

Historie není vzestupnou spirálou lidského pokroku a dokonce ani drápáním se krok za krokem do lepšího světa.
Je to nekonečný cyklus v němž na sebe vzájemně působí měnící se znalosti a neměnné lidské potřeby. - J. Gray
PRÍŤAŽLIVOSŤ
Oslnenie
Slnko
Obilie žltne.
Slama na klobúky
krásne dozrieva.
Deň ako stvorený je na čítanie z ruky.
Ospalé ďatle klopú do dreva.
Všade na svete to značí SOS.
V belasom vzduchu utopil sa les.
Milenci v ňom sedia s bledou tvárou,
pijú slnko s octom,
jedia kyslé jablká,
rátajú si prsty na nohách a na rukách,
tešia sa, že k životu to stačí.
Modrý les. Nad lesom sa mračí.
Z mračien zrazu odlomil sa blesk.
Zem sa nahla.
Sosny narazili čelom o čelo.
Tak sa zľakla, až sa zotmelo.
A ja by som ti kúpil
letnú búrku s kvetinami,
krotký blesk, čo by sa v nich pásol.
Keby som nemal na chleba a na soľ,
na kúsok slnka by som mal.
Ja ti nič nevyčítam.
Teba každý ľúbi.
Tebe to všetci vyčítajú z ruky:
Keď usmeješ sa,
vyjdú dúhy pávov
a tam, kde stúpaš, rieky pramenia.
Obilie žltne.
Slama na klobúky
práve dozrieva.
Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou,
plnou trápenia.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať
To bolo vtedy rečí, keď zahynul Ivan Hrozný,
učiteľ dejepisu s večne smutnou tvárou!
Siahol si na život a ani nezaplatil nájomné.
A že tam tak visel
a že tam tak visel ten uličník
a na celý svet vyplazoval jazyk,
to sa mu nedá odpustiť.
Tvárou do ulice, pätami ku dverám,
ako niekto, kto práve vošiel a stojí za záclonou,
ale hlavu naklonenú, akoby uhýbal pred úderom,
a pod nohami plná náruč vzduchu.
Ó, ustielajte vzduch pre tých, čo odchádzajú,
ustielajte plné hrsti voňavého vzduchu,
ktorý ich oddeľuje od zeme.
Tam na ten vzduch si poskladajú svoje žiale ako košele,
na čistú ražnú slamu vzduchu.
Keby chodil niekto, čo tak visel,
ten by musel hrozne hlavou kolembať,
ten by musel hrozne hlasno zvoniť.
Každý deň si uväzujem kravatu, po zvonení zostával som v triede.
Pamätám sa: vždy nás upozorňoval na podivnú zhodu letopočtov
— a naozaj — už roku 1638 zomrel Johannes Althaus, starosta
emdenský, ktorý celý svoj život rozvíjal myšlienku o zvrchovanosti
národa, a o 300 rokov neskoršie sa čosi stalo s hranicami nášho
štátu. Bude to iste tak, ako nám hovorieval: že totiž dejiny vytvára
sila osobnosti a udalosti sa len prispôsobujú vôli génia.
Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.
Hrával som futbal
a miloval Helenu Daňkovú z III. B.
Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali tajne za ruky
a o 7 strán ďalej som už tušil,
že to, čím tak vonia, bude škorica
trocha pomiešaná s kôprom.
Cez telocvik sme sedávali na oknách,
knísali nohami
a počúvali monotónnu pieseň:
»...Gallia est omnis divisa...«
Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až o poznanie
neskoršie,
nevidel som život, ako sa obracia k nám chrbtom.
Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej nebola,
a položil som nohu na xylolit
ako do horiacej trávy.
V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.
Myslel som,
že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,
proste čosi
ako náhly pád jablka na ostrie noža,
ale jadro veci bolo v niečom inom.
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné.
Ešte dnes ju vidím,
jej malé nohy s červenými sandálmi
v prachu ciest
— pivoňky rastú koreňmi nahor,
zástavy vejú pod kvetmi.
Peši, peši, peši...
Ruky na tvári.
Napokon,
to pekné české meno bolo celkom nanič.
Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť
a modravý lesk vlasov,
pripomínajúci hlaveň pištole.
