OČAMI MIZANTROPA

Oslnenie

 

Aká je tmavá noc!

Pri rieke, v sade

ľalie zapálili,

strieborné ryby zasvietili v prúde

a zem sa trasie od dupotu nôh.

 

Premiesťujme sa!

Stále to isté:

otáčanie očí,

kolesá,

stúpajúce a klesajúce,

sústredené a uzavreté do seba,

pomalý pohyb na vrchol a pád.

 

Aká je tmavá noc!

Spať s rukami za hlavou

a myslieť

na skvelý okamih opúšťania zeme,

na nehmotné telo nad latkou!

Vtedy aj slovo letmo počuté má jasný zmysel,

vtedy je nebo blízko,

zem hlboko,

korene stromov celkom nepravdepodobné,

tvár vo hviezdach.

A všetko záleží len na odraze!

 

V studenom daždi

krátko pred úsvitom

mrzáka niesli po schodoch jak klavír,

drevenými nohami prekročili prah,

rukami hľadali pri zemi a našli,

dolu uložili,

čelami k sebe, poklonili sa.

 

Teraz je tu

tá chvíľa, v ktorej ležíš

tam, kde sa pretínajú uhlopriečky izby,

 

ty si ten bod,

to chvenie nad obilím,

ty všetko vidíš ukrytý

a trasieš stĺpmi vodorovného sveta, v márnej zlosti.

Nenakloní sa hladina,

neuvidíš v nej slnko,

ani dážď,

ani seba.

Stojatá voda, stojatá,

ryby v nej na dne horia.

 

Ale v tom istom smere, ďalej o pohľad,

nohy žien idú za záclonou,

ako keby udierali na veselé bubienky,

nohy mužov,

pružné, cieľavedomé,

krútia Zem pod sebou jak veľký velocipéd,

na dlažbe mesta,

na dne oceánov,

v tekutom kove hviezd, v skle piesku,

v papradí premenenom na antracit,

všade, všade

stopy človeka.

 

Dve bosé nohy po izbe mi chodia.

Tma visí za oknami ako negatív,

márne sa hľadám na tom obrázku,

noc padá ako zostrelený vták,

zľava i sprava peruť bombardérov,

voda a vzduch vystupujú na nebesá,

z neba na zem klesá zvonica.

 

Uvidieť Neapol a potom zomrieť!

Navštívte Capri,

svadobná noc je len jediná!

Nahý muž v cylindri leží na peróne,

nevesta je nedočkavá, vlak sa pohýna.

Ne pas se pencher en dehors,

nicht hinauslehnen,

é pericoloso sporgersi,

nenahýnajte sa z okien:

mŕtvy muž v cylindri leží na peróne,

družičky sa hlúpo chichocú.

 

Ďalej je voda stúpajúca k ústam, ktoré hovoria,

ďalej je matná, nezaostrená

čepeľ dažďa ponorená do noci,

pod ňou muž s jablkom skáče ako rosnička,

drží si palec na nohe a volá:

»Všetky veci vrhnuté do výšok

vracajú sa na Zem, nie naopak...«

A naozaj, mali sme príležitosť presvedčiť sa o tom:

príťažlivosť ocele a detskej tváre,

príťažlivosť bômb a chodníka!

 

Ale tie tváre blednú v albumoch

a strácajú sa v mysli.

 

Až jedného dňa popoludní

plní pokory

sadáme si k stolu,

album otvárame,

popamäti, siahneme si do pamäti:

nič, nič,

biele miesta,

akoby si napísal na sklo okna: Ľúbim ťa

— a zotrel rukávom,

akoby ich ani nikdy nebolo,

pominuli sa,

Tamara, Tatiana, Teodor, Terézia, Tibor, Tichomír,

pominuli sa,

Magdaléna, Malvína, Marcel, Marek, Monika,

pominuli sa,

Adam, Ábel, Anna, Alena,

pominuli sa, lež oceľ zostala.

 

Tichá a krotká,

nepoškvrnená,

zvrchovaná

jak kosa pred zajačikom,

v tme zelených ďatelín,

keď svitá

a biely prápor mračna veje nad poľom,

oslňujúca

jak telo ženy, ktorá vystupuje z jazera

v silonových plavkách.

Les naraz dvíha tisíc čiernych klarinetov,

aby zahral,

ale ty správne padáš na tvár.

Zachráň sa pred dotykom,

zachráň

podobu sveta dávno tušeného.

 

Dve bosé nohy po izbe mi chodia,

dve bosé nohy, ktoré nevidím.

Vychádza slnko, ihla na dlážke.

Mať zdravé prsty, ihlu by som zdvihol,

mať zdravé ruky, zdvihol by som svet.

Otáčam hlavu,

stále to isté:

kolesá,

stúpajúce a klesajúce,

sústredené a uzavreté,

hmota v pohybe.

Otáčam hlavu, ale teba niet.

 

Slzy a svetlo,

dojatie a prach.

Hučiace mesto vstupuje mi do zreničiek,

domy a veže,

žeriavy a sklo,

bazény a saltá nad bazénom,

purpurové motocykle s blondínkami v lodičkách,

ale aj veci zabudnuté

a veci povšimnuté iba náhodou.

Ja sám som mesto.

Mám ruky, ktoré brúsia krištále,

a ruky, ktoré ohýbajú plech.

Ja sám som mesto,

milión bežcov

beží vo mne maratónsky beh.

 

Cez steny akvária svet je tmavozelený.

Nehybná biela ryba visí na oblohe ako vzducholoď.

Ale ja idem cez vodu, cez kamene,

cez mlčiaci les

a centimeter od okna

z miesta, kde kvitnú práve klívie

a žltá včela vyletuje z izby,

očami presne sledujúc jej let,

priezračný a ľahký, sa odrážam.