Zápalky

Okienko

Netreba k tomu mnoho ambície,

stačí pár dosák, klinec hrdzavý

a veľká láska, ktorá ešte žije,

je zasiahnutá priamo do hlavy.

Stával tam vandrák, príliš na to pyšný,

že kráľovná má rada chudákov,

a zasnívaný nad halúzkou višní

netušil ešte, koľko prázdnych slov

sa onedlho o okienku stratí.

Veď bolo isté: čosi zostane;

napríklad krížik z púte, ktorý kúpila ti

a položila prosto do dlane.

A zostanú aj mnohé krajšie veci,

tie, o ktorých sa teraz nevraví

a ktoré budú závidieť ti všetci,

až budeš ležať v hrobe meravý.

Okienko

Obrázok z posledného plesu

Ručičky hodín stoja popoludní

lká starý klavír svieca zhasína

obrázok krásnej ženy bledne v studni

voda sa vlní kader rozpletá

o okraj studne bola opretá

je to už dávno spieva o nej jaseň

šedivým mrakom keď sa zhromaždia

Básnik sa teší Píše na to báseň

a zapína si kabát do dažďa

Obrázok z posledného plesu

Návšteva

Prší

tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje

v nedeľné popoludnie prišiel Hosť

a zamknuté je

A v izbách horí svetlo pre radosť

Hosťovi ktorý čaká viacej vari

a varí jedno slovo: Dosť

Bolo by treba odísť tejto jari

Noc ako otázka na dvere srdca búši

Hosť nedá odpoveď Hosť čaká

Hosť neverí čo tuší

Prší

tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje

v nedeľné popoludnie prišiel Hosť

a zamknuté je

Návšteva

Ticho nad krajom

Vo vetre prúdia zástavy labute vyblednuté
muži už dávno vyhasli jak voskovice žIté
Ráno sa slnko zastaví spýtavo nad krajinou
kde plavé vlasy človeka sú zaplavené hlinou

Lupene ruží nehybné vietor má prasklé struny
nad krajom svietia oči žien jak oči mŕtvej luny
Počúva pánboh zďaleka čo hovorí si rieka
a rieka už viac nevraví a rieka nenarieka

Nad krbom závoj pavučín mŕtvi k nám vravia do sna
Hodiny nášho Odchodu tikajú z Neúprosna
Pomaly slnko zapadá v podvečer do jabloní
z kostolnej veže padá zvon
a zvoní zvoní zvoní

Ticho nad krajom

Sonet na opakovanie

Keď poézia stráca svoju váhu
a básnik nemá, čo by vyslovil,
hľa: »Hviezda jeho zmýlila si dráhu;
tak neplodne a nadarmo tu žil.«

Keď poézia svoje čaro stráca,
sám pred sebou tak vdačne by sa skryl;
na každý dotyk hneď sa zakrváca.
Mohol by zomrieť. Nadarmo tu žil.

Keď jeho život poéziu stráca,
je strašne nudný; stráca všetok pyľ.
Bolo by treba, keď sa zapotáca,

naznačiť jemne, aby pochopil,
aký je chorý a aká je s ním práca.
Nech uzná predsa: nadarmo by žil.

Sonet na opakovanie

List pre princeznú

Mám jedno srdce úbohé a choré
mučí ho pieseň vetra na javore

Huslista vietor husle s jednou strunou
rozzvučí každý večer nad lagúnou

To slovo láska vypovieme razom
a javor ticho odpovedá: Blázon

Keby ste chceli moje srdce darom
nehral by vietor na javore starom

a ja by som celkom zmenený a iný
pomaly potom klesol na periny

Susedia chodili by dlho pod oknami:
Povedzte prosím čo sa stalo s Vami

Vy by ste prišli cez trúchlu izbu spevu
s kyticou smútku v očiach na návštevu

a to by bolo krásne Mŕtvy ale
žil by som vo Vás svojím srdcom stále

List pre princeznú

Sklamanie

Vyhadzujem si svoje sklamanie
jak starý klobúk z minulého roku
a niekedy keď vietor zavanie
pozerám naňho vraviac bez nároku:

Sklamanie nie je hračkou pre mačiatka
jak klbko nití ktoré gúľajú si
Dávajte pozor To je krehké Skrátka
nech každý mlčí Nech to skúsi

Nech skúsi ako chutí úder do hlavy
ktorá je zvyklá iba na objatia
a keď sa pritom dobre pobaví
vie moje meno Môžeme byť bratia