Za gotickými oknami biskupského gymnázia
sme práve rozoberali tajomstvo večnej pravdy:
»Memento, homo, quia pulvis es
et in pulverem reverteris...«
Tak sa teda obrátila na prach.
Veci sa ďalej vyvíjali normálne. Pretože dejiny vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôsobujú vôli génia, rozhodol sa František Kaplánek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní, každý s kvapkou cudzej krvi v rodnom liste, že premenia beh sveta v miestnom meradle. V tejto súvislosti si spomínam na istú báseň trocha sentimentálnu. Počul som v nej padať nočné motýle na sklá okien ako dážď a kamene.
Ale v tom období,
v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd,
počuli ľudia iné veci,
prostým uchom nezachytiteľné:
presýpanie piesku v okenných tablách,
zúfalé úsilie stola
vrásť do dlážky,
nehnúť sa
a šumieť korunou,
a potom zrazu
do tmy
ostrý výkrik sviec.
Pokorné a tiché bratstvo kľúčov,
nevydávaj ruke ten, čo otvorí.
Šialená noc sedí na streche
a vypiskuje na deravom komíne,
flauty bazy hrajú v záhradách.
Prekročiť ten strach,
otvoriť dvere
a vidieť, čo sa robí!
Matka! Matka!
Čižmy na schodoch.
A potom doma umývala riad,
plechovú slávu nedeľného obeda,
pri ktorom zostal jeden tanier čistý.
A potom doma kvety polievala,
drhla prah dlážky,
strážila lesk okien
a večne mala obe ruky prázdne.
Prezerala si ich večer pod lampou,
prekvapená,
prikladala ich k sebe a odťahovala,
prikladala, odťahovala.
Čo bolo medzi nimi, nikomu nepovedala.
To bola práve tá zvrchovanosť národa:
ruky, ruky.
Ruky volajúce o pomoc,
čierne kmene spáleného lesa,
nad ktorým ani plavá žlna neprepláva,
len prostáčik vietor tam zdvíha
škridlu popola.
Pominulo sa to,
rozplynulo sa navždy,
no hlboko v hrdle stále zostáva
horká chuť mandlí,
prehltnutých so soľou.
Slza a krv.
Miláčik, neplač.
Budeš raz chodiť do školy
a budú sa ťa pýtať.
Ale ty im povedz: Neviem.
Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.
Nepamätám sa.
Bude stará studňa
a bude vedro krvi.
Nepi z nej.
Krv Oswienčimu,
krv Kremničky,
krv Lidíc.
Krv nie je voda,
nepi z nej.
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné.
Miláčik, neplač.
Ty sa toho nedožiješ,
neplač.
Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti,
a budeme cestovať.
Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy pamäti.
Sedem mŕtvych oceánov, poviazaných reťazou.
Ale tam,
na dosah ruky
čierne lampy hviezd.
Prší.
Osamelá voda na tvári.
František Kaplánek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní
pozerajú na nás,
dupocú
ako zlostné deti na výlete za mestom
a kričia:
Je nám tu zima.
Prší.
Chceme ísť už domov.
Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.
Domov sú ruky, položené na stole
v nedeľnom tichu, po práci,
prázdne a čakajúce,
rozhodujúce,
jediné, ktoré vytvárajú dejiny.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.
Každý deň si uväzujem kravatu,
každý deň myslím presne na to isté.
Nedeľa
Cigánske dievča v žltých menčestrákoch točí žeriavom,
všade okolo je nedeľa, hrá dychovka a kypí mlieko.
Počujem činely,
rúti sa expres so sklom,
dve slnká narazili o seba,
ty o ničom nevieš.
A zatiaľ
v záhrade za oknom pes šteká celkom po dedinsky.
Na holých konároch
už vidno zreteľné obrysy budúceho lístia.
Zavialo chladom, priložili,
holub na komíne očernel jak orech
a horeznačky padol do trávy.
To všetko ešte pred obedom,
v hodine prebúdzania stromov,
v nedeľu.
Ale o minútu sa veci zmenia.
Hrebene vo vlasoch zaiskria a zhasnú,
ulica stíchne, zahrmí,
električky utekajú po prstoch a zaťahujú
siete nad mestom.
