Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
NEPOKOJ
Modro pod očami
* Elementárna báseň * Kamenní muži * Odstraňovanie sôch * Verše * Zabíjanie králikov * Bubnovanie na opačnú stranu *
Elementárna báseň
Kde som? Niekedy sa mi zdá, že letím.
To práve vtedy, keď ťažší som než predtým.
Z púheho svetla utrpel som šok:
tisíc vecí rozomletých na prášok,
tisíc vecí, na ktoré sa dalo spoľahnúť.
Na jazyku hrozne známa chuť:
Niečo ako láska, niečo ako soľ.
Milujem ťa, ale už som zabudol.
Padá prach a padá, vtláča do hliny
skrvavené tváre, pusté krajiny.
Opieram si hlavu o obločný rám,
naslineným prstom všetko zotieram.
Niečo ako oheň, niečo ako dym.
Kde som? Kde som? Kedy poletím?
Hučí vo mne more, chcem sa skryť,
prepadlo sa do mňa tisíc Atlantíd.
Celá Zem mi visí na nohách:
Jedno zrnko prachu. Len ten prach.
Svet jak golier, čosi ma v ňom škrtí.
Vyhlasujem nevyhnutnosť smrti!
Kamenní muži
My sme tí kamenní muži. Netancujeme twist
a milujeme len staromódne, s lunou a kyticou.
Ryčíme hrôzou, že plechové lietadlo džezu exploduje v našom
vedomí
a my si ho ponesieme v studenej električke
tak ako bolenie hlavy a angínu.
Stojíme za slovom, lebo to robí muža
a muž je oporou štátu a hlavou rodiny,
vždy podľa možností.
Klameme manželky, ale len výnimočne a keď je to celkom isté,
lebo nadovšetko nám na srdci leží
lyrika lásky a postele.
My sme tí kamenní muži a na našich pleciach
spočíva ťarcha domu, všetky tie klavíry,
anténa s holubom,
výťahy do nebies,
šialené lustre,
aj svadobný závoj
a belasá garsónka s nešťastnou láskou.
My všetko vidíme:
rozchody milencov,
vreckové krádeže,
blýskanie nožov,
krv, krv
a v očiach úžas jak po zrážke vlakov.
My všetko vidíme, ale my mlčíme s ľadovou tvárou.
Život je krátky
a naším zákonom je stáť iba na svojom mieste.
My sme tí kamenní muži.
A vy ste tí kamoši. Rozbíjači lámp, zlodeji neónov
a cynickí anjeli ulíc.
Bezohľadne sa bozkávate pod portálmi domov,
od prvej jarnej sekundy až po chvíľu, keď stromy
začínajú v sadoch svoj necudný striptíz.
O všetkom vravíte nahlas, o všetkých tajomstvách
krvi a lásky,
náhlivo kričíte do tváre mesta svoj zápor!
Vy ste tí kamoši. Nervózni piloti snov
a urážliví hľadači šťastia.
A my nemáme spolu nič spoločné.
Nie, desí nás vaše hlasné, reaktívne nebo.
Naša cesta je priama, tu úsmev, tam groš,
a ešte malá zvoniaca lož, pre každý prípad.
Nie, geometria života je iná, umývame si ruky,
ó, závrat:
trojmotorový škovránok nad rodnou hrudou.
A vy sa smejete, ľahkomyseľne sadíte stromy,
v krikľavých košeliach idete do rannej smeny,
plánujete svet na tisíc rokov.
Nie!
My nemáme spolu nič spoločné,
my sme tí kamenní muži.
Odstraňovanie sôch
Noc ako ostatné.
V Dunaji luna penila si svoje saponáty.
Nad mestom krúžil súmrak ako excentrická sova,
šarmantné ženy v obchodnom dome sa usmievali príjemne a hlúpo,
ako živé,
nejaký Jesse Owens z Kambodže vytvoril svetový rekord,
posledný trolejbus ho oslnil modrým bleskom a uniesol,
dlažba sčernela.