Sklamanie

Možno

Možno že je to sneh čo rozsypal sa a letí

možno že je to túženie zrejúce v očiach detí

možno že pokým dorastieš to bude celkom iné

možno že chlapec nezahrá už nikdy na mandolíne

možno že kým sa priblíži nebudeš hrdá viacej

možno sa chvíľu zastaví pri každej žene spiacej

možno že srdce vezme jej možno že stratí svoje

možno že bude plakávať do noci cez závoje

Možno že lepšie bez srdca možno že Ale kto vie

možno že do tmy zavolá a nik mu neodpovie

Možno že niekto pochopí možno že nepochopí

možno že snehom zapadnú naveky jeho stopy

možno že je to bolestné možno že je to kruté

možno sa ešte otočí kým zmizne na zákrute

možno že hviezdy vyhasnú možno to budú oči

možno že niekto stratil ich pod krížom na úbočí

A darmo darmo hľadá ich nadarmo ruky spína

nikto už pre ne nesmúti neplače meluzína

A nikdy nikto neznal ich a nik im z lásky nedal

a hod stále mlčali nik toľko nepovedal

a nik už pre ne nesmúti dorástli všetky deti

a nikto sa ich nespýta a nik im neodvetí

Možno že iba sneh čo rozsypal sa a letí

Možno

Hmlistá noc

List, ktorý práve prišiel, nemá pána;

zrkadlo, ktoré zrkadlilo, nezrkadlí,

po komnatách tu vietor dul až do samého rána,

hodiny, čo sa ponáhľali, spadli.

Tu je jej obraz: mala modré oči,

tu leží zvädlý kvietok maličký;

v tú hroznú noc ho mala vo vrkoči,

no do hrobu jej dajú pátričky.

Preberať bude zrnká, ako na klavíri

preberali jej prsty klávesy...

- Ste ale luhár! Hľaďte, veď sa pýri,

otvára oči, práve si

ružovým nechtom zdvíha mihalnice.

No jednako ju pochovali do pivnice,

tak ako zlodeja, čo kradol v kostole,

jej biele perly rozhadzujúc po stole.

Hmlistá noc

Zápalky

Zápalka smútku chytá potichučky

(už dávno nezáleží na mene),

samota prišla bez dotknutia kľučky

a pripomína veci stratené.

Cez polnoc tiahne; zrazu horia krute

i ostatné, čo boli spálené,

prst dažďa chytá vtáka za perute

a kvapky bijú na sklo ako kamene.

Zápalka dávna zažíha sa znova

a tak jak dávno pália ma jej plamene;

mal som ju rád; no škoda o tom slova,

už dávno nezáleží na mene.

Jej plavá kader ako zo sna vlaje

a šerejú sa oči zahmlené,

no ja som iný, ona zmenená je

a dávno nezáleží na mene.

Nad ránom celkom zápalka sa láme

a prúžok dymu, svedok váhavý,

prezradí všetkým, na čo spomíname,

keď nakreslí nám jemne nad hlavy

zlomené srdce a pery zmámené,

čo klamú: nezáleží na mene.

Zápalky

Jesenná láska

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,

no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.

Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,

poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše

a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše

a pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,

chcel by mat jedno pre seba; je mu to jedno aké.

Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba.

No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba?

Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;

bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,

veď chcela všetko naraz mat a všetko naraz stráca.

Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,

no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.

Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.

Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:

túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,

no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.

Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,

poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Jesenná láska

Príhoda

Začalo sa to popoludní,
svietilo slnko, padal dážď.
Niekedy sa to stáva,
to mohla vedieť...
(Nemala srdce ani plášť
a nedala ani odpovede.)

Potom len hrmelo a pralo,
triatridsať dní hnus stúpal z riek,
čo teda chudera tu zomrieť mala?
(Všetci, čo s úbohými súcitia,
triatridsať nocí budú hľadať liek
a najhroznejší nevďak pocítia.)

Lebo hľa, teraz, keď sa šerí
a búrka plná zášti
jak korbáč hnevu práska nad nami,
chodí si sadom v mojom novom plášti
a koketuje s mračnami.

Príhoda

Hrdlička

Hurtujú vlaky jak vlny na vzbúrenom splave

a ani jedným domov nechodíš.

Človek len zdvihne ruky k uzúfanej hlave;

ono sa povie: Zbohom buď a píš.

Na každom nádraží sveta som ta čakal,

každého som sa pýtal každý deň.

Nie, ona bude asi odinakiaľ

a na svete je toľko iných žien.

Nádražie, vlaky, ruka, ktorá máva...

Ach, na svete je toľko iných žien.

No kde je, kde, hrdlička moja plavá,

pod akým nebom blúdi vtáčik môj?

Hrdlička

Už koľkú noc

Studený vietor okenicou plieska,

v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.

Už koľkú noc,

už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?

Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.