To je tá obruč, z ktorej neunikneš.
Spomeň si ešte na sľúbený prsteň,
na kameň dávno zahodený do vody,
na vodu prichádzajúcu vždy odinakiaľ,
na opakujúcu sa ako pesnička,
na jej kruhy,
na ich mlčanie.
Spievam si smutný šláger a chodím po kuchyni.
Plyn, modrozelený, ako tvoj sveter
mi pletie hlavu,
rád by som spal,
keby vedľa mňa nesedela Nedeľa
s mačiatkom v lone,
s prstom na ústach.
S Nedeľou sme chodievali loviť ryby.
S Nedeľou som čítal zakázané knihy.
S Nedeľou sme sa kúpavali nahí v rybníku.
Nedeľa je moje pokušenie,
v nedeľu musíš ležať ako obrus na stole...
Nedeľa, nedeľa...
Zatvárajme okná!
Tak bez spomienok, ktoré horknú,
a bez zlých myšlienok
beriem si svoj chlieb,
cez prsty,
na ktorých svietia tvoje slzy ako kvapky oleja,
vidím dúhu na asfalte,
lesklé strechy,
chlapcov, čo v námorníckych blúzach idú do kina.
Zvečerilo sa.
Džbán s tenkým krkom zaspieval
chrapľavo ako kohút,
veci si našli svoje miesto v temnote.
Poznávam iba podľa hmatu, že si neodišla.
A zem sa so mnou krúti ako kolotoč...
Cigánske dievča v žltých menčestrákoch točí žeriavom,
ktorý ustato stojí na jednej nohe ako bocian.
Po schodoch
akýsi soprán zbehol do prízemia
a skríkol do šera:
Matilda, domov, už je neskoro...
Domy okolo sa uložili k spánku.
Oslnenie
Aká je tmavá noc!
Pri rieke, v sade
ľalie zapálili,
strieborné ryby zasvietili v prúde
a zem sa trasie od dupotu nôh.
Premiesťujme sa!
Stále to isté:
otáčanie očí,
kolesá,
stúpajúce a klesajúce,
sústredené a uzavreté do seba,
pomalý pohyb na vrchol a pád.
Aká je tmavá noc!
Spať s rukami za hlavou
a myslieť
na skvelý okamih opúšťania zeme,
na nehmotné telo nad latkou!
Vtedy aj slovo letmo počuté má jasný zmysel,
vtedy je nebo blízko,
zem hlboko,
korene stromov celkom nepravdepodobné,
tvár vo hviezdach.
A všetko záleží len na odraze!
V studenom daždi
krátko pred úsvitom
mrzáka niesli po schodoch jak klavír,
drevenými nohami prekročili prah,
rukami hľadali pri zemi a našli,
dolu uložili,
čelami k sebe, poklonili sa.
Teraz je tu
tá chvíľa, v ktorej ležíš
tam, kde sa pretínajú uhlopriečky izby,
ty si ten bod,
to chvenie nad obilím,
ty všetko vidíš ukrytý
a trasieš stĺpmi vodorovného sveta, v márnej zlosti.
Nenakloní sa hladina,
neuvidíš v nej slnko,
ani dážď,
ani seba.
Stojatá voda, stojatá,
ryby v nej na dne horia.
Ale v tom istom smere, ďalej o pohľad,
nohy žien idú za záclonou,
ako keby udierali na veselé bubienky,
nohy mužov,
pružné, cieľavedomé,
krútia Zem pod sebou jak veľký velocipéd,
na dlažbe mesta,
na dne oceánov,
v tekutom kove hviezd, v skle piesku,
v papradí premenenom na antracit,
všade, všade
stopy človeka.
Dve bosé nohy po izbe mi chodia.
Tma visí za oknami ako negatív,
márne sa hľadám na tom obrázku,
noc padá ako zostrelený vták,
zľava i sprava peruť bombardérov,
voda a vzduch vystupujú na nebesá,
z neba na zem klesá zvonica.
Uvidieť Neapol a potom zomrieť!
Navštívte Capri,
svadobná noc je len jediná!
Nahý muž v cylindri leží na peróne,
nevesta je nedočkavá, vlak sa pohýna.
