zlato!

Za to len, že sú. Za číru

nežnosť. Za ten pevný bod

nášho vesmíru.

 

A deti nech si večer berú do postele

žiarivú medailu

— slnko, to skvelé

lízatko.

Nie, nevydajme zlu

dieťatko;

kruté slovo nech ho nikdy neporaní.

 

No podvodníci s legitimáciou strany,

čo myslia: ja — a vravia: strana,

čo vravia: strana — a myslia: ja,

nech idú do hája!

 

Netrpezlivosť k nim bola trpezlivá

— k falošným vykladačom karát,

ale aj oni prídu na rad.

Život ich sfúkne ako penu z piva.

 

Ach, načo si nechať zarásť báseň burinou?

Za čistou hviezdou mieri, za inou!

 

Nie. Rady nie. Lesk kovov?

Hodváb stužky?

Veď stačilo by možno dobré slovo.

Slovo. No slová sú len slúžky

chladných úvah,

ak pri pôrode nepomáhal cit.

No je aj slovo, ktoré trvá,

ktorého nedotkli sa ústa...

Slová a slová,

spŕšky

banalít.

To si mal na mysli, od toho si tak ustal.

 

Ber klobúk, zamkni byt

a poďme medzi ľudí,

svetu, čo vstáva, aspoň zakývať.

Nech každý so sebou má vlastný rad:

čisté srdce v hrudi.

 

 

(1) (2) (3) (4) (5) (6) (7) (8) (9)