Vtedy položili ruky na mosadz,
citlivo a jemne ako na krk husieľ,
našli bod rozhodujúci o pohybe sveta,
podložili sochory a páky,
námestie, ústa dokorán,
zhíklo od úžasu,
zub múdrosti sa zakýval.
Potom vystúpila socha do vzduchu.
Akoby kráčala po hlavách tých mužov,
zišla z podstavca.
Nezosuli sa hory, zem sa nechvela,
len holuby už nekrúžili okolo jednej hlavy,
neovievali ju cherubínskymi krídlami,
prach na ňu nepadal.
Na kameni uvädnutá kytica
a kusy sadry ako po strihaní obväzov.
Obočie noci zrastalo
bolestivo a zdĺhavo jak fraktúra,
čas meravel.
Ráno bolo modré ako po svetličke,
Dunaj si lenivo penil svoje saponáty,
biele mračno knísalo sa na oblohe ako kombiné,
bielizeň neba bola vypraná.
Ale ja som si stále predstavoval jeho tvár,
jeho ruku zasunutú pod blúzu,
v ktorej mal ešte jednu vlastnú sochu,
v malých čižmách,
s malou rukou zasunutou pod blúzu.
Potom som skúsil opatrne,
dvoma prstami,
vo chvíli, keď sa nikto nedíval,
okolo srdca a pod srdcom
— stále mysliac na tú malú sochu —
až nahmatal som niečo ako kameň ťažké a studené
— hory sa zosúvali, zem sa zachvela.
Bola tam!
V tom okamihu
pred očami exkluzívnych žien z obchodného domu,
ktoré sa usmievali príjemne a hlúpo ako živé,
pred očami zametačov osudu
a robotníkov, opravujúcich svetlá nad svetom,
v tom okamihu a práve tam som poznal:
Odstraňovanie sôch sa začína!
Verše
Ladislavovi Novomeskému
Nie sú!
Už nie sú!
Akoby ani nikdy neboli.
Chodbami mozgu čiernu rakvu nesú,
ich nepáli to a nebolí.
Veď nočné mlyny básnikov sa krútia.
Ach, moja hlava ako košík z prútia:
Čo namelieš, to postráca.
No, čože!
Veď je lacné svetlo Mesiaca.
Tak vidíš, básnik. Všetky luny zájdu.
Včuľ balansuj si na slnečnom lúči.
Si lopta, ktorú kopli do ofsajdu.
Ó, dobrí hráči! Až v nej duša skučí
ako pes do vlastnej kože zašitý!
Je po zvonení, je po zvonení. Už berú zošity.
Zabíjanie králikov
V nedeľu po raňajkách,
keď je vzduch asi na polceste k ľadu,
v komíne pištia tenké flauty myší,
v nedeľu po raňajkách,
po čerstvom snehu kráčať
ku klietkam.
Stiahnuť si rukavice na ružovú slávnosť,
na plot ich napichnúť
jak čerstvo odseknuté dlane
a fajčiť cez dvierka.
Potom už vsunúť hľadajúcu ruku
a s dymom v zuboch vravieť sladké reči,
lichôtky, jemné slová,
trochu poľutovať,
uchopiť pevne za kožu
a zdvihnúť z teplej slamy.
V nedeľu po raňajkách,
čpavok ovoňať.
Chvíľu tak držať ľavou dolu hlavou,
pozerať ako brunátnejú uši,
pohladkať nežne za väzami,
pofúkať, odniesť
a náhle pravou udrieť do tyla.
Ešte raz v dlani zacítiť odraz
k zbytočnému skoku,
mať ťažko v ruke,
sladko na podnebí,
počuť, ako sa otvorilo nebo zajačie
a plné hrsti srsti z neho padajú.
Viedenský modrý,
belgický obor,
francúzsky baranovitý,
český strakáč,
ale aj bastard z hocijakej krvi,
všetci zomierajú rovnako rýchlo
a bez slova.
V pondelok mať modro pod očami, mlčať,
v utorok uvažovať o osude sveta,
v stredu a štvrtok
vynájsť parný stroj
a objavovať hviezdy,
v piatok myslieť na iné,
ale najmä na belasé oči,
celý týždeň ľutovať siroty
a obdivovať kvety,
v sobotu sa do ružova vykúpať
a usnúť na jej ústach.
