Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
DOTYKY
Nite
* Prehliadka * S hlavou v ohni * Večer * Dážď * Myší sonet * Nepochopiteľné veci * Jablko * Po písmenku *
* Smutná ranná električka * Starnutie * Minútu pred usnutím * Nite * Citliví * Strom * Ohýbači železa * Sluch *
* Osudy * Počasie * Estetika *
Prehliadka
Je osem hodín ráno
jablone kvitnú, psi strážia pri dverách
a vetry spia.
Odnechcelo sa mi myslieť na rýmy,
prezerám svoje svedomie
ako starý album s tvojimi fotografiami
ktorým sa už nepodobáš
a na ktoré si dávno zabudla.
Neboj sa, nebudem ťa dlho vyrušovať.
Všetko je v priadku,
k nohe zbraň!
S hlavou v ohni
Rád by som bol, keby si bola ráno iskrou,
aby si mi vždy, keď svitá, padla do oka.
Iskra v oku,
noc, noc hlboká.
V takej noci k nebu by som stúpal.
Napoludnie by si mohla byť môj úpal.
Aby o mne hovorili: Celý horí.
Aby som bol z teba trocha chorý.
Napoludnie:
s hlavou v ohni myslieť na teba.
O pol ôsmej večer: dlho hľadám struny.
Aby som ťa zahral
podľa zlata hviezd
a podľa krvi luny.
O pol ôsmej večer:
aby ťa bol celý vesmír plný.
A rád by som bol, keby si raz v noci bola: áno.
Áno na srdci a áno na ústach.
Iskra v oku, hlava v ohni,
noc, noc hlboká.
Padla si mi do oka.
Večer
Sedí noc a čierne rúcho šije,
poľná zver aj vtáky dávno spia.
Padá hustý dážď, dážď bez melanchólie,
z povinnosti padá na zem dážď.
Letí havran ponad pusté lesy,
v pustom poli posteľ ustelie si
opustený spáč.
Nechaj, chlapec, lásku, čo ťa desí,
nechaj lásku, ktorá klame ťa.
Letí havran ponad pusté lesy,
ostrým krídlom nebo zametá.
Dážď
Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,
už mi to aj rieka kričí do ucha.
Prašivý deň nad mesto si čupol,
prší, popŕcha.
Na čo myslíš práve v tejto chvíli?
Myslím na to prečo ma tak mýli
holé miesto na rukáve tvojho kožucha,
čo to na mňa padá ako skala,
aj o čie plece si sa opierala,
a či aj našu lásku čas tak ošúcha.
Bubny dažďa, lejak zlý a prudký,
bubny na stromoch a bubny na strechách,
vybubnujú ti všetky moje smútky,
celú tú pieseň, všetok hlúpy strach.
Už to zvoní nad vežami v zlate kupol,
už ti to aj rieka kričí do ucha.
Prašivý deň nad mesto si čupol.
Popŕcha.
Myší sonet
Čo sa to len stalo medzi nami?
Čo sa stalo, že mlčíš ako myš?
Je smutná vŕba, je lavička, je kríž,
je nebo, ktoré práši perinami
mračien, je moja ruka položená na tvojej.
Ach, a ty nie si! Krutá predstava!
O kamene podopretá hlava boľavá.
Si smutný drozd a tebe ľahko je:
zajtra si krajšiu pieseň vymyslíš.
Ale tá moja, bezradná, tá stále vracia sa mi:
Je smutná vŕba, je lavička, je kríž...
A od teba len krátke listy chodia,
studená, chladná, padajúca voda...
Čo sa to len stalo medzi nami?
Nepochopiteľné veci
Nepochopiteľné veci medzi nami.
»Načo je to a čomu sa to podobá?«
Koliesko rokrútené v prstoch vykonáva svoj zvrchovaný pohyb.
Ale hodiny nejdú.
Jabloň rozkvitnutá koncom januára.
Ale zima neprestáva.
Zreteľný pocit, že ťa niekto volá.
Ale ulica je prázdna.
A ešte iné veci,
stokrát počuté:
»...že ju nechal, lebo ju mal rád...«
»...strpčovali si život,
lebo nemohli bez seba vydržať...«
Odkiaľ prichádzajú tieto slová
bez logického odôvodnenia,
bez vzájomných súvislostí,
nepochopiteľné
a podivné?
Nepochopiteľné veci,
prijmite ma k sebe,
vstúpte do mňa všetkými zmyslami,
dotýkajme sa navzájom,
tak ako sa husieľ dotýka slák.
Nepochopiteľné veci,
vy ste v nás.
Vyslovujem si ticho slová
a čakám, kým sa zažnete.
Jablko
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.
Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som raz vedel, že mám toho dosť;
vstal som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla ku stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!
Udalosti sa zbehli ako som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!
Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Po písmenku
Plakal by som, ale nemám za čím,
myslel by som, ale nemám na koho.
Po písmenku si tu pieseň značím,
opíja ma ako alkohol.
Po písmenku, po písmenku, ďalšie...