Ne pas se pencher en dehors,
nicht hinauslehnen,
é pericoloso sporgersi,
nenahýnajte sa z okien:
mŕtvy muž v cylindri leží na peróne,
družičky sa hlúpo chichocú.
Ďalej je voda stúpajúca k ústam, ktoré hovoria,
ďalej je matná, nezaostrená
čepeľ dažďa ponorená do noci,
pod ňou muž s jablkom skáče ako rosnička,
drží si palec na nohe a volá:
»Všetky veci vrhnuté do výšok
vracajú sa na Zem, nie naopak...«
A naozaj, mali sme príležitosť presvedčiť sa o tom:
príťažlivosť ocele a detskej tváre,
príťažlivosť bômb a chodníka!
Ale tie tváre blednú v albumoch
a strácajú sa v mysli.
Až jedného dňa popoludní
plní pokory
sadáme si k stolu,
album otvárame,
popamäti, siahneme si do pamäti:
nič, nič,
biele miesta,
akoby si napísal na sklo okna: Ľúbim ťa
— a zotrel rukávom,
akoby ich ani nikdy nebolo,
pominuli sa,
Tamara, Tatiana, Teodor, Terézia, Tibor, Tichomír,
pominuli sa,
Magdaléna, Malvína, Marcel, Marek, Monika,
pominuli sa,
Adam, Ábel, Anna, Alena,
pominuli sa, lež oceľ zostala.
Tichá a krotká,
nepoškvrnená,
zvrchovaná
jak kosa pred zajačikom,
v tme zelených ďatelín,
keď svitá
a biely prápor mračna veje nad poľom,
oslňujúca
jak telo ženy, ktorá vystupuje z jazera
v silonových plavkách.
Les naraz dvíha tisíc čiernych klarinetov,
aby zahral,
ale ty správne padáš na tvár.
Zachráň sa pred dotykom,
zachráň
podobu sveta dávno tušeného.
Dve bosé nohy po izbe mi chodia,
dve bosé nohy, ktoré nevidím.
Vychádza slnko, ihla na dlážke.
Mať zdravé prsty, ihlu by som zdvihol,
mať zdravé ruky, zdvihol by som svet.
Otáčam hlavu,
stále to isté:
kolesá,
stúpajúce a klesajúce,
sústredené a uzavreté,
hmota v pohybe.
Otáčam hlavu, ale teba niet.
Slzy a svetlo,
dojatie a prach.
Hučiace mesto vstupuje mi do zreničiek,
domy a veže,
žeriavy a sklo,
bazény a saltá nad bazénom,
purpurové motocykle s blondínkami v lodičkách,
ale aj veci zabudnuté
a veci povšimnuté iba náhodou.
Ja sám som mesto.
Mám ruky, ktoré brúsia krištále,
a ruky, ktoré ohýbajú plech.
Ja sám som mesto,
milión bežcov
beží vo mne maratónsky beh.
Cez steny akvária svet je tmavozelený.
Nehybná biela ryba visí na oblohe ako vzducholoď.
Ale ja idem cez vodu, cez kamene,
cez mlčiaci les
a centimeter od okna
z miesta, kde kvitnú práve klívie
a žltá včela vyletuje z izby,
očami presne sledujúc jej let,
priezračný a ľahký, sa odrážam.
Vzducholoď
1
Ešťe ani keď si česala vlasy, nepochopil,
čo znamená to množstvo detonácií tak nablízku.
Myslel na hrebeň,
na oneskorenú hviezdu, padajúcu za bieleho dňa .
ale to mosty vyletovali do vzduchu,
jeden po druhom,
celkom malé mosty,
iba pre nich dvoch.
V prestávkach medzi výbuchmi vzduch hučal monotónne
ako vysávač,
višne triasli krvavými hlavami,
náhle a prudko dozrievalo obilie,
les hrdzavel jak škvrna po krvi,
až bola jeseň,
keď porozumel, že je sám.
Pohľadal klinec, vzal ho do prstov,
zatĺkol.
Urobil uzol, ako keby uvazoval loď,
spravil slučku ako na vietor,
sadol si
a smutný, ako keby kopal hroby,
skladal košeľu.
Bola klzká ako ryba, šmýkala sa z rúk.