V nedeľu po raňajkách
zabíjať králika.
Bubnovanie na opačnú stranu
Krátko pred smrťou si kupujem chrómovaný bicykel,
na všetky strany sveta zvoním, že si krásna.
Asi tak v marci,
keď nad zemou sa dymí ako z krematorií,
ornica spaľuje mŕtve telo vlaňajšieho pýru,
asi tak v marci, pri výstupe z električky,
zamiloval som sa do teba v čase klíčenia.
Vtedy však ponorkové loďstvo obilných zŕn
len váhavo vysúvalo svoje periskopy,
jar bola chladná, zimnica
triasla osikami, celý večer
padal hlúpy dážď
už naspamäť a bez námahy.
V ten deň si našla zrkadlo a utopené mača s hodvábnou mašľou
— ó, okrášlená smrť, krutejšia než iné, vecné vraždy —
česala si sa kľačiačky
a proti smeru idúceho vlaku
maličká hviezdička ti vyšla na temene.
*
Zbožňujem vojakov,
vôňu ich remeňov a skysnutého chleba,
mám vás rád,
generáli jazdectva
a velitelia plukovných kapiel,
vás všetkých, ktorí máte o hviezdičku menej,
pokorne milujem.
Ružové nozdry vašich koní ženy vzrušujú
a vaše bubny, ich lakonické hrmenie
— ako keď zobudí sa gorila a beží temným lesom!
A potom ticho a potom zas a zasa
na starej koži sveta bubnujú:
Vznik horstiev a zánik oceánov,
sťahovanie národov a náhly zosun skál!
Napokon už iba malé, bezvýznamné dunenie,
to pochodujú konšeli a rukami sa tlčú do plešivých hláv
Ako sme mohli... Ako sme dovolili...
No pokrok ľudstva sa začal už dávno pred nimi.
Bubny prešli stáročiami,
bubon veštil budúcnosť,
bubny vzbúr a búrky bubnov pod nebom,
bumerang bubnov ženúci stáda k hradbám,
buldogy bubnov proti rabom,
batoľa bubnov, teba kolembám,
sirota, položím ťa ako zmrzlé vtáča na album
senilného generála vo výslužbě,
bubliny bubnov,
hanba,
bubon vyšiel na bubon!
Tak sa stalo, čo som predpokladal:
Zabudli sme na náhodnú lásku,
na jej meno, na jej chuť,
našli sme si iné, to sa stáva
a možno až o sedemsto rokov, pri hlbokej orbe,
žlto jak osa v malinách,
zasvieti jej očný zub.
Odpusti nám, krásna Brunhilda.
A to je príležitosť všetko zopakovať.
Teda znova:
Mám vás rád,
generáli jazdectva,
ó, maršal Ney,
Scípio Africanus,
Džingischán,
vynálezcovia beztrestnej smrti,
hltači ohňa,
žongléri,
vrhajúci svoje nože proti dejinám.
A Zem sa točí stále zbesilejšie,
za hrivy koni slnko zapadá,
kopytá na skle,
bubnovanie na opačnú stranu sveta,
bláznivý charleston,
dupot lavín,
džungľa!
Kde je váš bič, krotitelia pardálov a púm?
Smrť hrdzavá kobyla tak naliehavo erdží,
zdokonaľujte ju prísnym krížením,
zdokonaľujte to nežné zviera,
ten čistý kvet,
až po absolútnu ružu, vhodnú k meninám,
ale aj k hlbokému spánku, k vete:
»Drahí rodičia, chvíľočku sa oneskorím, lebo...«
Zdokonalená smrť do každej rodiny!
Hygienická smrť pre budúce matky a dojčatá!
Smrť
vykachličkovaná, biela, konečná podoba tečúceho času.
A všetko je v ňom presne rozdelené:
FOR LADIES FOR GENTLEMEN
Ale gentlemani neprídu sem zložiť kosti,
holia sa exkluzívnym strojčekom značky Philips a pijú gin.
Elektrická včela bzučí pri ich ušiach, no med im nenosí.