Ani toľkých v abecede niet,
koľko zrád a podlosti a falše
Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť...
Medzi nami je už všetko jasné;
aj tá láska, aj tie rozchody.
Kameň, kameň zahodený do vody.
Smutná ranná električka
Smutná ranná električka
a ja v nej a ja v nej,
už ma vezú
ako v rakvi sklenenej.
Smutno zvonia pred nami
a za nami smutno zvonia
smutné zvonce v smutnom dni,
smutný sprievod pohrebný.
Vždy, keď idem takto k tebe,
vždy, keď idem takto k vám,
plačem ako na pohrebe.
Ľúto mi je vlastnej smrti.
Vždy sa niečo vo mne zrúti,
vždycky niečo pochovám.
Celé mesto je dnes smutné.
Smutné parky, smutná pláž.
A ja smútim preukrutne.
Chodím k tebe, keď ma voláš,
chodím, aj keď nevoláš.
Starnutie
Smútočný závoj na tvár. Ruku na kľučku.
Bolo by treba odísť. Blednú oči hviezd.
Zoťali pred večerom brezu. Staručkú.
Už nebudú k vám chlapci do okienka liezť.
Ešte sa zažni, mladosť, hviezda zázračná!
Tak vidíš, moja krásna, stihlo ťa to tiež.
Pozerám k modrým výšinám, kde sa za mračná
pichľavé zimné slnko gúľa ako jež.
Minútu pred usnutím
Videl som vtáka s purpurovým perím
Mám oči plné krásnych disonancií
V noci ktorú zapaľujú jeho krídla
bývam vždycky sám
trápim sa
plačem
vymýšľam si
chvíľu s tebou medzi ružami
tam sa ťa naučím celú naspamäť
tam ťa dýcham
až kým povieš Dosť
Ja viem že sa to nesmie
Ale kdekoľvek sa dotkneš môjho tela
stáva sa z neho zreteľne chvejúci tón
Tak dosť Už dosť
Som tvoja hudba
melódia ktorá nejde z hlavy
môžeš si ma pískať mysliac na iné
Ty si ma pískaš
myslíš na iné
mne to nejde z hlavy
Dovoľ mi usnúť
dovoľ mi usnúť
fantázia purpurový vták
Nite
A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite,
keď nemá, čím by schoval to,
čo bolí, čo má zostať skryté
jak chromá ruka pod rukávom kabátu.
Tisíckrát zamkni všetko, čo ťa trápi.
Do krvi zamkni slovo plačúce,
na jazvy nehľaď, nehľaď na srdce.
Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj.
Rozkolíš zvony poézie v nociach temnoty.
Na nebi smutných vyjdi ako dúha,
nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.
Citliví
Zrkadlo aby bolo za chrbtom,
ruka v rukavici,
noha pod stolom.
Nedívajte sa.
To sú hrbatí,
s kratšou nohou,
s rukou, čo sa končí v zápästí.
Sedia, počúvajú.
Z rozhovoru, ktorý sa ich netýka,
zo slov, čo im nenáležia,
si každý vyberie to svoje,
napríklad:
...človek aby mal oči vzadu...
...žije na vysokej nohe...
...spočítaj si to na prstoch...
Ach, prečo sa celý svet dotýka toho, čo nás trápi?
Prečo musíme všade nosiť svoje viditeľné
znamenia,
ale rovnaké
a ešte horšie znetvorenie ducha
je skryté pred každým?
Po smrti budete mať všetci krásny hrb.
Strom
Čierny dub chodí po lese
Sám ako prst
dupe do zeme
trasie hlavou
nemá pokoja
Nájde most
prejde do mesta
šliape po trávnikoch
vráža do stien
rúca domy
zakrýva si oči
volá o pomoc
Vlasy dupkom
hovoríte:
Čo sa zbláznil?
Taký dobrý strom!
Hovoríte! Hovoríte!
Sú ešte iné veci
dobráci!
Čo spraví človek
vytrhnutý z pôdy v ktorej žil
vyvrátený od koreňov
sám ako prst
zúfalý?
Hľadá svoje miesto na zemi?
Hľadá pokoj?
Hľadá pekný konár čo sa nezlomí
hľadá strom?
Čierny dub chodí po lese
Vyhýbajte sa mu!
Ohýbači železa
Na ulici Vuka Karadžiča
na rohu
dvaja muži ohýbajú oceľové prúty.
Je to práca tak trocha básnická.
Železo jak verš sa vzpiera vôli človeka.
Ale verš za veršom,
verš za veršom,
a je z toho jedinečná báseň.
Nad všetky tie verše,
na tretie poschodie
sa nasťahuje modrooká pointa.
Bude hladkať svoje štyri steny:
Ako je to pevne postavené
a koľko len sily potrebuje taký múr.
Mať väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom železa.
Sluch
Zdesený
vyskakuje z postele,
počuje šumenie vzdialených galaxií,
podivuhodne vysoké hvízdanie padajúcich hviezd,
uvedomuje si
znova a znova
svoj abnormálny sluch.