Plávala izbou ako utopenec
a ako z mračna padala z nej soľ.
Pot lejúci sa dolu tvárou,
pot maratónskych bežcov pred cieľom,
pot ťažných koní
a pot drevorubačov,
ó pot, chvejúca sa voda úzkosti,
kto ťa pozbiera?
Izba je naraz plná malých kryštálok,
ktoré zachytili veľmi tichú hudbu, veľmi zďaleka,
slama vzduchu je už celá mokrá
a cez jej steblá, naplnené čistými šošovkami plaču,
vidno do neba.
Tam ružové a veľké kone, celkom slepé,
vystupujú z vody,
vchádzajú do slnka, stavajú sa na svoje miesta,
otáčajú žeravý mlyn oblohy.
Díval sa a zazrel:
asi na polceste,
trochu bližšie k Zemi,
nad vežami mesta
- vzducholoď.
Visela tam nehybne a mlčky,
bez príčiny, ako urážka.
Ležala tam ako krava v plavkách pod belasým slnečníkom
a celé mesto bolo z toho pohoršené,
ako keby prežúvala jeho cyklámeny,
jeho georgíny,
jeho neóny.
2
»Vzducholoď nad mestom, v čase, keď dobyli sme vesmír, posobí
ako provokácia, ba je to vlastne znižovanie vedy« - napísali
miestne noviny - a ich redaktor, holohlavý Sokrates, ten nedoučený
sochár, sám vylepoval žIté plagáty: PLES ASTRONAUTOV SA
DNES NEKONÁ, na všetko odpovedajúc naučenými frázami:
»Nepýtajte sa ma na podstatu vecí«, »viem, že nič neviem« a pod.
No milenec a dvaja hráči biliardu, ktorí už z praxe poznajú tak
trocha neustále meniace sa postavenie hviezd, tí veľkí duchom,
vraveli: Je toľko vecí medzi nebom a Zemou a človek potrebuje
niečo ľahkého. Nevie sa napokon, či to nie je nová stálica - kto
všetky hviezdy sveta spočítal? - my traja aspoň neručíme za to.
A možno je len púhym sprostredkovateľom, poslom z neznáma,
pamätníkom začiatkov, hmatateľným symbolom odvahy a činu.
Nech visí!
Napriek dvojzmyselnej štylizácii tých slov ozaj sa v tej chvíli
podobala soche, ktorá odlieta.
Len Protagoras, filozof a holič, stvoriteľ namydlených bleskov,
jemná povaha, bol lyrickejší v odhadoch. »Všetko je také, ako sa
nám zdá,« to bola jeho zásada. A iste je to iba zakuklený motýľ,
vajíčko mravca vynesené na slnko. Veď čo je život? Veľké
mravenisko. A čo je človek? Bublina.
Ďalší pán na holenie, moja poklona .
3
Ale ona, chladná, nevšímavá,
rástla ako fialový hríb,
padala, padala
a padala ako bomba.
Dunela ako býk,
čo beží k obloku,
vzrušený červenou nahotou tej spálne,
kde stojíš oslnený
v kriedových kruhoch jej dvoch Mesiacov,
keď trocha spomínaš.
Vtedy bol svet jak izba znútra zamknutý,
smrť visela celou váhou na kľučke.
A všade dusnota
a tma jak v katedrále.
A hrali organy,
len na tých najhrubších
a na najdlhších hlavniach.
Zdalo sa mu, že je práve polnoc,
že praská,
krehká a dutá škrupina vesmíru že praská,
súhvezdia že sa rútia popri ňom jak vlaky
zďaleka.
Potom už znela iba jediná
tenká struna,
do prasknutia napätá,
na nej Zem ako na vlásku,
už pokojná
a tichá.
A tak vstal,
oči plné bielka,
krídla zlepené,
a trasúc sa jak kuriatko,
sa díval:
Vrchy sa stavali do základného postoja,
rieky tiekli ako na mapách,
slabo a melodicky hrmelo
jak pod oknami konzervatória,
padal riedky dážď,
len obriadok,
robotníci si pískali nad vežami mesta,
opravujúc klenbu oblohy.
Nebo už bolo prázdne
a čisté ako soľnička.
Raketa na Mars odletela podľa cestovného poriadku.