OČAMI MIZANTROPA

 

 

 

 

Dotyky

 

Od rána k vám chodia telegramy,

more listov zaplavuje dom,

telefóny zazvonili v celej štvrti odrazu.

 

To nič nie je, to nič nie je,

to len ja ťa stále volám,

nadväzujem prerušené spojenie.

Ach, dobre, že uverili

na pošte a v telefónnej centrále,

že ťa nechám miliónkrát pozdravovať,

miliónkrát že ťa prosím:

Nehnevaj sa,

je to strašne dôležité,

som z toho už celý blázon,

som do teba hrozne zamilovaný,

nechaj všetko tak, ako je,

v kúpeľni nech horí voda,

v kuchyni nech tečie plyn,

nechaj, nech sa v izbe točia pojašené zrkadlá,

a pricestuj prvým vlakom,

sem pricestuj za mnou, na širokú rovinu!

Pri vlaku ťa bude čakať sedem čiernych koni,

každý s hviezdou na čele,

bude kvitnúť jazmín,

z broskýň padať peľ,

jemnejší ako tvoj púder Soir de Paris.

 

Ponáhľaj sa, na rohu

už trúbi večer, maľovaný na modro jak starý automobil,

mestské slnko, škrekľavá, obohraná platňa zasúva sa za obzor,

ale naše, medená, vyleštená rajnica krásne zapadá,

a keď sa dotkne Zeme, je to všetko čuť.

 

Čierny býk v družstevnej maštali

zamatovým basom dospieval svoje lyrické intermezzo,

rovina padá na kolená a ukladá sa spať.

Nastal čas vyzúvania čižiem,

dupot ako na slávnostnom defilé,

lebo tu sú v každom dome chlapi ako železo

a zvuk má dostatočné miesto na rozbeh,

takže stačí vypnúť rádio

a môžeš počuť, čo sa komu sníva...

 

Sníva sa:

sklo,

kamene,

kovy,

pohladenie rúk,

zohnutý ukazovák, ktorý klope na okno,

letmý úsmev, na ktorý si čakal,

snívajú sa veci nevysloviteľné,

veci zázračné a prosté ako snežienka,

sníva sa mi tvoja hlava na mojom ramene

a moje oči na dne tvojich očí,

sníva sa nám,

sníva

a všetko je to ako v kúzelníckom klobúku.

 

Noc, čierny klobúk so širokou strechou, prevracia sa naruby, ráno.

Až teraz vidíš, aké sú sny hmatateľné.

Nervózne prsty televíznych antén prepichujú tmu,

dvojstupy nových domov klušú do dedín,

ráno je dusné ako tanečná sieň po bále,

jediná smutná vrana na nebi sa krúti ako ventilátor,

tučné klasy zamdlievajú úžasom,

keď miestny rozhlas zachrípnuto volá:

Poďte žať,

poďte žať!

 

O chvíľu je dedina prázdna ako vyfúknuté vajíčko.

Len stará mama sedí vo dverách a potichu si spieva:

»Osievala múčku

v deravom klobúčku...«

 

Stará mama, slepá, nebohá!

Chodievala dojiť kravy do Herzovho majera.

Modlievala sa, aby mala dlhý život a šťastnú smrť.

Život jej prešiel, ako keď plesneš bičom — tak to bolelo.

A teraz už vonkoncom nevie, čo je toto za svet.

Nepamätá si mená svojich vnukov,

uľakano sa strhne, keď je v dome smiech,

večer jej prináša podivnú, cudziu vôňu spálenej nafty,

ale zem, keď ju vezme do prstov, je stále dobrá.

Je to tá istá pôda ako vtedy...

Krepdešínové šaty, šestnásť rokov a dlhý vrkoč sú už preč,

ale rovina zostala, rovina je večná,

ibaže dýcha rýchlejšie a nahlas.

Na hody tu lietajú pečené husi,

krahulec štartuje kolmo k oblohe ako raketa,

v jeseni fialové dažde pršia do záhrad,

ťažké kvapky sliviek klopú na ustatú zem.

 

Rovina vydala svoje plody, už nemá čo povedať, a mlčí.

Ospalá,

zalepená melasou a cukrom, oblieka si vatovaný kabát.

 

Na Martina padá prvý sneh.