Načo? Ich život aj tak je sladký.
Och, áno, krásna pani s medovými ústami, dnes večer
na vaše prsia vo výstrihu jedine
náš Hiroshima perfume spray
a vaše šťastie bude trvalé
dnes večer,
vo veľkej chvíli XX. storočia,
keď kapitalizmus začína svoj jedinečný striptíz.
Už trasie ňadrami,
kotúľajú sa všetky jabĺčka Kalifornie a hlasno zvonia.
Och, krásavica, viem, tvoj úsmev je blikajúci neón,
zlatá rybka v akváriu,
dúhový koktail v očiach.
Zakloň hlavu k hviezdam, ďalší závoj padá ako
motýľ, džez, džez,
hromadná havária pancierových flotíl.
Objavujú sa ružové stehná,
oceľové svaly rozkročených nôh,
ó,
Y,
známa lopta nad rohami býka,
zemeguľa v plnom rozpuku,
Amerika
tancujúca ako slon
na plantážach sveta,
Amerika v nukleárnom klobúku,
trochu hysterická slečna, ktorá vzlyká.
Svet sa mračí, je mu z toho úzko,
Amerika,
nehraj sa s tou blúzkou!
Ešte jedna gombička a budeš svätá,
vojdeš za živa do nebeských brán.
Amerika, plaň!
Zakvílili limuzíny, clivá luna mandolíny
ožiarila kraj.
Amerika, tancuj!
Amerika, hraj!
Polnoc.
Slečna, zhasíname neón vo vlasoch.
Šero hrá na nás tesne spoza siete,
umiesti všetko tam, kde nečakáš,
saxofóny vyplazujú jazyky,
planúce šije napli k Mesiacu,
vyjú svoj vlčí žiaľ.
V umelej noci
padajú na nás hviezdy umelé.
Sex a zvony,
požiar rumeliek.
Na čepeli ohňa tancujúca, biela osamotená,
len zrkadlá
a zo všetkých strán zrkadlá
pracujú nervózne a s vášňou,
zachytia si ju v každej polohe,
odhodia svoje výkresy a začínajú nové.
Všade je plno jej úst,
jej úsmevov,
jej vlasov,
jej prsty trúsia korenie,
jej prsia a jej lýtka,
nahý, pružný vzduch,
vlny Atlantiku,
rybári zbierajúci ulity a mušle,
príboj, perleť.
A potom naraz ako gong,
jak malé, matné slnko na nehybnom nebi,
uvedomili sme si jej brucho
dokonalé a oblé,
šupinu jagavej ryby,
kružnicu Archimeda,
disk nad hlavami chodcov.
Zachytila ho rukami, videli sme zblízka: Je sýte.
Naplnili ho jatky Chicaga,
jatky Laosu,
jatky Vietnamu
a jatky Malajska,
je sýte.
A tu sa práve zlomil hrebeň luny,
nebo plné hviezd
jak podťaté sa zosypalo na stôl.
Ihneď vstali riaditelia bánk,
falšovatelia peňazí
a majitelia oceliarskych trustov,
aj arcibiskupi
a automobiloví králi,
do atramentovej tmy utekali,
brady sa im triasli,
hlavy im horeli jak pece plné koksu.
Našli brucho Ameriky,
plieskajú ho červenými rukami,
tlčú doň
jak šampióni boxu.
A je to bubon,
je to známe dunenie,
akoby v strede Zeme narodil sa hrom.
A je to bubon,
vŕzgajú remene,
oceľové gule zavŕtané v hline vracajú sa k hlavniam,
ponorky sa posúvajú pod ľadom,
sedlajú jazdecké pluky od stvorenia sveta,
prahorné vrstvy vystupujú na povrch,
blesk na dne mora zdvíha ťarchu vôd,
syčí had ako fľaša sifónu,
okysličujú sa kovy.
Podkova páli oleje,
chce na kopytá koni,
rachotia sudy na kamennej ceste,
a sú to bubny,
sú to ich čelá bez jedinej vrásky,
už idú s ohromnými hlavami
proti múru.