Bdiem celú noc jak postrelené zviera.

Strach obklopil ma ako bodľačie.

Čomu sa zdravá myseľ veriť vzpiera,

zúfalé srdce stokrát oplače:

Ak neľúbiš ma, nemáš ma už rada,

tak aspoň jedným chladným riadkom vysmej sa.

Veď moja láska, čo tak kruto stráda,

nebude preto menšia, hrdosť pyšnejšia.

Studený vietor okenicou plieska,

v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj.

Už koľkú noc,

už koľkú noc tak ťažko je jak dneska?

Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.

Už koľkú noc

Kaplnka

Keby si rástla v záhrade a na slnku,

chodil by som každodenne z diaľky

k vám do záhrady na fialky

a tvojim nohám spravil by som kaplnku.

Tvoje nohy, keby si si nesadla,

boli by v nej dva ružové stĺpy,

ktoré vždycky - to vie už aj hlúpy -

držia klenbu, aby na ne nespadla.

Vo zvonici, kde to bije zľahučka,

je vysoko nad klenbou, no skrátka,

keby boli otvorené vrátka,

našiel by som voňavé jabĺčka.

Keby som tak kaplnku ja takú mával,

namojdušu nebol by v nej nával,

sám by som sa s jabĺčkami hrával

a na noc ju na sto zámkov zamykal.

Kaplnka

Svadba

Letné slnko leskne sa jak minca,

peňazí je ako v hnoji múch.

Dolu husle z hrdzavého klinca,

prepáč krčmár - zaplatíme dlh!

Na každého príde ťažká chvíľa,

aj tá nemá tvár sa občas zadumá.

No ja nie. A nech si moja milá

hoci stokrát s iným svadbu má!

Pime, chlapci, málo máme času;
polámali myrtu voľačiu.
V nočnom vetre osiky sa trasú
ako ženy, keď sa rozplačú.

Prestaň, srdce! Čo ťa ešte mrzí?
Chlap, ten vie, kde hľadať potechu.
Smejú sa nám za skrývané slzy?
Hlupáci! Aj nám je do smiechu.

Rednú tiene. Ale prečo zvonia?

Či už vyšli zore nad dvory?
Zahnal sny, čo spiace oči clonia,
jasným svetlom úsvit priskorý?

Nevyšli to zore ponad dvory,
nedotklo sa ráno sladkých snov.
To len mojej premilenej horí
jasným ohňom strecha nad hlavou.

Svadba

Lynčovaný

Zdalo sa mi, že som visel na povraze,
bez myšlienok, bez slov, bez sily.
Čierna tvár sa pozerala do hviezd;
čierna tvár
a všetci sa jej desili.
Ale tá tvár dívala sa do hviezd.

Nebojte sa, mŕtvy sa už nepohne.
To len vietor,
to len vietor ma tak kníše.
Ako lístie na stromoch
a kvet
a obilie,
ako všetko inšie.
Nebojte sa, mŕtvy sa už nepohne.

Ó keby ste okolo mňa chodili,
akoby som nikdy ani nebol.
Ó keby ste okolo mňa chodili,
držali sa za ruky,
dívali sa na hviezdnaté nebo...
A keby ste boli veselí.

Ale každý sa ma bojí,
pretože som taký opustený
a tak strašne sám.
Prečo sa ma každý bojí,
keď som tu tak sám?

Lynčovaný

Šachy

Ak sadnete si z dlhej chvile k šachom,

pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,

nezabúdajte, že je problém, na kom

závisí vaše víťazstvo či pád.

Neukazujte svojmu súperovi päty

a dámu strážte, ak ju máte rád.

Nepúšťajte ju samu na výlety

– nevieme nikdy, čo sa môže stať.

Nakoniec sa to zvrtne na zákone,

že silu umu zdolá sila zrád.

V partii často vyhrávajú kone;

jedine kráľ však môže dostať mat.

Šachy

Problém

Si v mojom srdci kráľovnou a ja som
tvoj poslušný a verný poddaný.
Úsmevom svojím pútaš ma jak lasom,
keď slová tulácke ti šepkám do dlaní.

A možno ja som v tvojom srdci kráľ, no ktovie.
Ach, ktovie, keď uvidí ťa sedlať koníka,
či ti tvoj kráľ a ako ti len povie:
Stratil sa kľúč, čo bránu odmyká.

Ach, márne slová o stratenom kľúči!
Tu je ten problém, ktorý ma tak mučí:
Mať k tomu kľúču nedobytný hrad,
tak ťa tam zamknem samotnú a hladnú.

Ty si ma, milá, naučila vládnuť,
ja som ťa nenaučil poslúchať.

Problém