S rukami na ušiach stojí na prostriedku izby,
stále jasnejšie mu v nich hučí
dunivý príboj tmy.
Keď konečne usne,
v lipách pod oknom sa zobúdzajú vtáky.
Videl som ho zase.
Šiel po chodníku
ako človek upútaný niečím, čo je v ňom,
spravil krok,
v tom okamihu náhle
začul nohy, čo sa treli o seba,
sršanie iskier,
zmätený dupot naliehavých slov.
Obzrel sa,
videl vlasy, ktoré horeli,
pocítil horúci sladký závrat
a nič viac.
*
Pravdaže, to je všetko vymyslené, povedal šofér.
Trúbil som ako divý,
pozeral na tú hrdzavú,
ani to ním nehlo,
no a už je tam.
Kto by si to bol myslel,
taký pekný chlap,
a hluchý ako poleno.
Osudy
1943
Keď priviedli ho na okraj tej jamy
a dali mu do rúk vrece, aby ho tam vysypal,
nebolo to vápno,
ale kalcium.
Noc zdĺhavá jak kôrnatenie ciev
a plná krvi
tiekla nad nimi,
vysoko v jedliach jej monotónny spev.
Ešte sa vystrel,
obloha sčernela a zhrbila sa zem.
Pes, s Mesiacom v zuboch, ušiel od splavu.
*
Hovoril, že nespí, kašle
a ukazoval na hruď boľavú.
Ale ten druhý nevedel ešte, kde čo leží,
včera v tej tme stratili smer, dlho blúdili,
ordináciu prebral až ráno, musel
vylamovať dvere, celá tá vec mu bola
hrozne trápna.
Ani ho neprezrel,
povedal iba, že je to nákazlivé,
že to potrebuje odpočinok,
čas
a potom —
trochu vápna.
1944
Keď prišli po ňu, umývala schody.
Stará, zodratá,
celý život umývala schody.
Celý život boli od blata.
No čo chcete, keď sú v dome chlapi!
Starý človek robí všetko zo zvyku.
Zo zvyku je,
zo zvyku spí
a zo zvyku sa trápi.
Všetci štyria zahynuli v Povstaní.
Keď prišli po ňu, umývala schody.
Vždy sa bála lúčenia a rozchodov.
*
».. .kráľovnú s kráľom posadili do saní,
zaviezli do zlatého hradu
a bola svadba dlhá, veselá,
na nebi aj na zemi,
nad vodou aj pod vodou...«
A to je koniec,
zakry sa, spi,
ináč ťa zakrútim až po bradu,
sem do perín tej starej zlej ženy, čo zomrela.
Zomrela?
Potkla sa, spadla zo schodov.
Počasie
Padá dážď, pršia chryzantémy
a ľudia oči div že nevyočia si.
Zatlčú rakvu, svieca dohorí
a sused susedovi hovorí:
Nebohý, chudák, bol mi ako brat...
A myslia si pritom:
Tomu je už dobre,
na toho neprší,
ten je rád.
Padá dážď, pršia chryzantémy,
ľudia oči div že nevyočia si.
A ty, básnik, nemáš iné témy?
Čo by ste chceli v takom počasí!
Estetika
1
Podivní vojaci
v krčme na spadnutie
prevraciame nočnú oblohu
jak veľký čierny džbán.
Popíjame unavené dažde jesene.
A tak pozde
a tak márne
atak slnka začne sa.
Kohúty už odtrúbili dávno svitanie.
Na nás si ľahla noc.
Útočí na nás bubnová pal'ba melanchólie,
tlačí nás k zemi slzotvorný spleen.
A oddávna pletie sa nám v pomätenej mysli
smutná, malá násobilka odvahy:
Píšeme zotieranie,
zotierame
2
A potom ráno: Akýsi priateľ,
dobrý známy,
akási kdesi videná už tvár
pozerá na mňa oknom kaviarne.
Vstane, kývne prstom, zahrozí,
povetrie je plné ekrazitu
a nad nami detonujú oblaky.
— Básnik, uteč, básnik, mlč!
Premieľaj si na obdratom mlynku
perly sĺz,
krúpy hviezdičiek,
neskonalej lásky
sladký perníček.
Básnik, mlč!
3
To som ja,
zafúľaný večný učeň múz.
Zavesil som sa na krk životu,
napil som sa jeho horkej krvi.
A teraz vystupujem zo seba
jak rieka z brehov
a nesiem slovo ešte žeravé,
slovo ešte nenarodené a slepé,
spravím vám z neho krásnu sponu do vlasov,
ostrý nôž a pluh
a všetko, čo sa vám len zachce,
každý predmet nevyhnutný pre šťastie.
Rozkážte, a budú kvitnúť stromy.
Povedzte, a bude zvoniť štrk.
Usínať budete s mojím slovom v srdci
a zobúdzať vás bude k životu.
Ale keď raz
v studenom a hustom daždi
pocestujeme spolu do práce
a ukradomky dotýkať sa budem
vašich vlhkých plášťov,
usmejte sa na mňa
aspoň očami.