Ich rytmus, to je to, čo nás uspáva,
a za hlavou nám bijú bubny ako hodiny, keď spíme:
Smrť, smrť, smrť.
Ó, bubon, beľmo oblohy,
čo vidíš za obzorom krvi?
Ó, bubon, mlynský kameň sveta, pomalšie sa toč,
nezamúč ešte hlavy našich matiek.
O, bubon, v tebe zašití sme ako mačatá
a práve takí hlúpi.
Z tvojej kože, bubon, sa raz prerezať,
prepáliť ju, vyletieť
a za pätami cítiť úder blesku.
*
Krátko pred smrťou si kupujem chrómovaný bicykel,
na všetky strany sveta zvoním, že si krásna.
Krátko pred smrťou, a predsa na polceste,
ako muž, čo vie, že nevytiahne do kopca,
no nevzdá sa a nepreruší jazdu.
Posledného pretekára dávno stratil z dohľadu
a nemá spojenie,
nepíše domov, listy nedostáva,
nezamiloval sa do brunety za oknom
a nepil z cudzích studní.
Sám seba cíti za sebou a uniká,
aby sa stretol so sebou až v cieli,
lebo aj pred sebou má iba seba,
svoju inú podobu,
ktorú len matne tuší,
tak ako jabloň tuší jablko,
ako vzduch tuší vtáka.
A hádam práve to je zmysel všetkého,
tej zaťatej a tvrdohlavej jazdy.
Ale možno medzitým už prešli stáročia a svet sa zmenil.
Vieme, že: »Štvorec nad preponou pravouhlého trojuholníka...
atď.«
Vieme, že Zem je guľatá
a láska večná.
Objavili sme Ameriku a ekrazit.
Zrekonštruovali sme gramofón, prototyp papagája,
predstaviteľa diluviálnych umeleckých kruhov.
Zostrojili sme metaforu a alkohol, pohonné hmoty zmyslov,
vyrobili sme porcelán,
vieme, ako sa rozbíjajú atómové jadrá.
Zastavte jazdca za vlastným tieňom!
Všetkým je na posmech, ten slepý leštič hviezd,
všetkým je na posmech,
s tou dúhou nad hlavou a v predpotopnom drese.
Psy celej planéty ho hryzú do lýtok,
dvetisíc rokov už preteká vo vlastnej krvi.
Zastavte človeka, žije len
tisíc,
dvetisíc,
stotisíc,
čo na tom záleží, koľko tisíc mihnutí okom.
Je to len posunok,
lusknutie prstami,
bezradný pohyb plecom.
A stačí zápal pľúc,
stačí pád zo schodov,
splašený, biely kôň
a úder na bubon
— slnko sa odtrhne,
žeravá obloha zájde ti za nechty,
to bude všetko.
Človek je vlastne vždy tesne pred smrťou,
človek je smrteľný,
človek je vlastne vždy jednou nohou v hrobe.
Mal som rád tvoje vlasy, krásna Brunhilda,
rozmýšľal som o hviezdičke, ktorá medzi nimi vychádzala,
aj keď už medzitým prešlo pár storočí a všetko je iné.
Poznávame sa v jazdcovi s napnutou tvárou na zákrute,
cítime v nohách to stúpanie prudké jak búrka,
to hučanie zvonov v hlave.
To je tá cesta, ktorú musí vykonať každý sám v sebe
a všetci spoločne, po svojej dráhe.
To je to zázračné perpetuum mobile,
výmena energie, delenie buniek, nekonečnosť človeka,
jeho krv, jeho sláva.
Objavili sme nesmrteľnosť života,
vieme, ako sa ladí hrom,
vkladáme ruku na kožu bubnov,
aby zarástla trávou.
V mene života vyvolávame po mene mŕtvych,
ktorí aj v smrti sú na svojom mieste:
Súdruhovia, počúvajte tú poslednú hudbu,
pozerajte, ako horí slák na jedinej strune.
To nie je škrípanie zubov:
»Imperialisti si pília konár, na ktorom sedia.
Na svete niet sily,
ktorá by mohla zastaviť napredovanie ľudstva...«
Človek je večný!
